Trasa Púchov - Nimnica - Horná Mariková

púchovská stanica dnes

Po výlete po nosickom brehu som sa vybral na skusy po brehu náprotivnom. Začínal som tentokrát v kúpeľoch a šiel som skratkou cez les smerom na Nimnicu. Popri mapovaní dediny som mal v pláne navštíviť aj Obecný úrad, pretože akosi nemám pochopenie, keď sa nikto neozve na e-mail, ktorý je dostupný na obecnej stránke. Pochopil som to už pri stretnutí s nejakým domorodcom. Zodpovedná pracovníčka má u domácich povesť málo komunikatívnej osoby voči spoluobčanom, teda komunikovať s neznámymi cez e-mail, to je asi pod jej úroveň.

Priznám sa z dediny som si to strihol na cyklotrasu, no asi po kilometri ma to prestalo baviť. Vrátil som sa smerom na Považskú Bystricu a vyštveral sa na železničný most. Z jeho chodníka som si nafotil nimnickú stranu. Bola to tortúra pretože na tejto strane bol chodník uzavretý, ale vidina pozerateľných momentiek bola silnejšia ako zákaz. Na opačnú, verejnosti prístupnú stranu som sa dostal až podchodom na novej vlakovej stanici. Z druhej lávky som si nafotil priestor pod priehradným múrom. Priehrada je naozaj rozsiahla a ako som spomínal pod jej hladinou skončili najnižšie položené miesta Nosíc, Dolného Milochova a na druhom brehu najnižšie časti Nimnice, dedinka Okrut. Doma som na stránke Puchovo dedičstvo objavil ešte jeden objekt a síce akýsi salaš Máj medzi Púchovom a Nimnicou. Za možnosť použiť jeho dobové foto ako aj ostatné historické fotky ďakujem správcovi stránky. Bolo to obľúbené miesto všetkých motoristov. Na jednej fotke som dokonca objavil pri salaši odparkovaných dosť dobových, skútrov, Kývačiek a Pionierov. Podľa fotografií tam bola reštika a chatky zrejme na krátkodobé ubytovanie.

nový pohľad na krajinu, nové kúpele Nimnica

Čosi podobné som kedysi ako dieťa vídaval pri motoreste Halier pri Lučenci, alebo pri motoreste Zubor pri Nitre. Momentálne nad Nimnicou funguje Dolný Salaš, takže na klubových výletoch je kde sa zastaviť. Nimnica sa môže popýšiť netradičným kostolom, aký som ešte zatiaľ nikde inde nezaznamenal. Na potulkách som narazil v dedine na motocykle a potešilo ma, že to boli endurá. Majiteľ KTM-ky ale o publicitu záujem nemal aby ho manželka nepodozrievala, že do motorky investuje viac ak do nej. Na konci dediny ma zaujalo hospodársto, ktorého majiteľ očakáva naozaj tuhú zimu a jeho palivo, lepšie povedané vzhľad bol precízne prevedený.

Z cyklocesty som sa ale musel pred múrom vrátiť na starú cestu, lebo tam bola ukončená zase za značkou zákazu vjazdu všetkých vozidiel. Prefrčal som okolo výrobne kúpeľných oblátok pod areálom kúpeľov. Následne som zbehol k brehu priehrady, prešiel som okolo kempujúcich rybárov a od reštaurácie Kotva som fotil náprotivný breh. Kedysi tam bol prístav v ktorom kotvila vyhliadková loď, no dnes tam bola "zaparkovaná" len ošumelá bárka a po lodi ani chýru, ani slychu. Keby ju tam nechali ako pútač, či ako rýchle občerstvenie neurazil by som sa.

kotvila pred reštauráciou Kotva, objavil som ju na štrotovisku

Vyzeralo to tam spustnuto aj keď na budove reštaurácie bol pútač a pravdepodobne sa tam poriadali diskotéky. Žiaľ rozbitá cesta a skladište všade naokolo nenasvedčujú tomu, že sa tam doteraz niečo deje. Ak áno, tak len pre uzavretú spoločnosť zloženú hlavne z rybárov a domácich. Keď som sa vrátil "do civilizácie" teda na cestu postál som trochu pri mieste posledného skonu kolegu motorkára.

Mal som ambície prejsť na druhý breh priehrady, no najbližší most bol až v Považskej Bystrici a v mojom rozlete ma zabrzdil prudký lejak. Najskôr to nevyzeralo tak besne a teda prepletal som sa pomedzi kvapky až kým som neprišiel k druhému železničnému mostu, ktorý nadväzoval na železničný tunel pod kopcom Diel. Prvý most a portál tunela je nad Nimnicou a tento druhý s druhým portálom je na opačnej strane hory. Z mosta som znovu fotil náprotivný breh. Ako na dlani sa tam rozprestieral Dolný Milochov.

Trochu sa počasie umúdrilo, tak som vyrazil ďalej až kým som nedospel k názoru, že tak toto už nie. Z tenisiek mi tiekla voda ako z hydrantu. Mal som síce cyklistické pončo, no vietor spravil svoje a veškerá dažďová voda končila na mojich nohách. Čiastočný azyl som našiel v autobusovej búdke pri odbočke do údolia s dedinkou Upohlav. Ešte som stihol vyfotiť bránu uzavretého areálu vodných športov. Tam ešte spred desiatich rokov bola niekde avizovaná jediná verejne prístupná pláž s možnosťou kúpania.

už funkčný železničný most

Staré fotky z Nimnice naznačujú, že na priehrade bol kedysi veľmi čulý cestovný ruch a všade sa dalo kúpať. Fotky ale dokazujú, že ale v priehrade nebolo až toľko vody ako dnes. Žiaľ je to ale minulosť a okrem kúpeľov všade sú len pozostatky a cedule zašlej slávy vtedajšieho cestovného ruchu. Záver tejto mojej túry skončil premočeným návratom do reality.

Manželka ma vyzdvihla pri dreveničke na križovatke v najbližšej obci Udiča. Zložil som skladačku, dal do kufra auta a vybrali sme sa na folklórne slávnosti v Hornej Marikovej. To ale tiež bola len krátkodobá záležitosť. Stihli sme aspoň nakúpiť sladkosti vnúčatám a deťom a znovu prišiel lejak. Predstavoval som si komorný festival ako v Pezinku, či v Modre, ale ako to vlastne dopadlo som sa nedozvedel, lebo sme sa do kúpeľov presúvali znovu v lejaku.

Nakoľko som podľa mojich najbližších chorobne tvrdohlavý, tak akonáhle sa zlepšilo počasie vyrazil som na okruh znovu, no o tom nabudúce.

Gilbert