Anketa:
Vladivostok tour 2015, alebo hľadanie stratenej nevesty 4/5
ZdieľaťPridané: 28.04.2016 Autor: NostalgicRider
Čitatelia: 35279 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
Utorok 18. Augusta 25.deň
Andrejevka - Barabaš - Razdoľnoe - Vladivostok
Ráno sa ešte prejdeme po kempe, ktorý keď opúšťame je celkom tichý, lebo všetci spia po ťažkej noci. Pomaly sa presúvame späť do Vladivostoku, niet kam ponáhľať, počasie nám praje, jediné čo nás trocha zneisťuje je telefón ktorý je stále ticho a informácie o vlaku neprichádzajú.
Pri vstupe do mesta stretávame motorkára, ktorý je tu tiež po prvýkrát (vracia sa z motozrazu v Nachodke) a čaká na miestnu spojku, ktorá ho má sprevádzať. Po chvíli prichádza miestny bajker na aute, a spôsobom plný plyn, brzda, plný plyn, vedie jeho aj nás cez mesto a ani sa nenazdáme stojíme pre motorkárskym klubom „Ruskí samuraji“ , kde cez telefón všetko organizuje a o chvíľu prichádza prvý člen klubu, otvára bránu so slovami vitajte a o nič sa nestarajte. Plán sa nám teda trocha zmenil, ale môžeme byť spokojní s nasledovnými udalosťami.
Parkujeme teda motorky v prízemí klubu, začína debata, kde hneď naznačíme, kde nás „tlačí bota“. Miestna spojka vlastniaca Yamahu SuperTenere, jedným telefonátom rieši náš polroka nevyriešiteľný problém s vlakom. Sadáme do auta a po 20 minútach si podávam ruku s Andrejom majiteľom firmy Magnit, ktorá je niečo ako špedícia.
Tu dostávame informácie z prvej ruky, všetko dopodrobna vysvetlené a ako bonus dostávame cenu 8000 rub. za motorku, čo je oproti cene 18 000-20 000 rub. u Ruských železníc fakt super cena. Dohoda znie zajtra priviesť motorky a o všetko sa tu postarajú.
Spokojní teda ideme späť do klubu, predtým nás ešte miestna spojka zavedie k sebe do garáže ukázať Yamahu na ktorej sa pred týždňom vrátil z Pamíru. Potom už len nejaká rýchla večera a pri príchode do klubu od ktorého sme dostali kľúče so slovami „robte si tu čo chcete“, sa ukladáme spať. V noci nás budí príchod niekoľkých členov klubu, ktorí boli na stanici vyzdvihnúť cestovateľa, o ktorom sa zmienim len toľko, že jednoducho blázon.
Chavier je pôvodom z Argentíny, ale žije v Španielsku. Vybral sa na svojej 250-ke na potulky svetom, ale už v Európe (Kaliningrad) mu vypovedala poslušnosť, tak ju tam zanechal a pokračoval vlakom do Vladivostoku. Tu sa nejako nakontaktoval na miestnych bajkerov, ktorí mu majú pomôcť kúpiť akúkoľvek motorku do závratných 150 USD, aby sa dostal domov. Takže tento pacient práve prišiel a ukladá sa spať vedľa nás.
To, že sa chystá preplávať z Ruska do Ameriky cez Beringovu úžinu, na loďke poháňanej motocyklom počúvam už len jedným uchom a zaspávam.
Dnes sme si naposledy zajazdili na motorkách pred cestou vlakom a urobili sme 267 km.
Streda 19. augusta 26.deň
Vladivostok - Vladivostok
Ráno, triedime veci, dnes sa totiž rozlúčime s motorkami, ktoré nás doviezli až sem a budeme dúfať, že sa s nimi v Moskve stretneme. Vyberáme veci do vlaku, oblečenie, jedlo, jednoducho všetko potrebné na najbližších 10 dní kým sa znovu dostaneme k motorkám.
Podľa inštrukcíí nakreslených na papieri vyrážame do bludiska mesta a celkom obstojne rýchlo nachádzame včerajšiu adresu, kde končia naše motorky svoju púť.
Tu sa podriaďujeme „baličovi“, všetko čo treba zmontujeme dole, a po 3 hodinách sú motorky v bedniach, pevne zabalené, a na ďalšej palete sú zabalené naše kufre, prilby, oblečenie.
Platíme a lúčime sa z Andrejom, ktorý nás ešte odvezie do klubu, keďže sa z nás zrazu stali ne-motorkári.
Navečer sa v klube schádzajú členovia, vedia o nás, tak nám pripravili výjazd do okolia mesta. Dostali sme prideleného miestneho piráta ciest na BMW X5, keďže aj náš argentínsky kamarát ide s nami.
Samozrejme prvá zastávka je v jeho garáži, kde sa pochváli s novou GS 1250, na ktorej sa bol pozrieť v Magadane a čaká na reakciu. Nato mu Tomáš odpovedá, že aj on bol v Magadane a zo Slovenska.
Týmto je prezentácia motorky akosi záhadne rýchlo ukončená a ideme na šašlík, niekde za mesto, kde sa nás stretáva asi 15.
Po večeri, ideme na prehliadku nočného mesta, mostov atď. na ruský motorkársky spôsob. Plný plyn, resp. všetci vedľa seba a žiadne autá nesmú predbiehať. Takto sa túlame až do hlbokej noci, nakoniec končíme v klube.
Tu nás jeho predseda Valerij potrápi ešte asi hodinu svojim spevom a hrou na gitaru a až nad ránom po jeho odchode zaspávame.
Dnes sme mali len presun mestom, tak sme najazdili 10 km.
Štvrtok 20. Augusta 27.deň
Vladivostok
Keďže sme boli dohodnutí so Slavom, že po návrate z Chasanu sa ozveme kvôli prevozu motoriek, tak v klube balíme veci, lúčime sa, ďakujeme za pomoc a presúvame sa na taxíku Slavovi do firmy. Ten už sa strachoval kde sme toľko. Tu pokecáme, Slava je rád že sa nám podarilo úspešne poslať motorky, znovu nám vybavuje ubytovanie tam kde predtým, dáva nám rôzne možnosti a rady kam v meste zájsť.
V ubytovni sa nezdržíme dlho, chceme konečne vidieť mesto aj cez deň. Vladivostok to je predovšetkým veľký prístav, stredisko Prímorského kraja a konečná zastávka Transsibírskej magistrály.
Navštevujeme teda prístav, nábrežie, nevynecháme možnosť prehliadky ponorky zvnútra, túlame sa celý deň a večer po meste, znovu a znovu obdivujem most zo všetkých strán, neskutočná stavba je to.
Symbolom prístavu je kamenný obelisk, na vrchole ktorého je umiestnený model plachetnice Maňčžur. Roku 1860 z nej vystúpil na breh oddiel vojakov a námorníkov, zakladateľov mesta.
Večer na nábreží je hlava na hlave.
Unavení sa tu takmer bezcieľne potulujeme, keď tu zrazu ako blesk z jasného neba „héééj Slováci!!!!!“, to na nás kričia „naši“ bajkeri z klubu, ktorí tu posedávajú pri motorkách a miestnych devách.
Podebatujeme, znovu poďakujeme za poskytnutie ubytovania, pomoci a všetkého a takmer sa plazíme do ubytovne, unavený z celého dňa.
Ale napriek únave si pomaly uvedomujeme, že naša cesta sa definitívne o pár hodín skončí. Dosiahli sme cieľ, sme vo Vladivostoku, ale akosi je mi zrazu smutno a rozmýšľam, že to všetko akosi rýchlo ubehlo. Čaká nás ešte približne 13 dní kým budeme doma, ale cítim sa akoby tieto dni už neboli súčasťou cesty.
Keďže nemáme motorky dnes sme najazdili 0 km. Ale zato sme prešli min. 30 km pešo.
Piatok 21. Augusta 28.deň
Vladivostok
Vstávame neskoro. Dnes treba ešte čo to nakúpiť domov, resp. na cestu do vlaku. Počasie sa ale rapídne zmenilo, prší. Po obchodoch ma behať nebaví, niečo nutne pokúpim, niečo do vlaku na jedenie a keďže vlaková stanica je neďaleko, je treba zistiť či naše motorky sú už v sklade.
Keďže mi Andrej u ktorého sme riešili prevoz povedal, že motorky nemohli odísť vlakom ktorý odchádzal vo štvrtok, lebo bol plný vagón, ale pôjdu v sobotu našim vlakom spolu s nami.
Na stanici, ale nakoniec zistili, že dve motorky + paleta odišli predsa len vo štvrtok nákladným vlakom. No nevadí, v Rusku sa stále niečo mení za pochodu.
Večer na ubytovni ešte perieme všetko čo sa dá, dokonca aj Tomáš niečo opral a slávnostne vytiahol funglovky trenírky s poradovým číslom 4, ktoré má vraj odložené do vlaku. U bábušky na recepcii si dáme objednať na ráno taxík, a máme pred sebou poslednú vladivostockú noc.
Sobota 22. Augusta 29.deň
Vladivostok - Chabarovsk
Vlak nepočká ani sekundu a tak vstávame skoro, balíme všetko a ovešaní taškami, igelitkami, foťákmi čakáme na taxík, ktorý samozrejme na prvý pokus síce prišiel, ale o chvíľu aj odišiel. Troška panika, ale druhý pokus je úspešný a v predstihu sme na stanici.
Transsibírska magistrála, bola donedávna dlhé desaťročia najdlhšou nepretržitou železničnou traťou sveta a je hlavnou dopravnou tepnou Ruska. Má dĺžku 9 288 km z Moskvy do Vladivostoku na pobreží Tichého oceánu. Stavba sa začala v máji 1891 v blízkosti Vladivostoku a bola ukončená v októbri 1916 vysvätením mosta cez Amur pri Chabarovsku. Celková elektrifikácia bola dokončená v roku 2002.
Každý druhý deň opúšťa legendárny „Vlak č. 2 (Rossija)“ Jaroslavľskú železničnú stanicu a po siedmich dňoch a 9 288 km končí vo Vladivostoku pri Japonskom mori. Na tejto najdlhšej železničnej trati sveta prechádza vlak pri kilometri 1 777 uprostred tajgy na mieste označenom obeliskom hranicu medzi Európou a Áziou.
Do odchodu zostáva trocha času tak fotíme okolie, vlaky, ako aj kilometrovník v cieli našej cesty. Prichádza k perónu náš vlak, ideme si zložiť veci do kupé, a kým sa dá stojíme pri vlaku vonku. V tom prichádza Slava s Viktoriou v našich tričkách! Prišli nás vyprevadiť, priniesli niečo na zahryznutie do vlaku, čo sme vôbec nečakali.
Ďakujeme im za pomoc a dohadujeme ich návštevu u nás. Sprievodca ale rázne končí naše lúčenie a zostáva len zakývať cez okno a vlak sa pohne.
Príbeh sa takmer skončil. Sedím a pozerám ako pomaly prechádzame cez dnes už známe miesta. Je mi z toho smutno, Tomáš sa niekde motá po vlaku, tak zaťahujem roletu na okne a zaspávam. Budím sa o tri hodiny v Ussurijsku.
Z ľavej strany kopírujeme čínsku hranicu, všade samé ostnaté dráty, vojaci, kontrolné stanovištia.
Lesy v Ussurijskej tajgy majú trocha iné zloženie ako lesy v ostatnej sibírskej tajge. Rastlinstvo je v nej oveľa pestrejšie a má južnejší ráz. Je to vplyvom teplého a vlhkého monzúnového leta.
V kupé sme zatiaľ sami dvaja, na otázku sprievodcovi, kedy máme očakávať spolucestujúcich odpovedá, že už mali nastúpiť, ale keďže v Ussurijsku nenastúpili je možné že v kupé budeme sami.
Moju radosť na najbližšej zastávke vystriedal trocha šok, keď sa do kupé dovalila vlna tsunami v podobe matky a dvoch malých dcér. O zábavu bolo teda postarané, asi 20 krát za deň sa spustil orchester plaču, striedaný takmer záchvatmi, v ruskom jazyku niečo podobné sa nazýva „pizdec“.....no čo už, nejako to vydržím(e)...
Týmto sa zakončil náš prvý deň vo vlaku niekde pri Chabarovsku.
Nedeľa 23. augusta. 30.deň
Chabarovsk - Skovorodino
Budíček vo vlaku je ľubovoľný, avšak len pre tých ktorým príliš nevadí detská siréna o napr. 5.00 a tisíce otázok k tomu. Takto to bolo v prvé ráno vo vlaku, kde sa postupne zoznamujeme s osadenstvom, režimom dňa, ktorý spočíva v ničnerobení alebo v počítaní briez, riek, jazier, močiarov, kráv, a čohokoľvek čo človek vidí v nekonečnej planine.
Občasné zastávky vlaku využívame na vybehnutie z vlaku na nástupište, nákupy jedla, ktoré sa časom zúžili na nákup piva a sušenej ryby a znovu piva. Krajina za oknom sa nemení. Nevadí, že si človek pospí 3-4 hodiny, keď znovu pozrie z okna vidí to isté...brezy, brezy, brezy, močiar, zhorenisko, sem a tam nejakú drevenicu.
Kultúrneho vyžitia vo vlaku príliš nie je, sľubovaný internet na každej stanici sa mi podarilo chytiť len raz na celej trase a to v Chabarovsku. V kupé je aj TV, ale dookola tam idú tri programy a pozerať futbalový zápas v 50-tej repríze sa mi fakt už nechcelo. Tomáš sa čoraz častejšie vydáva na dobrodružné výpravy do útrob vlaku.
Odkiaľ samozrejme po čase prúdia za ním do kupé jeho obdivovatelia, pretože v sebe nezaprie svoje povolanie a zásadne sa predstavuje spôsobom „ ja Tomáš, ja učiteľ“......neviem ako je to možné, ale táto zázračná formulka má veľmi často až nevídaný úspech. Keď už som niekde po ceste dostal ja otázku „ste tiež učiteľ?“, hneď mi bolo jasné, že už bol dotyčný zoznámený s Tomášom.
Večer si chlapi z vedľajšieho kupé zaumienili urobiť zoznamovací večer, z čírej prozreteľnosti som sa radšej uložil skôr spať s odôvodnením únavy. Ako som sa neskôr z rozprávania dozvedel, Tomáš bol v tom fakt nevinne.
Slovensko-ruské nadávky prebrali ako prvé, ani politiku vraj nemali v pláne príliš riešiť, vraj aj tá fľaša mala byť pôvodne len jedna vypitá.... a áno, majstrovstvá nášho vagóna č. 11 v pretláčaní rukou vymyslel on, ale to bolo vraj jediné v čom mal prsty.
Čo sa tam naozaj dialo nechceli nadránom prezradiť ani privolanej policajnej hliadke z najbližšej stanice a ani veliteľovi celého vlaku, ktorí to celé nakoniec ukončili skôr, ako mohlo prísť k predávaniu medailí účastníkom majstrovstiev.
Časť zápasníkov bola vyzvaná na opustenie vlaku, medzi nimi a major ruskej armády (Tomášov najlepší kamarát), ale nakoniec sa to nejako vyriešilo po rusky, a dotyčný pán major do konca cesty pil len minerálku a mlieko.
Z tohto večera sa nejakým nedopatrením zachovalo aj video, ktoré ale po pozretí bolo z preventívnych dôvodov radšej vymazané. Niekedy je lepšie radšej si nepamätať.
Takto nejako prebehol deň č. 2 cesty vlakom, ktorý končí niekde v pustatine Ďalekého východu.
Pondelok 24. Augusta 31.deň
Skovorodino - Čita
Dni sa menia, ľudia prichádzajú, odchádzajú, len my zostávame. Sme vo vagóne jediní čo idú celú trasu. Vo vlaku je stereotyp, všetko už poznáme, vonku za oknom sa trocha obraz zmenil, prejazd cez Sibír je zrazu iný. Stromy dostali žlto-oranžovú farbu, v noci je teplota okolo nuly, vo vlaku sa kúri.
Predzvesť jesene je tu viditeľnejšia a skoršia ako u nás. Inak sa nič nedeje, niet ani o čom príliš písať. Stereotyp dňa sa snažíme riešiť akoukoľvek činnosťou, ale väčšinou je to len spánok a jedlo. Vítaná je každá zastávka, kde sa vonku trocha dá prebehnúť po nástupišti, odfotiť starú lokomotívu, kúpiť nejakú rybu, pirôžky.....
Deň č. 3 vo vlaku sa ničím nevynímal a končí niekde pri Čite.
Utorok 25. Augusta 32.deň
Čita - Kraskojarsk
Nadránom prechádzame okolo Bajkalu, ale je príliš tma nato aby bolo niečo vidieť, čo nás veľmi mrzí. Sibírska magistrála tu obchádza jazero na južnom brehu a prechádza mnohými tunelmi. Irkutsk nás víta takmer zimným počasím, oproti tomu keď sme tu boli pred tromi týždňami, je tu to fakt ako na Sibíri.
Nákup piva a rýchlo do tepla kupé. Inak sa nič nedeje, sprievodca ráno príde, povysáva koberce v celom vagóne, vynesie smeti atď. Snažíme sa čímkoľvek zabaviť, najčastejšie je to ale len spánok a pivo.
Navštívili sme aj jedálensky vozeň, na jedno pivo, ale akosi nechutilo bolo akési akoby z inej planéty....teda aspoň podľa tej ceny. Naše spolucestujúce nie a nie vystúpiť. Ale asi som si vybudoval trocha imunitu voči detskému plaču (mám dobré tabletky). Tomáš samozrejme uplatnil učiteľské zručnosti a deti ho žerú, poslúchajú na slovo a keby nebola mama vydatá, tak asi aj ona.
Deň č. 4 vo vlaku končí niekde pri Krasnojarsku.
Streda 26. Augusta 33.deň
Krasnojarsk - Jekaterinburg
Pomaly, ale isto ma trocha začína ubíjať nuda a ničnerobenie. Dnes sme za poplatok využili aj možnosť sprchy, hneď sa lepšie pivo pije. Dnes v noci by nás mali opustiť spolucestujúce, asi pôjdem kúpiť šampanské a trocha to oslávim. Vonku sa zatiaľ nič nezmenilo, nekonečné brezové lesy a močiare asi nikdy neskončia.
Krásny zážitok sme videli na stanici Novosibirsk, pri vykládke tovaru lietali krabice s počítačmi, tlačiarňami atď. vzduchom, nikto na nič nehľadel, žiadna opatrná manipulácia, základ bol vyložiť za 20 minút pol vagóna. Čo sa deje vo vnútri krabice s tovarom je v tejto chvíli nepodstatné.
Na tejto stanici som znovu okúsil, že ceny sa v Rusku určujú podľa vetra. To čo stálo inde napr. 50 rub. tu stojí 200 rub. Dôvod je neznámy. Dva pirôžky a jedno pivo v prepočte za 14eur, bola silná káva a som rád, že opúšťame Novosibirsk.
Deň č. 5 vo vlaku končí niekde pri Jekaterinburgu.
Pridané: 28.04.2016 Autor: NostalgicRider Zdieľať