Ukrajinské sérum pravdy a rumunský punker 1/2

Striedavo sedím a ležím nad mapou Ukrajiny, ťahám čiaru cez ukrajinské Poloniny, odbieham prstom do RO, potom zase na UA. Zisťujem informácie, radím sa s Awiom a plánujem. Minuloročné rumunské dobrodružstvo bolo dobrou skúsenosťou, z ktorej chcem čerpať aj teraz. Trochu asfaltu, šotolinky (nech sa chlapi potešia), len nie brutálne blatá. A obchádzať hlavné ťahy. Plánovaný najvýchodnejší bod tripu - stará chasidská pevnost Mezhybyz v Chmelnickej oblasti. Ale UA je krajina improvizácie. Nakoniec aj tak bolo všetko inakšie :)... Členskú základňu tvorí jadro minuloročného rumunského tripu, no pribudli aj dvaja nováčikovia. Takže: Janči (fauxpas) + Honda XL 1000V Varadero, Slavo – MZ 150, Vlado (gkar) + BMW GS 1150, Jozef (Jojo) (BIKERZC750) + Honda XL 1000V Varadero, Igor (dr800big) + Suzuki DR 800 S, Viktor (Ygyno) + Honda XL 700V Transalp, a ja Miťa (Mitja) + Suzuki GS 500.

Komu sa nechce čítať, môže pokukať ... a možno potom aj počíta...

Video: MotoTrip Ukrajina 2011 - Ukrajinské sérum pravdy a rumunský punker

1. deň – Stále na východ

Ráno 18.6. prichádza do SNV Dušan na V-strome, je síce zbalený na trip, ale prac. problémy mu nedovolia ísť. Škoda. Odchádzame do Levoče, tam sa postupne zbiera zvyšok. Lúčime sa s Dušanom a trip začína. Vysmiate lečá však už pod Spišským hradom stuhli – Slavova MZ-ka štrajkuje. Zastavujeme pri správe diaľnice, fajka zhasla – sviečka je v ťahu. Nejaký pracovník diaľnice ochotne nasadá do auta a za chvíľu je späť aj so sviečkou. Možno z nejakej kosačky. Fajka nastoknutá, pokračujeme. Počas presunu sa ešte zastavujeme vo Vranove na kávičku u Paľka, nášho súputníka z minuloročného rumunského tripu. Fasujeme od neho na cestu podarúnok v podobe KGB frndžalice.

Slavo na MZ keď sa rozbehne, už nezastavuje. Ide stále rovnakým tempom – 80km/hod. mimo obce, 80 v obci, a my (keďže dodržiavame predpísané rýchlosti) nemôžeme Slava dobehnúť. Mimo obce ho už máme na očiach, ale v obci zase ufrčí. Takto svižne prášime do Uble, po ceste ešte priberáme poslednú šrubku do skladačky – Vlada. Večeriame v Ubli v motoreste a keďže sa stmieva, rozmýšľame, či vôbec prekročíme ešte dnes hranicu... Ideme. O 21 hodine sme na prechode, SK strana v pohode, Ukrajinci klasika – čakajú na bakšiš. Poniektorí dávajú po 50 centov, a my lakomci nedávame nič. Slavo to má za 10 euri kvôli nedokonalosti zelenej karty. Po 45 minútach sme na Ukrajine. Tma ako v rohu, chceme nájsť nocľah niekde ďalej v bezpečí, keďže sa tu na nás prišlo pozrieť nejaké parádne auto. Prechádzame Veľkým Berezným, po neosvetlených uliciach kráča mládež žiť nočný život. V Perečine bočíme na Lypovec pod horu Runa, schádzame z cesty do lesa na čistinku, staviame stany a celty. Ideme spať vo vytržení z ukrajinskej zeme o 01 hod.

2. deň – Krasota ukrajinská pomedzi kvapky

Ráno popŕcha. Vrch Runa, ktorý bol dnes v pláne, v spolupráci s Perúnom na nás vyplazujú oblačné jazyky a blesky. Leje stále viac, balíme v daždi, meníme smer na Volovec. Vraciame sa do Perečína s túžbou (a hlavne potrebou) po benzíne. Trochu komplikácií - lebo aj keď vám na benzínke povedia, že sa dá platiť kreditnou kartou, ešte neznamená, že majú funkčný terminál – a už sú plechové bruchá nášho stáda plné lacnej šťavy, cca. 1 euro za liter. Daváj smer Poljana! Asfalt je už samá diera, tak ako si to pamätám spred dvoch rokov. Stále leje, výmole sú plné vody, už nám to čľapoce v topánkach. Po rozbitej ceste stretávame minimum áut. Zastavujeme kdesi na obed a ťaháme ďalej na Volovec. Aj pomedzi kvapky dažďa registrujem krásne kopcovité scenérie. Na chvíľu sa napájame na hlavný ťah smerujúci do Ľvova, samozrejme míňame našu odbočku, takže sa po hodnej chvíli otáčame a nachádzame správny smer.

V sedle Volovec staviame motorky pekne do fotogenickej kompozície. Dlho sa tu nezdržíme, trochu začvachtáme topánkami a ženieme sa k motorestu U leva pred Pilipcom. Motorkársky sympatizant rozkúril saunu, tam sa sušia najprv chalani a potom aj naše mokré veci. Náš dopyt po večeri je uspokojený ponukou šalátu z nejakých včerajších osláv. Berieme, zvlášť keď nám to pán domáci fakt esteticky pripravil. A k tomu pozornosť podniku - vodka. Hoci darovanému koňovi sa na zuby nekuká, i tak bola vodka nad naše sily... Usíname na posteliach v pestro pomaľovaných izbách.

3. deň – Koločavskí zbojníci

Ráno je takmer jasno. Veci máme suché, balíme, na raňajky dostávame chutné zbytky + ďalší bonus – zákusok, taký klasický s mastnou plnkou. Ja, keďže som baba, mám najbonusovejší kúsok – ten okrajový, kde je tej mastnej plnky aj po bokoch hromada. Toto fakt nedám... Lepím našu nálepku na okno penziónu k ostatným, ktoré tam zanechali predošlé bandy motorkárske. I vyrážame. Samozrejme začína pršať. Súkame sa do nepremkov, Vlado s Jojom si na topánky nasúvajú špeci nepremoky zn. Tesco. V Mižgirii je už ale sucho, zastavujeme, Igor rieši prasknutý padací rám, Jojo dostáva ponuku na kúpu Uralu, okukujeme život v mestečku. Zastavujeme v sedle nad Sinevirom. Výhľady sú krásne, chalani objavili stánok so suvenírmi a vrhli sa naň, matriošky sú chceným artiklom. K Sinevirskej Poljane vedie cesta krásnym údolím so širokým korytom rieky, ktoré lemujú prístrešky. K samotnému Sinevirskému jazeru sa dostávame rovno na motorkách za malý poplatok. Jazero medzi kopcami je pekné. Pri stánkoch so suvenírmi predávajú tetušky čaj z horských byliniek. A sú tam aj dvaja malí chlapci – kupujem od nich veľký balík voňavých karpatských horských byliniek za 10 hrivien. Chcem sa s nimi odfotiť, ale rázne protestujú. Nášho hovorcu Slava napadne nápad s úplatkom – ponúkam detvákom po 5 hrivien, vec vybavená, mám fotku s chlapcami :)

Pri zostupe zo Sinevirskej Poljany láka chlapov široké koryto rieky zvádzajúce k brodeniu. Obkukávajú terén, prvý ide Jojo na Varane. Ešte mi strká do ruky kameru a show začína. Jojo gazuje... a v rieke topí Varana. Vyvalil sa do vody na chrbát ako korytnačka. Medzitým uplával uvoľnený ľavý kufor, ja neviem, či mám ďalej kamerovať, alebo skákať do vody za kufrom... Janči čoby Mič Bjúkenen skáče do dravej rieky a zachraňuje ho. Myslím kufor. Jojo sa zachraňuje sám. Dvíha Varana, druhý kufor dáva pre istotu už vopred dolu a potom už hravo brodí. Našťastie mal na sebe nepremok, okrem topánok a rukavíc je takmer suchý. Po Jojovi už nejde brodiť nikto...

Koločava je miesto, kde chceme dnes skloniť kosti a kolesá. Samozrejme zase leje, hľadáme niečo na sušenie vecí. Obcou vedie jedna asfaltová cesta, ostatné sú kamenisto-blatisté a tak sa pomedzi koločavské domy počas dažďov valí voda a blato. Domáci nosia praktické galoše do dažďa... Hrmoceme po Koločave hore-dolu, prestáva pršať. Dáva sa s nami do reči mladík v maskáčoch posilnený vodkou, pozýva nás na noc k sebe. Toto sa nedá neodmietnuť :D Ale za ochotu ho Viktor aspoň povozí na Tačku... A potom sa stala vec, ktorú veľmi rozvádzať nebudem – výsledok je však taký, že miestni policajti nám zhabali Janka a vedú ho preč z Koločavy... Po telefonátoch na SK ambasádu a hodne dlhých chvíľach neistoty konečne vidíme vracajúceho sa Janka na Varane, vykúpil sa za 90 dolárov. Takže toto sú tí bájni ukrajinskí policajti...

Už sa zošerieva, najvyšší čas nájsť miesto na nocľah. Domáci nás nasmerovali kúsok smerom na Komsomoľsk, už za tmy po 7-mych km stáčame cez lúky k malým chatkám, ku ktorým patrí aj sauna. Takže sme nakoniec v suchu.

4.deň – Nečakané blatá

Vstávame do slnečného rána, údolím sa nesie kvílenie ZILu tiahnuceho do hôr. Chceli sme si pôvodne pozrieť hrob Nikolu Šohaja, veď preto sme sem šli, ale po včerajšom policajnom incidente už nemáme chuť sa tu potulovať, zastavujeme len v centre pri jagavej soche asi toho dotyčného šuhaja... Cesta z Koločavy ubieha chvíľu asfaltom, chvíľu šotolinkou popri vodnej nádrži pod Merešorom, presúvame sa k Solotvinu. Na juhu sa dostávame na hlavný nepríjemný ťah, ktorý smeruje od Mukačeva k RO hraniciam. Na okraji Solotvina stoja popri ceste megalomanské vily. Ostrý kontrast s architektúrou dedín. Oprotiidúce autá nám signalizujú policajnú hliadku a nám je jasné, že nás zastavia. Aj zastavili. Pýtajú sa odkiaľže a kam, trochu ich zavádzame, že už domov cez RO. Napodiv nás púšťajú ďalej. Hm nie všetci sú tam skorumpovaní.

V Solotvine sa presúvame k slaným mlákam. Je to také napoly neupravené letovisko, kam chodia dovolenkovať Ukrajinci. Chalani vbiehajú do vody, je taká superslaná, že im nôžky vyhadzuje na hladinu. Po očiste sa Janči, Slavo a Vlado balia a vyrážajú k hraniciam cez RO domov – prac. povinnosti volajú. Janko je smutný, čakal šotolinky, tých však bolo zatiaľ ako šafránu. Ale len doteraz... Je podvečer, lúčime sa s nimi a my vyrážame do hôr, chceme prejsť ešte dnes do Kalini. Chvíľu ideme na východ po hlavnej a pred Velikym Byčkivom ťaháme na sever cez Verchne Voďane a Vodicu. Tam chabý asfalt mizne a hoci na mape je to značené ako cesta, tu už je len šotolina a kamenie. Páči sa nám to, len premýšľame, či ostávame spať tu, keďže už sa stmieva, alebo pokračujeme ďalej do kopcov. Igor schádza do dediny, prichádza s informáciami, že do Kalini je to len 6 km. To predsa dáme, za 15 min sme tam. Pomysleli sme si. I pokračovali sme ďalej, stúpajúc do sedla po kamienkoch, kameňoch, pribúdajúcich mlákach, ba aj blatách.

Blatá sa zvačšujú, sú strašne klzké. Tu začína aj séria váľaní, najprv Igor nezvládol klzkú mláku a potom ja za Jojovho povzbudzovania „Miťaa, neboj sa, to zvládneš“ na konci blatistej mláky doprajem sebe aj suzke bahenný kúpeľ. Som ako čuník. Ťaháme sa pomaly, blato je nepríjemne mazľavé. Je nám jasné, že dnes do Kalini nedôjdeme. Sme už v sedle, tak ešte slizký výbeh a sme na lúčke s krásnym výhľadom na svetielka dediny pod nami. Miesto pre Bohov :) Staviame nocľažiská a modlíme sa, aby v noci nepršalo, lebo by z toho bolo jedno mazľavé klzisko. Naším heslom sa ale stalo: „Ďalej to už bude dobré“. Z RO nám volá naša odlúčená trojka, ďaleko nedošli, prší im tam. Sedíme pri ohníku, nad hlavami sa nám strieda obloha plná hviezd s oblakmi. Premýšľam nad prítomnosťou medveďov. Ale radšej tie myšlienky ďalej nerozvádzam...

5. deň – Z kaluže do blata

Nad ránom predsa popŕcha. Potom ale vychádza slnko a tak čakáme, kým sa blato aspoň trocha vysuší. Na úvod hneď jemný zjazd po mazľavine, ktorá od včera vôbec nezmenila kvalitu. Potom nasleduje Obrovská mláka, na ktorej konci sa najprv vyváľa Jojo a v zápätí aj Igor. Viktor ju obchádza po bočných koľajách, idem tamadiaľ tiež, za bočnej opory chalanov. Nasleduje sústava blatistých mlák, tých 200 metrov ideme hodinu. Motor sa mi prehrieva, voľnobeh rozštelovaný, raz zdochýňa, potom ma to vystrelí za mlákou do malého briežka, takže sa váľam dolu hlavou... Mám vybozkanú ukrajinskú zem na dlhé roky dopredu.

Konečne sa cesta zvažuje dolu, blatisté mláky už len kde-tu, po šotoline schádzame do Kalini. V jednej zo zákrut vyletí oproti rachotiaci ZIL. Dolu v Kalini sa pri nás chlapík na ZILe zastavuje. Laďa – tak sa volá – vie slušne po Česky, poradil nám krčmičku, kde dobre varia a dohodli sme si s ním jazdu na jeho obrovskom stroji.

Tá malinká reštaurácia Lavanda stojí naozaj za zmienku – tetuška nám ponúkla najlepší boršč na svete – dokonca bez mäsa, čo ako vegetariánka vysoko oceňujem. Tam sa ešte vrátime... Posilnení ideme za Laďom a jeho ZILom. Igor sadá do kabíny za volant, vedľa neho Laďa, my ostatní na korbu. Mašina sa s obrovským rachotom rozbehla, korba sa natriasa, ako keby sa chcela rozpadúť, je to úžasný zážitok. Igora strieda Jojo, potom sa predvádza Laďa – vybieha s nami do strmej lúky hore, potom dolu, ešte spiatočka do svahu. Vraví, že niet tu takého kopca, ktorý by ZILom nevyšiel. A tie kopce sú teda riadne strmé. Nakoniec šoféruje ešte Viktor. Chlapi vysmiati ako lečá :) Pýtame sa, od čoho má predné blatníky také spučené – vraj bola úzka cesta. Od Laďu sa dozvedáme, že tá blatistá „cesta“, čo sme šli od včera večera, je časť starej vojenskej cesty pokračujúcej na Hoverlu. No paráda... Po tomto zážitku nám Laďa poradil vrch Apecka (1490 m.n.m.) s krásnym výhľadom, vraj tamadiaľ v pohode prejdeme. Tak ideme.