Anketa:
Na východe nič nového... 4/5
ZdieľaťPridané: 24.02.2019 Autor: NostalgicRider
Čitatelia: 17564 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
13. deň, utorok, 21.augusta 2018
Krymsk - Slavjansk na Kubani - Rostov na Done - Millerovo - Markivka/UA
Taký pekný dátum....a čím je pekný? V tento deň pred niekoľkými rokmi som sa zoznámil s Annou, bolo to na prelome večera z 20. na 21. augusta.
Niečo vám ten dátum prípomína? Tak to sa vám asi len zdá...
Rozhodne sa dnes musím s niekým pohádať a pripomenúť jubileum 50 rokov....
Tak idem hľadať obeť. Vyrážam z motela s prvým kohútom. Nie nemyslím toho čo by mal za brieždenia kikiríkať, ten už je dávno v polievke.
Ale toho kohúta z vodovodnej batérie, čo mi ostal v ruke, keď som sa chcel osprchovať ráno... ako na potvoru bol od teplej vody...ale čo už...chuj s ním.. otužil som sa studenou vodou dĺžky presne 3cm.
Na papieriku mám asi 5-6 dedín a miest cez ktoré musím prejsť, takže dnes som za múdreho a nestratím sa tak ľahko.Moja papierová GPS ma ale sklamala, už v druhej dedine sa porúčala s vetrom.
Vrátil sol sa k starej osvedčenej variante a to je "otázky a nejasné odpovede". Najideálnejšie je jednoduché ukázanie smeru rukou. Toto fungovalo celý deň bezpečne a cez mestá ako Slovjansk na Kubani a Timaševsk sa dostávam znova na hlavnú cestu A4 smer Moskva.
Keby som o tejto skratke vedel, cestou na Krym ušetril by som asi jednu nádrž benzínu a pľúca by dostali asi o 5 kubíkov vzduchu menej z nespálenej nafty ruských motorov normy minimálne EURO -3 (mínus tri).
No ale motorkár sa stále má čo učiť, hlavne ten ktorého technologické zručnosti dosiahli svojho pomyselného Everestu v roku 1998 s príchodom telefónu Nokia 5110 (pre mladšie ročníky-spýtajte sa rodičov o čo ide).
Návrat do pekla zvaného A4 sa konal okolo obeda. Pred Rostovom na Done zvažujem zísť z cesty a po poli obísť mýtnicu. Predsa len 50 rubľov je viac ako liter benzínu.
No myšlienku hneď aj zavrhujem, keď si uvedomím, že by som sa zase mohol pekne stratiť a nájdenie správnej, alebo aspoň z časti správnej cesty by ma stálo možno aj viac ako ten liter 92-ky.
Aké bolo prekvapenie keď som zistil, že mýtnica zatiaľ pracuje len v jednom smere! Ušetrené ruble som s podujal rozhadzovačne utratiť na jedlo. Keďže som si popri tankovaní rád sem tam aj niečo zjedol, bolo načase od rána prázdny žalúdok polievkou zaliať.
Hlboký nádych a ideme prejsť Rostov na Done. Hodina a pol anarchie a som vonku. Tu robiť taxikára, alebo vodiča autobusu musia len pretekári na dôchodku, inak to nazvať neviem.
Ak ma pamäť neklame tak podľa mapy od Rostova na západ už začína hranica s Ukrajinou. No ale kde je aký prechod vôbec netuším. Oslovujem preto nejakého vodiča, má dokonca mapu, tak sa dôležito tvárim a študujem.
Oznamuje mi, že určite je neprejazdná cesta E58 popri pobreží smerom na Mariupoľ, to je tá čo mám najbližšie, no škoda. Ďalej na sever je cesta E50 smerom na Doneck, no o tej sa dozviem neskôr, že je takisto uzatvorená.
Vojenský konflikt ma preto posúva vyššie na sever k mestu Lugansk, ktoré je tiež jedným z epicentier tejto vojenskej zbytočnosti.
Pokračujem preto smer Moskva a pri odbočke na cestu M04, vidím ukazovateĽ Lugansk 98km. Neváham a odbočujem. No po pár kilometroch ma otáča uzávera cesty. Len pre miestnych a len na povolenie. Cudzinci? Absolútne vylúčené...
Znovu som na A4 a mierim na sever, dostal som odporúčanie na mesto Millerovo, tam vraj je otvorený prechod.
A prečo vlastne nejdem tým prechodom akým som prišiel? No jednoduchá odpoveď: lebo, keď už som v tejto vojnou postihnutej oblasti, tak chcem skúsiť ako ďaleko sa tento rok viem dostať...
Minulý rok som prišiel do Doneckej oblasti a asi 20km pred Doneckom ma už ďalej nepustili, tento rok skúsim Luganskú oblasť o ktorej sa hovoria ešte krvavejšie historky.
V diaľke vidím po hodine jazdy Millerovo a odbočku na cestu P22. Po pár kilomertoch mi je divné, že idem po nej celkom sám. Potom už ani čiary na ceste niesú a cesta sa zúžila a v strede sem tam rastie tráva.
A tu domček... a z domčeka trčí hlaveň.
Prechádzam medzi panelové zátarasy a je mi jasné, že tadiaľto cesta asi tak skoro nepovedie. Zastavovacia pásy a kotúče ostnatého drátu sú silný argument.
Chlapi sú ale v pohode, len sa čudujú kto ma vlastne sem poslal...hrdo odpovedám...ja sám... sám som sa sem poslal podľa nejakej mapy...idiot.
Ešteže fungujú mobily. Nie môj, ale ich mobily. Chlapi volajú kade tade a zisťujú mi ktorý prechod je otvorený aj pre inostrancov.
Dostávam lístoček s jedným slovom, Kantimirovka.
No kde to je ani oni netušia, nieto ja. O zábavu pred večerom mám znovu postarané. Ďakujem a otáčam na môj obľúbený hlavný ťah A4.
Tu odchytávam prvý Kamaz na parkovisku, spoločne študujeme mapu. No taký hraničný prechod nie a nie nájsť. Aj tá mapa je akási divná, kde je vlastne hranica medzi Ukrajinou a Ruskom, pýtam sa kamazníka.
Pokrčí ramenami. Otáčam mapu a čítam...rok vydania 1984. Aha... tak dík bratu... nato Sergej vyťahuje tablet a hneď vieme kde sme a kam mi treba...pýtam sa prečo to nevytiahol hneď?...sucho mi odpovedá ..."veď si chcel mapu"...a zase som za chuja...
Kde sa nachádza Kantimirovka to všetci predsa dobre viete, ale ako sa tam dostať s prichádzajúcou tmou to ja neviem vôbec. Serioža mi napísal na zamastený lístoček názvy dedín cez ktoré mám akože "puteševsvovať", no ja jeho písanú azbuku neviem rozlúštiť. Mohol by sa živiť šifrovaním...hotový Da Vinciho kód...
Je 22.30 a ja po troch hodinách stojím asi 3km pred hraničným prechodom. To, že sa mi z pôvodnej 140 kilometrovej cesty podarilo urobiť 220km nieje v tejto chvíli podstatné. Stačilo párkrát zle odbočiť a ísť inm smerom a ten rozdiel je tu hneď.
A ani to, že každá neosvetlená dedina po tejto ceste dostala prívlastok chuj. Zablúdil som aj tam kde sa nedalo, no nakoniec som sa úspešne dostal k hranici a váham. Kukurica alebo hranica? Zase nesprávna voľba. Vybral som hranicu a kukuričné pole na nezlákalo na nocľah.
Míňam posledných 100 rubľov na pol chleba a syr. Na kvas už nezostalo, ale hlavne mám natankované, lebo za čiarou je už ukrutne drahý ukrajinský benzín v cene 0.90eur.
Prichádzam na hranicu a takmer rukou v tme tápam pred sebou. Čierno čierna tma, len v diaľke akési matné svetlo. Pešo prídem k závore a tmavého tieňa za okienkom sa pýtam: funguje táto hranica vôbec? Tieň sa strhne zo spánku, brigadírka letí k zemi a odpovedá: "samozrejme funguje, váš pas prosím". Zasvieti si naň mobilom a dodá: "viete, nemáme dnes elektriku"...takže nerobíme...
Jelenia ruja začína až o mesiac v septembri, no ruskou nocou sa dnes nesie moje...kúúúúúúúrváááááááá.....
Sedím na obrubníku a zisťujem, že obeť ktorú som ráno hľadal na hádku mi práve ponúka cigaretu. Rázne ho posielam aj s jeho tabatierkou tam kam patrí, a začínam spomínať jeho rodinných príslušníkov.
No ako vidno niesom sám kto sa tu dnes na ňom vybúril, on len s bohorovným pokojom fajčí a počúva. Potom sa začneme obaja smiať.
Dostáva odomňa poslednú slovenskú horalku a do polnoci na zaúča do tajov pašovania benzínu cez hranicu. Celkom poučné rozprávanie. Len keby tá hranica nebola tak ďaleko od nás.
O polnoci sa zapne prvá lampa a s ňou aj prvý počítač. Dávam si veľký pozor, aby som odišiel z Ruska aj s motorkou, nakúkam do počítača, čo sa nestretne s pochopením uniformy a ráznym tresnutím okna.
Opúšťam Rusko s nádejou, že teraz už nemám v Rusku nie jednu motorku, ale dve.
Pomaly a neisto tlačím motorku na ukrajinskú stranu. Vopred ma upozorňovali, že budú robiť problémy, zvlášť keď som na motorke.
Von, von, von! Všetko von z kufrov a tašiek! Sem na stôl všetko vyložiť a aj z vreciek! Z vreciek? No to som teda dopadol...
Kde ste bol? Bol ste na Kryme na motorkárskom zraze? Kurva, ako to viete.... hovno viete! Veď nálepku z motozrazu som si predvídavo nenalepil na kufor, ale je pekne ukrytá v kufri.
Nie nebol som, veď Krym je predsa stále Ukrajina a to by som narušil vašu hranicu neoprávneným prechodom, začo je postih trestom odňatia slobody do troch rokov...sypem zo seba naučenú frázu...
Bol som pri mori v Soči! Klamem až sa mi z huby práši...
Dnu, dnu, dnu! Všetko dnu, netreba nič vyberať. Tu je váš pas a šťastnú cestu! Aká zmena zrazu...
Vitajte na Ukrajine...nemáme tu síce takisto osvetlenie ba ani cestu, no pokračujte vo svojej púti.
A veru aj pokračujem. V slabej chvíli som sa nechal nahovoriť od jedného "podnikateľa" s benzínom, čo denne prejde hranicu trikrát, aj keď limit je len raz, nato, že mi v noci zabezpečí nocľah v najbližšej dedine. U niekoho kto má ubytovanie.
A tak ho čakám kým zatvorí oči všetkým potebným uniformám bankovkou a prejde s plnom nádržou a kanistrami cez hranicu. Mierime do dediny Markivka, je to prvá dedina za hranicou a som v Luganskej oblasti.
Cesta je taká strašná, že ideme po poli medzi slnečnicami, zemiakmi a kukuricou. Idem prvý, lebo v tom prachu by som nemohol ísť v závese za mojim sprievodcom.
Dvakrát to takmer položím v prachu ktorý je aj 20cm vysoký a jemný ako detský púder. Nadávam si, do čoho som sa to pustil takto v noci.
Sú viac dve hodiny v noci, keď zastavujeme pred nejakým domov v úplnej tme. Na búchanie na bránu a krik nikto nereaguje a tak môj sprievodca preskajuje plot, uviaže psa a otvára bránu.
Až vtedy vychádza rozospatý akýsi vraj správca domu, ktorý sa namiesto pozdravu vyští do kopy piesku a potom mi ukáže izby, kde je asi tak 30 postelí a nikto. Vyberám si tú kde bude najmenej bĺch.
Ponúknem ho svojim zvyškom chleba a syra a porúčam sa spať. Dúfam, že ma moja intuícia o počte bĺch do rána nesklame. No toto už sa mi len sníva, lebo zaspávam okamžite po dotyku s roky nepraným vankúšom.
Dnes, napriek všetkému som prešiel viac ako som chcel. Štandartne vybavený mototurista, by na tejto dnešnej trase urobil približne 650km, no neštandartný blúdič ako som ja urobil 878km. No zato som videl viac...
14. deň, streda 22. augusta 2018
Markivka - Severodoneck - Slovjanoserbsk - Kramatorsk - Kurachove
Ráno sa budím na divné pocity. Tušenie bolo správne! Niečo si na mne pochutnávalo v noci. No blchy to podľa všetkého neboli. Stretnutie s ukrajinskou plošticou som si nemohol nechať ujsť.
Domácemu akože "správcovi" tohto hotela Hilton som sa pekne pozdravil a on len pokrčil ramenami a sucho dodal... 150 hrivien... ja som tiež len sucho jednoslovne odpovedal...chuj......dostal 100.
Sadnem na motorku a v tejto diere čuduj sa svete na autobusovej zastávke nachádzam mobilnú zmenáreň. Dvojnohá zmenáreň mi vymenila nejaké tie eurá aby bolo začo jazdiť po týchto necestách.
Nachádzam sa v Luganskej oblasti, a nič horšie som na Ukrajine nevidel. Myslím tým cesty. Ani neviem akým smerom sa držať, nieje tu moc dopravných značiek. No keď uvidím Lugansk 85km, tak je rozhodnuté. Skúsim kam až ma pustia. Je mi jasné, že oblasť je uzavretá pre takých ako ja.
Viem, že ďaleko nedôjdem. Trvá mi asi dve hodiny trápenia sa po strašnej dieravej ceste. Nedarí sa mi celkom správne trafiť hneď do Lugansku. V ceste mi stojí mesto Severodoneck, odtiaľ už smerujem správne do Luganska. Prvé dva blokposty prechádzam pomerne bez problémov, na tretí je konečný.
Luganská republika mi vystavila stopku a po kontrole a mnoho otázkach ma otáčajú. Aspoň sa pýtam na cestu smerom na Doneck, kde mi minulé leto chýbalo 20km do mesta. Ďalej ma už nepustili. Vojenský konflikt je tu stále a rešpekt musí byť, tak ako aj zdravý rozum.
Doneck leží na juhozápad, čo v mojom ponímaní a jazdení bez akejkoľvek mapy znamená, že idem smerom severo východ a potom trocha na západ...Som v Slovjansku, čo je v podstate neďaleko toho miesta kde som bol pred piatimi hodinami. Tu si pri výbornom obede nadávam do debilov.
No nič sa nedá robiť, Doneck je zase ďaleko, a večer je blízko. Podarí sa mi niekde urobiť fotku v nejakej mape a podľa toho prichádzam do Doneckej oblasti, kde ma na druhom blokposte definitívne zastavujú. Ani toto leto sa do Donecka nijako nedostanem. Kontroly sú citeľne ľahšie ako minulý rok, cítiť akoby uvoľnenie atmosféry. Žeby si k vojne privykli?
Dnes kilometre nepribúdajú. Fakt zlé cesty ma nútia sa príliš nekochať krajinou. Aj preto sa rozhodujem si dnes dať trocha oddych. A nato je dobrá adresa minuloročné jazero neďaleko Donecka. Ani neviem ako, ale po pár nesprávnych odbočeniach ho nachádzam.
Fabrika na jeho brehoch dymí, farba vody je stále dúhová, deti vo vode bez prestávky... na východe nič nového...
Na môj oddych to nemá vplyv, na brehu jazera plného komárov, v stane preberám možnosti zajtrajšieho jazdenia. No dostávam sa len po prvých 20 km a zaspávam.
Dnes som asi naviac blúdil. No ale o to predsa ide, moje cestovanie je o to krajšie, keď neviem kde som.
Viac ako 386km som dnes nebol schopný dať,, cesty v tejto oblasti jednoducho viac ako strašné.
15.deň, štvrtok 23. augusta 2018
Kurachove - Mariupoľ - Berdjansk - Melitopoľ - Kyselivka
Ráno sa budím a necítim sa celkom fit. Únava to nieje, všetko rieši univerzálna ružová tabletka.
Minulý rok bola cesta do Mariupoľu zarúbaná. No včera som dostal info, že by to mohlo byť bez obmedzení. Jediný problém mám ako sa tam dostať a neblúdiť príliš. Už po pár kilometroch to chcem vzdať, keď na 40km úseku stoja tri blokposty a všade kopec otázok a vysvetľovaní.
Asi aj preto som minulé leto nemohol touto cestou ísť. Ako sa dozvedám, reálne nepokoje sú tu denne. No ja nič nepociťujem a po 120km som pred vstupom do mesta. Veľký blokpost mi nepridá na nálade, ako aj ťažká vojenská technika. Tu sa asi zdržím dlhšie. Hneď ma odstavujú nabok. Pas, techničák a otázky... Slovák? Tam! Do budovy a čakať pred kanceláriou. Postup už poznám.
Sadnite si. Dáme vám pár otázok, hovorí mi mnohohviezdičková uniforma. Viem, odpovedám jej. Už ste ma kontrolovali asi tak 30 krát len v tejto oblasti. Trocha sa zarazí a naťuká moje meno do počítača.
Kyslý úsmev naznačuje, že vidí to čo nechcem aby videl.
Môj zápis v ich databáze ma bude sprevádzať asi navždy. Otázky sú čoraz osobnejšie, no pri slovách "noční vlci" už nevydržím a zvýšim hlas.
Opisujem celú situáciu spred rokov, opisujem situáciu z minulého roka, dištancujem sa od všetkého, a vytrvalo tvrdím jedno slovo...turistika...nič to ale nepomáha, a na pomoc prichádza pár očumovačov.
Počkám ešte kým si ma preveria cez dva telefonáty, počkám kým si urobia kópiu pasu, kde ich samozrejme náramne zaujíma pečiatka krížom cez ruské vízum so slovom ANULIROVANO.
Vzdávam to a som ochotný oželieť Mariupoľ, lebo toto ma už fakt unavuje. Aj keď si uvedomujem kde som. Vojna má svoje pravidlá a obmedzenia.
Po ďalších 15 minútach som zrelý na uterák, no nakoniec ma púšťajú s poznámkou, že ak by som sa chcel dostať z mesta iným smerom ako na západ, tak mi hrozí zatknutie, pretože oblasť smerom na východ smerom na Novoazovsk je pod silným obliehaním a tam mi hrozí až príliš nebezpečenstvo.
Takže to mám akože chápať tak, že ma pustili do Mariupoľa pololegálne? Netuším, no idem k moru.
Tu ma čaká napriek všetkému príjemný šok.
Parkujem priamo na móle, pri pláži plnej ľudí. Nikto nič nerieši. Deti vo vode, na pláži pekné baby, na mólach rybári... Vojna? Ano tam! Ukáže jeden z nich udicou smerom doľava.
"Tam asi 20km odtiaľto už nejazdi", hovorí mi starší muž a kýve udicou tým smerom.
To isté mi povedali na blokposte + poznámka o možnom zatknutí, sú pre mňa silným súperom nato, aby som tam bezhlavo išiel na vandrovku.
A preto dávam na pláži výborné čebureky a pár litrov kvasu. Ani sa mi nechce ďalej. Výhľady sú viac ako dobré, voľba Miss pláže môže začať. Rád budem porotcom.
Po hodine ničnerobenia, len očumovania sa chtiac -nechtiac musím porúčať. Predsa len domov ešte dlhá cesta. Ale táto popri mori bude mať svoje čaro.
Kopírujem pobrežie do mesta Berdjansk, čo mi trvá asi tri hodiny, lebo cesty zase na zaplakanie.No to čo som videl pri meste Primorsk bolo až neuveriteľné do akého stavu sa dá cesta zničiť.
Neskôr sa to trocha zlepší a podvečer pri meste Melitopoľ rozmýšľam, kade vlastne ďalej. Pýtam sa niekoho či má význam naďalej kopírovať pobrežie, no dostávam odpoveď "nič tam nieje k videniu a cesty ešte horšie ako tu"
Ušetrím si preto tlmiče a pokračujem po M14 smer Cherson. Ten míňam už sa šera a zrazu vedľa cesty stojí "Kurín".
Názov zaujímavý, stavba tiež a ostatné dvojnohé...tiež.
...no sliepky tu nemali, ale bojaschopné kuriatka tu obsluhovali. Keďže mi je stále akosi divne, beriem za viac ako slušnú cenu posteľ aj s raňajkami. Večeru ani nedojedám. Niečo je fakt na "chuj" somnou. Skúšam pre zmenu bielu univerzálnu tabletku a uvidíme ráno.
Dnes som sa priblížil k domu o 592km. No na tie cesty, aj tak celkom dosť.
16. deň, piatok 24.augusta 2018
Kyselivka - Mykolajiv - Odesa - Okni - Kišinev/MD
Ráno sa budím v Kuríne bez nových štípancov. Raňajky ruším, nič mi neberie. Dnes mám smer jasný. Moldavsko.
Nieje načo čakať. Mikolajiv preletím a pred Odesou za zaradím do nekonečnej kolóny.
Keďže sa držím len náhodných dopravných značiek, skončím takmer v centre v meste.
To som nechcel a rýchlo padám na prvej križovatke, kde mi niekto rukou ukáže smer TAM...
To malo byť akože smer Moldavsko.
Oddýchnem si pri jazere, kde rád podebatujem s rodinou na rybách. S postihnutým synom na vozíku sa snažia trocha zabudnúť na útrapy. Syn je napriek hendikepu úspešný rybár a ťahá jednu rybu za druhou. Podarujem mu nožík a pokračujem.
Krajina je tu zase iná. Veľmi pekná a nie taká suchá ako pobrežie. Začínajú byť aj vinice vidieť. Neklamný znak, že Moldavsko je blízko.
Trocha si predlžujem jazdu Ukrajinou a to tak, že kopírujem hranicu cestou asi tak 8. triedy.
Bolo mi povedané drž sa smer Okny. Je to síce staršia cesta, ale pekná. Čo v preklade znamenalo 160km anarchie.
Bábušku sediacu v tieni na krajnici tejto cesty je nemožné si nevšimnúť. Zastavujem a jej počiatočnú nedôveru mením na polhodinový rozhovor.
Maliny ktoré predávala boli jedným z jej prilepšení k dôchodku 1600hrivien (asi 55 eur). Prisadnem si a rozprávame sa. V podstate očakávaný rozhovor, ako už veľakrát na východ od našich hraníc...zlá doba...dražoba...chudoba...
Stalin....keby sa mohol vrátiť Stalin synok... Vieš synok, za Stalina sme sa mali dobre! Nie ako títo tu! Všetko rozkradnú! "Och Josif, keby si sa mohol vrátiť"....zasnene hovorí bábuška a v očiach nefalšované slzy...už som toto párkrát zažil...na východe nič nového...
Ani neviem čo hovoriť, ťaživé ticho končí krátkou motlitbou, za môj šťastný návrat domov. Nech máš "lehkoj puti synok" prežehná sa bábuška. Poďakujem a spýtam sa na cenu pohára malín z ktorých som zjedom za hrsť.
30hrivien synok, ale tebe ich dám za 20hrivien. Poďakujem za akciovú cenu a do dlane jej vkladám 200 hrivien. Nechce ich zobrať, tak prikladám ešte jeden z mnohých nožíkov, ktoré mám na podobné príležitosti.
"Dám vnukovi"...konečne sa dohodneme a bábuška berie aj peniaze aj nožík.
"Gospodin s teboj synok"... lúčime sa a v diaľke vidím ako sa zase a zase prežehnáva...
Pokračujem krásnym krajom, kde je chudoba viditeľná na každom kroku. Niekedy možno nádherná autobusová zastávka, ohlodaná zubom času, no stála za fotku.
Cesta ale pomaly mizne pred očami a zostáva len akási hlinená koľaj medzi lúkami. V diaľke vidno nejakú dedinu, no ani sám neviem, či je to ešte Ukrajina alebo je to už za hranicou Moldavsko. Nerád by som prekročil nelegálne hranicu aj keď nevedomky.
Stretnúť tu auto je milé spestrenie a mrak prachu k tomu. No stretnúť tu diaľkový autobus a to celkom luxusný a zánovný je hotový zázrak.
Kam išiel nevedno, no ako prešiel túto nazvime to "paródiu na cestu" autobusom je premňa záhadou.
Nakoniec ma najviac dorazila dopravná značka s označením cesty písmenom "E"...akože medzinárodná...
Pri meste Okny, vychádzam na cestu vedúcu k hraničnému prechodu Platonove.
Závora a pred ňou nikto. Fajn, žiadna kolóna. Vojačik zapisuje "nómer" na lístoček a otvára závoru. Prechádzam pomedzi rôzne stĺpy a iné zariadenia, keď za sebou počujem neznámy zvuk.
Nič ale nevidím v spätnom zrkadle, tak pokračujem asi 150m k parkovisku. No sem ani nestihnem prísť. Už z diaľky vidím ako sa rozleteli dvere a naproti mne beží nie celkom prívetívá maskáčová uniforma, ktorej do taktu do pŕs udiera automat, alebo ak chcete AK47.
Rukou mi ukazuje okamžite stoj! Príde na 10metrov odomňa a zastaví sa. Gesto na zhasnutie motora pochopím. Aj to druhé gesto na zosadnutie z motorky.
No keď urobím tri kroky vpred, že sa idem spýtať čo sa stalo, počujem len rázne STOJ!
No, automat na prsiach je dobrý argument ostať teda na mieste.
Čakám minútu, dve, nič sa nedeje. No potom vidím nejaké ruky ukazujú smerom ku mne a z boku budovy vychádza neidentifikovateľný človek v divnej uniforme.
To, že to nieje uniforma uvidím až keď príde bližšie. Je to zvláštny plášť a v ruke ešte zvláštnejší kufor.
Prichádza na 5m odomňa a pýta sa. Veziete niečo nepovolené, niečo nelegálne a nebezpečné?
Tu asi končia všetky pokusy o vtip a vážnym ksichtom odpovedám že nie.
Vzápätí sa dozvedám, že počas prejazdu cez skener bol spustený alarm na prítomnosť rádioaktívnej látky a hodnota mnohonásobne prekročila limit.
A preto sa ma vopred pýta na kontraband a či si uvedomujem možné následky.
No nebolo mo všetko jedno v tej chvíli. Sucho preglgnem a hovorím, že chápem všetko.
Dostávam pokyn odstúpiť na minimálne 10m od motorky a z kufríka vyťahuje prístroj na dlhej rúčke ktorým dlho krúži okolo motorky a ešte dlhšie pozerá do prístroja.
Asi nič nenašiel, tak ma žiada aby som vyzliekol budnu a rozprestrel ju na zemi. Skenuje bundu, potom sa pýta či môže aj mňa alebo budem musieť vyzliecť čižmy a nohavice priamo tu.
Súhlasím, nech už to mám za sebou, lebo toto divadlo má asi 50 divákov či už cestujúcich v autách, alebo pracujúcich na hranici.
Nič ale nenachádza(asi som ten kontraband dobre zabalil do použitých ponožiek), a preto ma žiada, aby som sa obliekol a znovu vyšiel za hranicu.
Hovorím si toto som už niekde zažil...aha...nie tak dávno na ruskej hranici ma točili ako jojo sem a tam.
Vraciam sa k závore, kde ma zjavne vystrašený vojačik bez čakania púšťa pred všetky autá ktoré sa za tých 20 minút kým celá hranica nepracovala nazbierali.
Dostávam príkaz cez vojačikovu vysielačku, prejsť a zastaviť medzi senzormi a čakať na pokyn.
Urobím tak, postojím si tam asi minútu, schytám bohviekoľko rôzne škodlivých lúčov rôznych skenerov a kývnu mi že môžem ísť.
Teraz sa už môžem zaradiť do normálneho pruhu, no je mi to prd platné, keďže nemám ani pas ani techničák. A tak len čakám a púšťam pred seba iné autá.
Po asi 20 minútach prichádza dotyčný, už bez plášťa a kufríka a dáva mi na podpis pár papierov, čo odmietam.
Stačí mi, že už mám na čele nálepku s Nočnými vlkmi, ešte druhá nálepka ako potencionálny pašerák uránu a iných hračiek...Tak to mi už len chýbalo.
Chlapík ma presviedča, že sa jedná len o formalitu. Že sa jednalo o planý poplach a kontrola bola negatívna, atď atď....
Aj pred rokmi mi tvrdili, že video s výsluchom kvôli "vlkom" sa nikde nearchivuje a výsledok som opísal v cestopise Ukrajinské pastorále.
Hovorím mu, že ja viem čítať, vidím čo je tam napísané, no nemám chuť nič podpisovať, lebo mám neblahú skúsenosť z inej hranice.
Nakoniec mi nič iné nezostane len tam hodiť svoj hieroglyf a ukončiť toto intermezzo.
To, že som tu ihneď za hviezdu je jasné.
Prechádzam cez pasovú aj colnú kontrolu a každý má kopec otázok...
Debata síce v pohode, ale chcú "dovernosť"...splnomocnenie. a hneď ma aj upozornia na preklep, ale nič z toho nerobia.
"A prečo vám zamietli vstup do Ruska?" ani neodpovedám...ešte šťastie, že mi platnosť pasu končí o 8 mesiacov...
Konečne odchádzam na moldavskú stranu. Tá je rozdelená na dve časti. Prvé ma čaká Podnestersko. Neuznaný štát ktorý vznikol po krátkej vojne s Moldavskom začiatkom 90-tych rokov.
Kontrola prebieha bez problémov no zase si všimnú preklep v splnomocnení. Prechádzam absolútne pustým územím a asi po 20km znovu hranica a opúšťam toto územie.
Víta ma Moldavsko a s ňou prekvapujúci pohľad pasováka. Slovenská republika? No toto...pred 20 minútami tu bol Slovák na bicykli....a teraz ďalší na motorke.
Mením ešte nejaké miestne groše a pokračujem v stíhacej jazde za bicyklistom. Dobieham ho až na periférii Kišineva. Chlapík z Veľkého Krtíša sa vybral z Kyjeva do Bukurešti. Ide aj s anglicky hovoriacim kolegom.
Chvíľu pokecáme a naše cesty sa delia.
Keďže je už takmer skorý večer idem na "istotu" do hotela ktorý poznám a viem, že budem obsadený ako vždy. Tak sa aj stalo. Dostávam tip na neďaleký hotel Cosmos a v ňom fasujem izbu na závratnom 22. poschodí.
Pešia prechádzka na večeru v centre padla dobre. Uťahaný ako pes sa doplazím do hotela, kde medzi dverami recepcie, dostávam otázku "ňet skúčno vam?"(nieje vám smutno)... dve vykopávky tváriace sa ako luxusné prostitútky zaňuchali slovenské euro (echo z recepcie ako vždy) a ponúkajú svoje akože služby...moja jednoslovná univerzálna odpoveď na seba dlho nenechala čakať... "chuj"....s dovetkom "a ňet skúčno".....
Výťah na 22. poschodí dorachotil a pohľad z okna na vo dvore stráženú zaparkovanú motorku ma uspokojí viac ako tie dve príšery.
Sprcha a spať. Dnešok bol zase výživný. Ako na zážitky, tak na jazdenie.
Dnes som si dal priemerných 595km.
Pridané: 24.02.2019 Autor: NostalgicRider Zdieľať