Výhybkári z Vorkuty 2/6

1.časť, Slovensko - Pobaltie - Ural

Výber miesta a lokality je vždy v mojom prípade podľa toho, aké biele miesta stále vidím na mape, ktorú sa snažím nejakým spôsobom vyplniť a precestovať. Preto na tento rok a na toto leto som mal v pláne navštíviť a inou farbou vyznačiť miesto na mape, ktoré bolo doposiaľ nedotknuté mojou nohou.

To, že sa jedná o miesto smerom na východ od našej republiky je jasné. Jednoducho mňa baví cestovať smerom na východ. V porovnaní s minuloročnou cestou to samozrejme bude omnoho kratšie cestovanie. Pretože vzdialenosti sa budú počítať v rádovo tisíckach kilometroch, a nie v desiatkach tisícok.

Predtým ešte ale musím trocha rozhýbať kosti po zimnej prestávke a idem si dať zopár kratších ciest na začiatok sezóny. Podľa okolností a situácií som si dal nasledovné:

Mesiac máj a krátka návšteva Ukrajiny, počas ktorej som prešiel notoricky známe miesta a spokojne sa o pár dní vrátil domov.

Mesiac jún a prvý dlhší rozbeh. Teraz ma to zlákalo na severo-východ. Kaliningradská oblasť na pár dní, trocha kultúry na koncerte na ktorý som sa dlho tešil, a potom zopár dni v Litve.

Tento týždňový trip bol skvelým rozbehom a následne po ňom som sa pustil na juho-východ.

Rumunsko nikdy nesklame a neomrzí takisto. Bol som tu už toľkokrát, no vždy som sa akosi vyhýbal dvom názvom ktoré majú na začiatku rovnakých 5 písmen. Trans je to slovo a potom pokračuje Alpina a Fagarasan. Obe tieto známe rumunské horské cesty som si prešiel po prvýkrát v živote.

Musím povedať, že pekné, no pre mňa dostatočné na to, aby som to bral ako videné a vybavené. Týždeň v Rumunsku zbehol naozaj rýchlo a návrat domov sa niesol v znamení príprav na hlavnú cestu.

Už dlhšie som si pozeral mape jedno miesto, ktoré je ako by som povedal, odľahlé od bežnej civilizácie. Čo sa dalo som si dokázal naštudovať sám, pozrieť, vybaviť a tak ďalej. No na prístupy k realite a celému plánovaniu prišlo až niekedy v zime roku 2024. Začalo to klasicky tým, že na danú cestu bude treba určite riešiť nový stroj.

A preto, hneď od začiatku roka, som sa vrhol na hľadanie niečoho vhodného, aby som dokázal túto cestu zvládnuť tak technicky, ako aj fyzicky. Keďže sa jednalo o časť cesty, ktorá bude extrémne náročná, bolo potrebné nájsť motocykel vhodný na daný úsek. Motocykel, ktorý by sa svojou váhou a svojimi technickými parametrami ako tak dal použiť aj na cestovanie, aj na jazdu v ťažšom teréne.

Osobne ma nič iné v tej chvíli nezaujímalo, respektíve, kandidát bol viac menej jasný a istý. Už v minulosti som úspešne použil na niekoľkých cestách po svete daný typ motocykla, takže výber sa zúžil na jediný model. Akurát dnes s trošku iným motorom, mierne upraveným a jednalo sa o starú známu Honda CRF 300L.

Predtým som jazdil na dvoch veľkých cestách na jej staršie sestre Honda CRF 250 Rally, ktorá absolútne dobre poslúžila a bez jedinej závady ma doviezla tam aj späť. Písal som o nej minimálne v dvoch, a dokonca v troch cestopisoch, takže kto má záujem nech si prečíta starší cestopis, kde to opisujem. Daný motocykel beriem ako taký nutný kompromis, čo sa týka výkonu, váhy, kvality a ceny.

Samozrejme mohla by byť váha trošku nižšia, ale s tým už nič neurobím. Takže v danej kategórii som vyberal to, čo bolo primerané mojim finančným schopnostiam a ako aj výkonu, kvality, hmotnosti a predpokladanej náročnosti cesty.

Hľadanie konkrétneho motocykla prebehlo v podstate rýchlo. Keďže som nechcel riešiť nový motocykel z predajne, bolo mi viac menej ľúto brať úplne nový motocykel, lebo som vedel, čo ho čaká cestou. A tak som pozeral čo sa predáva z druhej ruky. Veľmi rýchlo som našiel motocykel, ktorý mi vyhovoval. Dohoda s človekom prebehla okamžite.

Motocykel bol prakticky nový v záruke s minimom najazdených kilometrov, takže po pár dňoch sa v garáži ocitla zánovná Honda CRF 300L, ktorá samozrejme očakávala, že sa k nej postavím zodpovedne ako ku každej motorke. Takže po pár hodinách od príjazdu do mojej garáže motocykel zostal na zdviháku a z pôvodnej celej motorky tam zostal len rám a motor. Všetko ostatné sa prakticky z motorky zmontovalo a pripravovalo sa na rôznu úpravu. Od kompletného odpruženia, cez všetky možné doplnky a úpravy, ktoré boli potrebné na danú cestu.

Samozrejme, tieto opravy a úpravy mali jeden neblahý fakt, a to bol ten, že stúpla váha kompletne upravenej motorky. Nejaké tie kilogramy navyše, ale jednoducho v tomto prípade sa s tým nedalo nič robiť, pretože všetko čo bolo namontované na motorke bolo potrebné a viac menej nutné brať so sebou.

Súbežne s prípravou motorky prebiehali aj rôzne získavania informácií ohľadom danej cesty, ako aj ďalšie plánovania, čo sa týka nejakých termínov.

Momentálne stále rozprávam v jednotnom čísle, ale bolo by vhodné spomenúť aj to, že od určitého momentu som predložil môj plán dnes už veľmi dobre známemu parťákovi Richardovi, s ktorým som absolvoval nejednu cestu po svete.
Je to ten, s ktorým som bol aj minulý rok na Magadane. Takže Richard to dostal predložené ako na striebornom podnose, o čo sa jedná a viac menej bola otázka postavená len tak, ako sa k tomu postaví a či to prijme.

Na jeho odpoveď som nemusel dlho čakať. Richard sa nadchol pre danú myšlienku prakticky okamžite a v zime, počas mojich príprav s motorkou, sme to jednohlasne odsúhlasili, že tú cestu dáme spoločne.
Týmto vznikla pre Richarda jedna povinnosť a to bola tá, že tiež si na danú cestu musel zabezpečiť motorku, ktorá by bola vhodná na predpokladané úskalia a nástrahy celého úseku.

Richard sa nakoniec vybral trošku iným smerom. Zablúdil vo vodách konkurenčnej značky a vybral si hlavne niečo staršie, jednoduchšie a nakoniec kúpil starý poctivý kus železa z roku 1998.
Suzuki DR 650 je rokmi preverený model motocykla, ktorý vlastnilo už množstvo motorkárov, takže vedel do čoho ide.

Našiel celkom dobrý kus a počas zimy, keď sa u mňa doma uskutočnil ďalší ročník zimného motorkárskeho cestovateľského zrazu „u Nora 2024“, si tento motocykel slávnostne priviezol ku mne, pretože ho kúpil v neďalekom Trenčíne.

Počas jari sme každý samostatne pracovali na úpravách svojich motocyklov pred cestou. Niekto samozrejme viac, niekto menej. Niekto sa do toho vložil poriadne, niekto to nechal na iných. K tejto téme sa ešte dostaneme neskôr.
V podstate sa jedná o to, aby sme zobrali so sebou fakt minimum vecí, ktoré budeme potrebovať, aby sme zbytočne počas celej cesty nemali dupľovane akúkoľvek vec, hlavne čo sa týka náradia, kempovania a inej výbavy. Snažili sme sa obmedziť niektoré veci naozaj na minimum, aj keď ako sa nakoniec ukázalo, niečoho sme mali zbytočne veľa.

V podstate v tomto duchu prebehla celá príprava od jari až do skorého leta. Jediný problém sme mali v tom, ako sa zhodnúť na nejakom termíne odchodu. Ja som najskôr mal v pláne vyrážať trošku skôr. Začiatkom mesiaca jún, no nakoniec sa to po niekoľkých odkladoch posúvalo ďalej, smerom do leta a celé to bolo o kompromise.

Keďže sme obaja vedeli, že daná cesta nebude až tak časovo náročná, ako bola tá minuloročná, preto sme to prispôsobili tomu, aby sme sa dokázali (teda aby sa Richard dokázal) vrátiť ešte niekedy v druhej polovici leta. Richard si jednoducho potreboval vybaviť svoje záležitosti týkajúce sa rodinnej dovolenky.

Mne osobne to bolo jedno, pretože ja som nebol nejako príliš obmedzený časom, takže som sa prispôsobil tomu, ako potreboval Richard.
Stále píšem o začiatku nejakej cesty, ale doteraz som sa vôbec nevyjadril, o čo konkrétne sa jedná. Ako je už jasné, je to cesta smerom na východ, takže smer Rusko a konkrétne sa jedná o miesta, ktoré sú nad hranicou polárneho kruhu.

Príprava na cestu, balenie a nepodcenenie situácie je alfou a omegou každého cestovateľa. Ja už som o tomto popísal veľa mojich starších cestopisoch, takže kto chce, nájde tam podrobné informácie.

V našom prípade bolo potreba hlavne pripraviť motorky tak, aby vydržali danú cestu. Takže ja, keďže som mal motocykel nový, som si ho mohol upraviť podľa vlastných predstáv. V Richardovom prípade to bolo trochu zložitejšie, keďže motocykel bol starší a málo poznaný.

Bolo treba vykonať rôznu údržbu, opravy, nastavenie hlavných častí motocykla, na ktoré sme sa spoliehali, že vydržia. V jeho prípade sa jednalo o časti ako predná vidlica, zadný tlmič, ložiská kolies, karburátor alebo spojka.
Každý z nás si riešil servis a prípravy vo vlastnej réžii a jediné, čo nás spájalo, bol výber pneumatík použitých na danú cestu.

Keďže bolo jasné, že kilometrový výkon nebude nejako extra vysoký, tak sme sa zhodli, že na daný úsek ktorý budeme potrebovať prejsť mimo civilizácie, nám bude stačiť jedna sada pneumatík. To bude tá, na ktorých pôjdeme z domu.

Pôvodný plán bol obuť na obe motorky pneumatiky Heidenau Scout K60. No keďže na moju motorku sa v požadovanom rozmere vyrába len predná pneumatika, tak obúvam Mitas E07+Dakar.

Ako je zvykom pri cestách, berieme so sebou aj množstvo náhradných dielov a súčiastok, od ktorých očakávame, že by mohli byť potrebné. To znamená rôzne ložiská, guferá, lanká, palivové čerpadlo, spojkové lamely, páčky, a iný drobný spotrebný materiál.
Selektujeme náradie a berieme zásadne len po jednom kuse potrebnom k oprave. Snažíme sa šetriť každých pár gramov hmotnosti.

Keďže ideme do oblasti, ktorá je trošku menej obývaná, otázkou zostáva, ako s benzínom. Ja mám na mojej motorke vymenenú nádrž. Obsah nádrže niekde okolo 13,5 litra + 2,5 litra kanister, takže niekde medzi 15 - 16 litrov benzínu veziem so sebou.

S týmto objemom benzínu, pri veľmi dobrej spotrebe mojej motorky, by som mohol dosiahnuť dojazd niekde okolo hranice 500 km. Čo je dostatočne dosť na zvolenú oblasť, do ktorej mierime.
Richard má na svojej motorke priam mamutiu nádrž. Podarilo sa mu zohnať nádrž o objeme 25 litrov, takže bude jazdiť aj ako pojazdná zásobovacia cisterna a v prípade potreby si viem od neho nejaký benzín zobrať aj ja. No keďže jeho motorka má trochu väčšiu spotrebu ako moja, počítame s tým, že dojazd by sme mali mať zhruba na rovnakej úrovni, takže okolo 500km.

Ďalšie balenie batožiny na motorky bolo v réžii každého z nás. To znamená podľa toho, na čo sme zvyknutí, berieme so sebou nejaké oblečenie, ktoré je fakt vyselektované (aspoň z mojej strany) na naozaj len 2 tričká, minimum spodného prádla, jedno termo oblečenie, jedny nohavice z ktorých viem urobiť aj kraťasy a jednu tenkú mikinu.

Naozaj som vytriedil oblečenie tak, že mi zaberá minimum miesta. K tomu ešte pripočítam oblečenie do dažďa, ktoré som si bral zámerne staré a už veľmi málo funkčné, takže vodu nezadržiavalo takmer vôbec. Nakoniec sa to ukázalo ako nie veľmi dobrá varianta, pretože počas dažďa to bolo naozaj dosť brutálne a bol som často komplet premočený.

Tentokrát sme minimalizovali aj rôzne výbavy. Čo sa týka varenia, varičov, rôznych hrncov a tak ďalej. Brali sme len nejaký príbor a nejakú šálku s tým, že ak bude niečo treba, tak radšej si kúpime so sebou jedlo, ale variť nebudeme nič. Brať so sebou tieto rôzne veci na túto cestu mi prišlo trošku zbytočné, hlavne kvôli rozmerom a hmotnosti.

Všetko toto vyššie opísané sme balili do tašiek, ktoré sme si objednali od výrobcu z Poľska. Tašky sa nám osvedčili, aj keď sme na nich časom našli niektoré veci, ktoré mohli byť vyriešené inak. Nechceli sme použiť žiadne hliníkové kufre z dôvodu hmotnosti a nutnosti dopĺňať na motorky rôzne nosiče a tak ďalej.
Takže máme obaja bočné tašky a vzadu tašku, ktorá je v podstate našim hotelom. V nej sa nachádza stan, spacák, karimatka a nejaké drobnosti. Ja osobne mám v bočnej taške oblečenie a v druhej buď náhradné diely alebo ešte nejaké doplňujúce veci.

Ako vždy berieme so sebou aj veci ako rôzne drôty, kus lana, gurtne a potrebné veci, ktoré by sa nám hodili v prípade nejakých ťažkostí. Nesmieme zabudnúť ani na nejaké lieky. A veci, ktoré by boli potrebné v prípade ťažkostí. Dúfam, že z toho nič nebudeme potrebovať.

Takže nakoniec idem klasicky zbalený naplno, ako tomu vždy býva.
Rokmi cestovania som dokázal vybrať veci, ktoré potrebujem nutne zobrať so sebou a doma nechať tie, ktoré naozaj nepotrebujem. Preto už viem, čo približne si brať so sebou, aby mi to v taške nezaberalo príliš veľa miesta a zároveň keď bude nutné, aby som to dokázal použiť.

Potraviny neberieme so sebou žiadne, jediné čo máme sú klobásy, ktoré som nechal asi dva mesiace vysušiť a dajú sa použiť prakticky kedykoľvek a hlavne vydržia rôzne teplotné výkyvy.
Aj tak vezieme so sebou každý minimálne po 20kg všetkých možných vecí.

Ako zvyčajne oslovujem môjho kamaráta Andreja, ktorý nám pred cestou zabezpečil tričká a nálepky k našej ceste, takže týmto mu dodatočne ďakujem.
Čo sa týka administratívy, nič sa nezmenilo. Stále platí to, že treba vízum a môžeš ísť. Pretože ja mám pracovné vízum platné ešte celý tento rok, neriešim nič. Richard si vybavuje nové vízum, ktoré bez problémov dostane. A tým pádom je cesta otvorená.

Stále píšem o začiatku nejakej cesty, ale doteraz som sa vôbec nevyjadril o čo konkrétne sa jedná. Ako je jasné, je to cesta smerom na východ a jedná sa o miesta ktoré sú nad hranicou polárneho kruhu.
Vorkuta ( Воркута) je ruské mesto ležiace na severovýchode európskej časti Ruska v republike Komi. Zároveň je to najvýchodnejšie položené mesto Európy.

Ak ste doteraz o tomto meste nikdy nepočuli, tak vám nič neušlo. Jeho význam je väčšinou spájaný s dvomi slovami, a to uhlie a gulag.
K detailnejšiemu popisu tohto mesta sa dostaneme neskôr. Ak sa nám vôbec podarí sa do tejto oblasti dostať.
Takže cieľ cesty na ten rok by bol už jasný. Teraz by sme sa mohli pobrať sa pomaly pobaliť a vyraziť konečne na cestu.
Celú prípravu cesty veľmi pozorne sledoval kamarát Ľubo. Ten nám ponúkol variantu, že nezáživnú cestu cez Poľsko, Litvu a Lotyšsko k ruských hraniciam, ktorú sme už toľkokrát išli nám uľahčí tým, že by sme jednoducho naložili motorky na prívesný vozík a na ruskú hranicu by sme sa odviezli na aute s prívesom.

Tento návrh sa nám celkom zapáčil, a preto sme súhlasili. Ušetríme tým reťazové sady, pneumatiky a aj seba. Vzdialenosť približne 1500km zvládneme autom za nejakých 24 hodín, preto na druhý deň by sme stáli s motorkami oddýchnutí na ruskej hranici.

Asi by už bol čas naozaj niekam vyraziť, pretože čítanie je to v tejto chvíľke už dlhé a stále sme len v okolí našich domov. Takže prejdeme k dátumu, ktorý sa počíta ako prvý deň tejto cesty a začneme naozaj cestovať, už nie len prstom po mape, ale aj reálne po asfalte.

Začíname asfaltom, no postupne prejdeme aj rôzne iné povrchy zemské a nakoniec skončíme na trochu menej tradičnom povrchu, po ktorom sa budeme takisto presúvať, ale to už veľmi predbieham.
V prvom rade nasadnime teraz do auta a odvezme sa ním cez tri štáty, až hranici Lotyšsko -Rusko.

Preto sa pohodlne usaďte a ja s Richardom vyrážame na ďalšiu jazdu plnú zážitkov rôzneho charakteru.

Príjemné čítanie, dámy a páni.

1. deň, piatok 19. júla 2024

Pobedim – Trenčín – Zvolen – Jasenie

Keďže ja som zbalený už aj niekoľko dní pred cestou, tak nemám problém vyraziť o čosi skôr. Dnes je to len presun k Richardovi do malebnej obce Jasenie, ktorá sa nachádza pod Nízkymi Tatrami, kde máme stretnutie a odkiaľ zajtra ráno už definitívne štartujeme. Takže dnes piatok vyrážam len k nemu. Zahrievaciu jazdu si užívam pomalým tempom. Ak som niečo zabudol zbaliť, tak to už neriešim.

Podľa hesla, čo nemám to nepotrebujem a čo potrebujem to si kúpim, nájdem, dostanem, vymením a podobne. Je pekný teplý letný deň a za nejaké tri hodinky zastavujem pred Richardovým domom. Prvá jazda bola fajn, nič zvláštneho sa nestalo, takže dnes je v pláne už len naložiť motorky na príves a oddych. Pri pohľade na príves je jasné, že pôjdeme naozaj veľmi luxusne, pretože obrovský príves na ktorom sú za sebou naložené dve motorky, to sa len tak nevidí.

Po naložení sa už nič nedialo. Dobalíme postupne ešte nejaké veci, ktoré si Richard berie so sebou do auta. A večer sme len posedeli, prebrali cestu a ľahli spať. Samozrejme, že spánok neprichádzal do úvahy, pretože vždy pred cestou to býva také plné emócií a očakávaní. Takže kľudný spánok sa nedá povedať, že by v tú noc bol. Ale tak je to asi u každého cestovateľa.

Dnes najazdené 207 kilometrov.

2. deň, sobota 20. júl 2024

Jasenie – Varšava/PL – Daugaupils/LT – Zarasai/LT

Ráno ubieha pomerne rýchlo a je čas vyraziť. Prichádza Ľubo, zapíname príves a vyrážame ponad Tatry do Poľska. Cesta ide v pohode. Auto takmer necíti váhu prívesu. Takže celkom rýchlo hltáme poľské diaľničné kilometre. Zastavujeme sa maximálne zjesť nejaký obed cestou. Klasicky našu obľúbenú polievku žurek.

Poobede pomáhame dvom litovským motorkárom, ktorých vidíme stáť na diaľnici s nejakým problémom. Nakoniec sa ukazuje, že je to len defekt a keďže chlapi nemajú so sebou kompresor, tak im pomáhame lepiť defekt a nafúkať koleso, aby mohli pokračovať domov.

My pokračujeme ďalej cez Poľsko, až na hranicu do Litvy. Prekračujeme ju niekedy v poobedňajších hodinách a mierime smerom na sever k hraniciam Lotyšska. Keďže je už večer, nemá význam to dnes viac siliť. Nachádzame tesne pred hranicou do Lotyšska vedľa cesty motel, v ktorom sa ubytujeme a prespíme. Dnes ani nebolo moc o čom písať. Jednoducho to bol nutný tranzit diaľnicami Poľska a rovnými cestami Litvy.

Dnes najazdené 0km, no autom sme prešli asi 1200 kilometrov.

3. deň, nedeľa 21. júla 2024

Zarasai/LT – Rezekne/LT – Burački/RUS - Nelidovo/RUS

Ráno pokračujeme z hotela smerom hranica. Autom prejdeme približne 200 km a na benzínke niekde pred hranicou parkujeme a skladáme motorky. Richard ešte chvíľku maturuje s navigáciou, ktorú sme dostali zapožičanú. Jedná sa o dosť zložitý prístroj, ktorý je navigáciou a zároveň satelitným telefónom. Preto sa úplne ideálne oboznamuje s funkciami tohto zariadenia práve v momente, kedy by sme mali sadnúť na motorky a pokračovať v ceste, pretože v aute za 24 hodín jazdy nebol čas sa venovať tejto technologickej hračke. Klasicky dostalo prednosť pivo, aj keď v primeranom a kultúrnom množstve.

Okolo 12.00 máme všetko vybavené, lúčime sa s Ľubom, poďakujeme mu za pomoc a zaželáme si obojstranne šťastnú cestu.
Na hraničný prechod máme len niekoľko desiatok kilometrov, takže sme tam v priebehu hodiny, počas ktorej sa trošku zohráme vo dvojici na nových motocykloch. Zistíme, ako nám funguje, respektíve nefunguje komunikátor v prilbách a hľadáme ideálnu rýchlosť našich motoriek, ktorá by vyhovovala tak našim strojom, ako aj nám.

Hraničný prechod Terehova – Burački. Znovu prichádzame na tento nami už viackrát použitý hraničný prechod, je to momentálne najbližší prechod od nás, ktorým sa dá dostať do Ruska a keďže to tu poznáme, tak sme neočakávali žiadne veľké komplikácie. Jedine to mohlo nastať tým, že sme nevedeli odhadnúť, aká dlhá kolóna áut bude teraz čakať pred hraničným prechodom.

Oproti minulému roku je tu podstatne menšia kolóna čakajúcich áut, ktorá rok predtým dosahovala dĺžku asi dva kilometre. Dnes tu stojí možno 500 metrová rada osobných vozidiel.
Prejdeme dopredu až na začiatok celej kolóny, odstavíme na krajnici motorky a pešo prejdem k závore, kde sedí milá usmievavá lotyšská dievčina v uniforme.

Tak ako minulý rok sa slušne spýtam, či je možné prejsť motorkou rovno do colného pásma s tým, že samozrejme budem rešpektovať to, že na motorke nebudem sedieť, ale aj ju cez to pásmo pretlačím. Na moju otázku zareagovala trošku prekvapene. Vraj prečo by som ju mal tlačiť?

Veď normálne na nej môžem prejsť, takže sa v podstate veci zmenili trošku k lepšiemu, pretože minulý rok, keď som tu prišiel mi povedali, že môžem prejsť, ale motorku musím pretlačiť k budove colnice. A dokonca minulý rok nás púšťali po jednom a teraz vôbec nebol problém, aby sme prešli naraz obidvaja spolu s dvomi motorkami.

Takže prvý krok máme úspešne za sebou, čo bolo veľmi milé konštatovanie príchodu na hranicu.
Pri príchode k budove colnice sa dostávame prakticky hneď k okienku, kde si berú naše pasy, technické preukazy a behom pár minút sme vybavení. Jediné, čo ich ešte zaujímalo, bolo celkom prekvapivé.
Chceli vidieť kartičku od technickej kontroly na motocykel. Richard ukázal svoju, a ja, keďže mám nový motocykel ktorý nemá ešte ani rok, som len ukázal na dátum prvej evidencie. Za pár minút sme boli vybavení, či už zo strany polície alebo colného úradu.

Kontrola batožiny bola viac ako formalita zo slušnosti, keďže boli pod kamerami nazreli zvrchu do tašiek a tým to bolo vybavené. Čo sa týka minuloročnej kontroly hotovosti, ktorú nesiem so sebou, vôbec nikto sa nepýtal na nič. A keďže sme boli po ich minuloročnej skúsenosti poučení, tak pri otázke, koľko máme so sebou Euro odpovedáme, že máme peniaze na účte v Rusku.

Naďalej stále platí trošku nezmyselný predpis o tom, že vyvážať do Ruska môžeš doláre, ale nesmieš Euro. Ak budem v cestopise spomínať nejaké ceny v rubľoch, tak sa to dá prepočítať približne kurzom 1€ = 100 rubľov. Počas leta, keď sme tam boli, sa pohyboval kurz niekde okolo 93-96 rubľov za euro.
Preto pre uľahčenie počítania to zaokrúhlime na stovku.
Počas krátkeho čakania, ešte pred vstupom do colného pásma sme sa pýtali vodičov, ktorí tam stáli s osobnými vozidlami, ako dlho tam čakajú. A ten, ktorý stál prvý pred závorou povedal, že tam stojí 4 dni. Osobné autá púšťajú po jednom a toto bola jediná výhoda, že ak ideš na motorke, dá sa to celé obísť.

Otvára sa pred nami závora a dostávame sa do hraničného medzipásma. Prechádzame pomaly k závore na ruskej strane, kde dostávame lístoček a môžeme sa presunúť do colného pásma k budove colnice.

Na naše prekvapenie tu vidíme stáť na oboch stranách 4 alebo 5 motocyklov. V našom smere do Ruska stojí s nami motorkár z Lotyšska. V opačnom smere vidíme dvojicu muž a žena z Turecka a za nimi Francúz na ceste z Mongolska.
So všetkými sa pozdravíme a krátko podebatujeme o tom čo, ako, odkiaľ a kam.

Ako prvé mierime k okienku cudzineckej polície. Predložíme pasy, techničáky a ja očakávam ako vždy otázky, ktoré dostávam na hranici celkom bežne, pretože môj pás je plný či už víz do Ruska alebo pečiatok z prechodu hraníc na Ukrajinu. Takže očakávam, že zase raz dostanem pozvanie do vedľajšej budovy na osobný pohovor s príslušníkom FSB. (Federnaľnaja Služba Bezopasnosti).

Na moje milé prekvapenie po pár minútach dostávam späť cestovný pas s jedinou otázkou, kam idete? Odpovedám podľa pravdy - mesto Vorkuta. Jedinú odpoveď, ktorú dostávam, je šťastnú cestu.
Motorkár z Lotyšska, ktorý stojí vedľa nás, zjavne dnes toľko šťastia nemal a očakáva pozvanie na pohovor, vraj tam už stojí dve hodiny a zatiaľ si ho nikto nikam nezavolal, takže možno sme mali aj trošku šťastie.

Prechádzame na colnú kontrolu, tu sa postup nezmenil od minulého roka, takže vybaľujeme veci z tašiek. Colníčka si ich zbežne pozrie a dá nám lístok, s ktorým nám treba ísť na kontrolu skenerom. Budova sa nachádza v spleti ďalších budov na druhom konci celého areálu colnice. Ale keďže vieme kde to je, tak sa tam za pár sekúnd presúvame na motocykloch a postupne po jednom si nás berú dovnútra do haly. Motocykle nemajú nič také, čo by nebolo možné pozrieť zvonku, ale predpis je predpis, takže aj motocykle musia prejsť týmto procesom.

Po tomto úkone sa vraciame motocyklami naspäť k colnici, kde na lavičke čakajú naše vyložené veci. Vyložili sme len zopár vecí z vrchu tašiek, aby to naoko vyzeralo ako kontrola. Odovzdávame všetky papiere, pobalíme veci naspäť do tašiek a vypisujeme rôzne dokumenty, ktoré sú potrebné pri prechode hranice. Jedná sa o dva, respektíve tri dokumenty v ruštine, ktoré sú samozrejme aj v anglickej verzii. Treba tam vyplniť zopár formalít nič zvláštne, nič komplikované pre kohokoľvek.

Týmto bodom sme skončili a už len čakáme na odovzdanie našich dokumentov. Čas trávime tým, že pozorujeme okolo stojace autá a ľudí. Ako rôzne vybavujú veci z kufrov a snažia sa to potom dostať nazad tak, ako to mali predtým uložené. Po pár desiatkach minút dostávame naše dokumenty nazad. Kontrolujeme si, či máme všetko tak ako treba a postupne opúšťame hraničný prechod. Pri výjazde ukazujeme len náš pas, v ktorom je vidno, že sme dostali pečiatku na vstup a môžeme ísť. Otvára sa pred nami závora a pred nami je už len obrovská, ba priam nekonečná krajina.

Ja si do zápisníka ešte zapisujem stav tachometra a čas, podľa ktorého zisťujem, že na hranici sme strávili celkovo štyri hodiny. Hneď za hranicou začínajú benzínky, kde cena benzínu poteší každého vodiča. Keďže sa nachádzame ešte stále v blízkosti Európskej únie, tak tu je cena paliva ešte pomerne vysoká a platíme za liter benzínu v prepočte asi 0,65 €.

Keďže je ešte málo hodín, len okolo 16:00, tak na nič nečakáme a štartujeme. Vyrážame smer Moskva. Privítanie v Rusku klasicky ako vždy. Pozrieme sa nad hlavu a vidíme, že sa pomaly začínajú zgrupovať nejaké tmavšie mraky. Neklamný znak toho, že nás čaká prvý dážď tejto cesty.

Počas týchto prvých hodín Richard občas spomenie, že sa mu zdá ako keby mu troška kolísal voľnobeh. Vraj sa musí troška hrať s plynom, aby udržalo motorku v primeraných otáčkach. Niekoľkokrát sa mu to stalo počas týchto prvých pár desiatok kilometrov. Nepripadá nám to ako dôvod sa nad tým dlhšie zaoberať.

Cestou M-9 pokračujeme a dážď nás len mierne pokropí. No citeľne sa tu ochladilo. Po približne 200 kilometroch sa zastavujeme na večeru v „Kafe“ (v miestnom jazyku je Kafe akýkoľvek druh reštaurácie, motorestu alebo miesta kde sa dá najesť).

Má to aj iné označenia ako „stolovaja“ „zakusočnaja“, „restoran“, ale dá sa nájsť aj nápis „bufet“.
Keďže sa priblížil večer a okolie cesty M-9 je v týchto miestach lemované väčšinou močiarmi, v ktorých sa nám absolútne nechce rozkladať stan, tak sa rozhodujeme pre možnosť zostať na noc v Kafe, ktoré poskytuje na druhom poschodí aj celkom slušné a cenovo primerané ubytovania.

Asi sme urobili aj dobre, pretože večer sa fakt podstatne ochladilo a mierne prehánky sú od večera prakticky až do rána.
Dáme si fajn večeru ako soljanku, boršč a iné klasické veci z miestnej produkcie. Okolitá príroda nám zatiaľ neposkytla žiadne možnosti sa niečím pokochať.
Nekonečné močiare a pustatina nás budú sprevádzať až na predmestie Moskvy.

Po večeri si Richard ide prečistiť pľúca ruským tabakom, no po chvíľke prichádza ku mne so slovami „pod motorkou mám mláku benzínu“. S blížiacim sa večerom a tmou sa snažíme rozoznať, odkiaľ vyteká benzín. A vidíme, že je to pravdepodobne cez prepadovú hadičku karburátora. Dávame to za vinu tomu, že jednoducho v nádrži je príliš veľa benzínu a tlakom si nájde nejakým spôsob ako vytiecť.

Richard zatvára ventil na nádrži. A tým pádom benzín tiecť prestáva a závadu považujeme za odstránenú, môžeme sa venovať hodnoteniu postavy čašníčky a plánom na zajtrajší deň.

Postupne sa ale presúvame do postelí, pretože aj zajtra treba podať optimálny cestovný výkon, takže sily si musíme rozložiť na každý ďalší prichádzajúci deň. Za oknom bubnuje dážď na sklá svoju monotónnu melódiu a ja to beriem ako uspávanku. Tak dobrú noc.

Dnes najazdené prvých priemerných 285 kilometrov.

4. deň, pondelok, 22. júl 2024

Nelidovo – Ržev – Moskva – Moskva(Butovo)

Ráno je ponuré a chladné. Vonku takmer tma, temné mraky nad hlavami neveštia nič dobré.
Jediné dobré v tejto chvíli boli raňajky. Sladká ovsená kaša, polievka, čaj alebo káva. U Richarda neodmysliteľná ranná cigareta. Balenie a obliekanie vrstvy oblečenia. S malou dušičkou štartujeme Richardovu motorku s očakávaním, že včerajší večerný problém bol len nejakou banalitou.

No zvuky pri štarte nás okamžite vyvedú z omylu. Vyzerá to tak, že máme nejaký prvý problém, a to sme prešli len biednych menej ako 300 km. Benzín stále vyteká z karburátora a motorka nie a nie naštartovať. A keď sa ju podarí naštartovať, tak veľmi kolíšu otáčky, priam je problém udržať ju v nejakých otáčkach, pri ktorých sa dá jazdiť.
Prakticky stále vyteká z prepadovej hadičky benzín, skúšame aj poklopať po karburátore či náhodou neostal visieť plavák karburátora niekde zaseknutý. No nič nepomáha.

Keď sa motor zohreje, tak sa dá ísť, no jazda nie je ničím príjemným v tejto situácii. Ideme smer Moskva. Po rovinách to ako tak ide, ale keď treba podraďovať rýchlosti, Richardovi motorka často zdochýna a je to jedno veľké trápenie. Preberáme celú situáciu. Pýtam sa, čo sa robilo s karburátorom. Bol vyčistený, bol nastavený, všetko by malo byť bez problémov, no zjavne niekde problém bude.

V tejto nie príliš vhodnej situácii sa k tomu pridáva aj dosť silný dážď, takže jazda je viac nutnosťou ako radosťou. Je nám jasné, že takto ďalej pokračovať nemôžeme. Riešime problém v tejto chvíli jediným možným spôsobom. Tento spôsob sa volá Vasilij, je to môj kamarát z Moskvy, ktorý sa venuje celý život motorkám. Keďže s Vasilijom sme boli dohodnutí, že sa tak či tak stretneme, keď budem prechádzať cez Moskvu, tak návšteva u neho bola v tejto chvíli už nielen povinnosťou, ale aj nutnosťou.

Opisuje mu danú situáciu do telefónu. A nezostáva nám nič iné, len sa nejakým spôsobom dostať k nemu do garáže, a tam skúsiť problém riešiť.
Vo vytrvalom daždi prichádzame k Moskve a tesne pred mestom si dávame fakt výbornú polievku. Klasicky soljanku, ale na takom mieste ktoré by som fakt neočakával, že bude mať takú skvelú kuchyňu. Obyčajné Kafe vedľa cesty, ktoré takmer nebolo ničím označené, ale jedlo výborné.

Stojíme veľmi často. Motorka štrajkuje, strieľa do výfuku a trhá motorom. Stále je to horšie a horšie. Predstava toho ako ideme cez Moskvu v plnej premávke, je veľmi ťažká. Našťastie nechytáme žiadnu dopravnú špičku, pretože vchádzame do Moskvy okolo jednej hodiny poobede.

Obchvatom mesta sa dostávame až k mestskej časti Butovo, kde viac menej po pamäti idem ku garážam, ktoré dôverne poznám. Toto všetko sa deje za výdatného dažďa, ktorý nás prakticky bez prestávky kropí od rána. Ideme oblečený v nepremokoch a jediné, na čo teraz spomínam je to, ako som zabudol doma pohľadať moje nepremokavé ponožky, keďže momentálne mám v čižmách potopu.

Úspešne prichádzame do garáže a parkujeme pod strechou. Vyzliekame zo seba prakticky všetko a dávame sa ihneď do práce. Zhadzuje sedačka a nádrž, aby bol lepší prístup ku karburátoru. Po pár minútach je karburátor na stole rozobratý a závada je hneď jasná. Karburátor bol síce prednedávnom vyčistený, nastavený, ale všetky gumičky a tesnenia, ktoré boli, zostali pôvodné. Jedno z nich vidíme, že je roztrhnuté a toto je celý problém.

Vasilij, ako skúsený opravár, už vopred vedel presne o aký typ motocykla sa jedná a ešte pred našim príjazdom sa mu podarilo zistiť u svojich známych a dodávateľov, u koho by sa nachádzala opravná sada karburátora na daný typ motocykla.
Keďže ako dobre predpokladal, problém bude v niektorom z tesnení. Ako sa ukázalo, mal pravdu. A teraz bola len otázka toho, ako sa dostať k opravnej sade čo najrýchlejšie.

My s Richardom zostávame v garáži. Vasja sadne na metro, asi hodinu sa ním odvezie niekam do centra Moskvy, aby sa za ďalšiu hodinu vrátil aj s opravnou sadou, ktorá v prepočte stála nejakých 10 euro.
Všetko pasuje tak ako má. Montáž prebieha v priebehu pár minút. Znovu namontovať nádrž, sedlo, všetky veci a ísť vyskúšať motorku.

Tá znovu ide tak ako má a nám padá jeden z prvých kameňov zo srdca, počas tejto cesty.
Keďže je ešte len skoré popoludnie, nechce sa nám opustiť Moskvu. Počasie hovorí takisto proti, tak zvažujeme čo robiť. Samozrejme, vyhráva návšteva centra mesta.

Ešte predtým si však zabezpečíme ubytovanie na dnešnú noc, ktoré sa nachádza pomerne neďaleko garáži, v ktorých parkujeme. Na metro sadáme tentoraz my a po hodine vystupujeme priamo na Červenom námestí. Klasická prechádzka po námestí okolo Lenina, okolo Kremľa a potom minúť pár rubľov v ruskom najväčšom obchodnom dome GUM. Nakoniec ich bolo pár desiatok tisíc. Kultúrne nasýtení krásou miestnych dievčat, ako aj miestnou kuchyňou sa zase metrom vraciame k Vasilijovi.

Ten nás odprevadí k hotelu a odovzdá kľúče od garáže. Lúčime sa a ešte raz ďakujem za pomoc.
Zopár pív robí noc s Richardom v jednej miestnosti, a čo je horšie aj v jednej posteli, bezsennou. Akosi sme pozabudli pred rezerváciou izby v hoteli povedať, že chceme minimálne oddelené postele. Rišovi to samozrejme nevadí, ten si po dennej dávke piva píli svojich pár kubíkov dreva, no ja zaspať neviem dlho do noci. No mám ponaučenie do ďalších dní.

Ten dnešný zakončím len konštatovaním, že napriek všetkému, čo nás dnes stretlo sme z toho dokázali vykľučkovať celkom dobre. A aj počasie sa umúdrilo, hlavne v podvečer keď sme po hodine prestali počítať, koľko Miss Moskva 2024 sme už počas prechádzky stretli.

Dnes najazdené 386 kilometrov.

5. deň, utorok 23. júl 2024

Moskva(Butovo)- Elektrostaľ – Vladimir – Dolgaja Luža

Ráno sa vydávame pešo do garáže k motorkám a pobalíme polosuché veci. Ideme niekam na sídlisko, kde Vasjovej žene Tatiane odovzdáme kľúče od garáže.
Keďže v Moskve nemáme viac plánov sa dlhšie zdržovať, tak len natankujeme a vyrážame smer východ. Ideme nudnou cestou, obchvatom Moskvy, čo je prázdna štvorprúdová cesta. Jednoducho dnešný deň zase len tranzit, ktorý musíme vydržať. Jedinou zastávkou je tá na polievku.

Mesto Vladimír a neďaleko neho žijúci môj kamarát Andrej, je našou dnešnou ďalšou zastávkou, ktorú nemôžeme vynechať. Andrej nás čaká už niekoľko dní, takže všetko je pripravené na našu návštevu. Tým všetkým myslím pár kilogramov mäsa na šašlik.

Tretie leto po sebe vchádzam do tohto mesta, kde nás hneď na prvej benzínke na začiatku mesta stretáva tento večne usmiaty miestny motorkár. Po krátkej debate sa presúvame cez mesto na nákup nevyhnutných ingrediencií na večer, hlavne tých v tekutom stave.

Na benzínke sa náhodou zastavuje ďalší motorkár s nabalenou motorkou, ktorý z Moskvy vyrazil dnes ráno smerom na Pamír. Andrej s ním okamžite nadviazal kontakt, čo, ako, kam, kade? Po krátkej debate mu povedal, „kam by si išiel ďalej, dnes ostaneš tiež u mňa“.

Takže sa dalo očakávať, že dnešný večer dopadne klasicky. Pri stole s kopou šašlika, piva a rozhovormi o motorkách dlho do noci.

No, keďže je dnes pracovný deň a všetci máme toho dosť, tak ukončujeme toto sedenie niekde okolo polnoci. Chvíľu ešte bojujeme s komármi, no potom zaliezame do spacákov a celkom dobre sa vyspím. V noci je dosť zima a to sme ešte veľmi ďaleko od chladných miest, kam smerujeme.

Dnes najazdené zase len skromných 232 kilometrov.

6. deň, streda 24. júl 2024

Dolgaja Luža –Čeboksary – Kazaň – Malmyž

Ráno klasika, dojesť šašlík, vypiť kávu, pobaliť sa, Andrej do roboty a my pokračujeme v ceste.

Ja sa ešte zastavím pri nemocnici, v ktorej som pred dvoma rokmi strávil zopár „krásnych“ dní. Urobím si fotku pri vchode a pokračujeme. Dnes je v pláne návšteva mesta Kazaň v republike Tatarstan. Máme tam približne 400 km a chceli by sme si veľmi pozrieť centrum tohto nádherného mesta.

Cesta je zase viac menej len tranzit a je plná kamiónov. Takže je to také trochu nutné zlo dostať sa z tohto hlavného ťahu na bočné cesty, kde sa už bude dať trošku viacej si užiť okolitú prírodu a všetko ostatné. Okrem toho je zima a časté prehánky nepridávajú radosti z jazdy.

Prechádzame cez rieku Volga a poobede sme pred obrovským, viac ako miliónovým mestom Kazaň.
Snažím sa telefonicky zohnať nejaké ubytovanie. Obvolám možno 10 - 15 rôznych hotelov v centre mesta, absolútne beznádejne všetko vypredané, nič nedokážeme zohnať. V okrajových častiach mesta nechceme zostávať, pretože do centra by sme sa zase nejako komplikovane dostávali taxíkom. Preto sa nakoniec rozhodujeme, že návštevu tohto mesta si odložíme na inokedy a pokračujeme ďalej, teraz už trocha viac na sever.

Cestou R242 mierime na mesto Perm. Keďže sme zišli z hlavného ťahu, tak sa vzápätí veľmi ukľudní premávka, čo nás teší. Asi sme odbočili na nie celkom správnu cestu, pretože jej kvalita sa náhle mení. Áut ubudne natoľko, že ideme dlhý čas len sami... Odrazu pred nami stojí dopravná značka - lodná preprava.

Celkom nás to prekvapilo v tejto chvíli. No nakoniec zistíme, že namiesto lode, ktorá by nás mala previezť, je tu dočasný vojenský most, takže ho prechádzame bez zdržania. Štruktúra cesty sa veľmi zmenila a zostala tu len šotolina, ktorá sa neskôr mení na šmykľavé blato, v ktorom ideme približne 40 –50 km.

Táto malá kultúrna vložka nás potešila, lebo sme si konečne pozreli trocha viac prírody a odfotili moje obľúbené drevenice.
V podstate sa celý zvyšok dňa motáme po odľahlých častiach tohto kraja, čo nám ale vôbec nevadí. Nudný tranzit sa dnes zmenil na spoznávanie miestnej pustatiny.
Počasie ale nie je príliš motorkárske. Chlad a dážď nás nechcú opustiť. Ideme dlho do večera, je svetlo ešte o 22.00 hodine. Nakoniec nachádzame pri ceste nejaký akože „hotel“. Nechcelo sa mi spať v spacáku a v stane o tomto čase. No ani ubytovanie nestálo za veľa. Teda stálo 5,-€ no aj kvalita bola za tú cenu. Čo už, nie vždy sa darí s výberom.

Deň sa začína podobať na ten včerajší. Rutina tranzitu a celodenný presun, bez väčšej možnosti oživiť denný program, je nutnosťou každej cesty. Po pár dňoch je problém si spomenúť, kde som bol predvčerom. Všetko sa to zleje do jednej ohromnej neforemnej gule, kde je kopec informácií, no žiadna logika.

Keby nemám môj zápisník v ktorom teraz čítam, či skôr lúštim moje poznámky, tak by som nevedel pokračovať v písaní. Posledný údaj dnešného dňa v ňom vidím zapísaný jasne.

Denný stav nájazdu sa dnes konečne dostal k vyšším číslam a je 779 kilometrov.

7. deň, štvrtok 25. júl 2024

Malmyž – Perm – Jekaterinburg – Belojarskij

Ráno čím skôr odchádzame z tohto dosť divného zariadenia na ubytovanie. Je chladno, takže obliekame komplet všetko čo máme. A vieme, že dnešný deň bude zase spojený len s dažďom. Prakticky celý deň sa naháňame s oblakmi. Niekedy je to tak, že ledva stihneme zastaviť na autobusovej zastávke, skryť sa pod strechu a strhne sa prietrž mračien. Takže cesta nič moc a je to vlastné len nutný tranzit smerom na mesto Perm. Jediné čo je na tom pekné, že trochu sa mení príroda a prichádzame k pohoriu Ural.

Ural, tiahne od Severného ľadového oceánu až ku stepiam Kazachstanu v celkovej dĺžke asi 2 500 km. Pohorie je jedno z najstarších na svete a tvorí dohodnutú hranicu medzi Európou a Áziou. Ural je najvyšším pohorím európskeho Ruska. Krajina sa konečne začína trošku vlniť, prichádzajú husté ihličnaté lesy. Prichádzajú zákruty a konečne aj jazda trošku začína byť veselšou.

Napriek tomu, že takmer celý deň ideme v daždi, je jazda celkom zaujímavá.
Prechádzame cez rieku Kama, ktorá preteká mestom Perm. Toto mesto, ktoré sa predtým volalo Molotov, je to ďalšie mesto s počtom obyvateľov nad milión na našej trase.

My však len prechádzame a pokračujeme ďalej, pretože čas nás tlačí a zajtra máme určitý dôležitý termín. Vystúpili sme trošku vyššie do nadmorskej výšky a tým pádom sa tu aj ochladilo. Stále ideme prakticky bez prestávky. Ideme v daždi, už to ani neriešime. Máme absolútne všetko na sebe mokré. Robíme len krátke zastávky na oddych a pokračujeme prakticky celý deň. Jediný svetlý a čistý moment počas celého dňa je zhodou okolností práve pri hranici Európa a Ázia. Tu v tejto časti je celkom dobré počasie, urobíme si to zopár fotiek a pokračujeme ďalej.

Celkom nuda čítanie, však? Ja viem. Samému sa mi to ťažko píše, ak sa počas tých niekoľko dní nič zvláštne nedeje. Takýmto štýlom sme išli až do 23.00 hod. Niekde za mestom Jekaterinburg pri ceste vidíme motel. Berieme poslednú voľnú izbu a snažíme sa trošku sa zohriať a osušiť veci. Dávame nejakú večeru v miestnom kafe a ľahneme unavení spať. Dnes viac už nič neriešime a ani ja nemám viac čo písať.

Pokračuje presun ktorý sme šli už neraz, tak len v podstate čakáme na ďalšie dni, keď už si začneme trocha vychutnávať to, kvôli čomu sme sem išli. A myslím, že zajtra bude prvý rozbehový deň. No nepredbiehajme a poďme radšej spať.

Dnes v daždi a zime sme sa zmohli na denný výkon 793 kilometrov.

Tu končí aj prvá časť príbehu, ktorý bol doteraz samozrejme nezáživný a podmienený nutným a často aj nudným presunom.