Severné Rusko alebo voľné pokračovanie NoKyrgyzstan 2018 2/3

Deň 6 – 15.08. – 400km – Justozero – Medvežegorsk – Šalgovara – Segeža - Rugozero

Ráno ma víta takmer bezoblačná obloha. Pár kilometrov si dám rannú rozcvičku ešte po členitej kamenistej ceste, potom sa už napájam na starý zvlnený asfalt a onedlho križujem hlavný ťah na Murmansk pri Medvežegorsku. Navštevujem pumpu, na ktorej som tankoval aj GSo pred pár rokmi. Okrem benzínu, beriem vodu, kávu a nejaké maškrty. Suším stan a riešim ako postupovať ďalej.

Ukazuje sa, že niekoľko sto kilometrov severne ma čakajú zrážky. To ma moc neteší, pretože kvôli tejto časti Ruska som sem primárne prišiel. Čas ma nejak extra netlačí, takže skúmam možnosti alternatívnych trás na sever. Niekoľko kilometrov pred Medvežegorskom som videl odbočku na šotolinu. Pohľad do mapy odhaľuje, že ide o cestu okolo Segozerského jazera cez Padany a napája sa znova na hlavný ťah pri meste Segeža. Na benzín je to v pohode, takže idem do toho.

Hneď za odbočkou ma víta pomerne hrubý štrk, možno by som to miestami označil až za voľné kamene. Podklad je klasický ako v tejto časti Ruska. Teda pomerne piesčitý, ale cesta je prevažne tvrdá, iba miestami narážam na sypké zhluky piesku a štrku, ktoré vedia motorku jemne rozhodiť. Aspoň to udržuje človeka v strehu.

Onedlho v krásnom slnečnom počasí dorazím na breh jazera. Segozerské jazero má rozlohu približne Žilinského okresu a je lemované klasickými ruskými lesmi. Cesta je veľmi nefrekventovaná a rovnako aj celé pobrežie. Vidím len zopár rybárov a míňam fantastické kempovacie fleky. Škoda, že je znova doobedie. V dedinke Padany mám znova kontakt s civilizáciou. Popri ceste sú ľudia, decká sa hrajú a naháňajú. Zaujímavé spestrenie v takej divočine akou som sem prišiel. V miestnom magazine niečo nakúpim a pokračujem na sever stále popri jazere, no tentokrát už nie na jeho dohľad.

Ďalším civilizačným spestrením je dedinka Šalgovara, ktorá je ale pomerne chatrná. Cesta ďalej je dosť piesčitá. Občas ma to povozí viac ako by mi bolo príjemné, ale dá sa. Následný úsek je členitejší a prekonáva aj malé kopce. Z cesty občas vyliezajú kamene, na dlhých rovinkách sú rolety. Odpruženie to nemá zadarmo. Cesta ale ubieha fajne. Stále sa niečo mení, buď okolie, podklad alebo profil krajiny. Nakoniec sa ale napájam na hlavný ťah a pokračujem na sever.

Na križovatke pri meste Kočkoma tankujem. Stretávam sa s ruským motorkárom Alexejom na staručkej XR250, ktorý sa vracia zo severu. Tu v Karélií sme šli podobnou trasou, no on ako miestny navštívil ešte zapadnutejšie miesta z ktorých mi ukazuje neuveriteľné fotky. Po spoločnej večeri sa vydávame každý svojim smerom. Môj ruský priateľ na juh domov a ja na západ smerom na mesto Kostomukša.

Prakticky ihneď po odbočení z M18, ktorá pokračuje až do Murmansku, ma víta rozbitá cesta. Najprv len tak zľahka, ale postupne pritvrdzuje. Onedlho ma vítajú fakt veľké diery a takto to pokračuje nejakých 25km. Toto bola jednoznačne najhoršia hlavná cesta na ktorú som v Rusku doposiaľ narazil. Tromfli by ju len Ukrajina a Kazachstan. Ďalej už cesta pokračuje v celkom klasickom Rusko-Slovenskom štandarde.

Ešte pred západom slnka veľmi prekvapivo a hlavne náhle padá teplota od príjemných 20 až niekam ku 14 stupňom. Na večer sa skladám na celkom peknom mieste pri jazere Rugozero.

Deň 7 – 16.08. – 400km – Rugozero – Kostomukša – Kalevala – Sofporog – Polárny kruh

Ráno ma víta hmla a zima. Teplomer ukazuje asi 5 stupňov ale bežne si prilepšuje 1-2 stupne, takže žiadna hitparáda. Od jazera pokračujem hlavným ťahom smerom na Kostomukša. Hmlí sa mi ale aj plexi. Kým len zvonku, tak je to v poho, horšie keď už aj z vnútra. Priebežne zastavujem, keď je mi zima, poskáčem popri ceste a pokračujem. Asi po nekonečných 80km sa hmla konečne trhá a ukazuje sa slnko. Príjemne sa oteplí na nejakých 10 stupňov a vyhrievam sa na slnku ako had.

Pred mestom ma víta policajná hliadka, ktorá vyzvedá kam mierim. Ukazujem im to na mape. Upozorňujú ma že moja trasa vedie pohraničnou zónou. Prejazd je v pohode možný, ale nemám odbočovať z cesty...

V meste potom robím nejaký nákup, tankujem plnú a vyrážam smerom na Kalevala, nabudený z včerajšieho fantastického prejazdu okolo Segozera. Ihneď za mestom končí asfalt a víta ma pomerne nepríjemná roleta. Teda ono sú to koľaje v ktorých je roleta a medzi koľajami je kamenná drť rôznej výšky. Nie zrovna najpríjemnejší povrch.

Obchádzam Kostomušské jazero, ale žiadne veľkolepé kochanie sa nekoná. Cesta ďalej vedie v podobnom duchu. Kamene, roleta, sem tam piesok. Prekonávam aj nejaké malé kopce. Míňam nezaujímavú dedinu Voknavolok a pokračujem na Kalevala. Cesta je už pomerne členitá. Pred mestom sa povrch trochu zlepší, ale stále je to len ujazdená hlina, ale už je pomerne hladká a ide sa dobre. Sfotím ešte nejaké pamätníky bojov o Karéliu a vchádzam do mesta na asfalt. Mesto je možno trochu honosný pojem. Jedná sa o takú väčšiu dedinu.

Tankujem a oddychujem. Cesta z Kostomukše mi dala celkom zabrať. Bolo to len 150km ale rozhodne to nebolo žiadne luxusné vozenie. Celkom makačka. Pozerám do mapy, ale pokračovať na Krivoj Porog je nezmysel. Musím ísť severne cez Sofporog smer Louchi. Na mape už vyzerá byť cesta vyššieho významu ako tá ktorou som prišiel a dúfam, že bude v lepšom stave.

Asfalt dokonca pokračuje zopár kilometrov za mesto, no v momente keď skončí je jasné, že to znova nebude zadarmo. Cesta je v obdobnom stave ako tá do Kalevaly. Najhoršie je že okolie je pomerne nezaujímavé a tak cesta proste neubieha.

Pred Tungozerom zle odbočujem, lebo som si príliš istý svojou neomylnosťou. Stojí ma to niekoľko kilometrov rozbitej cesty naviac. Križujem Sofporog a neustály boj s kamenistou cestou ma už fakt nebaví. Niekde pri Sosnovij fotím rozbitý pamätník na vojnu a už som seriózne unavený. Našťastie sa ale cesta zlepšuje a zopár posledných kilometrov pred M18 je dokonca starý zvlnený asfalt. Míňam ešte pár pekných jazier ktoré si úplne pýtajú zakempiť, ale ešte je skoro a hlavne podľa predpovede budem mať v Murmansku len úzke okno použiteľného počasia, takže sa musím už trochu pohnúť.

Pokračujem už po luxusnej asfaltke na ceste M18 priamo na sever. Asi po 60km ma víta polárny kruh. Je tu nový monument, celkom pekný. Akurát to okolie je také ošuntelé a dosť znečistené. Je ale pekne situovaný a rovno pod ním je pekný plácek na brehu jazera. Po rýchlej obhliadke ďalších možností, ho na noc obsadzujem.

Deň 8 – 17.08. – 710km – Polárny kruh – Murmansk – Kirkenes - Skoltefossen

Ráno sa mi pri monumente dokonca podarí pár semislnečných snímok, ale akonáhle sa pohnem na sever prichádzajú ťažké mraky. Pomerne dlho sa to drží a maximálne mrholí, neprší. Všade naokolo sú ale naozaj veľmi škaredé mraky a som každú chvíľu pripravený na lejak. Preto aj ruším výlet do pohoria Chibiny. Došiel som do Apatity, ale evidentný dážď ma vyhnal.

Pokračujem preto na sever. Pred sebou tlačím veľmi škaredé mraky. Pri Mončegorsku cesta vedie cez nejaké kopce, kde sú evidente priemyselné komplexy. V pochmúrnom počasí toto miesto vytvrára až postapokalyptickú atmosféru.

Niekde pri Olenegorsku tankujem na modernej pumpe. Stojanov je dosť, ale pumpa má len 2 kasy a ruský spôsob tankovania nenormálne naťahuje vybavenie tejto triviálnej záležitosti. Po kávičke už onedlho vchádzam do najväčšieho mesta za polárnym kruhom, Murmansku. Tentokrát tým správnym vjazdom. Fotím známy monument, križujem mesto a smerujem ku kamošovi Aljošovi na kopci nad mestom. Tu sa síce nezmenilo nič, ale výhľad na mesto a prístav je odtiaľto pekný.

Počasie je ale mrzuté. Naspäť to beriem popri prístave, kde mám poznačený ešte nejaký bod záujmu. Keď ale vidím, že sa tam nedostanem na motorke, tak to ruším a pokračujem na most cez Koľský záliv resp. rieku Tulomu, ktorá ho tvorí. Potrebujem ešte nakúpiť, lebo nechcem zopakovať rovnakú chybu ako naposledy, keď som vbehol do Nórska bez zásob a v obchode mi skoro oči vybehli od cien. Pamätám si jeden obchoďák pri ceste, tak naň vyčkávam. Trochu sa mi marí, že je na druhom brehu. Akonáhle sa ale dostanem na druhý breh a kontrolujem mapu, zisťujem že omyl. Civilizácia nekompromisne skončila. Vracať sa mi hustou premávkou nechce, nakoniec nakupujem v malom magazine v dedine s pekným názvom – Minikino. Je trochu minimalistický, ale okrem čerstvej zeleniny tu zoženiem všetko čo potrebujem.

Ďalej pokračujem údolím slávy smerom ku Nórskej hranici a užívam si nostalgickú chvíľku. Nečakane sa výrazne otepľuje a teploty dokonca oblizujú 20 stupňov. Na slnku je fakt že príjemne. Rovnako aj krajina zmenila charakter a vlní sa medzi malé kopce, okolo riek porastov rôzneho druhu. Veľmi pekné. Cestou míňam už len vojenské ohradené a uzavreté mestá.

Za mestom Zapolarnij naposledy lacno tankujem čo to dá. Stretávam tu ruského motorkára na starom Transalpe, ktorý ide na rybačku na príhodné miesto – polostrov Rybačij. Potom už nerušene pokračujem na hranicu do Nórska. Ruská strana ide nečakane ľahko, odovzdám deklaráciu, kuknú pas, rubnú štempel a hajde. Colník sa ešte, skôr zo záujmu, spýta odkiaľ kam a zaujme ho moja tuba na motorke, tak mu ukazujem čo tam je. Nórska hranica je doslova luxusná. Priestory krásne, vyhriate, vnútri obložené drevom, no človek by tu s radosťou aj prenocoval :-)

Slnko pomaly zapadá a tak Grense Jakobselv tentokrát vynechávam a smerujem rovno do vnútrozemia. Podľa predpovede má byť zajtra posledný deň pred vlnou zrážok, tak sa nezdržujem. Chytiť niekoľkodňové dažde tu na severe ma moc neláka.

Míňam Kirkenes a do večera to dotiahnem ešte na Skoltefossen. Teda dotiahol som aj ďalej, ale vbehol som to dažďa, tak sa pár kilometrov vraciam a kempujem pri spomenutom fose.

Deň 9 – 18.08. – 639km – Skoltefossen – Slettnes Fyr - Lakselv

V noci nepršalo, ale ráno ma budí slabý dážď. Kým sa pobalím, tak prestane ale pokračujem po mokrej ceste smer Varangerbotn. Cesta je mokrá, obloha neveští nič dobré, ale zatiaľ sa drží. Až do Varangerbotn mám len mokré boty od cesty. Teda povrchovo. Nie som príliš fanúšik gore-texu ale musím povedať, že na mototopánkach sa celkom drží a nohy mám stále suché.

Vo Varangerbotn tankujem a začína pršať. Jeden Nór sa pýta odkiaľ kam. Spomínam mu Gamvik a Slettnes Fyr. Porozprával mi príbeh ako pred rokmi išiel z Mehamnu na 2T yamahe na Nordkinn. Žiadna cesta, motorku cez kamene nosil. Cesta tam mu trvala 8hodín. Údajne 2x seriózne plakal...

Ja taký frajer nie som a v pláne mám len upravené cesty, ale dojem to zanechalo. Medzičasom začína seriózne pršať, z pumpy vyrážam už v nepremoku. Cez Tana bru prechádzam už v nenormálnom lejaku, vrstvy postupne púšťajú... Tento očistec pokračuje až do hôr pred Ifjordom, kde ako zázrakom prestáva pršať a vychádza slnko. Vzhľadom na to že je sotva 12 stupňov tak žiadna sláva, ale aspoň budú fotky.

V Ifjorde na mňa trúbi biely hitlerwagen a turčianskou ŠPZ. Je to šéf aj s rodinou, ktorý vyráža z kempu. Boli sme voľne v kontakte reku, že sa v okolí stretneme ak to vyjde a ako to nakoniec vystrelilo :-)

Spoločne ideme na sever cestou 888 a v slnečnom počasí si užívame tento nádherný kraj. Cesta sa parádne krúti, kopce tu sú už bez vegetácie a ľadovcami do obla ohoblované. Zaujímavý kraj.

V Mehamne som trochu skôr ako rodinka, na námestí suším konečne stan, nepremok, atď. Pri vyparkovávaní mi trochu nešťastne vodič buchne do motorky, tá padá bokom na obrubník. Ale škody nie sú žiadne.

Cesta na Gamvik je prosto fantastická. Síce je stále dosť chladno, ale to k tomuto kraju proste asi patrí. Odbočujeme na Slettnes Fyr, ktorý je neďaleko. Malo by sa jednať o najsevernejší pevninský maják. Kemperi s plnou výbavou pripravia obed, čo je príjemná zmena. Oni ďalej berú trajekt z Mehamnu do Kirkenes, ja sa od nich delím a utekám na juh. Večer už má prísť front a doniesť zrážky. Cestu naspäť cez polostrov Nordkin si skutočne užívam. Keď sa povie Nórsko, tak sa mi totiž vôbec nevybavia fjordy s preplnenými cestami ale práve toto konkrétne miesto...

V Ifjorde znova tankujem a pokračujem na Lakselv. Tam sa musím rozhodnúť čo ďalej. Ak by sa stal zázrak a bolo dobré počko, tak by som si odskočil ešte znova na Nordkapp, ale ak bude pršať, tak je to nezmysel.

Cesta ďalej ma nejak moc nebaví, okolie vo vnútrozemí je dosť jednotvárne. Zaujímavé je, že si na tieto miesta ani vôbec nespomínam. Pred Lakselvom mi začína pršať a pri zatváraní helmy sa niečo stane a nenormálne mi v nej hučí. Za jazdy vysledujem, že je to niečo na plexi. V Lakselve na pumpe riešim palivo, poživeň a obzerám prilbu. Vypadol mi pinlockový kolík a otvor zjavne pôsobí ako píšťalka. Problém rieši strieborná páska, no spolu s lúpajúcim sa lakom a už pomerne vymačkaným futrom je zjavné, že životnosť mojej prilby sa po nejakých 150 000km chýli ku koncu...

Počasie je neutešené a ani predpoveď nie je pozitívna. Nordkapp preto definitívne ruším a idem na juh. Výjazd z Lakselvu mi trvá dosť dlho. Predo mnou sa vlečie dodávka 30kou a akonáhle sa ju snažím predbehnúť, vyhodí smerovku a začne zrýchľovať. Toto sa opakuje asi 3x, nepochopil som to, ale riskovať sa mi nechce. Vlečiem sa za ním asi 5km.

Do večera ešte prestalo pršať a nakoniec niekde cestou nad jazerom rozkladám stan.

Deň 10 – 19.08. – 657km – Lakselv – Rovaniemi – Pudasjarvi - Puolanka

Ráno vstávam za dažďa. Balenie pod sprchou. Sotva ideálne podmienky. Karasjok v daždi a odbočka na fínsku hranicu. Vytrvalo mi prší až niekam po Inari. Tu na pumpe dávam síce drahý, ale chutný hambáč, kávu a prestáva pršať.

Pokračujem na juh, stále je dosť zima, ale pomaličky sa otepľuje. V Sodankyla sa musím znova rozhodnúť čo ďalej. Pôvodne som mal zámer ísť viac popri ruskej hranici, ale predpoveď počasia ma od toho odrádza. Popri pobreží má byť teplejšie a menej zrážok. Pokračujem preto na juh smerom na Rovaniemi a niekde od Korvala sa sem-tam aj ukáže slnko a deň začína byť konečne znesiteľnejší.

V Rovaniemi už mám hlavného ťahu plné zuby a risknem aspoň vnútrozemie. Odbočujem na Pudasjärvi. Mapa sľubuje desiatky jazier a jemne vlniaci sa profil cesty. No buď som bol slepý alebo som zaspal ale ak som videl z cesty jedno-dve jazerá, tak to je moc.

Nevzdávam to ale a pokračujem na Puolanka, kde je už premávka takmer neexistujúca. Bohužiaľ rovnako aj jazerá...

Stan na noc rozkladám niekde v poli pod lesom.