Napříč Alpami k moři na Ogaru 350

V predošlom dlhodobom teste som naznačil, že pripravujem elektronický prepis cestopisu s motocyklom Ogar 350, ktorý absolvoval v povojnovom čase Jean-Jacques Neuffer. Bol to cudzinec pracujúci vo vtedajšom povojnovom Československu. Bol to z vtedajšieho pohľadu výlet plný zážitkov nielen zo samotného presúvania sa z Československa k moru a späť. Z dnešného pohľadu to je dosť akčná story.

Musím ale pripomenúť, že takéto aktivity v následných rokoch za bývalého režimu boli pre bežného smrteľníka nemožné. Dostať sa mimo našej krajiny v ktorej sme boli zavretí a odrezaní od okolia ako v sardinkovej krabičke bolo aspoň pre mňa v bývalom režime len neuskutočniteľnou víziou. Spomínam si, že keď moji rodičia chceli ísť na organizovanú dovolenku autobusom do Juhoslávie museli si odstáť veľmi dlhé rady pred budovou VB oddelenia pasov a víz (bez toho aby vôbec vedeli, či ich lustrátori za hranice pustia alebo nie). Samozrejme, my deti sme museli ostať doma, aby sa funkcionári vtedajšej jedinej strany ubezpečili v tom, že sa rodičia naspäť do krabičky sardiniek vrátia.

Dostať nás do pionierskeho tábora k moru sa mojim rodičom podarilo len dvakrát. Raz moja sestra, raz ja. Voľný pohyb vlastne neexistoval. Keď som už ako zamestnaný chcel ísť k moru, tak aj keby som si vybavil pas, víza, či doložky, alebo ako to vtedy bežalo, tak ma stopol hneď na začiatku zamestnávateľ, lebo prednosť mali dlhoroční členovia KSČ, ROH a podobne. Bola to doba temna. Dnes mi na cestu k moru stačí Občiansky Preukaz a nikoho nezaujíma, kde budem dovolenkovať. Dúfam, že veľkého brata z Východu zastavíme v jeho megalomanských aktivitách o znovuoživenie ZSSR a znovu nadobudnutia jeho bývalých kolónii, ktoré ho živili (tzv. Východný blok). Ak by sa tak nepodarilo (to zastavenie), tak neviem, či by sme tak ako dnes chodili dovolenkovať po svete. Určite by sme boli znovu v tej krabičke od sardiniek zas natlačení, zdeptaní bez možnosti komunikácie so svetom. To by som neprežil. Vychádzam z osobných skúseností s vtedajším režimom a preto tvrdím "Už nechcem mať nič spoločné s veľkým bratom a jeho zvrátenou ideológiou".

Každopádne, myslím si, že vtedajší dovolenkár si mohol splniť sen len vďaka tomu, že bol v Československu cudzinec a aj vďaka tomu, že Jawa potrebovala zvýšiť export československých motoriek na západe, teda jej šlo o reklamu. Z ekonomického hľadiska to bolo prospešné pre obe strany. Československo reklamou zadarmo získalo zvýšením vývozu cenné zahraničné valuty a pán J. J. Neuffer si doprial výlet k moru so špecifickými zážitkami, ktoré predostrel redaktorom vtedajšieho nového časopisu Motocykl.

Prepis originálneho textu cestopisu z dobovej češtiny do slovenčiny

Autor originálneho textu: Jean-Jacques Neuffer

Už minulú zimu som plánoval cestu po Európe na motocykli. Motivovalo ma k tomu mimoriadne obrazné rozprávanie jedného môjho dobrého kamaráta, starého motoristu, ktorý pred vojnou prejazdil veľa krásnych kútov Európy, zvlášť v Taliansku. Pomocou mapy a odporúčania kamarátov, zostavil som si itinerár a pripravoval sa na cestu. Bol som majiteľom Jawy 250, ale dúfal som, že mi hádam pridelia (vtedajší sponzori – asi výrobca Jawa, či Ogar na reklamné účely) Ogar 350 dvojvalec. Aj tak by som jazdu podnikol na mojej 250-ke.

Mojej žiadosti vyhoveli a nový stroj som dostal. Chcel by som podotknúť, že som cestu podnikol súkromne bez akýchkoľvek finančných výhod. Píšem tento článok pre všetkých priaznivcov motocyklov, pre milovníkov prírody, pre tých, ktorí vedia, že za hranicami ich rodného kraja vanie iný, zvláštny vietor a ktorí sú ochotní vychutnať si jeho neznámy ráz. (V ďalšom období sa už nič podobné realizovať spontánne nedalo.). Píšem pre mladých, málo skúsených jazdcov ako som sám a konečne aj pre takzvaných "múdrych", či "skúsených" jazdcov, ktorí tvrdia, že ako Ogar, tak Jawa praskajú od húkačky, cez zadnú os po rýchlostnú skriňu. Totiž, každý druhý pozná pána Bednářa, známeho jazdca z Jawy (predstavte si: oni si tykajú), ktorý mu "údajne" tvrdil, že .... atď. Taký pseudo-motorista by tú vašu mašinu nechcel ani zadarmo, veď ten Ogar "žerie" šesť litrov .... Na jazdu do cudziny som potreboval "carnet de passages en douanes", ktorý mi vystavil Autoklub RČS. Chcel som ísť cez Nemecko do Švajčiarska, ďalej do Francúzka, Talianska a vrátiť sa cez Rakúsko, na čo som ako Švajčiar potreboval len americký Permit a rakúske vízum. Po získaní dokladov som si pripravil svoju batožinu: dve postranné kožené tašky, na nosníku kufrík a batoh. Nevyhnutný fotografický prístroj visel stále na krku, tak aby bol po ruke.

Takto vybavený, zhlboka som sa nadýchol a vyrazil som 27. augusta za hlučného doprovodu niekoľkých známych a ich priania šťastného návratu vyrazil som na Plzeň. Išiel som v závese za Minorom z kopca pred Plzňou a nespozoroval som že auto brzdí, lebo jeho brzdové svetlo nebolo v poriadku. Po prudkom zabrzdení som však do neho narazil predným kolesom a teleskopy sa zľahka vzpriečili a skoro vyskočili. Táto situácia ma nijako nepotešila a okolo idúci si vypočuli zvlášť obraznú sekvenciu technických výrazov zo žižkovskej literatúry...

Napriek tomu mi šťastie prialo: ujal sa ma veľký ľudomil a hlavne 100% motorista, rozobral vidlicu, vyrovnal a dal znovu všetko do kopy. Pracoval od 19 do 24 hodiny a nechal ma u seba prespať., takže som 29. VIII. Štartoval ráno z Plzne a šiel som cez Železnú Rudu a Mníchov do Curychu celkom 600 km.

Vo Švajčiarsku som týždeň jazdil služobne a 7. IX. som pokračoval v ceste: Zűrich - Luzern - Sustenpass 2262 m - Interlaken - Spiez - Chateau d´Oex-Col des Mosses 1448 m - Aigle - Martigny - Col de la Forclaz 1528 m (stále stúpanie 20%) - Chamonix - Annecy - Grenoble - Vizille - Col du Lautaret 2075 m - Col de Vars 2109 m - Col de la Cayolle 2326 m - Nice - Genova - La Spezia - Pisa - Firenze - Benátky - Verona - Lago di Garda - Passo di Pordoi 2239 m - Passo di Falzarégo 2105 m - Cortina d´Ampezzo - Passo Tre Croci 1809 m - Dobbianco - Linec - Grossglockner 2572 m - Solnohrad - Passau - Železná Ruda - Praha.

Všetky priesmyky som prešiel hladko, a to k svojmu vlastnému prekvapeniu: nepredpokladal som, že stroj bude tak nádherne "ťahať". Zvlášť jeho tretí stupeň je veľmi dobre adaptovaný hornatej krajine. V priesmyku La Forclaz, na hraniciach medzi Švajčiarskom a Francúzkom, som dvakrát zastavil. Bolo veľmi teplo, stúpanie 20% a stará cesta tak kľukatá, že skoro v každej zákrute som musel zaradiť /jednotku/. Zastavil som len vtedy, aby som predišiel eventuálnemu prehriatiu motora, ale nie je nemožné, že by stroj vydržal ísť na jeden /záťah/ až celkom na vrchol. Aj tak som predbehol dvojlitrového Citroena v ktorom sedeli dve Američanky s ktorými som potom hovoril na colnici. Sťažovali sa, že ich auto stále /dými/. Jeden colník otvoril kapotu ich auta a zistil, že sa im polovica oleja vyparila... Tieto sličné dámy sa však tejto príhode smiali, doliali olej a smelo to kalili ďalej.

Ten večer som sa dostal ešte do Grenoblu. Druhý deň som došiel do Nice, a to cez tri nádherné priesmyky: boli to Col du Lauteret, Col de Vars a Col de la Cayolle. Posledný z nich bol obzvlášť malebný, divoký a tiež najvyšší: 2326 m. Keď som vyšiel na jeho vrchol o šiestej večer, čítal som na tabuli, ktorá ma informovala, že Nica je vzdialená ešte 130 km. Rozhodol som sa, že tam ešte ten večer dôjdem. Musím sa však priznať, že stála jazda dole kopcom z 2326 m až k moru je nepríjemná. Do Nicy som prišiel od severu a sledoval chvíľu električkové koľaje, ale potom som odbočil doprava a zrazu som sa vynoril na skvostnom nábreží pomenovanom " Promenade des Anglais". Bolo osvetlené radami svetiel a svetlom z hotelov, reštaurácií a "dancingů (tanečných nočných klubov)". Typické cudzinecké stredisko, veľa výletníkov, ktorí sa nonchalantne promenádujú, južná vegetácia a teplé podnebie: To Je Nica.

Ďalší deň som si spravil výlet do Grasse a Cannes. V tomto známom rekreačnom stredisku som sa kochal pohľadmi na prístav, kde sa tlačili k sebe prepychové, snehovo biele jachty boháčov. Pokračoval som z Canne do St. Raphael nádhernou cestou vinúcou sa pozdĺž mora a prepletajúca sa medzi tehlovo červenými skalami. Na celom tomto úseku je veľa miest na táborenie, o ktorých romantike by som sa zbytočne rozpisoval.
Keďže od rána pršalo a fúkal ostrý vietor, dal som sa z Nicy na cestu smerom na Janov. Bol som však svoju odhodlanosť (či tvrdohlavosť ?) čoskoro potrestaný: Zrazu som dobehol autokar (zrejme turistický autobus), musel som brzdiť, pretože oproti šiel iný, a napriek tomu že som sa bŕzd dotkol len zľahka, dostal som šmyk a než som sa nazdal bol autokar a Ogar "tvárou tvár". Duchaprítomne som náraz znížil tým, že som kormán nepustil z rúk a zaprel sa nohami. Riadenie zostalo v poriadku a tak som pokračoval, samozrejme som si odľahčoval hodnou dávkou prístavno-lyrických výrazov (nadávok). Vietor sa stále zosiľoval a začal so mnou a motocyklom lomcovať tak, že som nevedel, či riadim motocykel, či stíhačku. Niekde za San Remom začalo "liať ako z krhly", tieklo mi za krk a cez okuliare som už nič nevidel: neostalo nič iné, len zapadnúť do prvého hotela.

Pri oprave reflektora v jednej dielni v Janove som sa stretol s niekoľkými motocyklovými pretekármi a obdivoval som ich Gilery a Guzzi. Tieto stroje sú tam voľne na predaj. Sériový stroj stojí 450 000£, pretekový s kompresorom 570 000£, Topolino (Fiat) asi 630 000£ a Alfa Romeo 6 000 000£. /£ sú zrejme talianske Lýry, aj keď znak je podobný anglickým Librám/. Títo športovci boli veľmi sympatickí a Ogar bol pre nich zaujímavý. Každý však uzná, že také OHV 500 je celkom iné "péro (liga)".

Medzitým sa počasie zlepšilo, slnko vyšlo a tak som sa vydal znovu na cestu: Je to radosť znovu jazdiť na suchej ceste a mať možnosť znovu sa obzerať po krajine. Moja cesta viedla cez ďalej cez Pisu, Florenciu, Bolognu do Benátok. V tých troch mestách som vždy motocykel uložil do garáže a po kratšom občerstvení sa zo mňa stal zúrivý fotograf a peší turista.

Krajina medzi Benátkami a Lago di Garda nie je tak zaujímavá; cesta však je veľmi pekná, takže som tam mohol stále udržiavať rýchlosť 80 km/h. Šiel som ďalej po východnom pobreží jazera Gardy za krásneho slnečného počasia. Jeho pekné pláže a priehľadná voda ma lákali zaplávať si, ale mal som už naponáhlo a chtiac nechtiac som musel "sekať (hltať)" kilometre. Za Trentom, v dedinke Lavis, odbočujem na malú horskú cestu pokrytú silnou vrstvou bieleho prachu. V Cavalese som nakrátko zastavil, vypil kávu vyfajčil cigaretu – ktorá po tejto dlhej jazde zvlášť chutila – a nabral som dych: mal som namierené do Cortiny d´Ampezzo cez dva priesmyky. Na celej ceste som sa tak nezaprášil ako tu. V tomto úbore by som býval mal úspech ako zjavenie v špiritistickom krúžku.

Oba priesmyky Pordoi a Falzarégo boli prekrásne. Na druhý deň som dorazil asi o ôsmej večer; na modrej oblohe, ešte osvetlenej neďalekým západom slnka sa v jasných obrysoch začali kresliť siluety Dolomitov; pomaly sa prelievala modrá farba neba do fialova a indiga a v krátkom okamihu keď sa zdalo, že celé okolie zaspáva, vynoril sa za jedným kopcom mesiac v úplnku, ožiaril svojim mliečnym svitom celú krajinu a hviezdy rozsvecujúce sa postupne na tejto nekonečnej klenbe sa zoskupili do ohromujúcej pavučiny.

Pri zjazde po serpentínach cesty videl som pod sebou veľa svetiel malého horského mestečka: Cortina d´Ampezzo. Po desiatich dňoch jazdy na juhu som znovu pocítil drsný a čistý horský vzduch.

V nedeľu 19. septembra som nastúpil do poslednej etapy: Z Cortiny som stúpal na Passo Tre Croci, zišiel na Misurinu, Dobbiaco, prešiel taliansko – rakúsku hranicu a za Lincom som sa znovu "šněroval (štveral)" na Glossglockner. Odbočil som tiež na Franz Josfs Hőhe 2362 m, odkiaľ som sa vrátil a šiel znovu do kopca až k Horchotu 2572 m. Pokračoval som smerom na Bruck, Solnohrad, Passau a Philipsreut, kde som chcel prekročiť hranice. Došiel som tam tiež za krásnej mesačnej noci o 23:30 hodín; na moje nemilé prekvapenie som našiel zatarasený prejazd a tabulku s informáciou, že na tomto mieste je prechod uzavretý (zrušený) a že najbližšia je Železná Ruda. Neostalo mi nič iné len prespať u strážcu colnice a na druhý deň sa presunúť k Železnej Rude. Môj Permit (pas (priepustka)) platil len do 19.9. a bavorský colník ma nechcel pustiť z Nemecka. Bol som nútený vrátiť sa k vojenskému guvernérovi do Zweisel, kde som si vyžiadal priepustku a až potom som mohol cez hranice prejsť.
Za dva dni som takto prišiel z Benátok, zo slnečného, teplého Talianska až na československé hranice, kde ma privítala nevľúdna jesenná hmla Šumavy.

Vďaka svojmu Ogaru som uvidel veľa krajov a užil si prekrásne prázdniny. Mal som obyčajný sériový stroj Ogar-Jawa 350 dvojvalec, na ktorom som odjazdil 4500 km bez defektu. Na tejto ceste som priemerne spotreboval 3,2 l paliva na 100 km (benzín s olejom v pomere 20:1). Podotýkam, že som nikdy nešiel bez motora.

Tretia rýchlosť (prevod) tohto stroja je obzvlášť dobre prispôsobená hornatej krajine. Priesmyky som vytiahol ľahko asi preto, že hneď na začiatku stúpania som zaradil tretiu rýchlosť, bez ohľadu na to , či štvrtá rýchlosť ešte /ťahá/. Pri zjazde z priesmyku sa nedá ísť bez motora a /šetriť/ ako na hociktorom /cukráku (zrejme motocykel do 200 ccm)/, ale je potrebné pomáhať si treťou, či druhou rýchlosťou pri brzdení, podľa svahu (kopca).

Ogar 350 je veľmi dobre ovládateľný stroj, jednoduchý a má veľmi malú spotrebu vzhľadom na výkon. Mal som príležitosť previesť sa v lete na stroji Triumph Tiger 100, 500 ccm dvojvalci (33HP (koní)). Latinsky povedané: /je to docela jiný kafe/, ale jeho ovládanie je ťažšie vzhľadom na jeho váhu, a rýchlosti sa tam nedajú tak bezstarostne /sázet (radiť)/ ako na Ogare, zvlášť pri radení z vyššej na nižšiu rýchlosť (nadol).

Na celej trase a zvlášť v etapách, ktoré dosahovali 600 km som udržiaval tempo 70-80 km/hod. Stroj to znesie a môžete sa ešte kochať krajinou. O bezpečnej jazde by som tu nerád hovoril, zapamätal som si však veľmi výstižné upozornenie Američanov na nemeckých cestách /Šoférujte opatrne, život, ktorý zachránite, by mohol byť ten Vás vlastný/.

Bol som na ceste tri týždne a zdalo sa mi to krátko; videl som veľa krásnych krajov a budov. Šiel som na krásnom stroji a mal som naozaj veľký zážitok i zo samotnej jazdy. Jazda na neznámych cestách je zaujímavá tým, že vás núti dobre čítať mapu, zapamätať si niekoľko miest, vypočítať si cestovný priemer primerane k trati, k povrchu cesty, k teplote a orientovať sa, skrátka pozorovať od pätníka až po kostolnú vežu všetko čo je vo vašom zornom poli podrobne. (Pätník betónový stĺpik pri ceste vysoký asi 1 meter+2 m v zemi). Vedieť zastaviť stroj a venovať svoj obdiv všetkým krásam aj mimo cesty a motocyklu, je však aj nutné, aby v súlade so všetkými činiteľmi ste mali zvláštny dojem, ktorý je poéziou ďalekých ciest.

Preložil Gilbert