Chorvátsko - Moja prvá cesta

Sú dva mesiace po tom, čo som kúpil motorku. Dlhá dovolenka mi v práci nehrozí, začínam uvažovať o niečom kratšom. Na moto stránkach čítam cestopisy. Trojuholníkovým pravítkom meriam cca vzdialenosť k najbližšiemu miestu pri mori. Plán sa pomaly stáva skutočnosťou. V piatok ráno sa narýchlo dohodujem s bratom, ktorý bude ochotne robiť koalu (ľadvinka). Odchod plánujeme na 17:00. Ešte bežíme autom domov po motorku a novú gumu ktorú idem pred cestou prezuť. Obrovské dobrodružstvo, prvé tohto druhu v živote. Peňazí máme len na cestu a niečo málo na viac.

Nemáme kufor, nemáme kapsy, nemáme tankvak sme rozhodnutý zbaliť sa spoločne do malého batohu, čo nevidíme ako problém pretože sa chystáme do mesta Rijeka v Chorvátsku a to tak, že prespíme niekde v maďarskej kukurici v sobotu to dorazíme, odpľujeme do mora a v nedeľu valíme domov.

Ani nie desať minút po výmene zadnej gumy mi volá brat, že nás z práce nepustia! Z pneuservisu 20km do práce neprestajne v prilbe nadávam. Odchod odkladáme na pondelok s tým, že zostávame až do štvrtku. Cez víkend ešte stíham dať prezrieť moto, požičiavam si tankvak a kapsy.

Nedeľa. Balíme, naši nám ešte poskytujú peniaze. Mamka vravela aby sme nešli, že jej aj sestre sa snívalo o hadoch, čo vraj neveští nič dobré. Odchod plánujeme na siedmu ráno.

Pondelok. Je 8:30 a stále sa tmolíme doma. Rozmýšľam či beriem aj nejaké kľúče a náradie na prípadnú opravu. Nakoniec ich nechávam doma s tým, že aj tak si neviem nič urobiť sám. Približne 9:15 tankujeme v LM a začíname. Na Donovaloch sa zahrievame. Sme nadšený z dobrodružstva, ktoré nás čaká. Na diaľnici za Zvolenom zastavujeme na pumpe lebo začína pršať. Dávame si kávu, pozeráme mapu, ja si aktivujem roaming. Dážď neprestáva a zdá sa, že naberá na intenzite. Pri pohľade na mapu padá rozhodnutie. Za 8 hodín musíme byť v Chorvátsku to vydržíme aj v daždi a tam, už bude krásne teplo. Par kilometrov ďalej už len kvapká a od Nitry je cesta suchá. Smerujeme na Komárno kde chceme prejsť do Maďarska.

V Maďarsku sa vyhýbame diaľniciam a smerujeme na Sárvár. Značenie je tu veru dosť hrozné, aspoň mne sa zdalo a v spojení s mapou, ktorá veru mohla byť ešte o dosť podrobnejšia sa to stáva zaujímavým. Smerujeme do Slovinska. Mapa je položená pod fóliou tankvaku. Peťo ju sleduje a ja len počúvam, teraz sem! Už hodnú chvíľu sa pohybujeme na miestach Maďarska, ktoré sa na našej mape nevyskytujú a my len ťaháme niekde kde by asi mohlo byť Slovinsko. Colníci na hranici z nás majú asi poriadnu šou keď tam prichádzame so zdvihnutými rukami a pýtame sa kde to vlastne sme. Od plánovaného prechodu sme na sever asi 30km. Ale sme! Hneď za hranicou sa zastavujeme, vyberáme nejaké jedlo, filmujeme, mažem reťaz.

Prechádzame len krajom Slovinska tiež nevediac kde sme. Na križovatkách platia dve zásady. Prvá, držíme sa na hlavnej a ak ide hlavná nejako divne platí zásada číslo dva a odbočujeme na cestu ktorá smeruje na juh. Celých cca 100km po slovinských cestách bol hotový orgazmus. Najlepšie cesty aké som kedy kde videl. Super asfalt, kopa zákrut, polia, lesy no proste naozaj super.

Vchádzame do Chorvátska a ťaháme diaľnicou k moru. Pár km pred pobrežím začína fúkať silný ale teplý vietor. Je cca 22:30 a my sme v meste Rijeka. Chceme ísť smerom na miesto Brestova a cestou nájsť nejaký pľac na stan. Zjavne sme boli dosť naivný a nájsť miesto na stan pri hlavnej ceste nad morom je nemožné. Prespávame v kempe.

Ráno balíme a tiahneme smer Brestová odkiaľ premáva trajekt na ostrov Cres, ktorý nám odporučil Rasťo. Ešte zisťujem, že roaming nefunguje a tak si nemenovanú firmu Orange dosť „pochvaľujem“. Je teplo a po vylodení zastavujeme a híkame nad okolím. Krása! Chceme sa dostať až na koniec ostrova do mesta Malý Lošinj od ktorého nás delí nádherná 100km dlhá cesta. Už sa nemáme kam ponáhľať tak si vychutnávame pohľady na okolitú krajinu, more.

V mestečku Malý Lošinj sa ubytovávame na priváte za 20eur na osobu (2postele, toaleta, sprcha s teplou vodou, kuchynka). Chceme tu zostať dve noci. Zhadzujeme veci na priváte, ktorý je umiestnený na bočnej uličke. Spokojný, že tu budeme mať kľud a ticho odchádzame na pivo do prístavu, ktorý zároveň tvorí centrum mesta. Sledujem plachetnice a všetky tie nádherné lode. Hľadáme medzi nimi aj nejakú starú, ošarpanú, či sú tu nie aj iný Slováci, ale nič. Dávame si pivo a vychutnávame pohodu. V noci fúka veľmi silný vietor, až mám strach či mi nepoloží motorku.

Ráno kupujeme na trhu zeleninu, chlieb. Hneď po raňajkách sa ideme pozrieť do mestečka Lošinj a nájsť nejaké miesto na kúpanie. Mestečko je dosť neprehľadné plné malých domčekov. Moto odstavujeme kúsok od vody a peši ideme k miestu kde si môžeme do sýta nabrať do uší a brúch tej morskej vody. Poobede sa vraciame a chvíľku chceme zdriemnuť. Dosť dlho sa mi nedarí zaspať lebo popod okná behá kopa bzučiacich skútrov, deti z domu oproti dostali kolobežku s umelými kolieskami a teraz sa púšťajú dolu dláždenou ulicou. Ešte počujem ako nejaká tlupa zastavuje pri motorke a zjavne po pohľade na tachometer padá výkrik: ty vole 320. Večer znovu pivko.

Je čas baliť. Už aj tak máme toho dosť a chceme spoznať iné kúty. Rozhodujeme ostať jazdiť jeden deň v Slovinsku. Po príchode do Slovinska sa snažím vyhnúť diaľniciam a zároveň trafiť na miesta, kde mi Rasťo vravel, že je fajn a nesmiem ich vynechať. Tankujem plnú za posledné eurá. Zle odbočujem a dostávam sa na tak nechcenú diaľnicu. Obloha sa začína zaťahovať a rozhodujeme, ťahať smerom domov. Uháňam diaľnicou keď zrazu vidím pred sebou mýtnicu. Chcú buď slovinské, čo nemáme, alebo eurá, čo tiež nemáme. Chorvátske kuny a slovenské šupiny neberú. Autá za nami nervózne trúbia. Vtedy si všímame že brána vedľa sa domácim otvára sama, ale my sme už tu. Stará bosorka spoza pokladne nám káže potiahnuť za rampu, ktorú otvára a tam počkať. Čakáme. Keď že dobrých tridsať sekúnd sa nik o nás nezaujíma, nasadáme a zdrháme.

Spokojnosť nadovšetko. Ale problém! Neviem koľko to bolo, ale zadala sa mi to len chvíľka, možno 40km a narážame na ďalšiu mýtnicu. Poučený a znechutený z tej predošlej hneď mierime k rampe pre domácich. Tá sviňa sa ale neotvára. Ešte že sme na motorke. Popri rampe z jednej strany a betónovom múriku z druhej nám to vychádza na milimetre. Znovu zdrháme.

Pár km a ďalšia. Som zúfalí. Brzdím už dávno pred. Vtedy si všímam, že bočná cesta na ktorú sa dá odbočiť vychádza na diaľnicu až za mýtnicou. Odbočujem a s výkrikom nadšenia ako si to blbo vymysleli odbočujem s úmyslom otočiť sa na najbližšom možnom mieste a znovu ísť na diaľnicu za mýtnicou. Úsmev mi za pár metrov mrzne lebo spoza kopčeka začína vykúkať mýtnica práve pre tých, ktorý odbočujú z diaľnice. V strede úzkej cesty plná čiara. Ale, čo. Plná, neplná na dvakrát mi otočka vydala a mi takto škaredo utekáme poplatkom už tretí krát.

Mám už tohto ich systému akurát tak dosť keď sa zjavuje ďalšia. To už fakt nemám náladu a s revom motora sa blížim k najbližšej rampe odhodlaný pokladníčku vyhodiť z tej búdky ak bude robiť problémy. Zle som si vybral, za okienkom sedí chlap. Desať minút tam stojíme a vysvetľujeme mu, že máme len kuny a koruny. Súhlasí, že nás pustí len ak mu necháme celú tisícku. Sedíme na mašine pred rampou a už sa bavíme len medzi sebou o tom aký je to blbec. Peťa osvietilo a spomenul si, že má v kapse ešte 10eur. Platíme poplatok 0,8 eur.

Konečne prechádzame do Rakúska. Tam nám treba diaľničnú známku za 10eur. Zmenáreň je zavretá tak prechádzam cez hranicu ako cez dedinský trh omrknúť či aj na slovinskej strane je to zavreté. To už ma ale odchytáva colník. Vysvetľujem mu, že potrebujem zmeniť prachy na ich diaľničnú známku. Posiela ma naspäť s tým, že zmenáreň je otvorená. Sedíme na parkovisku a druhý pokus hádže Peťo. Colník ho rovnako vracia nazad.

Zbierame po vreckách všetky drobné. Chýba nám 20 euro „halierov“. Situáciu berie do rúk Peťo. Vysýpa pokladníčke hŕbu drobákov a vysvetľuje, že zmenáreň je zavretá. Pani mu dáva nálepku aj napriek tým pár drobným. Čo je horšie treba tankovať a mi máme len dve slovenské tisícky.

Nasadáme a s radosťou odpichujem na diaľnicu. Odbočka z diaľnice nikde a my už máme 60km s rozsvietenou kontrolkou benzínu. 70km a konečne odbočka do nejakej dedinky. Je 19:30 a všetko je zavreté. Nachádzame benzínku a vyhlasujeme stav núdze. Tankujem úplne po okraj nádrže. Až vtedy sa Peťo priznáva pumpárke, že nemáme žiadne eurá len slovenské koruny. Pani je milá a podľa kurzu v novinách prerátava sumu na naše. Za zvyšok nám dáva ešte nejaký koláč či čo to bolo.

Znova vychádzame na diaľnicu. Tabula ukazuje 160km do Viedne. Uháňam až tak, že za hodinu už nestíham dobrzdiť na odbočku do Bratislavy. Odstavujem na neďalekom parkovisku. Peťo skladá prilbu a s cigou v papuli líha na zem. Za pár km je odbočka a my sa vraciame späť na Blavu. Od Nitry je už tma ako v rohu. Naviac začína pršať a je riadna kosa. Doma som niečo po jednej v noci. Mokrý, zmrznutý, ale plný zážitkov. Celú cestu z Nitry až do LM lialo, ale ani raz som neoľutoval, že som si miesto auta kúpil motorku.

Záver:

„Rozum obohatený o novú skúsenosť sa už nikdy nemôže
vrátiť do pôvodných rozmerov.“
     Oliver Holmes

Znovu s radosťou plánujem ďalšiu cestu.

Celé nás to stálo s benzínom, ubytkom, stravou, pivom, trajektom a proste všetko 9000sk. Zoberte si radšej o dvesto viac na diaľnice v Slovinsku.