Pamir Trip 2017, 2. časť: Altaj - Mongolsko - Rusko 4/6

Deň 84 – 27.08. – 325km – Tynda – Jerufej

V noci zase pršalo, ráno vyrážame po mokrej ceste. Za mestom je ale situácia lepšia, ako keď sme prichádzali. Dokonca sa to zlepšuje a vylieza slnko! To sme už nevideli snáď týždeň. Niekoľkokrát zastavujeme a kocháme sa. Aj keď je zima, v slnečnom počasí je tu fakt krásne.

Prichádzame znova ku hlavnému ťahu a zastavujeme v kaféške, kde sme v odhodlaní pred niekoľkými dňami smerovali do Magadanu. Dnes je situácia iná. Gert ide do Vladika, odkiaľ letí do Nemecka a čoskoro na to do práce. Mňa ešte čaká cesta domov, krížom takmer celým Ruskom. Po neskorých raňajkách sa teda lúčime. Je to zvláštny moment. Aj napriek veľkému rozdielu v rýchlostiach motoriek za každých podmienok, to bolo celkom harmonické spoluputovanie. Úplne úprimne sa ale aj tak trochu teším znova na jazdu sám. Tá voľnosť bez akéhokoľvek obmedzenia je skrátka pre mňa to pravé.

O chvíľu sa za slnečného počasia už lúčime. Lepšie to vyjsť nemohlo. Ja ešte čistím a mažem reťaz a potom sa už dávam na cestu naspäť. Akonáhle miniem odbočku do Magadanu, zmocnia sa ma predsa len trochu zvláštne pocity. Domov to mám viac ako 10000km a to sa môže ešte všeličo stať. Valím si to pohodových 85-90 a za slnečného počasia si to fakt užívam.

Vydrží to ale asi len 50km a začína znova pršať. Teplota nekompromisne klesá a večerné stanovanie nenaberá reálne kontúry. Večer končím znova v moteli Jerufej.

Deň 85 – 28.08. – 662km – Jerufej – Černyševsk – Naryn Talača

Vstávam skoro, počujem že prší. Pršalo celú noc. Keď vyrážam obloha je tak zatiahnutá, že nie je ani jasné, či už vyšlo slnko, alebo nie. Jeden chlapík čosi splieta o snehu niekde, zle mu rozumiem. Nechce sa mi veriť, že by v auguste bol už sneh. Teploty ale sú tomu viac-menej naklonené, ráno nie je viac ako 2 stupne.

Pršať našťastie prestáva po nejakých 150km, už je len veľká zima. Okolo mňa sa pomaly objavuje sneh. Zastavujem na parkovisku pri zvláštnej značke, ktorú som si všimol cestou opačným smerom a naozaj ide o smutný pamätník. Fotím toto pochmúrne miesto a snehom pokrytú tajgu. O chvíľu sa sneh objavuje už aj na ceste v jednom z prejazdov cez hrebeň. Som fakt rád, že sme nepokračovali na Magadan. Aká situácia by tu mohla nastať o 3-4 týždne si nechcem ani predstaviť.

Cestou zastavujem na rovnakých miestach, ako keď sme šli s Gertom opačne, pretože pumpy sú tu na môj dojazd tak akurát. Každopádne spomalenie z 100 na 90 sa pozitívne premietlo do spotreby, ktorá klesla asi o pol litra na cca 3,5 na sto. To mi efektívne predlžuje dojazd o skoro 30km na nádrž.

Počasie sa k večeru zlepšuje. Za Černyševskom sa dokonca znova ukáže slnko a teplota príjemne stúpa. Do večera sa dostane dokonca nad 10 stupňov! Viac mi v tomto momente netreba. Na noc si nachádzam nádherné miesto pod brezami na lúke a život je znova fajn.

Deň 86 – 29.08. – 641km – Naryn Talča – Čita – Nikolsk

Ráno balím za slnečného počasia. Je síce len pár stupňov nad nulou, ale nevadí. Prvých 10km si aj vravím, že aká pohoda napriek tomu, že sú 2 stupne. Ďalších 10km sa táto pohoda vytráca a nasledujúcich skoro 100km už sa neviem dočkať sklesania do mesta a dať si tam niečo teplé. Aspoň ale z fotiek konečne niečo bude.

V Čite dávam kávu, riešim reťaz a na slnku je to celkom pohoda. Ďalej je cesta trochu rovinatejšia. Postupne sa otepľuje a deň je fajn. Nič špeci sa už neudialo. Na večer si nachádzam miesto na bočnom hrebienku, na trochu viac otvorenom mieste ako by sa mi páčilo ale v princípe v pohode.

Som príjemne prekvapený, že sa mi bez problémov darí spraviť slušnú porciu kilometrov.Ale keď tak pozerám na prednú pneumatiku, tak zisťujem, že už má celkom dosť. Je zvláštne opotrebovaná. Na niektorých špuntoch je už skoro na základe, ale o 90 stupňov sú štuple ešte v slušnom stave. Hmm...

Deň 87 – 30.08. – 505km – Nikolsk – Ulan Ude – Irkutsk

Vstávam pred východom slnka. Počas balenia postupne vylieza spoza horizontu a je to parádna „podívaná“. Cestu až do Ulan Ude si fakt užívam. Je pekne, trochu teplejšie ako predchádzajúce dni. Často zastavujem a fotím Burjatské pamiatky.

Cestu medzi Ulan Ude a Irkutskom idem už tretí krát, takže len ťahám. Je pekne a zastavujem na jednej vyhliadke na Bajkal, ktorú sme s Gertom vždy preleteli. Kochám sa tou nádherou, jazero je skutočne obdivuhodné. Zastavuje ruský motorkár na čopri. Ide mojím smerom, vraví že ide do Krasnodaru. Chvíľu rozmýšľam, kde to je. Viem zaradiť Krasnojarsk, ale Krasnodar mi nič nehovorí, tak sa pýtam kde to je. Dozvedám sa, že neďaleko Soči pri Čiernom mori. Má to naplánované na 4 dni a je to asi 6000km. Rusi. Vzájomne si aspoň robíme fotku a pokračujeme každý vlastnou cestovnou rýchlosťou. Ja 85-90, on 160.

V poslednom meste pred horským prechodom pred Irkutskom zastavujem pri solídnom pneuservise a chcem prezuť gumy. Prezuť nie je problém ale nechcú mi dovoliť dať motorku dovnútra. Mám si to zhodiť vonku. To by nebol problém, ale je to šikmina. Zadné koleso je v pohode. Problém nastáva pri prednom, keď sa mi láme môj „drevený centrál“. Motorka padá na zem a musím ju postaviť na drzovku na vidlicu. Tfuj. Ďalší problém je s dušou, ktorá sa začína trhať. Dávame preto záložnú tenkú prednú dušu. Pôvodnú mi nakoniec zalepia, prd mi je to ale platné, keď nie je v kolese, akurát mi zavadzia v batožine.

Horský prechod si strašne užijem. Zhodená hmotnosť pneumatík, ktoré som vláčil so sebou je poznať a motorečka ide perfektne. Kúsok za Irkutskom si niekde v poli nájdem miesto na stan a končím deň.

Deň 88 – 31.08. – 811km – Irkutsk – Kansk

Už som tak nejak nastavený na cestu domov. Mám na nej vlastne už len 1 plánované spestrenie. Dni sa skracujú a ja uvažujem spraviť pokus, koľko som schopný prejsť pri troche snahy za biely deň. Vstávam preto tesne pred východom slnka a vyrážam tesne po tom ako slnko vylezie nad horizont.

Niekde na pumpe za Irkutskom kupujem ešte parádnu kapitánsku čapicu s nápisom Bajkal. Ako stvorená pre fotríka. Potom už ťahám hlavným ťahom a snažím sa nezadrbávať.

Okolie pozostáva väčšinou z lesa alebo bažiny, pomerne často sa mení, takže ma nejak nenudí. Proste si fajne idem od pumpy k pumpe a plynulo sa blížim k domovu, ehm...

Večer z toho vypadne jemne cez 800km, čo ma príjemne poteší. Nebolo to nasilu. Možno som trochu menej stál, ale viem, že keby som chcel, alebo to bolo treba, tak toľko v pohode dám.

Stanujem na nie úplne ideálnom mieste, kúsok od cesty. Je to trochu hlučnejšie ale účel to splní.

Deň 89 – 01.09. – 620km - Kansk – Krasnojarsk – Kuragino - Karatuzskoe

Ráno ma budí jemný dážď, ale nič hrozné. Je celkom teplo, asi 10 stupňov, pohodička. V meste Kansk trochu blúdim, ale potom to už ide fajn. Teším sa, pretože ma čaká odbočka z hlavného ťahu za mojím posledným cieľom cesty. Je to geografický stred Ázie v meste Kyzyl, na sútoku riek Malý a Veľký Jenisej.

Za Kanskom dávam na jednej križovatke klasické ruské pocestné raňajky v podobe pečiva, v ktorom sa nachádza nejaká plnka. Volím rôzne druhy. Nie moc gurmánsky zážitok, ale na hlad to funguje.

Z hlavnej cesty odbočujem na juh niekde pred Krasnojarskom. Je to dosť bočný ťah a mám obavy o benzín. Na mape nie sú označené žiadne pumpy. Ukáže sa ale, že strach som mal neopodstatnene. Ešte 100km za odbočkou sa dá v pohode natankovať. Okolie sa rýchlo mení, smerujem do hôr. Okolo vidno už jesenné farby. Minimálna premávka, parádna cesta.

Nakoniec mizne asfalt a cesta je šotolinová. Vedie ma parádnymi scenériami a vôbec mi to teda nevadí. Je dobre uvalcovaná, iba niekedy je na ceste hrubý štrk a mám obavy o prednú tenkú dušu. Inak v pohode.

Po prejazde hôr sa dostávam znova na asfalt a do večera je to už nuda. Deň končím niekde v brezovom lese. Všetko je v kopci takže miesto na stan hľadám dosť s obtiažami.

Deň 90 – 02.09. – 620km – Karatuzskoe – Kyzyl - Tanzybey

Ďalší deň ma cesta vedie dedinkami. Chvíľu po asfalte, potom po šotoline, až na hlavný ťah na Kyzyl. Míňam dedinu s najdrsnejším názvom v galaxí – „Motorskoe“.

Za Tanzybej sa cesta zakusne do hôr a nevychádzam z údivu. Najskôr dolinou, ale potom sa krúti v kopcoch úplne na európsky štýl. Cesta mi pripomína Transalpinu. Po prekonaní hrebeňa, ma dokonca víta výhľad na skalisté hory. A to je panečku v Rusku veľmi nevídaná záležitosť. Slnko ale nepraje ich odfoteniu, takže si to plánujem na cestu naspäť.

Onedlho míňam zaujímavý monument, označujúci vstup do republiky Tuva. Akonáhle prekonám hrebeň, naskytne sa mi nečakaný pohľad. Priamo z hôr a hustých lesov ma cesta vypľuje do stepi úplne identickej, ako bola v Mongolsku. Na vstupe ma ešte zdrží policajná kontrola, ale je to len formalita.

Cesta je miestami vo výstavbe, takže Mongolsko mi republika Tuva pripomína, nie len zjavom. Väčšina cesty je ale asfaltová, takže sa mongolskými scenériami veľmi komfortne dostanem až do mesta Kyzyl. Tu najprv zháňam jedlo, lebo som hladný. Nachádzam totálnou náhodou nejakú taliansku reštiku, alebo možno skôr kaviareň. Dávam si tu ale parádne cestoviny s kávičkou a kolou. Vidím okolo prejsť motorkára. Za chvíľu už sa objaví v dverách kaviarne a hľadá inostranca. Dávame sa do reči a potom ma berie na prehliadku mesta. Mojim hlavným cieľom je stred Ázie. Koná sa tu zrovna nejaká svadba, resp. fotenie.

Medzičasom sa k nám pridáva ešte druhý motorkár. Obaja majú Hondy CB400 a musím uznať, že s ladeným výfukom majú parádny zvuk. Až som zaspomínal na svojho prvého Horneta...

Po prehliadke mesta sa vydávam na cestu späť. Chcem spať niekde v horách. To sa ale nezlučuje s počasím. Akonáhle vybehnem do kopcov, obloha sa zaťahuje ťažkými mrakmi, absurdne rýchlo sa zotmie a začína pršať. Nezostáva mi nič iné, ako ísť až po nejakú civilizáciu. V úplnej tme a daždi dorazím do mestečka Tanzybej, kde na niekoľko pokusov nájdem ubytko v hosťovskej jurte za 500rub.

Deň 91 – 03.09. – 616km – Tanzybej – Abakan – Šarypovo – Tisuľ

Ráno ma víta na tejto ceste novinka. Hmla. To tu ešte nebolo. Takže napriek tomu, že nie je až tak chladno, cítim to veľmi intenzívne. V protismere míňam asi 10 driftovacích špeciálov, boh vie kam sa hrnú.

Ja smerujem na mesto Abakan. Tu sa hmla konečne trhá a otepľuje sa. Za mestom sa odkláňam od hlavného ťahu, smerujem cez rôzne menšie mestečká na Kemerovo. Na ceste je fajn asfalt, ten ale končí niekde za Šarypovom. Ďalej vedie už len gruntovka. Večer ma zastihne niekde za dedinou Tisuľ a kempujem v peknom brezovom háji.