Rozhovor: Ivan Jakeš o Dakare 2007

Aké si mal pocity po návrate z Dakaru?

Ja som bol rád, že som doma, pretože som dlho čakal na lietadlo a bol som rád, že som konečne v Európe medzi ľuďmi. Tam je úplne iný život, oni úplne ináč žijú, jednoducho majú všetko v paži úplne, iná mentalita, iné hodnoty majú. Ja som bol rád, že som doma, lebo som tam prišiel závodiť a potom ma to veľmi mrzelo, keď som tam dva dni čakal na lietadlo.

Aké bolo privítanie rodiny?

Boli radi, že som doma, že som prišiel skôr, aj keď to mysleli obrazne. Určite mi držali palce a chceli, aby som prišiel do cieľa. Snáď druhýkrát.

Povedz nám niečo o prvých európskych etapách, aké to bolo?

Tá prvá etapa bola veľmi ťažká, spravili sto kilometrový prolog v hlbokom piesku. Spravili to prvý krát, predtým sa vždy šiel taký päť kilometrový prolog. Tam som spadol a poškodil som si elektriku, takže prvá taká závada, vyše hodiny som to tam repasoval. A to ma mrzelo, že som mal na niečo viac ako byť 211-ty. Potom som zase doplatil na neznalosť GPS-ka, nesúlad s tým prístrojom celým, je tam toho veľa a človek než si zvykne na to čo má sledovať tak urobí niekoľko chýb. Mňa vytrestali veľmi a bol som na nervy a na odchod odtiaľ pretože som dostal kvôli 18 km/h prekročenia rýchlosti 5 hodín penalizácie, čo znamenalo s tou hodinou predtým, že som bol skoro posledný. Veľmi ma to mrzelo, no ukľudnovali ma všetci, že 5 hodín nič neznamená v Dakare, pretože po štvrtej etape už som išiel dobre, už som vedel tie prístroje ovládať už som vedel aj trošku pridať.

Takže nasledoval presun loďou a prvý kontakt s Afrikou, aké bolo Maroko?

V Maroku tam bolo vlastne veľmi tvrdo, kamenisto. Ten Atlas je taký, oni tam majú tie cestičky tak porobené také kľukaté, všade sú šutre po krajoch a oni to ešte tak vystavajú, že sa nedá z tej cesty zísť. Zažil som štvrtú etapu kde boli duny, niektoré mali aj 30 – 50 metrov tam som mal trošku problém, pretože som nevedel zo začiatku si nájsť správnu stranu duny po ktorej sa dá ísť. Pár krá sa mi stalo, že som zapadol z druhej strany z tej záveternej kde bol piesok nesfúkaný. No potom som sa to naučil trošku.

Bola to tvoja prvá skúsenosť s Dakarom, na čo si treba na tejto súťaži dať najviac pozor?

Môj jeden veľmi dobrý kamarát a špičkový pretekár Roman Michalík hovorí, že čo je to tri sekundy v živote. A týmto by som toto chcel uzavrieť. Tam musí človek najprv rozmýšľať a ísť podľa svojich schopností, nie cez závit, lebo tak ak niečo preženiete tak vám veľmi málo kto môže pomôcť.

Je na Dakare súdržnosť jazdcov?

Určite väčšia ako pri podujatiach ktoré som absolvoval doteraz všetkých. Hlavne v tej Afrike, v Európe sa ešte spí po hoteloch a nie je tam skupina, že všetci spolu jedia, jednoducho žijú spolu. V tej Afrike už je to úplne ináč autári s motorkármi sú spolu a všecia vidia kto čo robí a je jedno či vedľa vás sedí Sainz alebo Kleinschmidtová alebo hoci kto, sadnú si vedľa vás a jednoducho jedia vedľa vás. Nie sú to žiadne hviezdy, nejakí majstri sveta, úplne normálni ľudia. S pánom Lopraisom som sa stretol prvýkrát a to je zázračný človek, ktorý ma po tom vypadnutí v šiestej etape dal trošku dokopy, dali sme si štamperlu spolu a podebatovali sme spolu, on mi pomohol veľmi.

V čom bola tá šiesta etapa kritická?

Musím povedať, že som slabý elektrikár, že elektrika je španielska dedina pre mňa a nato som doplatil. Odštartoval som a po 44. kilometri, v tme mi jednoducho zhasli svetlá, zhasla motorka a fúkal vietor, púštna búrka silná, nebolo vidieť na krok a nedalo sa s tým robiť nič. Ja som bol rád, že som vliezol do motorového priestoru do motorky a že ten prvotný náraz toho vetra a piesku nešiel na mňa, ale cez motorku, tak som vydržal do svetla tak. Potom ma dobehlo doprovodné auto, Rasťo Katriňák, a tam sa niečo pošimral v kábloch a zrazu mi to išlo. Tak som išiel ďalších asi 150 km, a na 218. km sa zadymilo a prestalo to ísť úplne. Skúšal som šimrať káblami ako on, a nič mi nepomohlo. Tam som vedel, že už je koniec, pretože bolo veľa hodín ešte som nebol ani na erzete, ktorá mala 400 km a už prakticky za štyri hodiny bola tma... Nakoniec dobre, že som už nešiel do púšte, pretože sme nakladali potom na prvej tankovačke dvoch motorkárov, ktorí nedostali benzín, lebo už bol poriadateľ zbalený, neprišli tam do toho termínu, do ktorého mali.

Viete už kde bol problém v spomínanej elektrike?

Neviem, nemám šajnu. Určite to bude buď od baterky alebo od štartovania, pretože tá motorka vôbec nereagovala na nič. Niečo vyhorelo, pretože sa z toho zadymilo, skrat nejaký alebo čo. Elektrikár som veľmi slabý, v tom sa chcem zdokonaliť.

Súvisela tá porucha s problémami v prvej etape?

Nie, to som spadol a ukopol som si kábel zo štartéra, nesúviselo to s tým vôbec.

Aký to bol pocit viezť sa v zbernom kamióne tých 400 km?

Úplne fantastický, to by som prial každému, kto si myslí, že Dakar je prechádzka alebo že to je pre starcov, že to je zraz turistov, každému by som prial toto prežiť. Čo prežil Jaro prvý Dakar a čo ja som prežil tento Dakar, je slabý odvar oproti nemu, ale mám z toho také zážitky, že v tej Bale, ako oni nazývajú tie autá, v tom by som sa už viesť nechcel.

Čo bolo na tom také hrozné?

No oni vás naložia do auta, motorku takým hákom naložia dozadu na korbu. V prednej časti korby je taký 2 x 2 m štvorec, je to zakryté, bez okien, bez všetkého, sú tam také lavice ako v 1203 a pás ako v lietadle, taký len cez panvu. Jednoducho nevidíte dopredu, dozadu, cez seba, nikde a on letí s vami normálne ako môže cez tú púšť, aby proste stihol vás vyložiť v cieli ďalšej etapy. Nám sa to našťastie nepodarilo, pretože by som sa nedostal do Ataru, ale nechali by ma v Zuerate a tam to letisko bolo ešte o 400 tried horšie ako v Atare a neviem, ako by som odtiaľ trafil domov.

Bolo treba zaistiť spiatočnú letenku predčasne, bolo náročné získať letenku do Paríža?

Bola bitka o letenku, to je tam večný problém. Ja som mal šťastie, že usporiadateľ ma naložil do ich lietadla v Zuerate a odviezli ma do Ataru, pretože musia mi zariadiť spojenie s mojim doprovodným autom, aby som si mohol nejaké základné veci zobrať. No a tam som čakal na lietadlo. Keď som prišiel do toho kvázi medzinárodného letiska v Atare, tak mi povedali, že najskôr možno v pondelok pôjde nejaké lietadlo. Asi. Že nevedia presne, ale že snáď v pondelok. Že ak chcem, že mi vybaví taxík, aby som šiel do hlavného mesta Mauritánie (Nouakchott), 400 km vzdialeného, kde aj tak je bitka o letenky. Takže som tam vydržal. Oslovil som Szalaya a ten mi pomohol vybaviť prioritnú letenku domov na lietadlo, ktoré šlo v nedeľu. O jednej v noci som bol vo Viedni.

Ak neberieme do úvahy penalizáciu, rýchlo si sa prepracoval v etapách spoľahlivo do prvej päťdesiatky. Ako sa ti tam jazdilo, boli to časy, ktoré si si predstavoval, že by si mohol jazdiť?

Už v Afrike som sa cítil dobre a tam už bolo aj 25. miesto, 22. už bolo dobré. Je veľký problém v Maroku, že sa strašne práši. To necháte si kilometer pred sebou jazdca a stále nevidíte nič. To je normálne mlieko, tam nefúka medzi horami, tam to stojí. Je dosť veľký problém a tí zadní jazdci majú veľmi málo šancí. Hlavne je to aj veľmi nebezpečné, pretože si myslíte, že idete bohvie ako rýchlo a ten prvý tam ide 120, vy 70 a nevidíte nič.

Mal si možnosť počas bivakov stretnúť sa s domorodcami? Aká je mentalita ľudí?

Vždy sme mali ozbrojenú ochranu, každé depo bolo strážené policajtmi. Vždy sa tam niekto dostal, no policajti sa snažili to vyčistiť. Pretože oni stále niečo chcú a niečo pýtajú a všetko by chceli mať čo máte vy.

Čo špeciálne oblečenie vesty do zimy, zišlo sa vám to?

Mali sme s Jarom, veľmi sme si pochvaľovali, z Čiech sme dostali také vesty, majú v sebe vyhrievané platničky na baterku a veľmi dobré to je, ozaj musím to odporučiť každému, kto má problémy so zimou.

Bola tam taká zima, bolo to treba?

V tretej etape ráno bolo mínus 5 stupňov.

Kedy ráno ste vstávali?

Mali sme dni, keď sme si mohli pospať, keď sme vstávali tak o šiestej, inokedy sme vstávali o štvrtej, o pol štvrtej. Tá šiesta etapa, čo som vypadol, som do jednej robil motorku a pol štvrtej som vstával, aby som o pol piatej mohol štartovať. Tam sa vôbec nespí, ani sa tým nikto nezaoberá, nikomu to nepríde nenormálne keď človek spí dve hodiny.

Denne si sedel 6, 7, ba aj viac hodín na motorke a prešiel si vzdialenosť ako z Košíc do Bratislavy, niekedy aj späť. Dá sa za taký krátky čas zregenerovať?

Boli etapy, kde bola 200 km spojovačka, potom 400 km špeciálka a 200 km spojovačka. Takže 800 km na motorke, to už je taká lepšia sranda a človek si na to ozaj zvykne. Ja som sa toho bál, pretože tam o siedmej svitá, o šiestej je už tma a za tých 11 hodín to jednoducho keď nechcete mať problémy musíte stihnúť. Ak to nestihnete, máte problém, pretože v púšti je orientácia po tme veľmi zlá. To GPS je tak spravené, že vám tu trať neukazuje vôbec, idete iba podľa roadbooku a musíte prejsť všetkými waypointami. To sú body, ktoré usporiadateľ určil a keď sa priblížite na 3 km tak sa zapne GPS a ukáže vám šípku kadiaľ musíte ísť, aby ste prišli k tomu bodu. GPS ukazuje iba azimut, ktorým idete a na roadbooku máte iba záchytné body ako strom, betón nejaký na zemi elektrický stĺp alebo dunu veľkú atypickú, nejaký tvar má tá duna, to vám tam nakreslia presne a tam vám napíšu, že musíte ísť sprava 500 m a 220 stupňov.

Čo si si značil ty naviac do roadbooku?

No ja nie som taký znalý toho všetkého, aby som si tam značil ako tí najlepší, že pravouhlú zátačku si dám modrým a ostatné červeným a neviem ako. Ja som si značil hlavne výkričníky a tie nebezpečné miesta a tie kilometre ktoré boli rýchlostné, kde bolo treba ísť pomaly. A myslím, že Jaro to robil tak isto.

Aké boli obmedzenia rýchlosti?

V Afrike v dedinách cez špeciálku sme mali tridsiatku. Mali sme našťastie také zariadenie, ktoré sa volá speedocap a to nám ukázalo, že už prichádzame k tej tridsiatke a jednoducho musíš tam ísť tridsať. Čo je veľký problém, lebo to nejde ani na voľnobeh tridsať. Keď ten výkričník zhasol, zóna skončila a mohlo sa ísť ďalej. Inak tam motorky nemajú rýchlosť obmedzenú.

Takže skúsil by si toto dobrodružstvo ešte raz o rok ak by bola šanca?

Určite áno, mňa to chytilo veľmi a urobím všetko, aby som sa tam dostal.

Čím by si krátko charakterizoval Dakar?

Jedinečnú pretek z výnimočnými ľuďmi. Proste nikto sa s vami nehrá, organizátor je rád, keď vypadnete. Tvrdé podmienky, nikto vám nič nevráti, môžete vypadnúť na piatom kilometri prvej etapy. Jedno kto ste, čo ste, jednoducho ste vonku.

KTM má nové modely, mal si možnosť ich vidieť v akcii, je to veľký rozdiel?

Je to veľký rozdiel, hlavne váhový. Aj tým, že tá motorka má menšiu hmotnosť, má väčší výkon, pretože tie kone sú rovnaké ale motorka je ľahšia, má lepšiu konštrukciu, rúrkový rám, je ďaleko lepšie servisovateľná, pretože má motor zavesený, nie je v ráme uložený. Moja motorka má 172 kg bez náplní a tá nová by mala mať do 170 kg s náplňami.

A čo vravíš na menší objem do 450 ccm, napríklad na Yamahy?

Usporiadateľ urobil tohto roku takú vec, že skrátil tankovačky. Kým po minulé roky to muselo byť 300 km, teraz kvôli týmto malým objemom to skrátili na 200 km. Takže trošku im ustúpili, čo si myslím, že je na škodu tohto podujatia, pretože to je taký pretek špecifický, že by to mali jazdiť motorky na to určené a nie ľahučké endurá, ktoré nemajú dojazd. A už to nie je ani o tej náročnej navigácii, pretože na 200 km sa zorientujete ďaleko lepšie ako na 300 km.

No a na záver otázka, ktorá nesúvisí priamo s Dakarom, ale s motorkami určite. Okrem závodných enduro mašín vlastníš aj inú motorku?

Teraz nie. Mal som cestnú motorku pred asi štyrmi rokmi som si kúpil od kamaráta cestnú deväťstovku, ale po mesiaci som ju predal, pretože tam to hrozilo darcovstvom orgánov. A už mám taký vek, že rozmýšľam nielen o tom, ako sa prizabiť na zvodidlách niekde ale aj o tom, ako žiť ďalej, čo robiť a o koho sa starať. Takže cestné motorky som zavrhol asi po mesiaci.

Takže to bola cestná motorka v premávke?

Áno. Keď si chce niekto kúpiť cestnú motorku, nech ide na okruh, tam nech sa vyblázni, nech to rozbije kde chce, ale ja si myslím, že takéto veľké motorky by na ceste byť nemali, pretože je tam veľa znečistenia na ceste, čo je najväčší problém. Prejde vám traktorista cez cestu a tá motorka jednoducho končí, tam nemáte šancu.

Takže o rok sa môžeme tešiť znovu na tvoju účasť na Dakare?

Dúfam, že to vyjde, snáď áno. Teraz je to však predčasné to sa ukáže až počas sezóny.

Motoride.sk teda drží Ivanovi palce v nastávajúcej sezóne a dúfame, že ho uvidíme na Dakare 2008.

Ivanove pôsobenie na Dakare 2007

Po technických problémoch hneď v prvej etape a následnej krutej penalizácii 5 hodín za prekročenie rýchlosti sa Ivan po prvom dni umiestnil v celkovom poradí na 211. pozícii. Následne však nasadil tempo, vyvaroval sa chýb a bez problémov sa umiestňoval v prvej päťdesiatke v etapách. Najlepší výsledok sa dostavil v piatej etape, kde obsadil 22. miesto. V šiestej etape však Ivana sklamala technika a musel nedobrovoľne Dakar opustiť.

	1	2	3	4	5	6
Etapa:	211	40		25	43	22	-
Celkovo:	211	208	206	168	138	-