Pamir Trip 2017, 2. časť: Altaj - Mongolsko - Rusko 3/6

Deň 74 – 17.08. – 341km – Bajkal – Irkutsk

Víta nás znova pekný slnečný deň. Pred odchodom robím zopár podarených fotiek Bajkalu. Z pobrežia sa snažíme dostať na hlavnú inou cestou. Tá nám ale končí vo vysokej tráve pod násypom železnice, kde sa znova trápime s Titanikom. Otočiť totiž to hovado, keď nie je cesta a všetko naokolo je mäkké, nie je len tak. Pri tomto manévri si likvidujem už druhé slnečné okuliare. Nakoniec sa aj tak musíme vrátiť pôvodnou príjazdovou cestou.

Pokračujeme smerom na Irkutsk popri brehu Bajkalu. Od toho nás ale delí hustý les, ktorý väčšinou lemuje cestu. Mne to nevadí, užívam si po dlhej dobe typické Rusko. Míňame Bajkalsk a za mestom Sljudjanka začíname nečakane stúpať a vlastne až do Irkutsku je cesta jeden parádny horský prechod. Niekde pred mestom volám Sidorovi, chalaniskovi, ktorý mi dal na seba kontakt na festivale v Altaji. Dohadujem s ním nejaký servis, kde by sme mohli vyriešiť drobné nedostatky.

Prechádzame okrajom mesta, no premávka je tu klasicky hustá ako v každom Ruskom meste. Stretávame sa s bajkerom Saňom, na ktorého ma nakontaktoval Sidor. Robí vo veľkom servise, kde generálkujú veľké motory z Kamazov a pod. Parkujú tam aj nejaké motorky, ale viac ma zaujímajú rozobraté monštrózne 8 valce. Tu s kvalitným stlačeným vzduchom čistím aj druhý vzduchový filter a môj tajný plán začína naberať reálne kontúry. Saňa ma ešte znaviguje do miestneho motoshopu a poradí, kde prezuť gumy. Potom už smerujeme do gastinice, ktorú medzičasom Gert vyňúral na bookingu. Tá síce nie je nič extra, ale účelu poslúži.

Na večeru volíme parádny podníček. Dávame luxusný šašlík zopár piviek a vzniká plán ísť pozrieť nočný Irkutsk. Berieme taxík rovno do nočného podníčku. Ale do takého toho slušnejšieho. Only kuken, nicht touchen. Žiadna lacná sranda, takto na ďalekom východe. Na druhú stranu zase dámske osadenstvo je na podstatne vyššej úrovni ako v našich končinách. Každý by si prišiel na svoje.

Deň 75 – 18.08. – 302km – Irkutsk - Olchon

Neúspešne sa snažíme vyraziť skoro. Najskôr smerujeme do dílerstva BMW, kde sa Gert snaží zohnať ešte nejaké záložné TKC80ky. To sa nám nedarí, tak sa presúvame do odporúčaného motoshopu. Ten je až neuveriteľne dobre vybavený. Ja kupujem olej a filter, ktorý chcem na Olchone následne vymeniť. Zisťujem že ak keby som potreboval gumy tak nebude problém. Skladom tu majú fakt široký výber.

Potom už konečne vypadneme z mesta. Smerujeme na známy ostrov Olchon. Cesta je fajn, trochu nuda. V mestečku Bajandaj odbočujeme na východ a tento úsek ma fakt chytá za srdce. Najprv nás vtiahne do hustého lesa a cez kopce sa vlníme za našim cieľom. Pri monumente označujúcom vstup do Olchonského rajónu zastavujeme a kupujeme niečo pod zub. Gert flirtuje so staršou ale veľmi zachovalou predavačkou s kvalitným poprsím. Ja sa len smejem a likvidujem palacinky s fantastickým džemom.

Ďalej nás cesta vedie lesom, ktorý postupne redne. Sem-tam sa ukáže dedinka. Dávame zopár odbočiek, raz ku kaplnke, potom ku niečomu, čo vyzerá ako totem so sochou orla. Medzičasom úplne zmizol les a normálne to tu vyzerá trochu ako v Mongolsku.

Po pár kilometroch sa ocitáme na nábreží kde sa práve naloďuje trajekt. Prichádzame takmer ideálne. Veľký pickup sa tam už nezmestí a jeho miesto obsadzujeme my. Na trajekte vyčnieva z priemeru veľká skupina starších ľudí so šikmými očami. Majú veľmi šarmantnú sprievodkyňu. Gert nadväzuje kontakt. Volá sa Ira a za 2 roky sa plynule naučila po čínsky a tak teraz robí sprievodkyňu.

Vystupujeme na ostrove a asfalt je minulosťou. Do hlavného mesta na ostrove – Chužir je to 35km, ale vzhľadom na kvalitu cesty, to už nie je reálne pred západom slnka zdolať. Ide o to, že cesta je mix rolety, piesku, kameňov a sem-tam fajn uvalcovaného úseku. Gert volí stratégiu speed,speed,speed, ktorá je správna. Jazdu touto stratégiou si ja dovoliť ale nemôžem, pretože na to skrátka nemám výkon. Po tejto cesta sa mi ide fakt blbo. V momente keď sa ale povrch zmení na sypký, tak sranda sa zmení na boj o život a po tme by to bolo veľmi nebezpečné.

Preto po nejakých 15km končíme na veternom útese nad brehom ostrova. Slnko zapadá za horami na brehu a je z toho veľmi pekný večer.

Deň 76 – 19.08. – 65km - ostrov Olchon

Ráno to dorazíme do mesta Chužir. Pred mestom je cesta miestami už fakt nepríjemne piesočnatá. Mesto som si tiež veru predstavoval inak. V podstate je to skôr dedina, ani tu nie je asfalt. Je to pomerne chatrné mestečko s polorozpadnutými budovami. Sme tu na ruské pomery skoro ráno, takže je všetko pozatvárané a ľudoprázdne. Na hlavnej ulici zastavujeme v turistickom centre. Ja obzerám magnetky a strháva sa tu celkom ostrá hádka medzi nejakým sprievodcom a obsluhou. Gert opúšťa priestor a hľadá kávu. Ja predsa len nakupujem nejaké suveníry a fotím podrobnú mapu ostrova.

Vedľa cez cestu potom dávame, v čerstvo otvorenom kafé, raňajky a kávu. Potom sa vydávame nájsť neďaleké šamanské skaly. Tie nachádzame, čo by vývodovým koliečkom dohodil, na neďalekom myse, . Dosť tu fučí a ku skalám musíme ísť pešo. Ale je to pekné miesto. Je slnečné počasie, okolo mysu na jednej strane kotvia lode a na druhej je doslova Karibská pláž. Malý raj na zemi.

Pokračujeme ďalej hlavnou a jedinou cestou po ostrove. Miestni nám doporučili miesto Uzur na východnom pobreží, tak sa vydávame týmto smerom. Cesta sa hneď za mestom miestami mení na pieskovisko. Každý si hľadáme tú najvhodnejšiu stopu. Niekoľko kilometrov za mestom striedame jazdu po ceste a po poli. Teda ona je to skôr step resp. tajga, ako sa tomu správne hovorí tu na Sibíri. Jediná možnosť je jazda v stupačkách a po nejakom čase keď som prvý a je mi to zvláštne, zisťujem, že som stratil Gerta.

Vraciam sa teda a vidím ho v stacionárnej polohe mimo cesty. Prichádzam k nemu, je evidentne v šoku, ale bez zranení. Motorka leží na boku, ale dozvedám sa, že mal nepríjemný prelet cez riaditká a GSo sa zapichlo do piesku hore kolesami a zostalo tak stáť. Problém bol, že motor stále bežal a nemohol sa dostať ku vypínaču, tak ju musel zhodiť na bok, aby mohol vypnúť motor. Po ukľudnení vyslobodzujeme motorku a vyzerá byť mechanicky nepoškodená. Na ceste následne zisťujeme zlomené obidva späťáky a jeden úchyt plexi. Gert sa púšťa do opravy, akoby sa nič nestalo. Ale je vidno, že je nervózny. Ja robím nejaké fotky a potom si líham do poľa, počúvam muziku a robím psychickú podporu.

O chvíľu prichádza Honda AT750. Jej pilot, Savvy, je týpek, ktorého sa ani nemusíte pýtať odkiaľ je. Ryšavé vlasy, ryšavá brada a nezameniteľný Írsky prízvuk. Tiež sa vybral na cestu po svete. Debatujeme a Gert medzičasom fixuje plexi. Pokračujeme potom už v trojici. Terén je jednoznačne naklonený najviac môjmu stroju. Všade je veľa piesku. Navyše Savvy má skôr cestné Tourancky, takže má čo robiť miestami aj s nenaloženou motorkou.

Prichádzame ku závore a ako jediný rusky hovoriaci zisťujem čo je vo veci. Ďalej na ostrov púšťajú len s povolením. To sa vydáva v meste, ale údajne ho dostanú len autá 4x4. Motorky a štvorkolky sú ďalej zakázané. Ževraj príliš rozrývajú ostrov. Dokonca som sa dozvedel, že aj v južnej časti ostrova je pohyb motorových vozidiel mimo hlavnej cesty zakázaný. Tak nejak postávame a debatujeme o všetkom možnom. Starší zo stráže sa pristaví a kým sa rozprávame, tak mi potichu povie, že za chvíľu idú preč. Že ak nás ďalej zastavia, tak máme len povedať, že sme prišli inou cestou. Tlmočím to mojim kumpánom, ale prevláda názor nepokračovať. Ani sa príliš nečudujem, Gert má stále boľavý členok a teraz ešte aj po veľkom crashi. Savvy zase na cestných gumách a zjavne bez patričných skúseností, má tiež plné ruky s jazdou už teraz. Otáčame.

Savvy nás láka na perfektný spot kde stanuje. Vlastne ráno len tak vybehol v šortkách do mesta a neplánoval ísť nikam ďalej. V meste nakupujeme poživiny na večer, dávame kávu a rozkladáme sa na pobreží, kde už stanuje viac ruských rodín. Gert sa nezaprie a robí skvelú BBQ. Do noci debatujeme o našich púťach. Je to sranda keď sa takto stretnú ľudia na cestách. Každý po dlhej dobe, s rôznymi zážitkami, s rôznymi cieľmi a pritom je idea každého z nás tak blízka. A vlastne to tu z nás robí prakticky najlepších priateľov.

Deň 77 – 20.08. – 300km – Chužir – Irkutsk

Ráno nás vyháňa dážď. Vyráža s nami aj Savvy, ktorý sa bojí, že po dažďoch budú cesty na ostrove peklo. Už po niekoľkých kilometroch, ale pršať prestáva a tak sa rozhoduje predsa len ostať. Času má dosť, víza do Číny mu začínajú až niekedy o mesiac. Pokračujeme teda už len s Gertom ku trajektu, kde chvíľu čakáme. Dávame kávu, skromné raňajky a už o chvíľu sa začíname naloďovať. Niekde medzi tým, sa znova ukázala šarmantná Ira aj so svojou čínskou skupinou. Na trajekt sa ale nevošli, takže sa lúčime naposledy.

Na pumpe mimo ostrova sa stretávame s ďalšími motorkármi. Jedného z nich, postaršieho chlapíka z Islandu, sme už stretli v Ulánbátare. S ním je tu ešte párik z FR na Tenere a 650GS. Tí smerujú až do Japonska, takže pred sebou majú ešte parádny kus cestovania.

My s Gertom sa vraciame rovnakou cestou do Irtkutsku, kde v rámci jednoduchosti kotvíme v rovnakom hoteli. Tento večer už nepodnikáme žiadne finančne náročné výpady do mesta. Dáme večeru a kujeme ďalší plán.

Ja som odtiaľto chcel pôvodne už smerovať voľne domov. Nie najkratšou cestou, ale na západ. Gert má v pláne ísť až na najvýchodnejší východ, teda do Magadanu. Mne to v hlave šrotí, už od kedy sme vypadli z ULB. Akonáhle sa podarilo reinkarnovať aj druhý vzduchový filter, bol som vnútorne rozhodnutý, že do toho idem tiež. Časovo to nie je ideálne. Ani pre mňa, ale hlavne tu na Sibíri už počasie v septembri nie je sranda. Snežiť môže už hocikedy a teploty už zaručene budú jednociferné.

Deň 78 – 21.08. – 333km – Irkutsk – Bajkal

Smerujeme teda spolu ďalej na východ. Najprv musíme ale znova prekrižovať Irkutsk. Cestou sa zastavujeme v motoshope, riešime Gertove späťáky a ja beriem druhé gumy. Tie čo mám z Barnaulu už majú čosi za sebou a určite nedajú Magadan a naspäť do Irkutsku.

Potom už pálime preč z mesta. Vychutnáme si znova prejazd cez hory a štrikujeme po ceste, ktorú sme už raz absolvovali v opačnom smere. Je pomerne chladno a ja tak rozmýšľam ako tu asi tak bude keď sa budem vracať z Magadanu...

Pre jednoduchosť deň končíme znova v baze atdycha pri Bajkale. Tentokrát to vyzerá, že sme tu snáď úplne sami. Pri večeri nám robí spoločnosť len jedna partička mladých.

Deň 79 – 22.08. – 579km – Bajkal – Ulan Ude – Arej

S Gertom sme sa dohodli na vyššej cestovnej disciplíne. Každý z nás keď ide sám prejde za deň aspoň 500km, ale spolu nám to nejako nevychádza. A aj kvôli tomu aby sme to neskôr na ďalekom východe neľutovali, tak sme si povedali, že pár dní potiahneme bez zbytočných zdržovačiek. Vyrážame preto skoro a ťaháme. Zastavujeme len na benzín pre mňa a kávu pre Gerta.

Ešte pred Ulan Ude stretávame v protismere niekoľko osamelých motorkárov. Posledný z nich na mňa silno máva, tak zastavujem. Je to Ondra. Motorkár z Čiech na veľkom GS, ktorý vyrazil niekoľko týždňov po mne a vlastne celú cestu mi bol v pätách. Chudáčisko mal v Mongolsku posledných niekoľko dní nepretržitý dážď a zimu. Tak teraz už len ťahá ku Bajkalu, navlakovať a domov. Chvíľu sme pokecali o ceste. Gert povyzvedal o motorke, pretože majú ten istý model a pokračovali sme ďalej každý svojim smerom.

V Ulan Ude sme za chvíľu a pokračujeme ďalej na Vladivostok. Cesta najprv sleduje rieku Selenga popri brehu. Akonáhle sa od nej vzdialime, tak sa cesta neustále krúti a prakticky tu nie je žiadny rovný úsek. Stále ideme do kopca, z kopca alebo sprava doľava, alebo oboje naraz.

Zase sa nám kazí počasie a výrazne sa ochladzuje. No napredujeme zatiaľ bez dažďa. Pumpy sú vzdialené pre mňa tak akurát 100 - 150km. Večer končíme znova v nejakej rekreačnej oblasti. Už tu prakticky nikto nie je, napriek tomu nás ubytujú. Vonku už totiž prší, cena nič extra, ale sme v suchu a relatívne v teple takže ok.

Sme na brehu Arejského jazera. Za pekného počasia, by to mohlo byť nádherné miesto. Je tu len zopár ľudí a má to tu taký ten ruský post-apokalyptický nádych.

Deň 80 – 23.08. – 536km – Arej – Čita – Černyševsk

Ráno znova vyrážame skoro. Akonáhle sa ale napojíme znova na hlavnú cestu, tak začína pršať. O pár kilometrov na pumpe preto obliekam nepremok a nedám ho dolu už celý deň.

Krajina okolo je super, stále pokračuje v rovnakom duchu bez rovinky. V tom zamračenom upršanom počasí, to ale nie je ono.

V podsate celý deň len ideme a tankujeme. Sem tam sa zastavíme na kávu a zohriať sa, lebo je celkom zima. Za Čitou cesta prekonáva celkom prekvapivo veľké hory. V peknom počasí by to bola bomba. Teraz si skôr hovorím, že teraz si to vytrpíme a potom do Magadanu, bude snáď pekne.

Za horským prechodom, na pumpe, stretávame partiu 3ks Američanov. Dvaja sú na KLR650 a jeden má 650GS s Moskovskou PZ. Tí dvaja idú z Londýna a tretí sa k nim pridal v Moskve, kde kúpil GSo. Má za ženu Rusku, na ňu zaregistroval motorku a ide do Chabarovsku. Pôvodne chceli ísť tiež do Magadanu, ale okolnosti ich donútili zmeniť plány.

Ich cestovnej rýchlosti nedosahujeme, takže nás nechávajú za sebou. Teda samozrejme som na vine ja. Stretávame sa ale znova asi po 200km v meste Černyševsk. Tesne pred mestom dostávam defekt na predné koleso. Skúšobné nafúkanie nepomáha, takže hľadám pneuservis. Nachádzam ho prekvapivo na mape a tých pár kilometrov dôjdem aj s defektom. Gert zatiaľ ide hľadať hotel a ja opravujem defekt. V servise nemajú ani náradie, ani montpáky. Všetko musím dodať. Druhú dušu nepriznávam. Chcem aby ju servisák zalepil. Moc sa mu nedarí, ale nakoniec na tretí pokus, ju zalepí a montujeme všetko naspäť. Vypýta si za to asi 300 rubľov.

Medzičasom dorazil Gert, zohnal hotel a stretol sa s Amíkmi. Ideme stále v daždi do hotela a tesne stíhame záverečnú v kuchyni. Ešte nám do toho vbehne FSB, alias ruská informačná služba. Každého z nás vyspovedajú čo tu robíme, odkiaľ a kam ideme a za akým účelom. Nerobia si zrovna dobrú reklamu. Berú to veľmi vážne, asi majú pocit, že objavujú nejaký tajný happening alebo tak. Ja mám trochu problém, pretože mám ročné pracovné vízum a otvorene som v úvode konverzácie priznal, že som len turista. Ukazuje sa, že mať pracovné vízum a nepracovať je bohový prúser a hrozí mi štráf. Preukazujem sa nakoniec pozývacím listom spoločnosti a hrám to na to, že to mám po ceste domov a začína mi tam projekt a budem pre nich robiť. Celé je to v takej rovine teoretickej ale nakoniec sa zľutujú a dajú mi pokoj. To mám za tú svoju ruštinu. Keby som rusky nevedel, tak predpokladám, že mi dajú pokoj, tak ako ostatným.

Deň 81 – 24.08. – 476km – Černyševsk – Jerufej

Ráno prší, moc sa neponáhľame. Kým sa pobalíme, tak už len mrholí. Od Amíkov som vyšmelil ešte jednu prednú dušu. Dáva mi ju pekne zabalenú a chce za ňu len poslať fotky keď sa vrátim domov. Lacnejšia byť nemohla.

Akonáhle s Gertom opúšťame mesto, začína seriózne pršať a celý deň už neprestane. Teplota sa celý deň drží pod 5 stupňami. Taký trochu chladnejší august. Zastavujeme na benzín, na pumpe sa mení šichta. V kaféške poblíž aspoň dávame nejaké teplé jedlo. Nič extra, ale aspoň sa zohrejeme. Tankujeme a valíme ďalej.

Obchádzame zvláštnou značkou označené miesto. Je mi nejaké povedomé, ale len prejdeme okolo. Potom mi trklo, že to bol pamätník nešťastnej udalosti, keď tu nejaká zvada viedla až ku smrti jedného motorkára...

Leje ako z krhly a podvečer pri jednom zháňaní benzínu, pre moju smädnú motorku, sa znova stretávame s Amíkmi. Už sa ubytovali v celkom fajn moteli Jerufej. Po krátkej úvahe a konzultácií s mapou sa rozhodujeme zostať tiež. Do ďalšieho civilizovaného miesta by sme to po svetle už nedotiahli a stejne prší, takže jazda je skôr trápenie.

Pri spoločnej večeri a pár pivkách, s ešte jedným postarším ruským motorkárom, debatujeme o ďalekom východe. Varuje nás, že počasie má byť najbližší týždeň stále zlé. To nás neteší, ale podľa narýchlo pozbieraných informácií by mal byť asfalt až do 1300km vzdialeného Jakutska. Tak snáď sa to nejako vyvrbí.

Deň 82 – 25.08. – 335km – Jerufej – Tynda

Odchádzame znova skôr ako Amíci. Znova rovno v nepremokoch. Dnes to nie je ale také zlé, len tak jemne smoklí. Je ale stále dosť zima, okolo 5 stupňov. Prichádzame ku dedine s malebným názvom Never. Tu je známa odbočka na Magadan. Prekvapuje ma aká veľká je to križovatka. Gert to preletí, ja zastavujem, užívam si tento dôležitý bod cesty, fotím. Ceduľa je už riadne polepená, nápis Magadan na nej takmer zaniká. Nálepky tu majú aj viaceré známe československé výpravy a je pre mňa celkom povznášajúce, že ja, čo som sa len tak zobral na malej motorke kedysi v júni z domu, som sa sem úplne v pohode dostal.

Prichádza Gert a robíme si nejaké fotky. Pokračujeme potom ešte asi kilometer smerom na Vladik, na pumpu. Vedľa je aj kaféška, takže riešime skorší obed. Tu na parkovisku sa s nami dáva do reči chlapík, ktorý je z Jakutska a vraví, že cesta bude teraz zlá a vyvracia nám predstavu asfaltovej cesty až do Jakutska. Aslfat údajne končí neďaleko za odbočkou a potom sa objavuje skôr miestami. To nám trochu kazí náladu, ale napriek tomu pokračujeme.

Chlapík mal pravdu. Asi po 30km asfalt násilne končí. A to dokonca zvodidlom krížom cez asfaltku a za ním si už nerušene žije pravý sibírsky les. Odbočujeme teda na uvalcovanú hlinenú cestu nevalnej kvality, míňame prvú dedinku a začína znova pršať. Nie nejak hrozne ale dosť na to aby už po pár kilometroch bola cesta nepríjemne šmykľavá.

Snažíme sa obaja udržať akú takú rozumnú rýchlosť, ale nedarí sa nám to. Ja, po niekoľkých krízovkách, keď idem skoro k zemi, spomaľujem a idem na istotu. Gert má problémy s Titanikom hlavne v klesaniach. Jeho TKC80ky už sú na hrane životnosti a veľmi sa mu šmýka. Navyše nemá ABS.

Asi po 50km zastavujeme. Motorky aj my sme celí špinaví. Zastavujú sa pri nás dvaja chalani, ktorí idú autom. Sú to ale tiež motorkári. Sú z Tyndy a rozprávajú nám čo nás zhruba čaká. Údajne asfalt už za chvíľu bude, ale potom zase skončí. Potvrdzujú cestu do Jakutska a hlásené zlé počasie na najbližší týždeň.

Po ich odchode tak pozerám na motorku a neverím vlastným očiam. Zadné brzdové obloženie mi úplne zmizlo. Na 100% som ho v Irkutsku kontroloval, keď sme boli v motoshope, ale bolo totálne v pohode. Teraz jasne vidím, že už brzdím kovom. Hlava mi to neberie. A ja pako som nevzal číslo na motorkárov z Tyndy...

Začínam sa vnútorne lúčiť s dosiahnutím Magadanu. V tomto počasí je to o hubu. Okrem toho, že je to nebezpečné, zaberie nám to viac času ako sme uvažovali. A už podľa pôvodného plánu bolo jasné, že návrat bude v kriticky neskorom dátume kvôli snehu. A ako bonus už v tomto počasí, môže byť komfort cestovania len ťažko nižší.

Pokračujeme ďalej a fakt nám začína asfalt. Celkom si ho užívame a až pred mestom znova prechádzame na tankodrom. Je to tu miestami viac sypké a kde nie, sú diery.

Prichádzame do Tyndy, prší. Gert chce vymeniť gumy, ja potrebujem nejako vymyslieť to obloženie a chcem konečne vymeniť olej aby som ho netrepal so sebou po rozbitej ceste. Hľadáme pneuservis. Ten je príhodne pri umývarke, takže využívame aj túto službu. Tu sa nás ujíma vedúci servisu, pôvodom Poliak, má ale nejaké židovské meno, ktoré som si nezapamätal. Spomínam mu problém s brzdovým obložením a okamžite začína riešiť. Najprv navrhuje upraviť použitú platničku z Land Cruisera, potom odchádza do mesta a vracia sa s obložením na CRF250R. Nie je úplne to čo potrebujem, ale po jednoduchej úprave flexou to bude na dojazd do motoshopu stačiť. Vymieňam ešte olej, to už je brnkačka. Pomedzi to chvíľu zbesilo prší, chvíľu sa ukáže slnko a tak niekoľkokrát dookola. Strávime tam skoro 2 hodiny. Motorka je ako nová, ale nejak sa jej nechce štartovať. Moja chuť niekam pokračovať v tom momente dosahuje bod mrazu.

Gert medzičasom vymenil pneu a poriadne vyumýval motorku. Zistil rovnaký problém so zadným brzdovým obložením, ale už to neriešime. Na blízku pumpu motorku tlačím, tankujem 95ku a dúfam, že naštartujem. Chvála bohu, motorka chytá a nič nenasvedčuje tomu, že je niečo v neporiadku.

Schyľuje sa k večeru, jemne prší a rozhodujeme sa zostať ešte v komforte v Tynde. Zapichneme to v hoteli Safari. Trochu drahší, ale nič tragické. Dávame parádnu večeru, zopár pív a Gert nejakú whiskey. Celkom nás prekvapuje, fakt vysoký účet, ale omámený alkoholom to neriešime.

Deň 83 – 26.08. – 0km – Tynda

Pršalo celú noc a ráno doslova leje. Odchod teda odkladáme, kým sa to neumúdri. Máme internet, takže deň trávime zháňaním informácií. Predpoveď je pre Tyndu zlá a pre mesto Aldan, asi 500km na sever, ešte horšia. Kam až predpoveď dovidí je dážď a teploty okolo 0. Ja zháňam informácie o stave cesty kostí v septembri. Gert sa spojil s Rumunmi, ktorí dali Magadan tento rok. Tí boli pri opise cesty za mokra ešte expresívnejší ako miestni.

Počasie sa neumúdrilo celý deň. Po zvážení všetkého sa rozhodujeme ideu dosiahnutiu Magadanu pustiť k vode. Mne to až tak neprekáža, už teraz som ďalej ako som plánoval v najodvážnejšom pláne. Vnútorne som bol nastavený aspoň na tej Jakutsk a tam, že sa uvidí, ale tak to chodí. Takto je to fakt trápenie. Až tu pred Tyndou som pochopil, že okrem 3000km do Magadanu budem musieť potom z Magadanu absolvovať ešte ďalších 3000km po veľmi zlej ceste, bez asfaltu a sám. A tá predstava je fakt desivá. 6000km bez asfaltu si ťažko vie niekto predstaviť. Aj pre mňa to boli len čísla. Tu sa ale stretli s tvrdou realitou a moje odhodlanie nebolo také silné.