Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1178 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk MOTOQUAD

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 5663
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (3400)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (2263)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Dobývky stredovekého hradiska Zámčisko nad Modrou

 Zdieľať

Pridané: 10.06.2021 Autor: gilbert
Čitatelia: 2685 [Mototuristika - Západné Slovensko - Výlet]

Nedávno ma najstaršia dcéra nahovorila, či by som ju odviezol na nejakú vyhliadku do prírody, lebo ona sa dobývky hvezdárne a rozhľadne na Homoli na rozdiel od svojich synov nezúčastnila.

Toto moje netradičné pozvanie je do miest, cez ktoré som denne chodil do práce a neustále som svoj zrak upieral k úbočiam Malých Karpát a predstavoval si aké by to bolo mať pred očami panorámu údolí v ktorých sa denne pohybujem. Žiaľ doposiaľ som to zažil len z rozhľadne na Veľkej Homoli. No stále mám na pláne zažiť všetky dostupné výhľady z kopcov nad našimi hlavami.

Začal by som ponukou výhľadu, ktorý som absolvoval nielen sám, ale aj s mojimi princeznami. Prvým by bol výhľad na umelé jazero medzi Šenkvicami a Modrou. Toto bolo vybudované poľnohospodármi na močaristej ploche, kde sa vždy držala voda a starousadlící tomu priestoru odjakživa hovorili „Šúre“. Dnes už neplní svoju niekdajšiu úlohu. Je to už len rybník. V minulosti voda stekajúca z okolitých vinohradov zaplavovala pravidelne veľkú plochu ornej pôdy. Sused spomínal, že ako mládenec v zime si prehodil cez plece korčule Gvinty, odviezol sa autobusom na okraj Modry a v príhodnom mieste si obul korčule a po rozbehnutí sa smerom k domovu ho vietor poháňal až kým sa neocitol pri násype železnice do Bratislavy. Nemusel sa rozbiehať a rozsiahlu zľadovatelú plochu dlhú skoro tri kilometre absolvoval s kamarátmi bez žiadnej námahy.

Od Karpát vždy dul silný vietor. Neustále som sním bojoval pri jazde do práce. Vodná nádrž sústredila teda vodu len tam kde bola využiteľná na polievanie prakticky veľkých kultivovaných plôch oráčiny a ďateliny medzi Šenkvicami a Modrou. Približne v polovici cesty je stále objekt bývalých Vinárskych závodov Modra.

Tesne pred nimi je odbočka k bývalému majeru Na Hlinách a medzi vinohradmi je pamätník na Ľ. Štúra, ktorý dlhšie žil na evanjelickej fare u brata v Modre. Je to spomienka na jeho osudné zranenie, ktorému po krátkej dobe podľahol. Údajne sa tam pri studničke medzi vinohradmi nešťastne postrelil svojou vlastnou puškou. Nie som milovník zbraní, ale nikdy mi táto verzia nesedela.

Keď som bol v Modre zamestnaný, tak Modrania mali svoju vlastnú verziu, ktorá mi s odstupom času pripadá oveľa reálnejšia. Ľ. Štúr bol vraj sukničkár a máloktorá žena mu nepodľahla. Mal tú smolu, že sa tajne stretával s vydatou ženou a na miesto stretávok ich sledoval manžel onej mešťanky a spravil rázny koniec. No aj manžel mal ale smolu, lebo pod rúškom noci strieľal na slepo a napriek svojim streleckým skúsenostiam neodviedol stopercentnú prácu.

Samotné Hliny boli známe tým, že tam za socializmu boli postavené drevenice pre zamestnancov, neskoršie tam bolo rodinné vinárstvo, no čo tam je dnes ani sám neviem. Istý čas tam aj niekto choval pštrosy.

Po vjazde do starej Modry jazdcov po ľavej strane víta cintorín a po pravej modranský rybník. Na paralernej ceste po ľavej strane je medzi stromami schovaná budova bývalého evanjelického lýcea, ktorá za socializmu fungovala ako škôlka. Medzi cestami pod alejou stromov je súbor sakrálnych budov a síce rotundová kaplnka a na pravej strane dva evanjelicke kostoly medzi ktorými je pôvodná fara, kde pobýval aj Ľ. Štúr.

Ja som vždy pred kaplnkou odbočoval do ľava a uličkou popri budove historickej Majoliky som sa dostal do práce popri starom sirotinci, ktorý slúžil ako stredoškolský internát. Premával som sa tam Gilbertkoch a mal dosť obdivovateliek medzi obyvateľkami internátu. Keď som prevetrával oplexilovanú 20-ku tak to nebola pre ne žiadna exotika.

Z pamiatok som vždy narazil na kruhovú baštu, kde bola stála výstava Ignáca Bizmayera. Zatúlal som sa tam aj na výlete s mojimi princeznami. Pod baštou pri budove Gymnázia je parčík aj s fontánou. V lete fontána funguje snáď stále. Odtiaľ do centra sa dá dostať ulicou od Pezinka ku katolíckemu kostolu, ktorá jedine v roku 1982 na mojich fotkách vyzerala ako v ruskom, či alijašskom filme. Nikdy potom už nebola v Modre taká kalamita.

na výlete s mojimi dcérami
na výlete s mojimi dcérami

Spomínam si, že vtedy som tam stretol jedného zápasníka. Ten neustále bojoval na Kývačke so zľadovateľou cestou. Bol taký húževnatý, že po každých asi dvadsiatich metroch dvíhal motorku a potom veci, ktoré mal len tak položené na nohách. Pracovnú tašku a daj sa mi svete úplne novú hliníkovú lopatu bez poriska z domácich potrieb. Bolo to ozajstné divadlo. Pri kostole v ľavej 90-ke sa tak skĺzol, že skončil na hromade zľadovatelého snehu pred Slovenskou sporiteľňou.

Na tejto križovatke bola kedysi uprostred tiež fontána, no dnes jej tam niet (údajne to je tá v parčíku). Ak by sme sa na tejto križovatke vybrali do prava, vrátili by sme sa späť k evanjelickým kostolom. Hneď pod katolíckym kostolom bola odjakživa jadranská zmrzlina, kde som sa občas zastavil. Bola nejedna situácia, že tam parkovalo naraz dosť motoriek, pri klubových výjazdoch a samozrejme sa tam stretali aj dobrovoľní darcovia orgánov, ktorí sa chodili blázniť na ceste na Pezinskú Babu. Moja skúsenosť je tá, že títo tiež motorkári terorizovali všetkých účastníkov cestnej premávky a nejeden z nich skončil pod kolesami kamióna. Keď som sa vracal z dovolenky s autom plným detí a károu plnou bicyklov a kempingového nábytku nebolo mi všetko jedno. Odvtedy som sa tejto trase vyhýbal s výnimkou, keď bola cesta uzavretá pre preteky automobilov, či veteránov. Pardón odbočil som.

Bola situácia, že môj Gilbertko parkoval pred zmrzlinou v spoločnosti Kývačiek a skútrov. Ich majitelia sa čudovali, že ich stroje sú pre deti zo zájazdu nezaujímavé, veď to boli „veľké motorky“. Všetky decká sa motali len okolo prekopaného Jednosedadláka. Mimochodom, kedysi hneď vedľa zmrzliny bolo múzeum. Dnes je to tam opustené a zavreté. Trošku nižšie (bližšie k Šenkviciam) funguje znovuobnovený kláštor v ktorom kedysi sídlila Základná Deväťročná škola.

vždy som sa prepletal pomedzi dievčatá idúce z internátu do školy na Šprinťáku Gilbert Sprint
vždy som sa prepletal pomedzi dievčatá idúce z internátu do školy na Šprinťáku Gilbert Sprint

Smerom do kopca, teda od cesty z Pezinka do ľava je hlavné námestie s pamätníkom Ľ. Štúra a smerom vyššie je už dnes tiež trochu spustnutá horná brána, ktorá bola baštou, za Rakúsko-Uhorska a tesne po vzniku prvej ČSR v nej sídlila vojenská posádka. Títo vojaci sa vryli do pamäti všetkých starousadlíkov tým, že údajne dostali rozkaz presunúť sa do lesa pri Vajnoroch a strieľať na nízkoletiace ciele. Bohužiaľ ich prvým a zrejme posledným cieľom bolo lietadlo, ktorým mal priletieť na Slovensko M. R. Štefánik. Lietadlo ako všetci vieme sa zrútilo a posádka zahynula. Kto bol za to zodpovedný je dodnes verejné tajomstvo. Niekto vtedy nechcel aby prezidentom prvej novej ČSR po rozpade Rakúsko-Urorska bol Slovák, ktorý do veľkej medzinárodnej politiky doviedol dovtedy pre svet neznámeho T. G. Masaryka.

Potomkovia modranských starousadlíkov dodnes tvrdia, že vtedajšia česká politika sa zakladala na tom, že Slovensko bude v novom dvojštátí len agrárna krajina a priemysel bude sústredený len v Čechách. V bývalom režime v bašte fungovala dosť malá, ale za to luxusná viacpodlažná reštaurácia. Keď som tam bol s princeznami na výlete, už tá reštika nefungovala. Onen spomínaný výlet bol mojim pokusom dospieť k výhľadu na Modranaké údolie, no neuskutočnilo sa to. Dcérenky boli unavené, tak sme si to strihli na Pezinok a vo Vinosadoch sme navštívili ruiny Pálfyovského kaštieľa, ktorý už vtedy slovenskí spisovatelia opustili (Domov Slovenských Spisovateľov ako podobne kaštieľ v Budmericiach). Následne sme domov šli skratkou okolo bývalej staničky Malé Tŕnie.

Modra je zvláštne mesto a aj ľudia sú svojskí. Je to miesto každoročných Vinobraní, kedy je centrum mesta uzavreté a je tam plno stánkov, kolotočov a v takmer každom dvore v historickej časti je viechový predaj modranského vína a pred zotmením sú už všetci menej, či viac spoločensky unavení. Toto podujatie je známe dožinkovým sprievodom, v ktorom mimo krojovaných účastníkov sa vždy mihnú aj veterány. Bohužiaľ motocykle v sprievode som nezažil. Toto podujatie spomínam preto, lebo polícia vždy odkláňa všetkých, čo prechádzajú Modrou na cestu od Pezinka cez vilovú štvrť Vŕšky, pričom na pôvodnú cestu sa všetci dostanú práve pri Hornej bráne.

Pre zarytých off – roadistov idúcich od Šenkvíc, ktorí si chcú užiť modranský tankodrom môžem odporučiť trasu okolo bývalých mestských hradieb. Trasa začína pri cintoríne odbočkou do prava okolo rybníka. Je to priestor, kde končia záhrady starých meštianskych domov, kde priestor pod vinohradmi zapĺňajú budovy ubytovní, internátov a areál Vinárskej školy v Modre a je to miesto, kde sa pri sprievode na Vinobraní pri evanjelických kostoloch zoraďujú účastníci sprievodu vrátane veteránistov. Cesta pozdĺž hradieb vždy bola neudržiavaná, no za sucha zjazdná.

Keď najstaršia dcéra mala mániu mať domáceho mazlíčka, tak som ju tam vozil aj s Haskim na kynologický výcvik. Najprv mala vodnú korytnačku, no to ju nebavilo, tak skončila v malom jazierku uprostred záhrady človeka, ktorý doma pre zábavu mal exotických kaprov. Haskiho sme nakoniec po jeho nájazdoch na moje sliepky, kačice a morky museli utratiť, lebo ani kynológovia ho nedokázali spacifikovať. Mali sme ho z útulku a bol akýmsi nevydareným pokusom skrížiť Haskiho s Dobrmanom a Čuvačom. Ja som ho volal ničiteľ. Dcérku to trápilo, lebo nebol vhodný ani na prechádzky s kamarátkami. Pardón, nechal som sa uniesť spomienkou na moje nevydarené gazdovanie.

Každopádne pozdĺž mestských hradieb sa dá dostať až k Hornej bráne a tam sa napojiť na cestu idúcu nahor hlavným námestím. Cesta nahor je vlastne trasou vedúcou von z Modry smerom na Kráľovú, Harmóniu, či Zochovu chatu. Na pravej strane kedysi hlavnou dominantou Modry bol starý Pálfyovský kaštieľ, ktorý od roku 1922 odjakživa bol Štátnou Vinárskou školou a dnes slúži ako akési kultúrne centrum.

Ocitol som sa tam už niekoľkokrát, no najväčší zážitok som mal, keď tam na Mikuláša vystupovala moja najmladšia princezná ako tanečnica detského folklórneho súboru Magdalénka. Prehliadol som si zámocký park a spravil záber na Modru z vrcholu terasového vinohradu. Bolo to ale oveľa lepšie ako kedysi dávno, keď som na náprotivnom kopci bol na motoristickej burze pod kedysi luxusnou reštauráciou Zlaté Hrozno, ktorá už dávnešie bola vybrakovaná a jej ruina je schovaná za vysokými stromami.

Cesta hore pokračuje okolo školskej pálenice na pravej strane a hore Širokým na ľavej strane budovou modranského mlyna, kde možno stále existuje autoservis. Nedávno ma najstaršia dcéra nahovorila, či by som ju odviezol na nejakú vyhliadku do prírody, lebo ona sa dobývky hvezdárne a rozhľadne na Homoli na rozdiel od svojich synov nezúčastnila. Konečne nastala moja vytúžená chvíľa vychutnať si výhľad na podkarpatské nížiny.

Rozhodli sme sa pre rozhľadňu na stredovekom hradisku Zámčisko. Cesta je vlastne totožná ako na Zochovu chatu zhruba po Medvediu skalu, odkiaľ je plnohodnotná túra lesom, alebo tak ako sme to riešili my. Už v Harmónii sme sa odpojili od hlavnej trasy na tzv.: „Okružnú“. Priznám sa, že sme sa nedostali na tú správnu hradskú, no za to sme šli popri potoku po turistickej značke a obchádzali sme hneď niekoľko malých vodojemov. Pred ostatným vodojemom bolo rázcestie s turistickou viacsmerovkou a k vrcholu už to bol len kúsok. Chlapci tam lozili okolo starej štôlne kĺzali sa na zľadovatelej ceste ktorej použitie nás delilo od krásneho výhľadu do údolia. Ako som naznačil vyššie toto miesto sa stalo našou konečnou stanicou, pretože jeden telefonát zvrátil sled aktivít a museli sme výlet ukončiť. Zas môžem len snívať o panoráme, ktorú som nezažil. Nuž čo, naplánujem si to znovu, keď sa dožijem dôchodku, ak nejaké ešte budú.

Gilbert

Pridané: 10.06.2021 Autor: gilbert Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: