Keď prvá mašina je CBR

Stačilo pár momentov a mal som ju. Hondu CBR 600 F z roku 1996. Keď som ju bol prvýkrát pozrieť, vedel som, že to je tá pravá. Doma to už také ružové nebolo, aj keď svoje roky už mám. No myslím, že u viacerých, čo domov priviezli svoju prvú mašinu bola reakcia rodičov podobná. Dal som vymeniť olej, filtre... Jazdiť som sa naučil rok predtým, keď som si od kamaráta požičal GS 500, tak už som sa vedel pohnúť i zastaviť :-)

Moja CBR

No. Jazdiť, ako jazdiť. Ako som spomenul. Pohnúť a zastaviť. Šlo to ľahko. Len som tankoval a brázdil cesty. Boli sme taká malá trojka, resp. štvorka, pretože ja som chodil s mojou priateľkou. Kamoš na ZX9R, ktorý už mimochodom o ňu prišiel a prednedávnom tu písal na stránke, že mu ju ukradli z garáže. Posledný bol Max1 na XJR 1200. Bolo to ako sen. Konečne som si splnil svoj veľký sen. Spolu sme sa preháňali po okolí a snívali sme o tom, že sa raz vyberieme okolo Slovenska na našich nových láskach. No to som ešte ani netušil, čo ma čaká o pár mesiacov. Deň za dňom som jazdil rýchlejšie a viac a viac na hranici možností. Samozrejme na hranici svojich možností. (Nemôžem sa predsa porovnávať s tými, čo jazdia už roky a majú odjazdené niekoľko násobne viac km ako ja.) Rýchlejšie a nebezpečnejšie. Aj som si to uvedomoval, ale nejako som na to pri posede na mojom tátošovi zabúdal. A to sa mi stalo aj osudné. 24. 7. 2006 sa mi splnil veľký sen a konečne som sa vybral s mojim kamošom Max-om1 na cestu okolo Slovenska. Moja priateľka to odriekla na poslednú chvíľu, pretože dážď bol na spadnutie a ona nemohla viac prechladnúť. Asi 200 km sme precestovali v daždi, až sme sa usadili v jednom malom kempingu blízko Levoče. Na druhý deň sme vyrazili ráno smerom Levoča - Poprad. Smerovali sme do Tatranskej Lomnice, no tam sme už nedorazili. Sami sa presvedčte na foto, ako to dopadlo. Niekoľko kilometrov za Levočou, za odbočkou na Hrabušice, smer Poprad, sa to stalo. Šiel som prvý. Vyšli sme na rovinku, kde v strede bola mala dolinka. Viditeľnosť bola super a oproti nešlo nič. Tak som podradil a vystrelil som. Obiehal som jedno auto za druhým. Blížil som sa ku kamiónu, ktorý bol ako keby vodcom kolóny. V tom sa zrazu na protiľahlom kopčeku objavil biely tranzit. Vedel som, že už nemám šancu predbehnúť aj kamión, tak som sa chcel rýchlo zaradiť medzi autá. No nedalo sa. Šli príliš nahusto. Preto som ešte pridal a snažil sa dostať za kamión. Rýchlosť už bola dosť veľká a tak som musel brzdiť najlepšie, ako som vedel. No hneď som odhadol, že ani to nebude stačiť. Preto moja snaha smerovala vyhnúť sa po strede kamiónu i tranzitu. Kamión sa však nečakane uhol na stred, akoby sa niečomu vyhýbal. Tu som nabehol na nerovnosť na ceste a keďže sa váha motorky prudkým zatlačením prednej brzdy prostredníctvom ťažiska preniesla na prednú časť motorky, zadné koleso dostalo balans a motorka sa stala neovládateľnou. Uvedomil som si to až vtedy, keď bolo zadné koleso takmer na mojej úrovni a motorka sa tisla k zemi. Presne si nepamätám na to, ako to bolo ďalej, ale viem, že mašina vletela do protismeru a skrížila cestu tranzitu. Ten sa s ňou pohral a vypľul ju za kolesom prednej nápravy. Ja som len bezmocne letel a hlavou šteklil bočné plechy bielej plechovice. Neopatrnosť, neskúsenosť i voľnosť, ktorú som cítil keď som sedel na tom červeno-čiernom diablovi sa mi stala osudným, ale i ponaučením.

Po havárii

Dnes je z mojej lásky už len vrak a ostala mi už len tá moja z mäsa a kostí, ktorú nadovšetko milujem a ďakujem Bohu, že v ten osudový deň nebola so mnou, lebo by som prišiel o obe. Mne Boh doprial, aby som s odstupom času mohol svoju chybu zvážiť a prejsť krok po kroku. Preto som sem pridal tento článok, aby som vystríhal takých, ako som bol ja. Neohrozených začiatočníkov, ktorí si kúpili silnú mašinu hneď na začiatok ako ja a čo si myslia, že po 6000 km si už môžu dovoliť všetko a vedia jazdiť ako majstri sveta. Ja som mal tú česť prežiť to a uvedomiť si to. Len vás prosím, ak sa dá, tak vy si to uvedomte skôr, lebo vám to už nemusí byť dopriate. Preto pozor na rýchlosť, dlhé kolóny, kamióny, naše skvelé "cesty" ale hlavne na preceňovanie svojich schopností. Nikto nie je dokonalý a nemusí mať večne šťastie.

Týmto článkom chcem poďakovať Max-ovi1, lebo sa o mňa, moje veci a vrak mašiny dobre postaral. Ďakujem kámo a hlavne lekárom a sestrám v levočskej nemocnici. Sú to fakt anjeli, ktorí pracujú v nie veľmi lichotivých podmienkach. A na záver len dodám, že vo veľa nemocniciach som nebol, ale keby som sa mal niekde liečiť, tak v Levoči, lebo keď som sa prešiel po areáli, tak som sa cítil ako niekde v raji.