Intercontinental Rally 2013 5/5

Čo sa vlastne stalo?

Na večernej rozprave vždy padali slová o dĺžke trasy, o miestach tankovania a inak nič. Žiadne údaje typu: medzi WP10 a WP12 dávajte pozor na hlboké priečne jarky, pred CP3 je nebezpečný zráz na dohľad od slaného jazera a podobne. Usporiadateľ úspešne tajil informácie, ale ani po rozhovore s riaditeľom pretekov som nedostal uspokojivú odpoveď prečo. Vznikali nebezpečné situácie, takmer všetky zbytočne.

Pred tak nebezpečnou etapou v dunách nestačil údaj o potrebe 5 litrov tekutín a o tom že niektorí zostanú v púšti dva dni. Mala padnúť zásadná informácia že USPORIADATEĽ SA K NÁM AUTAMI V DUNÁCH NEDOSTANE a teda máme využiť možnosť okolo idúcej záchrany. Jednak som tam nemusel dlho tvrdnúť a jednak nemusel mať usporiadateľ so mnou starosti.

K miestu „pobytu“ v dunovej destinácii sa dostala záchrana blízko tri razy. Najprv náš záchranný Hilux, smiešne 4 kilometre vzdušnou čiarou by trvali pešo maximálne hodinu a pol. Potom prechádzali necelé 3 kilometríky vedľa cez jednoduchý terén Mišúnovci (slovenská skúsená rodinná posádka na aute), nebol problém sa zviesť. A nakoniec kamoš Dufino sa pohyboval síce kus ďalej s autom, ale mal som ešte silu. Zdravotníkov hnali pešo zachraňovať a dopravovať jednotlivých jazdcov osve a nie koordinovane.

Ešte ma čakala polovica nechceného pobytu v dunách, keď bolo vydané oficiálne vyhlásenie že všetci sú zachránení a v poriadku, až neskôr opravené. Boj o prežitie pritom iba začínal. To sa predsa nerobí.

Nedostatok informácií viedol k zúfalej aktivite Dufina na záchranu strojov hlboko v púšti, riskoval veľa. Nakoniec bol úspešný a vytiahol aj Dánovu motorku. Moja prišla pre komplikácie na poradie neskôr.

V kempe sa dozvedáme, že nás pritom orgas pozorne sledoval podľa Spotov a presne vedel kde sa pohybujeme. Dokonca nezávisle zabezpečoval záchranu motoriek cez ten istý kanál. Prečo sme o tom kua nevedeli? Predsa v dnes nevinne vypadajúcej situácii išlo skutočne o veľa záchranárom šliapajúcim 40 km po dunách tam a späť, mne aj nášmu sprievodu. Čo by stalo v prípade neodolného jedinca ani nechcem vedieť.

Samozrejme kopu chýb ide na moju hlavu. Mal som mať náhradnú spojku aspoň na servisnom voze, bezpečnejšie uložená fľaša s vodou nemusela vyletieť z motorky, mal som satelitný telefón dobíjať denne a nie obdeň. Mal som hneď prvý večer volať orgas a konzultovať problém, mal som možno viac čítať medzi riadkami. A treba priznať, že pri prvom osobnom stretnutí mi direktor IR preplatil zálohu nechanú za motorku v Mauretánii.

Všetko zlé je na niečo dobré. Určite sa nevydám do dún bez spojkových lamiel, palivového filtra a plných nádrží na vodu. Určite vylepším GPS a mapové podklady. Určite porozmýšľam ako zlepšiť komunikáciu cez satelity Inmarsat, Thuraya a Iridium. A budem vedieť že v Mauretánii sľuby neplatia, lebo sa proste objektívne nedajú občas plniť. Či si zoberie poučenie usporiadateľ nevedno. Stačí zlepšiť komunikáciu a informovanosť, nič viac. A tiež dodať k zdravotníkom lekára pretože ich vybavenie a možnosti boli úbohé.

Pre krajné prípady je na Tenerife nachystaný vrtuľník s právom letu do Mauretánie, poisťovňa to preplatí. Stačí stlačiť tlačidlo zdravotnej záchrany. Počas púštnej búrky aká bola počas 9. etapy zrejme vrtuľníky nelietajú. Čo potom?

Ako pripraviť motorku

Pre amatérskeho jazdca je optimálna motorka nad 600ccm, pretože malý objem je ťažké udržať pri živote. Motorka má predpísané akurát to že musí spĺňať dopravné predpisy, mať GPS a miesto na umiestnenie Spotu.

Ostatné je na jazdcovi. Potrebuje kapacitu nádrží na 300km a prípadne viac, náradie, lekárničku aj s fóliou, zopár nevyhnutných súčiastok. Vodu nosia jazdci individuálne.

Jazdí sa iba na troch druhoch pneumatík: Dunlop D908RR, Michelin Desert a Michelin S12. Jindro použil jednu sadu Maxxis, vraj dobrá voľba. Všetci bez rozdielu obúvajú miusy vpredu aj vzadu. Napríklad ja som objavil predný plášť prepichnutý krížom cez mius až na druhú stranu dlhým tŕňom z akácie. Vytiahnuť sa dal problematicky kombinačkami. Rozsekaných ráfov a pneumatík o kamene bolo neúrekom.

Na motorke som nosil náradie v skrinke vedľa motora, všetky náhradné páčky a skrutky na kolesá, nabíjačku na telefóny a satelitný a mobilný telefón. Tiež lekárničku a dôležitú záchranársku fóliu, v kritických etapách vodu v zadných nádržkách. Odteraz pribudnú spojkové lamely, palivové filtre a malé filtre na odvzdušňováky.

V bunde mávam za hrsť plastových kravatiek rôznych veľkostí a lepiaciu hmotu na kov.

V aute je komplet vercajch, pneumatiky a miusy, náhradné súčiastky, olej a filtre a podobne. Rýchla asistencia nosí na streche prezuté ráfy, na korbe základné náradie, brzdové platničky a náhradnú reťaz.

Ružové jazero

Nasledujúci deň sa veziem na dodávke Alimaxu Senegalom pomedzi nedisciplinované obyvateľstvo, Hilux čaká na hraniciach na Dufina. Ten je nakoniec úspešný a prichádza po vlastnej osi. Bohužiaľ vo veľkej rýchlosti havaroval Jirko a jeho kľúčna kosť vyletela z puzdra. Počas presunu stojíme pri odbočovaní vľavo, dávame prednosť protiidúcim autám. Zrazu počujeme piskot pneumatík a tupý náraz. Na asfalte leží Lukáš Černý a jeho KTM 690 RR. Odzadu ho nabral nepozorný čierny vodič, zohol mu zadný ráf a pravý výfuk. Ešte bol aj múdry. Motorka je pojazdná, Lukáš v šoku, no tiež schopný jazdy a preto radšej odchádzame. Po blúdení uvidíme konečne Ružové jazero, ktoré ružové naozaj je a na brehoch sú obrovské kopy štrku z ktorých sa vykľuje nakoniec vyťažená soľ. Strážený, ohradený a vcelku vybavený kemp nás prichýli na dva zostávajúce dni.

V dodávke som sedel vedľa posádky zničeného pretekárskeho auta z Alimaxu a ich navigátor ma privádza do úžasu. Na 12 palcovom monitore má stiahnuté mapy zo satelitu a vlastne pozerá na krajinu v reále zhora. Preto šofér dostáva údaje „o 284m zahni doľava o 74°, potom pridaj na rovinke“ a podobne. Teraz sa nečudujem že zopár áut nás dokáže preháňať. Neblúdia a nemusia predvídať čo je pred nimi, oni to proste vedia!

Vo farebnom kempe sa hostíme, pijeme, jeme a pomáhame Jindrovi. Udrží 5. miesto a útočí na 4. No chýba mu čas ktorý strávil nezištnou pomocou Alešovi v 3. etape. Nevadí, výsledok je fantastický. Cesty preteku teraz vedú cez savanu s dedinami z trávnych chatrčí, niekedy sa musia jazdci točiť v slepej uličke na dvore usadlosti pozostávajúcej z kruhových chatrčí medzi kravami. A niekedy uhýbajú pred byvolími lajnami letiacimi z rúk starších detí, mladšie hádžu iba ignorovateľné hovienka. Trávou zarastené cesty sú rýchle, s jamami ukrytými v poraste a s hlbokými koľajami.

V posledný deň je iba okruh okolo Ružového jazera a cieľ spočíva na pláži oceánu. Presúvame sa na korbe pikapu, blúdime cez rybí trh a za ním pečú ženy plody výlovu. Jednoducho rozhádžu ryby do kruhu na piesok, zakryjú vrstvou suchých rastlín a podpália. Tlejúca pahreba sa nechá vychladnúť a pieskovo – popolové ryby sú nachystané na predaj. Alebo ich sušia na rohožiach na slnku. Roman pri blúdení v gýčovej dedinke postavenej na bielom piesku nadržane fotí krásne černošky, ja jeho aj s černoškami.

Pláž vidíme ako poslední. Tu ma prepadá smútok. Nie sklamanie, hnev, ale naozajstný smútok. Sem som túžil prísť na motorke, jedno či v poradí alebo mimo kategórie. Iba si vychutnať radosť z magického konca preteku na kultovom mieste v sedle KTM. Žiaľ nepodarilo sa a neviem či bude Osud nabudúce tak milosrdný a vpustí ma na rally znovu. Ale žijem a zdravie zostalo zachované. Tak čo, sláva víťazom, česť porazeným.

Dlho vážny neostávam a vymýšľam kompozície pre fotky. Na prvej s názvom FEDERÁCIA ležím na piesku a po mne dupú českí pretekári. Na druhej som použil Jumbove dredy. Otočený chrbtom si dávam jeho blonďavé klobásky na hlavu, pridáva sa Bubú a uvoľnenie z napätia prináša salvy veselého rehotu.

Popoludní absolvujeme hodinový kúpeľ vo vlnách Atlantiku, predtým bolo nutné prebojovať cestu z kempu cez predavačov. Arabskí obchodníci sú otravní, černošskí doslova trhajú človeka. Miestny rituál našťastie neplatí v bežnom styku a obyvateľstvo otravné nie je.

Večer je slávnostné vyhlásenie víťazov, večera so šampanským a veselá oslava. My letíme domov. Ukľudňuje sa aj večne nespokojný dobrák Jindro. Keď je 5. chce byť 2., keby vyhral chcel by byť ešte prvejší s polovičným časom, prípadne byť v Dakare za dva dni po štarte v Španielsku.

Motorky vyhral Španiel Viktor Rivera na KTM 530 pred Dánom Klausom Guldagerom na rovnakom stroji pred Julianom Merinom zo Španielska na Yamahe 450. Jindro Moravec zakotvil na 5. mieste a Aleš Černý na 7. pozícii. Blahoželám!

Návrat

Balíme veci a dojednávam ako sa pokúsiť motorku zachrániť. Pre istotu má Hilux aj nové lamely. Stačí vymeniť, naštartovať a odísť z dún.

O desiatej v noci dodymia objednané dva taxíky, no zrazu dohodnutá cena neplatí a odchod sa odďaľuje. Nakoniec prežijeme vozbu 2 hodiny v doprave, ktorej sa nevyrovná nič na svete. Megachaos vládnuci na ceste núti k zamysleniu ako to že sa ľudstvo nevykynožilo pri miestnej doprave. Po príchode na letisko chápeme, že najťažšia etapa preteku nastala teraz. Letisková hala je plná ľudí chtivých odletieť rôznymi linkami, nikde žiadne pulty na čeking a všetci nervózni. Máme letieť o dve hodiny, po dva a pol hodine nie sme ani v lietadle. Počítače nefungujú, letenky vypisujú ručne, policajti zmätkujú a pri bezpečnostnej kontrole sa musíme aj vyzuť, no Jirku s dvomi pivami v plechovke púšťajú. Dokonca elektronicky odoberajú odtlačky prstov, to pre prípad že prídeme do Senegalu teroristicky vyhodiť do povetria miestny povoz s oslíkmi. V lietadle nás letuška niekoľkokrát prepočítava prstíkom nevediac, či správni pasažieri sedia v správnom lietakle. Prípadne koľko utečencov je medzi nimi. Nastupuje mrákotné cestovanie cez Lisabon až do Budapešti a pokles teploty o takmer 40°C oproti Dakaru mierne šokuje. Na druhý deň večer o desiatej volá Jirko st. z Mauretánie že majú moju motorku, čakala v kempe pri Atlantiku. Sláva, tým pádom je všetko v poriadku a už zostáva k šťastiu bezpečný návrat sprievodných vozidiel a posádok.

Čo napísať nakoniec? Asi to že rally bola krásna, namáhavá a dobrodružná. Že vieme obstáť so cťou aj proti mnohonásobným účastníkom Dakaru, šesťdňovej a rôznych majstrovstiev. Že vložené prostriedky neľutujem. A že usporiadatelia sa snažili, ale mali by sa mali zamyslieť na vylepšení informovanosti, pretože niektoré udalosti nejdú vrátiť v prípade prúseru späť. Zaujímavé boli postrehy Jumba, skúseného quadistu, tvrdiaceho že jedna ľahká pracovná štvorkolka s malým vlekom mohla Mauretániu obslúžiť bez problému.

Zároveň spokojne konštatujem užívanie si celého podniku. Ani pri dlhých etapách nehundrem „nech to dnes skončí, mám jazdenia plné zuby“ a podobne. Pocit púštneho dobrodružstva a atmosféra medzinárodného preteku 20 vlajkami na štíte prináša prepnutie organizmu na vyšší level a v ňom udalosti plynú akosi samovoľne. Jazdci a tímy si po počiatočných rozpakoch v druhej polovici skutočne pomáhajú. Pretekanie prebieha nielen vzájomne. Dôležité je zvíťaziť nad sebou, udržať stroj na trati a pri živote, vrátiť sa živý a zdravý z púšte. A na to som na rally prišiel – nie zúčastniť sa. Prišiel som pretekať a zbierať skúsenosti a to som stále s radosťou robil. A vyše dvojdňové opekanie sa na dune iba považujem za bonus v tomto surrealistickom príbehu.

Ak mi niekto položí otázku „Odporúčaš nám zúčastniť sa?“ odpoviem napriek popísaným výhradám bez váhania „Áno!“ Iba dodám, že predošlé riadky veľa objasnia a je potrebné ich čítať. Veď náklady sú oproti podobným rally nízke a rátam že organizátor musí byť v strate. Nádielka zážitkov a jazdenia je pre amatéra tak silná, že takémuto lákadlu určite neodolá. Ja som rád, že som neodolal.

Dobre jazdiaci odhodlaný amatér má veľké predpoklady na dokončenie súťaže, v prípade priaznivých okolností s pekným umiestnením. Musí iba veľa vydržať, mať dobrú motorku, tolerantnú rodinu a potrebný balík peňazí.

Poďakovanie: IBEX, Mediderma, Rokur, Stavorex, KTM Bratislava a samozrejme trpezlivej rodine.
Text: Haro
Foto: Intercontinental, Google, Jirko Kalát st., Dufino