Ukrajina rally 2005 alebo ako my pajechali na Odesu 3/7

Pondelok, 3. deň – 20 km pred Odesou

(Nedobivci - Kamenec Podoľskij - Dunajivci - Nová Ušyca - Mohyľiv Podoľskij - Kryžopoľ - Obodivka - Balta – skoro Odesa) – 626 km

Ráno vstávam znovu skoro, trápia ma zuby. Potichu sa teda vydávam na prechádzku po okolí. Do kempu sa vraciam asi o piatej a čas pokiaľ sa zobudia Herghottovci trávim odháňaním ukrajinských psov, ktorým voňajú naše použité riady.

Okolo šiestej sa už prebúdzajú aj Herghottovci a po rýchlom balení už o siedmej sedíme na motorkách. Dnešnú trasu sme naplánovali po vedľajších žltých cestách popri moldavskej hranici až do Odesy. Cesta cez Moldavsko by nám ušetrila kilometre, ale víza nemáme...

Ráz krajiny sa mení, hory sú už za nami. Krajina je zvlnená a cesty sú dlhé a rovné. Kvalita asfaltu dovoľuje udržiavať rýchlosť okolo 100 km/h, aj keď sem tam sa na ceste nájde nejaké to prekvapenie v podobe diery, výmoľa, chýbajúceho asfaltu a podobne..

Pred mestom Kam'Janec - Podiľskij prechádzame mostom ponad hlbokú roklinu so strmými bielymi stenami. Na dne tečie rieka Smotrič. Obchvat mesta je však tiež zážitok. Taký tankodrom sme ešte nezažili (v meste) Cesta z mačacích hláv totálne zvlnených. Každý ide tam kde sa mu zdá, že je povrch najprejazdnejší. Keď vidíte v týchto podmienkach kľučkovať plne naložené kamióny stojí to zato. My problémy nemáme a pomaly sa predierame dopredu.

Za mestom Dunajvici prechádzame ešte jeden priesmyk a na jednom z parkovísk dávame raňajky. Potom už fíčíme na juh až k moldavským hraniciam. Hranicu tvorí rieka Dinister a na protiľahlom brehu už vidíme moldavský kostolík. Ďalšia zastávka je až v mestečku Jampiľ, kde dopĺňame benzín. Na pumpu prichádza aj mladík na Dnepri a púšťame sa do debaty. GS-o sa mu pozdáva, veď to má rovnaký motor ako Dneper. Pri odchode s benzínky ešte efektne predvádzam ako položiť GS-o na zem. Ukrajinec mi ho pomáha dvihnúť a tak môžeme pokračovať. Z mestečkom sa ešte zastavujeme pri pamätníku a fotím GS-o pod miginou...

Nasleduje úsek Jampiľ – Križopiľ, ktorý je plný prekvapení. Najprv sú to veľké vzdialenosti bez civilizácie. Možno 20 km sme nestretli žiadne auto a nešli sme cez žiadnu dedinu. Potom prichádza úsek ako z mesačnej krajiny. Okolité polia boli vypálené a všade kam oko dovidelo bola čierna zem... Ako na inej planéte. No a napokon sa v jednej dedinke úplne stráca cesta... Domáci nás posielajú priamo (kam inam tiež) a nás teda čaká úsek dlhý niekoľko kilometrov po šotolinovej rozbitej ceste... Ja si to naozaj užívam, veď aj kvôli tomu sme sem šli. Hergi to má so spolujazdcom trochu ťažšie. Na križovatkách ideme podľa intuície, žiadne značenie tu nie je, ani ľudia ktorých by sme sa mohli spýtať na cestu. Nakoniec sa napájame na asfaltku a prichádzame do Križopiľu.

Nasledujúca cesta až do Krivého Ozera vedie už len po asfalte. Cesty sú rovné, dokonca ani v stúpaniach nie sú zákruty. Pod kopcom jednoducho asfalt končí a nasleduje strmý stúpak vydláždený kockami až na kopec. Tam znovu začína asfalt. Pri jednej zo zastávok omylom vyraďujem ABS. Zabudol som na vyklopený stojan a štartujem. Chvíľu mi trvalo, kým som prišiel na to, kde je problém a to stačilo na to, aby sa pri štarte z bezpečnostných dôvodov deaktivovalo ABS. (Ak klesne pri štarte napätie pod 9,8 V, ABS sa deaktivuje.) Plný nadšenia teda pokračujem ďalej...

V Krivom Ozore sa napájame na diaľnicu Kyjev – Odesa a stojíme na prvej pumpe. Je päť hodín popoludní a už som 13 hodín na nohách, z toho 10 hodín sme na motorkách. Dostavuje sa únava. Do Odesy to máme už len cca 160 km po diaľnici a tak dávame pauzu. Varím kávu a tlačíme niečo do žalúdka. Dohadujeme sa na 120 km/h rýchlosti na diaľnici a po doplnení paliva vyrážame.

Diaľnica je nová s kvalitným povrchom. Miestami ešte nie je dokončená a tak sa ide v polovici s obojsmernou prevádzkou. Udržujem dohodnutú 120-tku, ale stále Hergimu utekám. Neskôr sa mi priznáva, že mal nejakú krízovku, ničila ho únava. Asi 20 km pred Odesou sa po oboch stranách diaľnice objavuje voda. Cítim už blízkosť mora a neviem sa dočkať na večernú pohodu na pláži pri zaslúženom pivku. Spomaľujem a radím sa do pravého pruhu. Vychutnávam si výhľady na obe strany a sledujem späťáky, vyzerám Hergiho...

V nasledujúcom okamžiku pozerám pred seba a už cítim problém. Žiga, ktorá je predo mnou v mojom pruhu stojí!!! A je už sakramentsky blízko... Stláčam obe brzdy, aj keď si uvedomujem, že ABS sa len pred niekoľkými hodinami deaktivovalo. Nasledujúci priebeh udalostí je už ako z nepodareného filmu. Režisér naplánoval šmyk zadného kolesa a GS-o sa v rýchlosti okolo 70 km/h ukladá na ľavý bok. Moja rola v tomto filme končí a mením sa len na diváka sediaceho v prvom rade a mám tú česť si to pozrieť všetko zblízka a pekne spomalene...

Akosi viem, že sa mi nič nestane. Kotrmelce už poznám, ale rozmýšľam či takto dobre dopadne aj GS-o... Režisér mu naplánoval cca 15 metrový efektný slide po asfalte so sprievodnými modrými iskrami, ktorý končí nárazom do zadnej časti žiguláka...

Staviam sa na nohy a viem, že som OK. Okolo práve prechádza Herghott a dobrzďuje ďalej Varadero. Hergi s bratom boli divákmi z druhého radu a nezávidím im veru ani ten pohľad...

Čo sa mi v tejto chvíli ženie hlavou sa nedá ani opísať. Množstvo myšlienok utrieďujem a navonok neprejavujem nič. Nakoniec víťazí hnev... Áno hnevám sa na seba, na svoju nepozornosť, na svoju hlúposť. Teraz však už nie je čas. Kráčam k motorke a obávam sa pohľadu na škody. Na cestu vyteká voda, našťastie len z fľaše, ktorú som mal pripnutú na nosiči. Dvíham teda GS-o a obzerám škody. Zobák je polámaný, smerovky vytrhané, oba späťáky rozbité, volant pokrivený, nádrž prevalená, celá predná časť, svetlá, budíky a plexi sú v poriadku, ale celé utrhnuté a čo je najhoršie, poškodený je aj olejový chladič. Motorka sa celý čas šmýkala po ľavom valci. Ten je však chránený padákom z hliníkového plechu, ktorý ochránil jeho väčšiu časť. Napriek tomu vyzerá moto OK, predné vidly sú nepoškodené, koleso je taktiež v poriadku. GS-o teda staviam na stojan a štartujem... Všetko je OK.

Medzičasom sa mi prihovára vodič žiguláka... Ja odpovedám: „Ja nepanimáju.“ To sa snaží hneď využiť a vybieha na mňa štýlom, že čo robím, veď tu je 70-tka, ukazuje mi poškodený nárazník na žige a podobne... Nemám chuť sa s ním baviť. Mám vlastný názor na celú situáciu. Ukrajinec sa ma pýta či chcem volať políciu. Pravdu povediac neviem čo mám robiť. Keď však vidím škody na GS-e tak súhlasím...

Až Herghott sa ma pýta či som spravil dobre. Svoje pridáva aj Ukrajincova žena, ktorá sa ma snaží presvedčiť, že lepšie to bude bez polície. Chlapík chce 50 dolárov za škody na žige a ja nakoniec súhlasím. Aj keď som presvedčený, že je to jeho vina, radšej sa vzdávam volaniu polície. Predsa len sme na Ukrajine, nerozumiem ani policajtom, čo by Ukrajinec mohol využiť na predloženie svojej verzie. Nevedel by som sa asi ani brániť a bohvie ako by to dopadlo.

Prosím teda Ukrajincovu ženu, aby išla zastaviť manžela, ktorý šiel volať políciu do blízkeho motorestu. Tá odmieta s tým, že nenechá dcéru samu (dcéra mala asi 15 rokov) Prosím teda Hergiho. V strese si ani nepamätám ako Ukrajinec vyzerá ani čo má oblečené.

Po istom čase sa vracia Ukrajinec. Vraj zavolal políciu, Hergi ho nenašiel a prichádza tiež. Čakám teda čo bude a začínam vybaľovať, vyťahovať náradie... Ukrajinec v tom znovu pýta 50 dolárov. Vyšlo z neho, že telefón nenašiel (alebo nechcel nájsť) a políciu nevolal. Neváham teda a strkám mu tie prachy do ruky a prajem si, aby som ho už nikdy nestretol.

Pri pohľade na to, ako štartuje ten vrak pomocou kábla priamo pod kapotou, pričom žena vnútri pridáva plyn, mi dochádzajú súvislosti tejto nehody. Zjavne mu to chcíplo a tak zastal. Nepochopil som, prečo to nestočil aspoň na široké parkovisko, ktoré bolo hneď vedľa tohto miesta. Nezapol ani výstražné smerovky, ani brzdové svetlá nesvietili. Ja som pred nehodou registroval žigu cca 200 m predo mnou, ale netušil som, že spomaľuje alebo dokonca stojí. Stačilo pár pohľadov na okolie a do späťákov a bol som pri nej...

Od odchodu Ukrajinca už len riešime vzniknutú situáciu. Spať budeme priamo tu na diaľničnom odpočívadle. Motorku sa pokúsim dať do pojazdného stavu. Na rad prichádza náradie a pomaly odstrojujeme GS-o. S príchodom noci sa presúvame na parkovisko a staviame stany. Život nám znepríjemňuje neuveriteľné množstvo mušiek, ktoré lietajú za každým svetlom. Počas stavania stanov nechávam GS-o naštartované a svietim. Olej z chladiča netečie. Až po chvíli, keď sa motor zahreje termostat otvára chladiaci okruh, olej spokojne vyteká.

Večer idú Herghottovci spať skôr ako ja, nechcú ani moju brokolicovú polievku. Ostávam vonku teda sám so svojimi myšlienkami... Absolvujem ešte jeden telefonát manželke. Veru nie je to ľahká situácia, no Dadi má pochopenie a na záver ma ukľudňuje s tým, že o rok pôjdeme na Ukrajinu spolu...