Trasa Nimnica – Považská Bystrica po nimnickom brehu

V predošlých mojich výjazdoch som sa presúval po okolí kúpeľov v rozhádzanom letnom počasí. Zväčša bolo dosť teplo, ale prítomnosť vodnej hladiny zlepšovala vnímanie horúčav, ktoré panovali prakticky všade. Musím ale priznať, že doma v okolí Bratislavy to také príjemné určite nebolo. Samozrejme zaspomínal som si na časy, keď som sa aktívne motal po motocyklových zrazoch v kraji môjho detstva. Vždy som premokol a teraz to nebolo o nič lepšie, vlastne bolo, trochu sa zohriať v aute uprostred lejaku nebolo také šokujúce ako schovávať sa vonku kedysi. Keď sa zlepšila predpoveď počasia, rozhodol som sa znovu zájsť do Považskej Bystrice po nimnickom brehu Váhu. V kúpeľoch som si doplnil zásoby nimnickej liečivej vody, ktorá ale paradoxne mi nepripadala chutná, lebo bola slaná. Kúpeľný okruh šiel popri bytovkách zamestnancov a ukázalo sa, že sa pod novým železničným mostom napájal na cyklocestu z Púchova. Pri pohľade z mosta na Nimnicu som si uvedomil, že odtiaľto pochádza aj jeden motocrossový matador s ktorým som sa kedysi stretol na pretekoch na šenkvickej trati. Vtedy to bol nádejný mladý borec, ktorý dnes vedie úspešnú firmu.

Napojil som sa teda na cyklocestu smerom na Považskú Bystricu. Opäť som minul priehradný múr a pokračoval okolo výrobne kúpeľných oplátok. Za ňou som sa dal kamenistou cestou k hladine. Po výletnej lodi, po prístavnom móle nebolo ani chýru, ani slychu. Stará prístavná budova stále stojí, no je prestavaná. Podľa pútača to bola reštaurácia Kotva, no časy svojej najväčšej slávy už má dávno za sebou. Na ceste pred reštauráciou síce parkovali autá, no podľa mňa cesta už dávno nie je cestou, ale odstavnou plochou, objavil som tam nepojazdný nákladný automobil, odstavený čln a kempový príves a kempovacie auto. Dole pri vode bola zaparkovaná ošumelá bárka. Za to mimo tohto priestoru na akejsi pláži boli rozložené udice, stany, prístrešky. Perličkou bol príves so zastrešenou verandou, kde ale udice neboli. Skrátka pravý rybársky raj ako na náprotivnom brehu. Na hlavnú cestu som sa dostal druhým príjazdovým tankodromom. Na hlavnej ceste som ďalej preletel okolo spomienkového kríža kolegu motorkára a postupoval ďalej popod nový železničný most až k súkromnému prístavu.

Podľa internetových správ z nedávnej minulosti tam bolo prakticky jediné funkčné miesto na prírodné kúpanie na priehrade. Pri mojom prvom prelete bola brána zatvorená a samozrejme vtedy som bol premočený až až. Tentokrát ale bola brána otvorená, reku "opáčim". Vliezol som teda do súkromného, pre verejnosť uzavretého "Klubu vodných motoristov Manet Považská Bystrica". Areál bol plný karavanových prívesov, ktoré ale nemali zväčša žiadne kolesá a viaceré boli pospájané, zastrešené so spoločnou verandou a ohniskom. Predpokladám, že k výbave tohto klubu patrí aj celá vodná plocha veľkej lagúny. Mal som ambície dostať sa na výbežok tvoriaci polostrov, no žiaľ zabránila mi v tom na sedem západov zamknutá plechová brána. Prepletal som sa medzi chatkami, prívesmi, súkromnými plážami, no až keď som odchádzal som si všimol aj hausbóty a viaceré drevené budovy slúžiace ako chaty, či bufety. Všetko ale bolo spustnuté. Moja návšteva bola veľmi plodná, no pre domácich nepríjemná. Pri mojom vstupe odchádzalo auto, ktoré za sebou bránu na diaľku zavrelo. Ostal som teda v príjemnom napätí a počas mapovania som fotil o stošesť, aby som tamojší stav mohol vydokladovať. Keď som sa po prehliadke areálu dal do štúdia cedulí a vitrín prichádzalo iné auto a teda som ten žalár rýchlo opustil a vydal sa smerom na Udiču a P. Bystricu.

pohľad od Kotvy na nimnický breh

Vodnú hladinu som naďalej fotil z miest, kde bol aký taký výhľad. Bolo to hlavne pri odbočke na Upohlav a pri ráscestí v Udiči. Naskytla sa mi pekná scenéria lagún, ostrovčekov, polostrovov, dokonca na niektorých miestach tam bola vyhlásená chránená oblasť v pozadí s majestátnymi vrchmi Považia. Pri ceduli obce ešte pred rázcestím v Udiči som odbočil k malému rybníku, no ďaleko som sa nedostal. Lesná cesta sa čoskoro zmenila na dve blatové koľaje po predošlom lejaku. Vrátil som sa a postupoval ďalej hlbšie do dediny. Narazil som na otvorenú bránu do akéhosi šrotoviska, alebo depozitu, kde som objavil starú vyhliadkovú loď, ktorá bola kedysi pýchou nosickej priehrady. Na brehu rybníka ďalej ležali pásové dopravníky, ktoré možno doslúžili alebo možno čakali na svoju ďalšiu šancu pri dobývaní riečneho štrku.

Ďalšia scenéria sa objavila pri odbočke na Uhry. Po prejdení asi kilometra sa na plošine pri brehu objavila brána do areálu zrejme štrkopieskov. Bolo to na uzavretom toku Váhu, ktorý mi pripomínal akési mŕtve rameno, ale s tým, že bol spojený na dolnej úvrati s hlavným tokom rieky. Tu sa mi tiež objavil nový pohľad na druhý breh priehrady v oblasti Horného Milochova až po okraj mesta. Vedľa cesty bola v stojatej vode z riečneho štrku navýšená cesta po ktorej sa neustále posúvali obrovské nákladiaky. Tento násyp bol dlhý tiež asi kilometer až kým sa uprostred medzi obidvoma brehmi objavilo stanovište niekoľkých pásových dopravníkov na pontónoch, ktoré neúprosne navršovali kamene vyťažené z tohto stojatého úseku Váhu. Bolo to približne na úrovni vyústenia železničného tunela, ktorý som spomínal minule. Výhľad bol až k skúšobniam leteckých motorov v bývalých Považských Strojárňach.

pohľad na areál od križovatky na Upohlav

veže skúšobne leteckých motorov

Cesta sa potom od brehu Váhu vzdialila a dostal som sa do Orlového, ktoré je súčasťou mesta a v jeho zámku, či kaštieli bola kedysi umiestnená zbierka nielen motocyklových skvostov z Považia. Žiaľ aj to už je minulosť a teraz kaštieľ je luxusný hotel podobne ako zámok v Vígľaši, či v Haliči. Bohužiaľ som sa nedopátral kam všetko z kaštieľa zmizlo. V okolí Považskej Bystrice si Balašovci nechali postaviť viaceré kaštiele. Dúfam, že ich nepostihol rovnaký osud. Čo viem iste je to, že v žiadnom z nich motocykle z Orlového nie sú.

Ďalej po ceste som sa pristavil pri predajni motocyklov a príslušenstva. Bolo síce zamknuté, ale motocykel na českých značkách tam stál. Od prichádzajúceho som sa dozvedel, že majiteľ je na motocrossových pretekoch. Ten vystúpil s dodávky tiež s českou ŠPZ a presadol na čínske moto a zmizol. Pokračoval som teda do centra mesta a hlavne som chcel navštíviť areál Považských strojární, pretože pri mapovaní nosického brehu priehrady som to nestihol. Na staré fotky Púchova som narazil na stránke OZ Puchovo dedičstvo a za využitie ich databázy im ďakujem. Pri starých fotkách z Považskej Bystrice to bolo iné, sú stiahnuté z internetu. Čo si cením sú fotky z roku 1968, kedy do vtedajšieho Československa vtrhli vojská Varšavskej Zmluvy. Bol to vtedy pre všetkých šok. Nikdy si nikto ani nepomyslel, že z osloboditeľov z II. svetovej vojny sa stanú nehanební okupanti len preto, že vtedajší československí politici už nechceli poklonkovať veľkému bratovi z Východu. Situácia sa znovu zopakovala. Znovu do zvrchovaného štátu vtrhli okupanti na motocykloch s postranným vozíkom. Pred druhou svetovou vojnou to boli originálne BMW a Zündapp z Nemecka a v roku 1968 ruské deriváty značky BMW z Východu. Najhoršie na tom bolo ale to, že ani samotní radoví vojačkova ani nevedeli, že opustili územie ZSSR a operujú a okupujú krajinu, ktorej kedysi prišli pomôcť od útlaku fašizmu. Pardón odbočil som.

Zaujalo ma na internete aj foto Pionierov pred obchodným domom Považan, ktorý bol vlastne prestavanou židovskou synagógou. Neviem či to tam stále funguje, ale je to milé, pretože väčšina Synagóg skončila ako skladištia, alebo boli ako nepotrebné zbúrané.

Z mosta ponad Váh, pod ktorým boli dva funkčné kanály som v diaľke uvidel administratívnu budovu Považských Strojární a chcel som sa k nej dostať. Bohužiaľ sa mi to nepodarilo. Aspoň som si nafotil koľajnice, ktoré ako jediné pripomínajú zašlú slávu strojárenstva na Považí. Prakticky všetky komodity tam vyrobené boli používané takmer na celom svete a to nehovorím len o motocykloch. Späť do Nimnice som sa vrátil cez Orlové. Nechcelo sa mi totiž predierať sa kolónami áut, ktoré na predošlej trase zoraďovali prenosné semafóry. Pripomínam, že som si spravil výlet ešte na Považský Hrad, do okolitých tiesňav a aj trochu ďalej, to ale bolo už v spoločnosti manželky a jej mamy. To nabudúce.

mapa presunu Nimnica-Považská BystricaHorná maríková