Wellness na Dolnej Zemi.

Na inom mieste som naznačil. Že spolu s manželkou, ak je to možné chodíme si nahrievať kosti mimo leta aj na jeseň a z jari. Tentokrát padla voľba Mosonmagyarovár kde sú známe žriedla termálnej liečivej vody. Pri zbežnej prehliadke je to mestečko, v ktorom cítiť blizkosť nielen Rakúska, ale aj Slovenska. Blízkosť Viedne a Bratislavy cítiť na každom kroku a síce tým, že v každej uličke je minimálne jedna súkromná zubná ambulancia. Prostredie bývalého ako aj súčasného Maďarska prakticky vnímam len pri vlakovom presune v lete na Balkán. Z detstva mám spomienky na Gyór a Budapest, že sú to miesta s naozaj veľkým množstvom cyklistov a mopedistov. V minulosti sa tu nachádzalo toľko Babettistov na meter štvorcový ako nikde v bývalej ČSSR. Samozrejme hodne behalo aj Simsonistov. Dnes naopak, možno vďaka novembrovému dátumu mopedisti v uliciach takmer vôbec neboli. Napriek tomu som ale jednu Babettu a Simsona stretol.

november 2019 wellness

Keďže som milovník starých vecí, tak po nich na každej dovolenke pátram. Nebolo tomu ináč na tejto akcii. Priamo v centre som objavil mestský hrad a plno kanálov, ktorých voda poháňala mlynské kolesá viacerých mlynov. Dnes ale, nie je funkčný ani jeden. Hrad je majetkom nejakej poľnohospodárskej univerzity a teda celý komplex bol školský areál v ktorom bol čulý stavebný ruch. Neďaleko komplexu kúpeľných hotelov som narazil na monumentálny komplex ktorý bol kedysi sýpkou, mlynom, pekárňou a tiež veľkým skladom. Komplex bol zanedbaný, no niektoré budovy boli po renovácii, teda fungovali ako administratívne priestory. Tieto boli mimo kanála, ktorý podľa môjho skromného odhadu je využívaný na člnkovanie spojené s prehliadkou historickej časti mesta. Po mlynskom kolese nebolo žiadnej stopy. Pravdepodobne bolo vo vnútri budovy nad kanálom. Tento kedysi prosperujúci podnik je zrejme vo vnútri totálne vybrakovaný. Jediné kovové súčasti, ktoré tam ešte sú je súkolie na transmisiu. Keď som preliezol akože zátarasu pri kanáli dostal som sa k budove expedície kde boli prepadnuté stropy a dokonca aj strecha. Paradoxne z druhej strany od cesty boli dve poštové schránky a teda dva funkčné byty samozrejme riadne ošumelé. Nakoniec som objavil aj mlynské kamene, ktoré boli použité ako dekorácia pri móle ktoré bolo z druhej strany budovy na kanáli neďaleko frekventovaného mosta, ktorým prúdilo veľké množstvo áut. Mimochodom vodiči boli na slovenské pomery až priveľmi ohľaduplní nielen ku chodcom ale aj k cyklistom.

november 2019 wellness

Vždy si so sebou beriem pohotovostné vozidlo, teda skladačku. Bolo tomu aj teraz tak. Na potulkách uličkami mesta som sa dostal do depresívnej nálady. Nič okolo nevrčalo, nič, čo by znovu priblížilo spomienky z minulosti. V Györi za môjho detstva sa to hemžilo Babettistami (Babetta 207, 210 len zriedka), Simsonistami (skútre Schwable, S 50 trojrýchlostný a samozrejme nákladné trojkolky zo Simsonov). Bolo to ako v inom svete, parkoviská pre mopedy, motocykle, či bicykle. Po uliciach sa preháňali MZ-ty, Pannonie, Jawy, policajti mimo Žigulákov sedlali okapotované policajne MZ-ty a v Budapešti motohliadky behali na Baworákoch boxer R80 v policajnej úprave. Keby som vtedy mal fotoaparát, tak by sme všetci doma slintali nad úpravami od výmyslu sveta, nad moto-skladačkami, ktoré u nás nikto nikdy nevidel. Plastové doplnky a kufríky na všetko. Samostatnou kategóriou boli továrenské minimotocykle nielen sovietskej výroby. Zrazu, predsa len, sa blížil vrkotajúci moped. Bola to nejaká babka, ktorá mala vo výbave dokonca francúzske barle a ako som zistil opúšťala kozmetický salón.

Náladu som si vylepšil len v Tescu, kde pri vchode mali malú vzorku 50-tok. Najdrahší bol moderný Naked na báze rakúskeho Puchu, či KTM s vodorovným valcom (cena 319 900 fórintov). Vedľa neho stál skúter, štvorkolka, terénny minicross a e-bicykel. Parkovisko vonku zívalo prázdnotou. Môjmu oku ale neunikli dvojkoláky ako také a samozrejme moped z ktorého zosadla tiež nejaká babka.

november 2019 wellness

Hľadal som miesto, kde aj u nás parkuje veľké množstvo dvojkolákov. Objavil som ho prakticky na konci mesta na železničnej stanici. Podobne ako na Slovensku v okolí starodávnej budovy stanice bolo parkovísk viacej. Na moje potešenie som narazil na viaceré už veteránske bicyklové skladačky z bývalej NDR, Rakúska, či Maďarska. Čo ma ale zarazilo, bol len jediný skúter na druhom parkovisku. Keď som tam bol, tak som si neodpustil aj staničný pamätník, ktorým bola zrejme parná lokomotíva, ktorá ale bola zazimovaná, teda pod veľkou plachtou. Priľahlé vlečky boli také isté ako u nás. Koľaje boli prerastené miestami mohutnými stromami a nechýbal veškerý tradičný bordel známy aj u nás.

Pozdĺž jednej vlečkovej koľaje som objavil nejedno šrotovisko, no tiež bez dvojkolákov, za to aj s poľnohospodárskymi vrakmi. Neskôr prostrediu začali dominovať rozpadajúce sa budovy bývalých obilných skladov, kde už nebolo ani kúsok železa. Skelety boli obrovské a zívali prázdnotou, ale len vo výškach. Prízemie jednej takej budovy fungovalo ako auto-moto-servis s priľahlým skladom náhradných dielov na kolesách. Takmer som minul za rohom odstavené už vyslúžené mopedy nielen z bývalého Československa. Opodiaľ bola predajňa hnojív, no vo veľkom. Neviem, asi by som sa nespoliehal, že mi tá ruina nespadne na hlavu. Domáci sú zrejme asi už zvyknutí, lebo ich to vôbec netrápilo. Hlavne, že neplatia vysoké nájomné. Keď som opúšťal túto studnicu veteránov za plotom som si všimol dosť dávno odstavený moped mne neznámej značky. Bol pri sedení vedľa budovy, ktorá kedysi patrila poľnonákupu a dnes je bytovým domom, no bez pavlačových vchodov. Veľa historických budov bolo takto prerobených. Mimo centra v okrajových uličkách bol nejeden dom na pohľad opustený. Na opačnom konci mesta to bolo opačne. Bolo tam múzeum a medzi stromami boli roztrúsené starodávne vilky, ktoré boli prestavané tiež na byty a frekventované uličky sa pýšili aj nástennými maľbami.

Mal som pocit, že v Maďarsku si historický industriál ako tak vážia. U nás by to niekto úmyselne nechal načisto schátrať, aby to mohol čo najskôr zbúrať, lebo zahraničným developerom sa to tak páči a o tom, že sú to naše industriálne pamiatky ich vôbec nezaujíma. Mrzí ma krátkozrakosť našich kompetentných úradníkov, ktorí v prvom rade myslia na svoje vrecká. Iné to je aj u susedov v Čechách, tí si dedičstvo svojich predkov vážia a ich hrdosť im je prvoradá. Vrátim sa ale do Mosonmagyarováru.

Turisti tam sú vítaní, pretože ich peniaze ostávajú len a len v Mosonmagyarováre. Je to postoj príjemný, pretože nechcú nikoho ošklbať ako u nás. Musím ale tiež povedať, že sú svojskí. Majú aj oni hranice. Jediné platidlo je ich "Fórint" a platobné karty akceptujú len v nutnosti, na rozdiel od Poliakov, ktorým môžete zaplatiť hocičím. Mal som aj tak smolu, pretože hasičské múzeum bolo zatvorené a exponáty vonku boli tiež pod plachtami.
Ak to mám zhrnúť: Ruiny sa nájdu všade, ale v Mosonmagyarováre nie sú totálne schátrané a čo sa dá, tak sa využíva hlavne na bývanie – budovy mestských mlynov, staré vilky, staré meštiacke domy a aj malé obchodíky a reštaurácie príjemne navodzujú roky minulé.

Naše ubytovanie bolo zaujímavé. Okolo žriedla je viac hotelov, ktoré majú spoločné bazénové, saunové a masážne zázemie. Žiaľ náš hotel bol zvláštny tým, že do bazénového sveta sme museli ísť z vonku, no paradoxne infrasauna v komplexe žiadna nebola. Vo výbave ju mal len náš hotel spolu s malým teplým odpočívacím bazénom. Čo ma ale prekvapilo najviac, bolo parkovisko karavanov, ktoré sa k víkendu riadne zaplnilo. Poväčšine nemecky hovoriaci seniori si vonku pri nulových teplotách a striedavom daždi veselo grilovali a pod altánkami počúvali svoje nemecko-rakúske dychovky a joglovačky. Promenádovali sa v plavkách, županoch a nahrievali sa podobne ako my.

Na opačnom konci mesta som mal šťastie a narazil som na prírodnú cyklotrialovú trať a obehli ma dvaja aktívni motorkári. Predpokladám, že to boli mladíci na 125 kách. Vrele odporúčam tu kempovať a nielen v sezóne. Čo tak zimné stredko v stále otvorenom kempe. Cesta na Dolnú Zem bola tiež zaujímavá. Najhorší úsek bol bývalá slovensko-maďarská colnica s cestou ako na tankodrome.

Gilbert