Romanien tour 2012 - rumunská desiatka 2/2

Deň tretí – najkrajší

Carta - Curtea de Agres - Ramnicu Valcea – Brezoi – Peetrosani - Bumbesti Jiu – Novaci - 390km

A ide sa na fagaraš! Ráno to balíme v kempe a vyrážame tam, kam sme sa všetci tak tešili. Náš cieľ je TRANSFAGARASAN – áno to je ona, jedna z najkrajších ciest. Slniečko nám praje, a my pomaly stúpame serpentínami v celkom hojnej premávke, keďže sme to vychytali práve na nedeľu. Zákruty, nádherné výhľady, často stojíme a fotíme, pre niektorých z nás je to niečo nové, niečo čo sme ešte zo sedla motorky nevideli, proste nádhera.

Fagaraš nás už z diaľky víta dymom, ktorý spôsobila horiaca kosodrevina, ale to nám vôbec nevadí a ďalej pokračujeme v našej činnosti – fotenie, fotenie a fotenie.

Hore na Fagaraši parkujeme motorky a ideme sa prejsť k jazeru Lacul Balea, ktoré sa nachádza vo výške približne 2030 m. n. m.

Nakupujeme nejaké suveníry, nasadáme na motorky a pokračujeme ďalej. Prechádzame neosvetleným tunelom na druhú stranu Fagarašu a začíname pomaly ale isto klesať do údolia každý po svojom. Niekto stále fotí, niekto si vychutnáva jazdu a niekto s vypnutým motorom kvôli spotrebe (hnilo353). Bolo to naozaj úchvatné, takže ja stojím skoro v každej druhej zákrute a nie som jediná. Dole sa čakáme, ostatní dávajú zmrzlinu, len tak ležia na tráve a vstrebávajú to, čo po ceste videli, tu nádhernú prírodu. Ja a Miro prichádzame ako poslední. Cestou sme ešte pozorovali krásnu prírodu a zdržali nás kone stojace v strede cesty, ktoré nehybne stáli ako sochy a autá ich museli opatrne obchádzať. Chvíľu sa ešte všetci rozplývame nad tou úžasnou cestou a pokračujeme ďalej. Peknými zákrutami sa dostávame až k priehrade Lacul Vidraru kde zastavujeme.

Fotíme a kocháme sa, až ma začne naháňať nejaký mladý rumun a tisne mi do rúk moje baterky z foťáku, ktoré mi z neho vypadli. Po prehliadke priehrady sadáme na stroje a pokračujeme ďalej. Dohodli sme sa, že sa niekde zastavíme na obed. Až na druhý krát sme si vybrali reštiku, kde rumunská čašníčka vie po anglicky, čo nám objednávanie značne uľahčuje. Všetci sa rozhodli pre známe a normálne jedlá, len Maťo sa rozhodol ochutnať miestnu špecialitu. Omyl, vraj to bolo hnusné, ha ha, zostal hladný, tak mu treba keď chcel byť výnimka.

Pokračujeme ďalej, no po pár km hnilo353 z konca kolóny páli dopredu a zastavuje nás. Volal mu na intercome Miro, že nemohol naštartovať ale už ide a máme ho čakať. Tak zastavujeme, čakáme a po chvíľke sa už objavuje. Že vraj jeho Capko jednoducho odmietol naštartovať, ale po chvíľke štrajkovania si to Capko rozmyslel a nakopol. Sme mu viackrát hovorili, že aprilia nie je motorka, že by si mal kúpiť normálnu motorku, alebo minimálne voziť nejakého elektrikára ako ľadvinku... ale láska je láska.

Pokračujeme ďalej už bez problémov a na benzínke dopĺňame zásoby paliva. Slnko sa pomaly schováva a ako inak, za tmy prichádzame do cieľa dnešného dňa – Novaci. Keďže je už tma, nemáme moc na výber a ubytovávame sa asi v poslednom penzióne pod Transalpinou. Vybaľujeme veci na izbe a hajde von pod altánok. Mne na cbfke akosi spod krytu olejového filtra presakuje olej, utieram, meriam a stále je ho tam dosť, možno práve v tom bol pes zakopaný. Snowgril si v zadnej gume našla zapichnutý suvenír. Nechali sme ho tam, a keby do rána vyfučala tak to poriešime, ale nebolo treba, guma stále držala. Ostatní chystajú studenú večeru pre desať členov elitnej jednotky romanien tour. Naše výdatné menu sa skladá: slaninka, klobása, chlieb, pivo, víno, domáce a Maťo konečne otvára 5-litrový súdok Pillsner, ktorý vozí so sebou už z domu. Majiteľ penziónu nám ponúka ešte k dispozícii plnú chladničku piva, vraj koľko vypijete, toľko napíšte čiarok do zošita. To ale robiť nemal, chladnička zostala skoro prázdna a čiarok málo. Keďže nálada je ako vždy povznesená, začalo sa spievať. No po tom, ako som sa do spievania zapojila ja, nápad zaspievať si všetci trpko oľutovali. Že vraj by som mohla vystupovať s Patrovičom, no bolo ma počuť až na Transalpine.

Zostávame plný očakávania, zajtra máme v pláne Transalpinu. Pozeráme predpoveď na danú lokalitu, no tá neveští nič dobré - prudké ochladenie a dážď. Nejako tomu nechceme veriť, pretože sme sa tieto dni smažili na slniečku. Unavení a vyčerpaní sa ukladáme spať, niektorí na supermana, niektorí do normálnej postele a snowgirl sa po čase ukladá spať von na hojdačku. Vraj zahájila všetky triky, aby chrápanie niektorých členov prerušila, no bezvýsledne.

Deň štvrtý

Novaci – Transalpina – Sebes – Zlatna – Campeni - Vadu Motilor - 250km

Ráno je zasa nielen ťažké ale aj chladné a tak ako počasie hlásilo aj dosť nepriaznivé. Mračná sa točia dookola, riadne fúka vietor a každú chvíľu to vyzerá na dážď. Dnešným cieľom je Transalpina. Peťo z Honzíkom idú na prieskum, dávajú trochu endurovložky, zrejme potrebujú zo seba dostať zostávajúci alkohol. Ostatní ideme spoločne. Z penziónu sa vymotávame až v predpoludňajších hodinách a za pár km sa už všetci svorne hádžeme do nepremokov a snowgirl do rybárskeho outfitu. Počasie sa zhoršuje, vietor fúka tak, že si nás posúva po ceste ako sa mu chce, jeden člen dokonca hlási, že mu na nápor vetra podšmyklo zadnú gumu, Maťovi zasa berie vietor so sebou aj jeho magnetický tankvak. Všetci sa nejako zastavujeme pod (v tomto počasí hrozivo vyzerajúcimi) serpentínami a jeden na druhého pozeráme či ideme ďalej, keďže bola obava že nás ten vietor z hora sfúkne.
Ale keďže dvaja už boli niekde tam hore tak sme sa dohodli, že to nejako pomaly prejdeme. Pozitívnym zistením bolo, že tam hore ten vietor nejako utíchol a my pomaly jeden za druhým zdolávame transalpinské vracáky. Ako stúpame vyššie stúpala aj hustota hmly čo v kombinácii so zaroseným plexi bolo naozaj parádne.

Z celej transalpiny vidíme asi tak pár metrov pred seba, takže žiadne výhľady ani žiadne dych vyrážajúce fotky, nikomu sa v tom počasí veru nechce zhadzovať klepetá a vyberať foťáky. Ako už zasa klesáme tak napravo v nejakej rieke máva Honzo s Peťom. Predná časť skupiny si ich ani nevšimla a prefrčala ďalej, no ja, Miro a Hnilo sme zastavili. Honzo so svojím bmw nejako zapadol vo vode a nemohol sa odtiaľ vyhrabať.

Nakoniec sa mu za Peťovej pomoci podarí odtiaľ dostať a pokračujeme ďalej na najbližšiu križovatku kde nás čakajú ostatní.

Pofotíme podivné chatrče, z ktorých sa cez akúsi rúru dymí ako z komína, pravdupovediac nevieme či v nich bývajú robotníci z lesa alebo kočovné rumunské rodiny, keďže okolo pobehuje stádo malých detí, radíme jednotku a zdrháme, lebo húf detí sa rozbehol naším smerom. Transalpina je v podstate celá v asfalte, až na pár úsekov na ktorých sa ešte pracuje. V tom našom počasí je to krásne čisté blato, na ktorom cestné motorky pekne šmýka a ešte sa to tam hmýri nákladnými autami, keďže je to tam vo výstavbe. Zastavujeme pri jazere a okolo nás z protismeru prefrčia dve motorky zo Slovenska, obaja Žilinčania a jeden dokonca môj známy. Hmmm, ale asi nezbadali tých 10 motoriek zaparkovaných okolo cesty. Dážď pomaly ustáva a obedňajšiu pauzu máme na hrádzi Lakul Oasa. Ja iba od ostatných členov zisťujem či ja som jediná, ktorá má aj napriek nepremoku mokro v rozkroku, žiaľ je nás takých viac. Transalpina je veru krásna, všetci sme sa zhodli, že ju ešte niekedy navštívime a vychutnáme si ju za krajšieho počasia.

Pokračujeme ďalej a na tretí krát nachádzame ubytovanie v peknom penzióne Cabanaviselor. Majiteľka hovorí taliansky, tak tento krát vysielame do funkcie pracovníka pre styk s verejnosťou Frenkyho. Na privítanie dostávame džbánik akejsi ich domácej pálenky, no žeby nám nejako chutilo sa nedá povedať, asi sme zvyknutý na tú z našej domoviny. Dnes zisťujeme, že pani domáca ma stránku i na FB a dala si tam jednu fotku, čo nás tajne odfotila, milá teta. Všetci sú dajakí unavení, chvíľku sedia, debatujú, lebo toto je naša posledná noc v Rumunsku. Ja som si len tak ľahla a zalomilo ma ako bábätko, však už bolo na čase konečne sa vyspať.

Deň piaty

Vadu Motilor - NP Apuseni – Huedin – Oradea – Berettyóújfalu - 230km

Ráno je krásne, sušíme veci na slniečku a doprajeme si výdatné raňajky. Pani domáca kávičkárom na cestu uvarí aj kávičku.

Pofotíme sa spolu, trúbime, mávame na pozdrav a naberáme kurz Národný park Apuseni. Naším dnešným cieľom je prejsť cez tento park a za Oradeou opustiť rumunskú hranicu a prenocovať niekde v Maďarsku. O Apuseni mal Maťo dosť málo info, povrch vozovky pozeral len cez googlemaps, takže netušíme čo nás presne čaká. Začína to tak pekne, krásnou dlhou rovinkou a v pozadí sa týčia vrchy hôr, ale ako schádzame z tej asfaltky na porozbíjanú cestu hneď viem, že je zle. Zastavujeme a oproti idúcej cyklistky sa Frenky pýta na stav cesty. Jej odpoveď je asi takáto: kúsok ešte šotolina a potom už pekný nový asfalt. Neviem kadiaľ šla ona ale buď šla inou cestou alebo má skreslené vnímanie reality.

Na chvíľu sa cesta zlepšuje, ale potom sa to len zhoršuje. S Frenkym na hornete sa ako poslední snažíme pre motorku čo najšetrnejšie prejsť túto necestu. Vyššie v parku už začali pripravovať „necestu“ na cestu. Je plná hliny, štrku a kameňov a v kombinácii s vracákmi už ja v prilbe kombinujem všetky nadávky.

Zopár endúr si cestu do kopca užíva, Maťo v jednej zákrute brzdí doslova očami, nejako sa nechal uniesť adrenalínovou jazdou na svojom modrobielom tátošovi a protiidúce auto, ktoré stretávame asi ako jediné auto na tejto ceste, muselo doslova zastaviť a
Maťo potom už za plyn ťahá jemnejšie. Ja, Frenky a Hnilo stretávame toto auto v inom úseku, musím motorku nakloniť čo najviac doprava aby sme sa s autom obišli, ale aj tak to je len tak tak.

Vyššie nás cestných ako za odmenu čaká krásny nový asfaltový koberec, ktorým pokračujeme až na vrchol. Ideme po hrebeni a kocháme sa pohľadmi na prekrásnu prírodu.

Na vrchole stojíme na parkovisku pred novou reštauráciou a rozkladáme sa na obed. Miro, Enďuri a Pišta volia ochutnávku v reštike, ostaní varia v duchu hesla čo kufor dal. Ja dostávam chuť na slaninu na cibuli, ale olej na vysmážanie nemal ani Mirov kufor do ktorého som vkladala veľké nádeje. Slanina na cibuli nakoniec aj bola, ale ešus je ešte doteraz hnedý. Peťovi sa asi nechcelo ešus umývať a tak dostáva zaujímavý nápad a dáva ho po jedle vylízať miestnemu psovi.

Po výdatnom obede sa Peťo vydáva na prieskum cesty, po chvíli sa vracia s úsmevom na tvári: „čaká nás slušná šotolina“. Neklamal. Tento úsek cesty je miestami dosť zlý pre cestné motorky a dosť nám nabúral náš časový plán, je to jeden z najhorších a najdlhších úsekov našej dovolenky. Všetci sme to ale úspešne zvládli aj keď niekto si aj zanadával do prilby.

Znova sa dostávame na slušný asfalt a po pár km Peťo zapína smerovku a Maťovi, ktorý ide za ním je jasné čo sa bude diať. Na ľavej strane je slušný kopec, z ktorého bude pekný pohľad a ostatní ho nasledujú. Prichádza snowgirl a chalani hore dávajú hlasnú stávku: „dá to alebo nie?“ Nikto sa nemýlil a o chvíľku stála snowgirl a modrá CBF-ka 250 vedľa veľkých endúr. Ostatní cestní – corvetta, Enďuri a Frenky ostávajú stáť dole a debatujú o tom, kadiaľ tu vlastne prišli. Chalani sa hore pofotia a pokračuje sa ďalej až do Heudin, kde dopĺňame palivo. Tu sa k nám prihovára dievčina z čiech. Idú autom na akúsi horskú turistiku, vraj je tiež motorkárka a má transalp 650, takže sa jej povenoval najmä Maťo.

Máme prejsť Rumunsko – Maďarské hranice a niekde sa v Maďarsku ubytovať. Ešte pred mestom Oradea sa začína stmievať, na križovatke traja naši členovia odbočujú nevedno prečo, iným smerom. Po tom ako sme prešli hranice zastavujeme a rozmýšľame čo ďalej. Traja nám chýbajú a my ani netušíme či sa nám tam niekde podarí zohnať niečo na ubytovanie. Po chvíli sa zasa dostávame do počtu 10 a pokračujeme ďalej. Je už dosť neskoro a tak po 40 kilometroch nachádzame ubytovanie v peknom moteli v Berettyóújfali. Vybaľujeme a schádzame sa vonku pod altánkom pripraviť poslednú spoločnú večeru. Dlho do noci debatujeme a už teraz nám je za Rumunskom smutno a zhodujeme sa na tom, že do Rumunska ešte zavítame i keď len ako tranzitnou krajinou.

Deň šiesty

Berettyóújfalu a cesta domov cca 500km

Ráno bolo pekné a slnečné ale kým som sa vychystala na cestu, ostatní boli fuč a zostali sme len ja, Honzo, Peťo a Hnilo.
Tak sme cez Maďarsko pokračovali spolu, potom sme sa rozdelili na dve skupiny – Peťo s Honzíkom šli po diaľnici, dobehli ostatných a ďalší dvaja po bočných cestách – v tejto dvojke som bola ja s Hnilom. Zobrali sme to cez Budapešť, kde sa bolo na čo pozerať, žiaľ už som nemala baterky do foťáku, takže fotka žiadna. Na Slovensko sme prešli cez Štúrovo, kde sme do seba hodili benzínkové bagety a pokračovali sme na sever. Pri Žiari nad Hronom sme sa s Hnilom rozdelili, on pokračoval na Trenčín, ja ďalej na sever a domov som dorazila až za tmy.

Ostatných 8 rajderov, čo mali asi ľahšie vstávanie, šlo cez nudné Maďarsko spolu a pokračovali po diaľnici. Na benzínke, kde stáli sa odpojil Frenky,po chvíli aj Honzík ktorého tlačili povinnosti. V Miskolci opúšťajú diaľnicu a po pár km predsa nachádzajú kúsok pekného Maďarska – cestu lemujúcu hranicu so Slovenskom niekde za mestom Putnok. Trošku potrápili Enďuriho cestou i necestou, ktorý sa mylne domnieval, že šotoliny skončili opustením Rumunska. Maďarsko opúšťajú v Kral a doprajú si chutný neskorý obed niekde po ceste k domovu. Vo Zvolene sa odpojila snowgirl a po chvíli aj Peťo. Ostatní pokračovali na domov smerom na Prievidzu.

Hmm,a čo dodať na záver?

6 dní, 5 nocí, niečo okolo 2300km, cca 200eur, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Fagaraš, Transalpina, Národný park Apuseni a partia skvelých ľudí, plno perfektných zážitkov, kopec srandy aj v tak početnej skupine. Aj takto môže vyzerať vysnívaná motodovolenka ktorou to nekončí, ale iba začína. Budúci rok by to mala byť krajina betónových bunkrov.