Jarné prázdniny - Jánska dolina a Stanišovská jaskyňa

Dnešok prináša len krátkodobé nepredvídateľné úseky s akurát počasím nevhodným na to, či ono. Praje len milovníkom extrémov, ktorí sa vyžívajú v tom, že v lete sa chodia korčuľovať na štadióny a v zime chodia hrávať futbal. Nikdy som nepochopil, prečo sa ľudia, keď na krátko zamrznú rybníky nechodia korčuľovať, ale sedia a sledujú zápasy na kurtoch či štadiónoch. Nikdy som nepochopil, prečo sa motocyklové podujatia v letných sezónach presúvajú z naplánovaných termínov len preto, že všetci potencionálni pretekári a diváci musia sledovať nejaké majstrovstvá v ľadovom hokeji.

Posledne som priblížil neskrývané napätie z aktuálneho počasia a skutočnosti, že v Jánskej doline zimná lyžiarska sezóna vlastne ani nebola. Sústredil som sa teda na priblíženie prostredia s nádychom spomienky na kúpeľné aktivity a poukázal na moto-cyklo-turistické využitie ponúkaných možností. Skončil som pri Jánskej kolibe Strachanovka a teraz priblížim možnosti výletu Jánskou dolinou k Stanišovskej jaskyni. Hneď skríža Strachanovky je starší Sorea hotel Ďumbier a areál Minislovenska, o ktorých som sa už zmienil. Vyššie som objavil na čistinke schovanej za rozmočenou cestou staršie chaty na ktorých sa podpísal zub času a ich okolie je zanedbané s náletovým drevinami vysokými miestami aj dva metre a fasády sú plné pavučín. Paradoxne pozostatkom ich kedysi komerčného využitia je ledabolo opretá reklamná tabuľa vyzývajúca k ich prenájmu. Oproti na druhej strane cesty je stále používaný socialistický monument hotel Bystrá, kde sa odjakživa rekreovali tí, čo mali dohliadať na poriadok, no ich konanie bolo vždy poplatné aktuálnemu režimu a dnes po pohnutých 90-tych rokoch minulého storočia a hektickom začiatku storočia nového sa ich postoje stále viac odkláňajú od sloganu, ktorý čo najmenšími písmenami ozdoboval a ozdobuje ich služobné autá.

hotel Sorea Ďumbier

Aj v hoteli Bystrá som kedysi pobudol na školení v jednej letnej sezóne okolo roku 2000. Už vtedy ma zaujalo lyžiarske stredisko vedľa tohto kolosu. Tentokrát som ho aj zmapoval. Výsledok bol podobný ako pri penzióne Bystrina. Okolie lanovky je rozryté lesným traktormi. Chata horskej služby so zázemím je vybrakovaná a po zjazdovke zostal len prázdny kus lesa. Dole na lúke pri spodnej opustenej chatke pri nástupe na lanovku je skládka vyťaženého dreva. Neostávalo mi nič iné len si zaspomínať na časy, keď na hornej úvrati každého lyžiarskeho vleku, či lanovky bol „Horný výplach“ s horúcim čajom a možnosťou slnenia sa tvárou k slnku. Pobral som sa teda smerom hore k pomyselnej bráne do Jánske doliny a parku s turistickými cedulami poukazujúcimi na históriu doliny a vnadami prírody v letnom období. Zas som narazil na všadeprítomné pozostatky kedysi prosperujúcej zimnej destinácie. Oproti tomuto parku je rezort Liptovský Dvor so zázemím predovšetkým na letné turistické vyžitie. Pri potoku ma zaujali tri maringotkové olatkované „chatky“, ktoré tiež boli využité zrejme strašne dávno. Dovolenkári tam ubytovaní  by ich okolí mali komfort a súkromie so svojim malým ihriskom krbom a podobne. Vrátil som sa na cestu a pokračoval do kopca. Objavil som ďalší rezort v chatovej osade. Zrejme to boli kedysi rekreačné zariadenia veľkých podnikov a súkromných chát. Ležia za ľavotočivou zákrutou za potokom, pričom hore do kopca ide cesta k jaskyni. Spomedzi týchto zariadení najvýznamnejšie sú penzión Galanto a hotel Alexandra. Napravo je tiež odbočka, no zrejme len k súkromným chatám.

pomyselná brána do rezortu Liptovksý dvor

Vybral som sa cestou k jaskyni, ktorá nie je až taká svetová. Najprv cesta stúpa mierne, potom strmo a pomedzi stromy sú viditeľné budovy v údolí okolo potoka. Tou dolinou som sa vracal späť, keď som absolvoval miernu túru k vodopádu. Potok sa k ceste značne priblížil a nadobudol som dojem, že sa dolina začala zužovať. Bol to ale len dojem. Na jej čiastočné zmapovanie dobre poslúžila prírodná vyhliadka. Potom cesta začala klesať, dolina sa opticky začala rozširovať a zrejme pri oplotenom zdroji pitnej vody sa na pravom brale objavili tri malé jaskynky, no dve boli len malé výklenky a jeden bola bývalou, dnes zavalenou chodbou.

Naľavo sa ďalej objavil priestor malej skládky dreva a most cez potok za ktorým boli viditeľné dve používané chaty, no možno ich tam bolo viacej. Vrátil som sa na cestu a pokračoval zas mierne do kopca. Napravo sa zjavila scenéria zosunutého brehu nad ktorým odbočovala vpravo do kopca uzavretá cesta. Zrejme jej vybudovanie v minulosti spôsobilo daný úkaz, keď si voda hľadala novú cestičku a výmoľ sa zosunul. Nakoniec som dospel k parkovisku na pravej strane, pričom stále do kopca cesta pokračovala, no bola tam značka zákaz vjazdu.

nevyužívané maringotkové chatky zrejme už dlhšie

Oproti parkovisku bola cesta k jaskyni s možnosťou vyšantenia sa hlavne detí v oblasti nazvanej Netopierkovo. Názov súvisí s bájnym detským kráľovstvom Aghartha a netopiermi zimujúcimi v jaskyni. Na okraji lesa je drevenička v ktorej je malá predajňa suvenírov, pokladňa a zázemie sprievodcov jaskyne. Tá je ale na úbočí, kam vedie chodník aj so schodmi a malou búdou pri vstupoch do podzemia. Vchodov je tam viac a aj jaskyne sú vlastne dve, nová a stará. Prístupná je ale len jedna.

Podzemie nie je elektrifikované a každý účastník prehliadky dostane čelovku. Nakoľko je tam povolené voľné fotografovanie, tak ja som si svietil aj bleskom fatoaparátu. Žiaľ väčšina momentiek je nevhodná publikovania. Väčšinou je interiér prekrytý oparom vydychovaného vzduchu vďaka veľkej vlhkosti a nízkej teplote. Priznám sa, bol som trošku sklamaný, pretože teplé počasie zobudilo všetkých netopierov a naďabili sme len na toho posledného, ktorý sa ešte nezobudil. Jaskyňa je plná malých aj veľkých kvapľov, plná jazierok a samozrejme plná tunelov, ktorými tam kedysi voda pritekala a aj odtekala.

Kultúrnosť návštevníkov pripomínajú starodávne grafity písané nielen latinkou, ale aj azbukou od vojakov, partizánov z obidvoch vojen a aj od tam ukrývajúcich sa utečencov pred prenasledovaním židovského obyvateľstva. Ukrývalo sa ich tam údajne okolo 60.

Samozrejme v dnešnej dobe si nejeden premotivovaný turista vylomil vzácne kvaple, lebo osobne získaný talizman je vždy oveľa atraktívnejší ako bohatý duchovný zážitok z prehliadky podzemia. Prečo sa niektorí dokážu takto správať. Možno sa držia vždy aj dnes aktuálneho hesla: „Teraz som tu ja, zvyknite si“. (Po mne nech je aj potopa, to už ma nezaujíma).

Najbližšie priblížim dobývku pre nás „usedených“, zdolanie obtiažne prístupných prírodných atrakcií Jánskej Doliny.