Trentino 2006 alebo Vymetanie nezvučných passov 1/8

...a ešte si zrejme aj dlho počkajú. Vydretý voľný termín bolo ale škoda nechať odplávať, predpoveď počasia obstojná, tak sme nakoniec dobre urobili, že sa šlo (ako sa ukázalo, boli to po dlhom čase jediné Alpy v roku).

Okrem klasík bolo nutné zas vyhľadať na mape nejaké tie novinky, a zavŕšiť to jedným utajovaným pútnickým miestom.

Bojové sms-ky, a už je tu aj predvečer odjazdu. Telefonujem Gabovi že čo a ako, a on že nič, akurát ho riadne bolí hrdlo, ale bude kloktať slanou vodou a do rána je fit. Úprimne parťáka ľutujem, a spokojný sám so sebou si opakujem, že ešte nikdy na žiadnom motovýlete som nebol chorý, ani som neochorel.

4.6.2006

Žilina, Zeleneč, Bratislava, Wien, Graz, Klagenfurt, Villach, Mauthen. 702km

Zavčasrána otvorím oči do nádherného dňa...totiž vlastne len jedno oko, druhé je zalepené. Utriem zelený hnis do trička, kvapnem a v relatívne dobrej nálade vyrážam v ústrety priateľom, ktorí čakajú na Zelenči. Po pár minútach jazdy ma rezavá bolesť v oku (idem so zatvoreným-okom) núti v Ilave zísť z diaľnice, vyhľadať lekáreň a kúpiť dáke účinnejšie kvapky.

Diagnóza magistry je ale jasná v prvej sekunde: „to je na antibiotiká“. Pokračujem v jednookej jazde po diaľnici, a kvôli tomuto hendikepu volíme na presun do Mauthenu tú najjednoduchšiu trasu, po diaľnici. Sölkpass, Nocklamstrasse a Windische Höhe dnes nebudú poctené našou prítomnosťou. K večeru sa už interval pravidelného vytierania oka predlžuje z 10 minút na asi pol hodinu, a cesta ubieha „veselšie“.

Oko síce reže aj večer ako šľak, ale pri pohľade na Gabove utrpenie s hrdlom sa aspoň necítim taký osamelý. Maroško nám vysvetľuje, koľko rokov už nebol chorý, ani len nádchu nemal....

5.6.2006

Mauthen, Plöcknepass 1362m, Tolmezzo, Ampezzo, Passo di Mauria 1298m, Pieve di Cadore, Passo Cibiana 1536m, Passo Duran 1605m, Passo Aurine 1299m, Passo di Cereda 1369m, Passo Brocon 1616m, Grigno, Caldonazzo, Calceranica. 318km

Dnešným dňom začína teda naše putovanie po menej zvučných sedlách. Po rozlúčke s našími hostiteľmi Bergerovcami v Mauthene prekonávame starý známy Plöcknepass, čím sa dostávame do Friaulu.

Po pár minútach jazdy míňame odbočku na Monte Zoncolan či Ravascletto, takže mi blinkrovým palcom trošku cukne doprava, ale poznávanie nového má dnes prednosť. Zdravotne som na tom už o čosi lepšie, oko už až tak nereže, aj ním už začínam pomaly vidieť cez povlak, ale dostavila sa hnusná bolesť hrdla a stredná horúčka. Gabov stav je bezo zmien, Maroško je v pohode.

Cez Ampezzo začíname stúpať kľukatou cestou č.52 na Passo Máuria. Táto cesta je na mape označená ako hlavná cesta, východozápadná spojnica v tejto oblasti, výška takisto málo impozantná, takže očakávame hladký a rýchly presun. Okamžite sme vyvedení z omylu, aj keď celkom príjemne: Passo Máuria, to sú nekonečné a nekončiace zákruty v lese, to vykrúcanie lezie až na nervy, rovinky neexistujú. Našťastie premávka nulová, v sedle oddych pri zatvorenom hoteli, ktorý asi pamätá aj lepšie časy.

Ticho narúšajú iba semtam prechodiace skupinky nemeckých motorkárov. Škoda, že všetko je v lese, výhľadov je v porovnaní so známymi a vyššími dolomitovskými sedllami pochopiteľne pomenej.

Ďalej pokračujeme na juhozápad cez sedlá Passo Cibiana, Passo Duran, Passo di Aurine a Passo di Cereda. Niektoré zdroje uvádzajú tieto sedlá, najmä Passo Duran, ako tajné tipy porovnateľné s Dolomitmi, ale ja som relatívne sklamaný. Azda je to aj kvôli počasiu, ktoré sa medzičasom zhoršilo, zmazľavilo cestu a obmedzilo výhľady.