História Harley-Davidson, 3. časť (1960 – 1980)

Mimo Hamamatsu fungovala pobočka v Tokiu a aj keď v 1954 hrozil Honde bankrot a model Dream „E“ bol slávny pre svoju poruchovosť, tak prišiel v roku 1957 najskôr model Dream C70 250 ccm a v roku 1958 model SUPER CUB 50 OHC... A bolo vymaľované...

Do roku 1960 mala Honda závod aj v Suzuke a to už vedenie vedelo, že nepostačuje japonský trh a treba expandovať mimo neho. Zase v tom nemal nos Soichiro, ale Fujisawa. A ten sa rozhodol pre vstup na americký trh. Na malý trh! Zhruba 60 000 motocyklov ročne nebolo veľa. Zriadil pobočku v LA a netušil, že čoskoro predá 20 000 kusov modelu Super Cub mesačne...

Honda Super Cub

Harley ťažil z populárneho Sportstera maximum a bolo to znať nielen na doplnkoch a kitoch, ale aj na závodnej dráhe, kde Carrol Resweber pridal už štvrtý majstrovský titul. HD Company sa domnievala, že cesta predaja vedie cez ľahko objemové motocykle a v lete 1960 začala jednanie so spoločnosťou Aermacchi. Bola to, alebo lepšie povedané „mala“ to byť odpoveď na lacné japonské skútre dovážané do USA.

Spoločnosť Aermacchi vyrábala malosériovo lietadlá od roku 1912 v Miláne. Potom v roku 1930 prišiel rozkaz od Mussoliniho na výrobu bojových strojov. To pomohlo. Ale v 2. svetovej vojne dostala továreň „vojnovo“ zabrať a zostalo len pár tehál a veľká diera v strede. Ako tak sa po vojne rozbehla produkcia automobilu a pre finančnú tieseň sa firma rozhodla pre výrobu maloobjemového motocykla.

Takže nakoniec v roku 1960 prevzala spoločnosť Harley Davidson 50 % divízie Aermacchi. Harley-Davidson Tooper bol skúter s motorom 165 ccm3, mal automatickú prevodovku a pohon zadného kolesa remeňom. Predával sa síce až do roku 1964, no predajný zázrak to nebol. V roku 1962 sa uviedol aj model BT Pacer Lightweight 175, a bol to spoľahlivý stroj majúci všetko čo HD mal mať. V tom roku Harley znova obchodoval a prevzal 60 % akcií spoločnosti Tomahawk Boat Company sídliacu vo Wisconsine. Tak získal vlastné zariadenia na výrobu ND a možnosť pracovať s laminátom. A nielen to. HD tam získalo výrobu elektrických vozíkov pre golf. Dokonca aj výroba tam fungovala, dlho však nie.

Aermacchi

HD v tom čase zrealizovalo vlastne len dve dobré rozhodnutia. Prvé bolo investovanie a rozširovanie portfólia doplnkov pre Harleye a následné prispôsobenie liniek na rast predaja výstroja a doplnkov. Druhé, angažovanie Wiliama G. Davidsona do pozície riaditeľa návrhárskeho oddelenia. Zvláštne je že svoj diplom pre umenie a dizajn z vysokej v Pasadene (jasné že Kalifornia) využíval vo Forde. Tam sa jeho talent prejavil na plno. Do rodinného podniku ho zlanáril otec. Wiliam aj tak závodil v pretekoch na HD a mal úžasný pocit pre zákazníka, tak to pozvanie prijal. Pustil sa hneď do práce.

Honda predávala svoj Cub na „váhu“. Až do roku 1966 sa predalo v USA mesačne cca 20 000 kusov tohto japonského hitu. Potom predaj padol na minimum, aj keď v Európe sa predával ďalej a dobre. Veď ich Honda predala celkovo 35 miliónov, a to je teda číslo. Každopádne to zanechalo na jedinej domácej značke v USA jazvy. A nielen Honda, celá paleta značiek od Ducati až po Yamahu obsadzovala trh.

Vrátime sa ale k jednej veci. To slávne 1 %. Dejiny majú pre neho veľké obchodné miesto. Vysvetlím prečo. Do roku 1960 keď AMA odsúdila motogang akéhokoľvek razenia, a Sonny viedol a rozširoval svoj klub Hells Angels, Honda vedela o neustálom útoku verejnosti na spoločnosť HD za „podporovanie“ desperátov. Harley nevedel, a ani nemohol toto riešiť. Budem citovať Sonnyho s jeho knihy Hells Angel: “jediným dôvodom, prečo Hells Angels zostali verný firme Harley je ten, že HD môžete vždy opraviť a nezáleží na tom, čo sa sním stalo - jedine, že by zhorel. Preto aj dnes vidíte na cestách Harleye z 1946. Keď ich udržujete, sú nezničiteľné“ Pre HD to ale bol problém a dokonca sa firma pokúšala riešiť problém tak, že divochom nakúpia Hondu. Fujisawa to dobre vedel, a keď do pobočky v LA investoval 250 tisíc, tak do reklamy 2 milióny. A slogan znel jednoducho: Najlepších ľudí stretnete na Honde. V Harleyi šlo každého roztrhnúť od jedu...

V roku 1967 sa spoločnosť Harley Davidson dostala pod hrozbu bankrotu. Nebola to nútená situácia, ale nebola ani ľahká. HD totiž disponoval zastaralou výrobnou technikou a potreboval omladiť. To sa nedalo finančne zvládnuť, a pri takej silnej konkurencii hrozilo pomalé umieranie. A tu sa Harley strašne kopol. Prezident Wiliam H. Davidson prijal ponuku spoločnosti American Metal Foundries (AMF) prevziať doteraz čisto rodinné zlato tejto spoločnosti. Tá mala právo plnej kontroly na 11 rokov. Rodney C.Gott tak nazval novú spoločnosť AMF/Harley Davidson. Po 62 rokoch bol koniec čisto súkromnej spoločnosti HD vedenej srdcom a rodinou...

Nebol to jediný úder. Knockout nastal, keď si HD dal pred 1967 spracovať štúdiu na potrebu zákazníka. Tam si Harley potvrdil že nemá cenu investovať do vývoja štvorvalcového motora. V roku 1968 Honda uviedla legendu menom CB 750 Four. Dnes už vieme, čo nasledovalo. Harley šiel k zemi... Počúval odpočítavanie rozhodcu... V tom hlase počul ako investícia 10 miliónov do spolupráce s Porsche, zameraná na postavenie motora Nova, vidlicového štvorvalca s rozvodom OHV, ide do luftu. Napriek prototypom sa ani jeden nedostal do série. A to nevedel že bude horšie.

Továreň nebola schopná vyrábať veľké počty motocyklov a to na zastaralej výrobnej linke. Takto sa Japoncom nedalo konkurovať. Harley 62 rokov fungoval na skvelej remeselnej výrobe a spoľahlivosti. AMF to musel zmeniť. Plán zahŕňal kvantitu a kvalitu v jednom. Ďalej AMF založil výskumné oddelenie a do loga Harley – Davidson vložil písmená AMF. V 1966 Harley upravil elektrické vybavenie veľkého dvojvalca, zmenená hlava valca a elektrický štartér. Duo-Glide bol nahradený modelom Electra – Glide. Panhead tĺkol ako pravé srdce a Sportster dozrel tiež na pár inovácii ako napríklad nový karburátor, vačkový hriadeľ a elektrický štartér. Stále fungoval predaj pre policajné zložky a predaj „štandardu“ stúpal. Treba si ale uvedomiť jednu vec. Keď napríklad v roku 1959 vykázal Harley obrat 16 miliónov, a v roku 1965 30 miliónov, tak Honda vzrástla z 500 000 na 77 miliónov, a o rok na 107 miliónov. Obchodné pravidlo je jednoduché. Ak to dokáže konkurencia, treba sa o ten „koláč“ pobiť, a to chcelo AMF s Gottom na čele, čo najskôr. Chyba. Úspech sa rodí postupne.

Zákazník si dokázal v obchode mimo HD kúpiť značku ako Royal Enfield, Greeves, Laverda, Moto-Guzzi, Matchless, Benelli, Gilera, Ducati, BMW, Husqvarna, DKW, Norton, Jawa, Vincent, Velocette, Triumph, BSA, Ossa, Kawasaki, Yamaha, Honda a Suzuki. Trh bol plný motocyklov a to bolo pre Milwaukee priveľa. AMF začal zvyšovať produkciu. V 1969 (vznikol aj film Easy Rider) to bolo 15 575 ks, 1970 už 16 699, v 1972 to bolo až 34 750 strojov a 1974 až 40 430 ks. Potom ale nasledoval pokles. Rodney C. Gott neskoro zistil, že rýchlo rastúca produkcia mala odozvu na doteraz výbornej kvalite strojov HD. AMF uznalo, že jedinou spásou bude držať sa svojich kariet, solídnosť – spoľahlivosť - kvalita. Gott sa pokúsil na to zamerať.

Easy riders

Lenže Honda vyložila kartu v 1975, v správny čas. Na trhu sa objavila ďalšia legenda, Gold Wing. Plochý štvorvalec o objeme 1000 cm3, nízka a zavalitá stavba, model namierený priamo proti Harleyu. Irimajiri ho navrhol po vzore BMW ako plochý šesťvalec s objemom 1470 cm3 s rozvodom OHV. Mal 61 koní a pracoval snáď v každom režime otáčok. Do série sa ale dostala okliešťená verzia. Chladenie obstarávala voda, dva ventily na valec a výkon 82 koní pri 7500 ot. Harley mal navrch aspoň v podvozku. Prvé zlaté krídlo sa ovládalo zle, podvozok nedostačoval a bol slabý. Dokonca dochádzalo k vážnejším nehodám, a tak dostal nedobrú povesť. Teraz už vieme, že to bol začiatok, ale Harleyu sa uľavuje a sústreďuje sa na zmenu. Honda nespala a do roku 1981 zatiaľ menila a upravovala pošramotenú povesť zlatého krídla.

Honda Gold Wing 1000

Rodney sa domnieval že problém vo firme je dôsledkom vedenia rodiny Davisonových. Ale udalosti ukázali, a následná obmena osôb tiež, že korene zla sú inde. Aj keď Wiliam Herbert Davidson zastával funkciu prezidenta do 1971 (celkovo 29 rokov), a na jeho miesto nastúpil jeho syn John A. Davidson., nik nečakal zlepšenie. Zmienené zvýšenie predaja bolo práve zásluhou Johna. Výrazne modifikoval nielen každú modelovú radu, ale zmenil aj rám a nádrž u každého modelu. Komplet prepracoval farebnú paletu. Nebudem popisovať každučkú súčiastku, ale zmena bola. Problém nastal v logistike a managmente AMF. Tá preniesla výrobu rámov a kompletizáciu motocyklov do svojej továrne v Yorku. V Milwaukee a na Capitol Drive sa vyrábal naďalej motor a prevodovka. Prvá produkcia v Yorku patrila modelu Sportster. Produkcia tam enormne stúpala ale ani jedna továreň vo Wisconsine nedokázala držať krok s Yorkom. Dôvodom bolo samostatné vedenie továrni a aj ich metóda bola každá iná. Doplatil na to zákazník, dochádzalo k nedostatkom u objednávok a k malej trpezlivosti u dílerov. Ďalej dochádzalo k veľkej poruchovosti a nedostatkom na motocykloch HD. To malo za následok ďalšiu finančnú stratu, ktorá mala za následok vyostrenie vzťahov vo fabrikách Harley Davidson. Dokonca po čistkách vo vedúcich pozíciách spoločnosťou AMF došlo až k trojmesačnej závodnej stávke. Štrajk mal samozrejme za následok ďalšiu finančnú stratu. Novým šéfom sa v tom najhoršom čase stal Ray Tritten.

HD už mal len 5 % trhu. Dejiny nás teda učia, že prehnaná agresívna obchodná politika stavaná na nepremyslenej kvantite bez načúvania dvoch základných pilierov motocyklového obchodu – díler/zákazník, nefunguje. Bohužiaľ, stále sa ale nachádzajú značky, ktoré sa nepoučia ani dnes. Zákazník HD sa preto rozdeľuje na trvácneho a verného, proti takému čo to už vzdal. U dílera je situácia obdobná, a ten čo chcel vydržať a prežiť, opravuje aj kosačky. Ostatok presedláva na inú značku. Ku tomu si treba pripočítať starosti dílera, keď už u skladania nového motocykla rieši kvantum problémov a množstvo servisných opráv, ktoré mu importér neprepláca... AMF zvažovalo predaj spoločnosti HD (napr. aj Honde). Ray mal ťažkú úlohu, ale našiel cestu.

Ray vedel, že preraziť sa dá len jednoduchosťou vlastnou Harleyu oproti technicky prešpikovaným Japoncom. Aj keď v tom čase mal Harley menej vibrácií, lepšie brzdil a štartoval, pre mnohé nové technické novinky u konkurencie sa dostával do úzadia. Ray sa rozhodol dosadiť do vedenia spoločnosti človeka majúci zmysel pre nový štýl práce a zároveň dokáže zachovať tradičnú hodnotu HD. L. Vaughn Beals sa stal prezidentom v roku 1977. Bol to vzdelaný a nekompromisný muž spravodlivého zmýšľania. Prvé čo ho zamestnalo bola továrenská logistika , skladové hospodárstvo a distribučný plán. Začal aj okamžite riešiť ako zariadiť stratenú spoľahlivosť modelov a ich kvalitu, a zároveň zriadil nové oddelenie ktoré riešilo už spomínaný motor Nova, ale hlavne bola zadaná úloha pre vývoj nového V –Twinu, kde zostane charakter HD, ale zvuk musí byť tak jasný že motocykel spoznáte skôr ako ho zazriete nad horizontom...

Bol to rok 1978, keď vývoj dostal jednoduchú úlohu, stvoriť nový motor odlišný od Shovelheadu a musí to stáť minimum peňazí. Do toho času nespal ani Wiliam G. Davidson. Mimo udržania a organizovania stretnutí HD, kde sa pravidelne stretol majiteľ dílerstva, zákazník a vedenie, pracoval na oživení modelov. Tak vznikol aj FX Super Glide. Táto zmes modelov HD nebola veľmi úspešná, ale našla si svoje miesto medzi modelom FL a XL. V 1976 sa spustila výroba každého modelu ako limitovaná séria nazvaná Liberty, ako uznanie k 200 rokom Ameriky. XR750 kraľoval plochej dráhe a Sportster 1200 dokázal po úpravách zajazdiť 400 metrov za 11 sekúnd. V sedemdesiatom siedmom dorazil do predajní „bitkár“ FXS Low Rider a XLCR Cafe Racer (predchodca XR 1000). Aj keď sa motocykle upravovali často, najrozšírenejšou úpravou v tom čase bolo odstraňovanie loga AMF s nádrže.

Harley dospel v 1977 k záveru, že japonské motocykle sa predávajú za strašne nízke ceny a poslal žalobu medzinárodnej komisii colných taríf, ktorá žiadosť prešetrila a firme bola odopretá akákoľvek federálna ochrana. Na vine si bol Harley sám, potopil sa vďaka dílerstvám, ktoré vo výpovediach uvádzajú problémovú spoluprácu a neschopnosť Harleyu postaviť v posledných rokoch kvalitný stroj. Bolo to v tom čase, keď sa AMF snažil zbaviť Harleyu. Harleyu už ostávala len americká vlajka... A Vaughn Beals, anjel záchranca?

H-D Sportster XLCR