Novohradský predĺžený víkend V. Žiar nad Hronom - Hronská Dúbrava

Pokračoval som teda pôvodnou cestou k špatne naprojektovanej križovatke, kde sa stretajú viaceré vedľajšie cesty s R1-kou. Skôr, ako som sa k nej priblížil prechádzal som popri odbočke k zrúcanine hradu Šášov. Podobne ako v predošlých bodoch odklonu som si spomenul na to ako som počas cesty vlakom zrúcaninu Šášov chcel nafotiť, no nikdy sa mi to nepodarilo. Počas pešieho čundru a dovolenky na bicykli neexistovala ešte R1-ka a teda som sa mohol priamo počas presunu kochať jeho majestátnosťou podobne ako o pár kilometrov bližšie k Bratislave majestátnosťou Revišťa. Dnes je prostredie úplne inak riešené a všetko je podriadené rýchlostnej ceste na ktorej niet žiadnej možnosti si odpočinúť pri dobrej strave a čapovanej kofole. Vždy treba z R1-ky zísť k reštauráciám, či motorestom, ktoré na starej ceste boli dávno pre ňou.

S manželkou sme chceli zmapovať tento skvost (Šášov) počas svadobnej cesty okolo Slovenska. Tiež sme neboli úspešní podobne ako pri zrúcanine Čabraď. Vynahradili sme si to teraz, keď už naše princezné sú na poriadku. Šášov bol kedysi strážnym hradom, podobne ako Revište a iné monumenty pozdĺž toku Hrona, teda v Pohroní. Dokonca z hĺbky pamäte sa mi začali vynárať spomienky na televíznu inscenáciu, ktorá bola natáčaná medzi ruinami a približovala povesť o tom, že mocipán dal tento hrad postaviť pre svojho oddaného šaša. Bolo to spracované na tú dobu dosť sürealisticky. Herci boli dobovo oblečení s dobovými rekvizitami, no prostredie bolo autentická ruina. Program bol určený pre deti a mládež. V reáli sme sa vtedy vybrali k zrúcanine na spiatočnej ceste z nášho nahrievania kostí, či wellness víkendu na strednom Slovensku. Nebolo to teda z R1-ky, ale zo starej cesty od Zvolena, či Hronskej Dúbravy.

Táto prístupová cesta k hradu vedie po ľavom brehu Hrona, pretože ako v predošlom prípade všetko muselo ustúpiť R1-ke. Za to ale, človek má možnosť okúsiť ako vodáci prežívajú chvíle odpočinku na splavoch Hrona. Na lúke pri ceste je totiž prírodná lodenica.

Zaparkovali sme v Šášovskom Podhradí pred nejakou usadlosťou a už majiteľ namietal, že keď chceme na hrad, mali by sme parkovať na parkovisku, ktoré ale bolo plné. Zašli sme teda do zašitej uličky a radšej som sa šiel opýtať k najbližšiemu domu, či tam môžeme stáť? Majiteľka bola zhovievavá, no neodpustila si pripomienku, že keď chce niekto približovať históriu, mal by zabezpečiť aj pre turistov parkovanie. V malom iprovizovanom mini múzeu sme si vypočuli verziu, že cena za nemovitosť, kde je múzeum bola prehnaná a na výkup pre parkovisko už peniaze neostali.

Pri domčeku na cestičke do kopca na ľavej strane bola prístupová komunikácia idúca popri hospodárstve s viacerými V3S - kami a lesnými traktormi a samozrejme aj s turistickými ceduľami. Cestou som nafotil slepúcha, ktorý sa slnil a podľa špecifikácie zo školáckeho prírodopisu to nie je had, ale beznohá jašterica. Je to jedno aj tak vyľakal manželku a nebolo to bez jej prejavu negativizmu k takej hávedi bez nôh. Cesta zakrátko skončila na rázcestí s prístreškom a odstaveným terénnym pick-upom. Následne to už bolo len strmým chodníkom. Naším prvým objavom bola prírodná chladnička so zablendovaným vchodom. Podobne ako na Revišti, tak aj tu na hrade nechýbali lešenia a veľké plachty, ktoré kedysi boli bigboardami nádejných lokálnych politikov. To lešenie bolo spočiatku všade, až sa človek bál, že mu nejaká trubka skončí na hlave, ale dlho sa tak nestalo. Cez viaceré takéto (lešením obohnané) hradné miestnosti sme sa dostali na nádvorie, ktoré nijako nepopieralo, že turista stojí na dlhodobom stavenisku. Cez okienka ale, je nezabudnuteľný pohľad nadol, nielen na podhradie, ale aj na všetky smery. Vnútorné zastrešené priestory sú stále v štádiu príprav na komerčné využitie. Je však rozpoznateľná hradná cisterna a niektoré miesta pri pôvodných oknách, či balkónoch sú vybavené lavičkami pre odpočinok, či kochanie sa panorámou.

Niektoré pohľady sú fakt atraktívne s viditeľnosťou na veľké vzdialenosti. Trochu menej zaujímavé, no aj tak atraktívne sú pohľady na hory smerom na Banskú Štiavnicu. Ja som sa sústredil na nepodarenú križovatku a pripomínal som si v duchu situáciu, keď sme smerom na Kremnicu šli s kamarátom až do Oščadnice a s manželkou a najstaršou princeznou do Martina na manželkine skúšky na martinskú univerzitu. Pohľad na štiavnické hory bol snáď najnebezpečnejšou akciou, pretože sa odohrával z novopostaveného múra, ktorý nebol vôbec zabezpečený a preto nebezpečný. Naopak, bola to najschodnejšia cesta, pretože pôvodné nádvoria, ako som už naznačil boli veľkým staveniskom so sem tam vychodenými chodníčkami.

Cesta dole bola oveľa rýchlejšia ako smerom nahor, no nijako sme nestíhali za mladšími návštevníkmi, ktorých tam bolo naozaj dosť. Radšej sme si chvíľočku posedeli v altánku a potom pokračovali k múzeu a k R1-ke.

Na skok od stretu starej cesty a R1-ky je reštaurácia Valašský šenk, kde som tiež ešte nebol. Napriek tomu rád priblížim atmosféru tohto zariadenia z internetových upútaviek. Je potešiteľné, že majitelia majú zmysel pre históriu ako takú a prezentujú okrem motocyklov aj predmety dennej potreby našich predkov. Mňa, ako milovníka starých vecí potešili hlavne produkty Považských strojární a pod prístreškom zaparkovaný malý mikrobus na báze Fiatu 600 D "Multipla" zo 60-tych rokov minulého storočia.

Vrátim sa ale na spomínaný stret starej cesty a cesty rýchlostnej. Kedysi s rozpätím niekoľko kilometrov smerom od Bratislavy na Zvolen bola najskôr odbočka na Revište na ľavej strane, potom napravo odbočka na Banskú Štiavnicu a Počúvadlo. Pozdejšie to bola odbočka na Šášov napravo a nakoniec naľavo odbočka na Kremnicu. Teraz to je úplne ináč a na cestovanie v minulosti zostali len spomienky a môj súčasný presun čiastočne po starej ceste, ktorú zväčša pohltila R1-ka. Samozrejme, teraz ja na GilWayi po náhradných cestách, ktoré aj vtedy a aj teraz majú len lokálny charakter. Zväčša preto počet áut je minimálny a pre mňa je tým cesta nielen spomienková, ale aj jazdenie podľa mojich predstáv, neobmedzujúce kamiónmi a inými rozmernými vozidlami. Tých najpomalejších ako sú kombajny, či traktory som vlastne ani nestretol. Výnimkou bol len jeden linkový autobus.

V minulosti sme s kamarátom na čundri po odchode z Prochota v Hliníku nad Hronom chytili stopa, no ten išiel len do Starej Kremničky a odtiaľ sme to museli zvládnuť pešo. Na trase bolo síce dosť áut, ale nikde nebolo nejaké miestečko, na ktorom by niekto mohol zastať, aby nás naložil. Oproti dole kopcom išlo áut neúrekom, no tie na nás len trúbili, pretože sme im asi zavadzali. Do kopca sa štverali akurát tak nákladiaky. Dostali sme sa nakoniec mimo cesty a využili sme podvaly železnice, ktorá išla a stále ide od Hronskej Dúbravy. Tento úsek bol zaujímavý. Naokolo železnice bolo dosť usadlostí a dokonca sme sa zastavili pri jednom železničiarskom domčeku, kde nás dievčina v našom veku ponúkla chlebom s masťou a soľou, samozrejme aj studenou vodou z neďalekej studničky. Keď sme odchádzali, tak začala rozkladať riad pre obed pod holým nebom, lebo sa mali jej starkí a rodičia zastaviť na obed. Napokon sme chytili stopa a po preletení cez väčšie mestá a výmene viacerých povozov sme dorazili na Kysuce do Oščadnice za Aničkou Š., u ktorej bola Mariana R. a spolu na druhý deň išli do Nitry vybavovať internát. Na druhý deň sme sa autobusom dostali s prestupom až do Detvy.

Tou istou trasou(cez Starú Kremničku na Martin) som šiel s autom s rodinou do Martina. Manželka tam mala na druhý deň skúšky na martinskú univerzitu. Z tejto cesty mám aj dnes zmiešané spomienky. Boli sme ubytovaní v Martine na vysokoškolskom internáte, kde boli 4 miestnosti a mali spoločné WC a sprchy. Manželka sa snažila všemožne si zopakovať hlavné údaje z propozícií na skúšky. Musela si zapchávať uši pretože vo vedľajšej izbe denné študentky mali pánsku návštevu a na plné gule pustený televízor v ktorom letel vtedajší hit - juhoamerická telenovela "Jednoducho Mária". Na moje pripomienky vôbec nereagovali. Mysleli si, že môžu všetko. Humbuk vedľa skončil ďaleko po večierke. No večer to neskončilo, ale až ráno. S vtedy jedinou našou priceznou sme podľa spomínaných študentiek robili ráno rámus my. Prišla mi to zvestovať jedna z tých dievčeniec. Priznám sa, aj sme sa s dcérou preľakli, nie preto, že by sme sa báli, ale spoza dverí vyštartovala rozospatá osoba ako vystihnutá z rozprávky o Mrázikovi z domčeka na stračej nôžke. Túto ježibabu sršiacu nenávisťou som musel rázne uzemniť. Pripomenul som jej včerajší humbuk a moment, že sa moja manželka vďaka nej a jej spoločnosti nemohla adekvátne pripraviť na skúšky. S oplzlými pripomienkami vletela do svojej izby a naďalej pokračovala vo svojom monológu. Cez zavreté dvere som jej s krikom povedal, že ešte slovo a vpálim do izby a až potom nastane harmatanec ako sa patrí, medzi dvomi boxermi zavretými v klietke, kedy jeden určite padne do bezvedomia. Zrazu bolo ticho a dievčence zo svojej izby napokon vyšli až keď sme odchádzali a pozdravil som ich cez zavreté dvere pri odchode. Manželka skúšky absolvovala a ja som s našou princeznou mal prehliadku mesta vrátane kolotočov na martinskom jarmoku. Dnes už vtedajší titul prekonala iným doktorským z univerzity v Trnave. Pardón odbočil som.

Po prekonaní stretu starej cesty s R1-kou som sa po prejdení križovatky, na ktorej som sa trochu stratil, pokračoval smerom na Zvolen po tej mojej starej ceste. Po krátkom úseku som sa dostal k odbočke na Piteľovú. Naľavo do kopca sú stále odbočky dve. Obidvomi sa dá dostať do Piteľovej. V minulosti, keď som išiel domov z Lučenca s dievčencami z internátu som využil prvú od Zvolena. Po železničné priecestie trate z Hronskej Dúbravy do Martina to šlo ako po masle, no na priecestí sme museli zastať kvôli prechádzajúcemu vlaku. Potom ale, sa Škodovečka potrápila na strmých serpentínach, takže o trojke rýchlosti som mohol akurát tak snívať. Nakoniec sme vrchol stúpania nedosiahli, pretože Ružena D. bývala v strede dedinky, ktorá sa stále tiahla do kopca. Vyložil som ju pred domom a pokračoval na Bratislavu s tým, že som Marianu R. vyložil v Prochote. Dnes Piteľová zasahuje až k ceste, až k železnici od Zvolena na Bratislavu.

Po tejto spomienke som si to razil na Trnavú Horu a potom do Hronskej Dúbravy. Trnavá Hora je tiež miesto, kde som bol strašne dávno. Bolo to v čase, keď nás známi vozievali do Šenkvíc. Prvá jazda Wartburgom 900 bola s návštevou v Trnavej Hore. Druhá s Wartburgom 353 skončila už vo Zvolene (už som to spomínal) a tretia s takým istým autom, no s iným šoférom skončila u nás s medzi zastávkou tiež v Trnavej Hore, kde šofér mal príbuzných a spolu s ním sme u nich boli na návšteve. Potom prišli na rad Oktávie a tie už šoféroval otec sám, až na tú prvú kombi.

Po týchto bodoch odklonu to bola práve Hronská Dúbrava, kde som sa zastavil na kofolu v Penzióne Malina. Keďže aj Hronská Dúbrava je blízko toku Hrona, tak aj toto miesto sa môže popýšiť prírodnou lodenicou, ktorá je pod priehradným múrom. Cez internet sa dajú v H. Dúbrave prenajať loďky, ktoré tam prenajímatelia privezú aj s inštruktážou, no také veľké ako pod Šášovom to určite nie je. Vodáci tam majú ale popri priehrade samostatný malý prieplav, aby nemuseli loďky prenášať. Vlastne to bolo plánované pre neresiace sa ryby a vodáci sa pritom zviezli, no ale je to použiteľné len pri vyššej hladine vody. Hronská Dúbrava bola kedysi dôležitý železničný uzol. Stávali tam rýchliky, no dnes sú trate do Banskej Štiavnice a Kremnice len lokálkami a nie sú už brané ako strategické. V penzióne Malina bolo naše zázemie počas "Pohronského relax víkendu". To priblížim nabudúce.

Gilbert