Pamir Trip 2017, 2. časť: Altaj - Mongolsko - Rusko 5/6

Deň 92 04.09. – 1241km – Tisuľ – Kemerovo – Novosibirsk – Omsk

Odkedy som sa stočil na východ, tak je stále pomerne chladno. Teplota sa vytiahne nad 10 stupňov až okolo obeda a málokedy prekoná 15 stupňov. Na slnku fajn, ale akonáhle je oblačno a fučí vietor, tak žiadna hitparáda. Preto sledujem predpoveď počasia a dúfam v zlepšenie. Opak sa ale ukazuje pravdou. V 2000km vzdialenom Čeľabinsku kam smerujem a kde by som chcel byť o 4 dni, má o 3 dni dovliecť nejaká fronta zrážky a výrazné ochladenie. Skvelé. Dúfam preto, že to predbehnem a hlavným ťahom sa predieram na východ. Asi 100km pred Kemerovom sa napájam na asfalt. Kemerovo nemá obchvat, takže sa prebíjam mestom. Za mestom už je to pohodička, staré, dobré Rusko.

Podvečer míňam Novosibirsk, mesto len obchádzam. Mám tam nejaké kontakty ešte z Altaja, ale radšej uháňam na západ bez zdržania. Obloha je takmer bez mráčika a niekedy večer ma napadá myšlienka absolvovať nočnú jazdu. V mojich predstavách je jazda nočnou Sibírou pod hviezdami. Romantika.

Opäť je ale opak pravdou. Aj po zotmení je hustá premávka a autá ma oslepujú. Navyše sa rýchlo a výrazne ochladilo pod 10 stupňov a vôbec sa mi nejde dobre. Často zastavujem, moc sa neponáhľam a do rána dotiahnem akurát na západný okraj Omska, kde po 23 hodinách a 1240km, zalomím únavou na opustenej autobusovej zastávke mimo mesta.

Deň 93 – 05.09. – 698km – Omsk – Ishim – Kurgan

Po zdriemnutí v zastávke, sa pokúšam vyraziť. Nie som ale veľmi úspešný. Je mi hrozná zima, aj keď je slušných 10 stupňov. Sotva po 30km znova zalamujem v ďalšej zastávke. Potom som sa trochu rozbehol a pokračujem už celkom plynule.

Za mestom Ishim sa príjemne oteplilo a ide sa mi už fajn. Krajina sa mení a má taký ráz ako severný Kazachstan.
Podvečer obchádzam mesto Kurgan a odbočujem na Čeľabinsk. Okolie sa skokovo mení a všade sú bažiny. Mám dosť problém nájsť miesto na noc. Nakoniec nájdem plácek v lese.

Deň 94 – 06.09. – 307km – Kurgan – Čeľabinsk

Dnešný plán je dôjsť do neďalekého Čeľabinsku. Minulý rok som tam vo veľkom motoshope menil olej, takže idem na istotu. Mesto najskôr obchádzam z východu na juh a vchádzam okolo veľkého monumentu. Ten som si minulý rok fotil s bavorákom, tak si robím druhú takú istú fotku s Hondou.

Namiesto motoshopu nachádzam len oznam, že shop sa presunul do Jekaterinburgu. Po porade s internetom smerujem krížom cez celé mesto do inej predajne - Little Japan. Tam je super chlapík, ktorý dováža motorky, ale nepredáva náhradné diely. Vedľa je ale autodielňa, kde som sa dohodol, že môžem motorku na noc garážovať. Neďaleko totiž býva kamoška u ktorej som tu bol aj minulý rok cez couchsurfing. Ešte 2x som prekrižoval mesto, raz pre olej, druhý krát pre filter. Večer som všetko konečne vymenil a s Aňou a jej manželom, ktorý je mimo iného jogín, som strávil príjemný večer.

Deň 95 – 07.09. – 390km – Čeľabinsk – Miass – Zlatoust – Katav Ivanovsk – Iskušta

Ráno pokračujem na západ. Mám 2 možnosti ako prekročiť Ural. Jedna je stredným prechodom pri Jekaterinburgu, ktorým som ešte nešiel. Druhá je offroadová varianta, o ktorú som sa pokúšal minulý rok, ale nakoniec som sa pred brodom otočil.

Mesto opúšťam nudným hlavným ťahom. Na pumpe pri raňajkách v mape nachádzam skoro paralelku cez nejaké mestečká. Tá ma vedie cez Miass. Dodatočne som zistil, že tu práve sídli automobilka Ural. Nasvedčovalo tomu veľa áut tejto značky a aj niekoľko, na pohľad úplne supermoderných, kusov ťažkej techniky, ktoré som tu na cestách videl.

Za mestom oddychujem pri ľudoprázdnom jazere Turgojak a potom sa cez Zlatoust vraciam na hlavný ťah. Míňam odbočku na Zjuratkul a odbočujem na Katav Ivanovsk. Najprv miniem mesto Jurjuzaň, ktoré je komplet obohnané 2 radami múrov s ostnatým drôtom. Radšej som tam ani nezastavoval.

V Katav Ivanovsku znova trochu blúdim, ale nakoniec sa správne vymotám na moju známu cestu, smerom na dedinu Lemeza. Hlavou mi behajú myšlienky na minuloročný výlet. Asi po 10km končí asfalt a pokračujem po šotoline, ale kvalitnej.

Odbočka na Lemezu. Miesto, ktoré mám zafixované v hlave a asi naň nikdy nezabudnem. Rok dozadu som tu mal krásne slnečné počasie. Teraz tomu tak nie je. Prekrižujem dedinu a začína sa nie veľmi frekventovaná cesta-necesta do Iskušty. Miestami je aj trochu drsnejšia, ako si ju pamätám. Prichádzam ku spadnutému mostu, okolo ktorého vedie brod. Rieka vyzerá identicky ako minulý rok, keď ma zastavila. Na pohľad neškodná, no už meter od brehu je vody po koleno a dno tvoria veľké kamene.

Zapínam Gopro a idem cez vodu. Vody je ešte viac ako som čakal, na druhom brehu som rád, že to mám úspešne za sebou. Cesta je ďalej viac blatistá a do cesty sa mi postaví ešte jeden podobný brod. Možno trochu hlbší, ale kratší. Už je mi to jedno, aj tak som mokrý.

Do Iskušty je to jemne cez 20km po blate, tam potom začína znova slušná šotolina. Niekde za mestom sa pod kopcom skladám na noc.

Deň 96 – 08.09. – 676km – Iskušta – Ufa – Samara

Ráno ma víta znova hmla. Po šotoline dorazím do dedinky Assy, kde začne asfalt. Fajnovými kopčekmi a zákrutami sa vymotám z pohoria Ural. Pri Ufe sa napojím na M5 smer Moskva a už len tankujem a držím plyn.

Deň ubieha celkom fajn. Poobede mi pred Samarou začína znova pršať a míňam nepríjemnú autonehodu. Na ceste už sú rozsiahle kolóny. Ja som sa zavesil za miestneho motorkára a za ním v pohode nehodu, pri ktorej už sú aj policajti, pomaly obchádzame. Keď som bol v tejto situácií naposledy na Slovensku, tak ma cajti poslali do péčka a musel som ísť 50km obchádzkou.

Za Samarou prestáva pršať a ukazuje sa dokonca slnko. Okolo sú polia, no napriek tomu nenachádzam žiadne pekné miesto na stan. Už po tme riešim takú celkom núdzovku.

Deň 97 – 09.09. – 735km – Samara – Tambov

Vyrážam za svitania. Je chladno ale ide sa dobre. Neskôr sa ukáže znova slnko a už sa ide parádne. Hlavný ťah je pomerne nuda, hustá premávka a treba dávať pozor vo všetkých smeroch.

Cez deň ma zase niekoľkokrát chytá dážď, občas na chvíľu, len tak light, inokedy celkom seriózny zlievák. Dávam jednu kurióznu pumpu s veľkou reklamou. Moderná, vyzerá dobre. Akonáhle vchádzam do budovy, skoro sa nezdržím smiechu. Vo veľkej miestnosti tak 15x15m je v strede iba provizórny stôl a ženština s niekoľkými bankovými terminálmi a kasou. Inak nič.

V meste Penza sa odpájam z M5 a smerujem cez Tambov na Voronež a Kursk. Večer ma stíha na objazde mesta Tambov.

Deň 98 – 10.09. – 619km – Tambov – Voronež – Kursk

Ráno je pekne a ja štartujem do posledného dňa v Ruskej Federácií. Dokonca aj teplota sa šplhá niekam ku 20 stupňom a tak vyťahujem z kombinézy zateplenie. Už som ani nedúfal.

Cesta medzi Tambovom a Voronežou je fajn, nie je to tak používaný ťah. Pri Voroneži ma to vcucne na nejakú rýchlostnú cestu, na ktorej sa normálne platí poplatok. Pre motorku asi 50rub. Mesto nemá obchvat v smere na Kursk, takže ho musím prekrižovať a nejaké je to nekomfortnejšie, ako by sa mi páčilo. Zlá premávka a aj značenie a trochu blúdim. Obchádzam dokonca nehodu motorkára. Už je pri ňom ale viac ľudí a aj motorkárov, ktorí pomáhajú. Do Kursku je to potom už pohodička. Nič špeci.

Kursk obchvat síce má, ale som ho netrafil. Prechádzam priamo centrom, ale to je celkom v pohode. Zrazu pri ceste zbadám pobočku Megafon-u, kde som pred 3 mesiacmi kupoval simku a o chvíľu na výjazde aj pumpu Lukoil, kde som raňajkoval. Až trochu nostalgia.

Na hranicu už to nie je ďaleko, ale slnko sa nekompromisne hrnie za obzor. Holt dni už sú kratšie. V meste Rylsk ešte v potravinách nakupujem nejakú poživeň a míňam predposledné ruble. So zapadajúcim slnkom sa skladám presne na tom istom mieste pri poli kde som stanoval po opustení Ukrajiny. Rozdiel je len v tom, že z poľa vyorávajú zemiaky a krížom krážom sa po ňom do noci preháňajú Kamazy s vlečkami.

Deň 99 – 11.09. – 545km – Kursk – Kiev – Žitomir

Na hranicu to mám doslova kilometer. Posledné ruské tankovanie a už čakám pred závorou. Ruská strana je formalitka, iba batožinu chce colník vidieť nejak viac ako obvykle. Ale v klídku.

Na ukrajinskej hranici sa akurát mení služba, ale púšťajú ma ešte dovnútra. Klasická otázka, či mám pre nich na kávu. Ja ale fakt nemám. Ruble som minul na pumpe a hrivny ešte nemám. Euráče už mám 3 mesiace dobre schované a doláre nemám drobné.

Aj napriek tomu na hranici nie je žiadny problém, iba posledná kontrola sa vlečie, pretože sa mení tá smena. Na Ukrajine ťahám identickou cestou ako pred 3 mesiacmi, smer Kyjev. Zvláštny pocit. Pri Hluchive tankujem a sendvičujem na modernej pumpe WOG. Miestny biker ma upozorňuje, aby som si nenechával veci na motorke, aj keď na dohľad. Nejak som si tam na tom východe odvykol dávať si na veci pozor...

Cesta do Kieva je nezaujímavá, v dedinách a mestách sa nespomaľuje a všetci valia 100+. V Kyjeve teplota šplhá dokonca cez 30 a samozrejme sú zápchy. Na mostoch cez Dneper nie sú ani krajnice, takže akonáhle tam stoja vedľa seba autobusy a kamióny, nie je ich kadiaľ obísť. Prejazd mi trval 3 hodiny.

Za Kyjevom sa už cítim trochu ako doma. Na pumpe četujem s domovom. Potom si uvedomujem, že to mám ešte viac ako 2 dni jazdy. Deň končím niekde na lúke v okolí Žitomiru.

Deň 100 – 12.09. – 696km – Žitomir – Stryj – Užhorod – Blatná Polianka

Ráno je znova zamračené a silná rosa. Pri výjazde po lúke zrazu dostávam šmyk a končím absolútne nečakane na zemi otočený v protismere. To ma celkom prebralo z polospánku a takto násilne prebudený, pokračujem na Ľvov. Cesta Ukrajinou ma nebaví. V opačnom smere sa to ešte dá a predsa len je to už trochu iné ako u nás, ale teraz cestou domov je to len nezáživný tranzit.

Púmp je na ceste dosť, míňam Rivne, Ľvov a niekde pri Stryj stretávam dopravnú zápchu. Na ceste je prevrátený a spriečený kamión, autá neprejdú. Na motorke to obchádzam a prechádzam popri snáď 5km kolóne v protismere.

Za Stryj začína Zakarpatská oblasť, konečne lesy a hory. Celkom sa teším, zastavujem pri monumente, ktorý som minule obišiel inou cestou. Kým sa vyhrabem, tak spoza kopcov prichádzajú škaredé mraky a padajú prvé kvapky. Vyčkávam na pumpe pri jedle ako sa to vyvinie a akonáhle vyrážam, púšťa sa kvalitný lejak.

V podstate celý prejazd hôr do Mukačeva prší. Niekedy viac niekedy menej, ale stále. Pri Mukačeve ale lejak naberá silu. Je len pár hodín po obede ale pod ťažkými mrakmi to vyzerá, že sa už stmieva. Nie som schopný ísť rýchlejšie ako 80, takmer nič nevidím. Po objazde Užhorodu nesprávne triafam colný prechod pre kamióny. Bolo mi to nejaké nepovedomé.

Na tom správnom prechode ma prekvapuje veľký počet áut. Stále prší, ja som mokrý a odbavovanie po starom s papierikom je dosť nezábavné. Ukrajinci sú nervózni, keď nechávam miesto v rade pred sebou, kým vybavujem papiere pri okienku.

Slovenská hranica je ešte väčšie prekvapenie. V medzihraničnom prechode je toľko áut, že ich nemám kadiaľ obísť. Sedím na motorke, moknem a pomaly sa naozaj stmieva. Prechod je nakoniec celkom svižný, ale aj tak som tu strávil asi hoďku a pól.

Vchádzam teda po rovných 100 dňoch na rodnú hrudu. Už iba poprchá. Povinne si fotím tabuľu, ale necítim žiadne zadosťučinenie. Som mokrý, je mi zima a slnko už skoro zapadlo. Čakal som že to bude trochu povznášajúcejšie.
Na bookingu som našiel lacné ubytko v neďalekej dedine. Po príjazde sa ukazuje, že ubytovanie za 7eur nemá svetlo, elektrinu ani teplo. Môžem byť v penzióne za 20. To mi na takúto dieru pri hraniciach fakt nesedí. Je tu ale aspoň teplá sprcha. Núdzovo večeriam a idem spať.

Deň 101 – 13.09. – 450km – Blatná Polianka – Prešov – Stratená – Žilina

Ešte večer som vymenil simku a tak predpokladám, že telefón ukazuje domáci čas. Vyrážam dosť skoro, nikde nikoho niet, tak to mám rád. Je mokro ale neprší.

Prechádzam Michalovce, Vranov a cestou do Prešova sa počasie krásne vybralo. Síce je chladno, ale slnečno. Tu v civilizácií zisťujem, že čas v telefóne sa mi neposunul, takže som na ceste asi od 5 ráno.

Prvý krát tankujem za horibilnú európsku cenu a ukrajujem diaľničné kilometre smerom domov. Je ale fakt pekne. Nemám kam ponáhľať, doma ma nič nečaká, tak v Spišskom Štvrtku odbočujem a smerujem do Slovenského Raja a mojej obľúbenej dedinky Stratená.

Pri priehrade pojedám ešte ukrajinské zásoby jedla a pomaly sa po obľúbených bočných cestách cez Hranovnicu, Vikartovce a Šuňavu vlečiem domov. Zastávka na obľúbenej vyhliadke na Tatry pri Važci. Teplota je zhruba rovnaká, ako keď som odchádzal. Asi 15 stupňov. Uvažujem, že som vlastne zmeškal celé obdobie príjemných teplôt na Slovensku.

Potom už pokračujem cez Terchovú do Žiliny. Príjazd už neobsahuje žiadne pozoruhodné momenty. Doma po dlhej dobe, vlastne prvý krát od odchodu, úplne odstrojujem motorku. Je to zvláštny pohľad. Potom už vítanie s rodinou, vybaľovanie a rozdávanie padárkov. Klasika.