Južná a Stredná Amerika 2023 1/3

Ako to celé začalo? Moja posledná veľká cesta sa uskutočnila v roku 2019 do Magadanu a naspať. Cesta bola náročná, ale bol som nadšený a motivovaný. Nie je tajomstvom, že som mal do ďalšej sezóny väčšie plány. Prišla ale pandémia smrteľného vírusu a svet sa zavrel. Veľa vecí sa zmenilo a doteraz sa nevrátilo všetko do pôvodného stavu. Moja cesta plánovaná so štartom v 2021 sa neuskutočnila. V lete som absolvoval len najaké motanice po TETe a Balkáne, ale aj tie boli stále silne poznačené COVIDovými pravidlami a obmedzeniami. Situácia sa na konci roku znova zhoršila a ani na začiatku 2022 s ročným odkladom nebol možný štart. Vtedy som ako jeden z náhradných plánov poskladal práve Južnú Ameriku, lebo tá bola zaujímavá, bol to svoj svet s vlastnými pravidlami a malo to realizačne akú-takú šancu na úspech. Zároveň sa jedná o opačnú pologuľu, takže ročné obdobia a sezóna je tam tiež naopak. Dával som tomu tak 50%.

Moja motorka, v tom čase Honda CRF300L, na to nebola úplne ideálna, ale použiteľná áno. V lete som zabešteloval prepravu motorky cez poľskú firmu Motobirds. Cena krutá ale komunikácia a skúsenosti veľmi dobré. Prípravy do Južnej Ameriky neboli nijak špeciálne a od iných dlhých ciest sa nijak nelíšili. Víza netreba žiadne, karnet tiež nie, akurát pas dosluhoval. Počet voľných strán už bol nízky, takže došlo ku výmene. Inak som zbalil všetko po starom tak ako som to mal vždy.

Počas príprav sa k plánu pridal aj Boris s jeho nesmrteľnou Yamahou FZ1 a tak niekedy v októbri šli motorky na vozík, dotiahol som ich do Varšavy, odovzdal a dúfal, že v januári zas nepríde vírus.

Čile – Caraterra Austral

Štart nastal 5.januára odletom z Budapešti s prestupom v Madride a pokračoval nekonečným 11hod letom do hlavného mesta Čile – Santiaga. Čile je moderná krajina, prezývaná ako Švajčiarsko Južnej Ameriky. Cenová úroveň je oproti Slovensku mierne vyššia. Odhadom tak 20%. Niekedy viac, niekedy menej. Po pár dňoch v Santiagu pri parádnych teplotách okolo 30 stupňov sme sa presunuli do prístavného mesta San Antonio, kde na nás v colnom sklade čakali motorky. Prekvápko bolo, že náš colný agent nevedel anglicky. Ono všeobecne sa v Južnej amerike mimo španielčiny iný jazyk moc nevozí. Z pohľadu Európana je to zvlášne, ale relisticky proste iný jazyk 99% obyvateľstva nepotrebuje.

Vyzdvihnutie motoriek bolo pomerne hladké, zabralo niekoľko hodín, ale obehal to náš agent a nás to stálo len niekoľko podpisov. Po nastrojení a natankovaní sme konečne 9.1. vyrazili na cestu. Najprv popri pobreží na juh. Hneď druhý deň mi praskla konzola predného štítu, ktorá je ako na potvoru hliníková. Mal som ale šťastie a narazil na motorkárov a servisákov ktorí to boli schopní zvariť za hubičku. Došlo ku kvalitnejšiemu ukotveniu ako inak plastovými eskapáskami a toto riešenie vydržalo takmer celú Južnú Ameriku.

Krajina v tejto časti pripomína vyprahnutý Balkán a zhodli sme sa na Grécku. Postupne sme sa presunuli aj do vnútrozemia do podhoria Ánd a prvých sopiek. Klíma sa výrazne zmenila a sotva 100km spôsobilo, že vysoké denné a slušné nočné teploty padli v noci aj pod nulu, čo bolo úplne nečakané. Počas dňa sme sa ale vyškriabali nad 20 takže ok.

Po niekoľkých sopkách a vodopádoch sme naskočili na známu cestu Caratera Austral. A spoiler hneď z úvodu dám, že sa podľa mňa jedná o top destináciu v Južnej Amerike. Pre mňa úplne jednoznačne. Cesta vedie pomedzi hory, okolie je zelené, členité skalnaté aj zalesnené. Sú tu jazerá, fjordy, vodopády. Povrch je väčšinou asfalt a postupne na juh sa triedajú postupne dlhšie prašné úseky. Kde-tu cez kopce trochu rozbité ale úplne v pohode. Cestou je každý deň nejaká civilizácia, takže nie je problém ani s jedlom a službami. Na noc nie je problém nájsť kemp. Paráda.

Mimochodom kemp. V Čile nie je príliš možný pohyb mimo asfalt. Všetky cesty lemuje plot. Akože úplne všade a je to skutočne neuveriteľný fenomén a doslova je problém ísť sa niekam aj vy.... Fakt. Všetko je tu za plotom.

Caratera Austral končí po niekoľkých dňoch v mestečku Villa O’Higgins. Ďalej sa po ceste nedá dostať. Vraciame sa teda zhruba deň na najjužnejší cestný hraničný prechod do Argentíny cez Paso Roballos. Tu križujeme chrbát Ánd a krajina sa rýchlo a výrazne mení. Zeleň a vegetácia ubúda, okolie bledne. Cesta je miestami pre Borisa s Niki dosť zlá, kamenistá s roletou ktorej sa nedá vyhnúť. Tu niekde pri zastávke kým ich čakám ma dobieha amík Dan na HD Pan American. Keďže už chvíľu čakám, tak sa ho pýtam či ich videl, dostávam pozitívnu odpoveď, tak fajn. Chvílu kecáme a potom sa presúvame každý svojou rýchlosťou na hranicu kde sa znova stretávame. Dan nám necháva kontakt a neskôr bude v príbehu zohrávať ešte dôležitú úlohu.

Argentína

Prechod do Argentíny bol hladký, akurát trochu rukáty, keďže španielčine ešte nevládneme. Pohraničníci lážo plážo, riešia sa len papierovačky. Sú tu na cestovateľov zvyknutí. Iní ľudia tadiaľto prakticky nechodia.

Za hranicou nás víta iný svet. Vegetácia a zeleň zmizla a pokračujeme podhorím Ánd cez kopce. Okolie je prázdne ale je to veľmi príjemná zmena, niečo čo sa u nás nevidí. V prvej civilizácií sme potešení nižšou cenovou úrovňou. Benzín stojí doslova centy a jedlo je trochu lacnejšie ako u nás. Zásluhu na tom má dobrý kurz na čiernom trhu a kuriózne aj platby kartou, ktoré majú tiež násobne výhodnejší kurz ako je oficiálny v banke.

Pokračujeme na juh pustou krajinou nie nepodobnou Kazachstanu. Prim tu hrá rovina a vietor. Veľmi silný vietor. Tu CRFke rýchlo dochádza dych a stúpa spotreba. Postupne nám klesá aj teplota a obliekame jesenné vrstvy. Cesta väčšinou asfalt, miestami prašné a kamenisté prejazdy. Jeden pred Tres Lagos trochu horší ako je bežné ale zvládame. Pumpy sú rozmiestnené dosť naširoko, miestami aj cez 200km. Jedna je bez benzínu a Borisovci zostávajú pred El Chalten na suchu, zachránil nás môj kanister a jedna cesta hore-dole navyše. Miestni moc neriešia a idú si svoje. Podobnosť s Kazachstanom tu okolí končí, kultúra je tu iná.

El Chalten je veľmi pekné miesto, veľa mladých, turistov, horolezcov, cestovateľov. Vietor nás vyhodil a pokračujeme pustou krajinou ku ľadovcu Perito Moreno. Máme šťastie na krásne slnečné počasie. Ďalej nás čaká prejazd do Čile a nár.parku Torres Del Paine. Kazí sa nám počasie a teploty idú pod 10stupňov. V Puerto Natales prečkávame dážď a po umúdrení počasia spravíme kolečko cez národný park. Nádherné ľadovcové jazerá medzi horami, lamy, vietor a pustatina.

Pokračujeme do Punta Arenas, kde sa naloďujeme na trajekt do Ohňovej zeme – Tiera del Fuego. Rovina, neskutočný vietor a pustatina s občasnými lamami. Od južného cieľa mestečka Ushuaia nás delí niekoľko sto kilometrov a začínam byť sklamaný. Celodenné držanie plynu v protivetre v pustatine som neočakával. Vnútorne som očakával krajinu podobnú našej európskej severskej ale to sa nekoná. Náhla zmena nastane až posledných 100km pred Ushuaia. Pobrežie oddeľuje horský hrebeň a až tu sa krajina zmení, a ukáže nejaká známa vegetácia, krajina sa konečne zazelená. Ushuaia je veľmi príjemné mesto, veľký prístav, veľa cestovateľov. V centre sme zapadli do Hard Rock cafe a oslávili dosiahnutie čiastkového cieľa dobrým jedlom a nejakým pivkom.

Počasie nám vyšlo, ale predpoveď hrozí výraznou zmenou k horšiemu a vidina boja s protivetrom v daždi pri jednociferných teplotách ma desí, takže ráno sa rýchlo zbalím a upaľujem na sever za teplom sám. Borisovci riešia nejaké nákupy a obiehajú ešte nejaké zaujímavosti v okolí.

Zlému počasiu sa mi darí utiecť a po niekoľkých dňoch boja so studeným, silným vetrom sa teplota konečne prehupne aspoň cez deň nad 20 stupňov. Zmena je po pravej ruke Atlantický oceán namiesto Pacifiku, ktorý sme tam mali, kým sme šli na juh. Krajina je veľmi pustá, civilizácia sporadická, vietor desný. O niekoľko dní sa už v teple stretávame s Borisovcami, oslávime moje narodeniny a preberáme ďalšie plány. Oni chcú pokračovať do Buenos Aires, to mňa ale vôbec neláka. Je to ďalších 2000km pustatinou v silnom vetre, čo na slabej CRFke je za trest, navyše Buenos Aires pre mňa nie je zaujmavá destinácia. Ja teda pokračujem na západ ku Andám na hranici s Čile a očakávam aspoň čiastočné spestrenie.

Sme stále hlboko na juhu Argentíny a cesta vo vetre je úmorná. O niekoľko dní sa ku silnému vetru pridajú aj vysoké teploty. Občas sa okolie naozaj spestrí ako napríklad pri San Carlos de Bariloche a ukáže sa vegetácia, jazerá a s tým aj civilizácia. Rýchlo to ale zmizne a pokračujem v úmorných teplotách cez 40 stupňov a beriem každú odbočku ktorá ma zoberie do väčšej nadmorskej výšky.

Takto sa cez El Peňon a Antofagasta de la Sierra dostávam na prvú výsokohorskú plošinu. Tu vegetácia dosahuje už len miniatúrne rozmery a je obdivuhodné, že tu tie lamy stále dokážu žiť. Križujem soľné jazero Salar del Hombre Muerte, Salar de Pocitos pri ktorom medzi dunami trávim noc.

Pokračovanie náhornej plošiny sa salarom je dosť tragédia. Silne industrializované, cesta rozbitá, jazdí tú výhradne ťažká technika, nákladiaky. Uhýbam preto v San Antonio de los Cobres na juh do Salty. Krásna cesta kaňonom klesajúca až do pomerne veľkého mesta. Po niekoľkých dňoch znova na sieti sa synchroznizujeme s Borisovcami, ktorí sú niekde v Paraguaji cca 2 dni do Salty. Stretko naplánujeme v Čile a pokračujem preto krížom cez Andy cez Paso Jama. Križujem Salinas Grandes, turistickú atrakciu kde komplet odpočívadlo so stánkami aj posedením je zo soli. Nie je mi moc dobre asi od žalúdka, tak sa dlho nezdržím. Vysokohorské slnko pred ktorým sa nie je moc kde schovať mi nerobí dobre.

Cez Paso Jama je cesta scénicky úplne parádna, sme dlho medzi 4 až 5tis mnm a je veľká zima. Najvyší bod, ktorý som spozoroval bol niečo cez 4800mnm. Klesanie do San Pedro de Atacama je za odmenu a teplota stúpa z jednociferných hodnôt až znova nad 30 stupňov. Realita Južnej Ameriky.

Čile – Atakama

V San Pedro riešim nejaké jedlo a s prenocovaním v púšti Atacama pokračujem smer Antofagasta k známemu monumentu ruka púšte. Silný vietor a nepríjemné teploty cestu nedávajú zadarmo. Monument je neďaleko cesty a strieda sa tu dosť ľudí. Sme v najsuchšej púšti sveta a chcel som sa tu v tieni najesť. Toto sochárske umelecké dielo by ponúklo aj potrebné závetrie aj tieň, ale jesť pri ňom bolo nemožné lebo nemálo ľudí tu má potrebu vykonať potrebu. Proste je celá socha dookola obšťatá a smradľavá ako verejné WC. Bohužiaľ.

Mierim naspäť do San Pedro a robím si voľno kým dorazia Borisovci. Tí meškajú pretože ich ambiciózny plán prejazdu Paso Jama zlyhal zavretím hranice. Asi aj našťastie inak by tam vymrzli na poriadok. Tu sa stretávam aj s Vojtom Lavickým a partiou ktorú sprevádza, tak vymieňame zážitky.

Každopádne tu niekde moje nadšenie pre Južnú Ameriku dosť nenávratne vyprcháva. Od kedy sme opustili Čile čo je zhruba pred mesiacom som nevidel nič iné len púšť, step. K tomu striedajúce sa extrémy od nízkych teplôt na juhu a vo vysokých polohách po extrémne vysoké teploty vo vnútrozemí, robia cestovanie veľmi fyzicky nepríjemné a málo záživné. Počas oddychu kým čakám Borisovcov si robím takú retrospektívu a začínam byť extrémne vďačný za tú prírodnú pestrosť ktorú v Európe máme. Argentína bola super prvý týždeň. Druhý už menej a ďalej už viac-menej trápenie. Veľmi sa teším na zmenu prostredia a dúfam, že Bolívia prinesie niečo nové a bude to znova zábava a/alebo príjemné cestovanie. Bohužiaľ zbytočne.

Po stretnutí diskutujeme plány. Ja mám púštnej scenérie po krk a chcem sa posunúť ďalej k niečomu zelenšiemu, Borisovci ale potrebujú servis chladiča, takže idú do Antofagasty + tu majú v púšti nejaké body záujmu. Ja po 3 dňoch v San Pedro mám chuť vypadnúť a znova sa teda delíme a ja pokračujem do Bolívie sám.