Dolomity a Friaul 2005 - tip na predĺžený víkend 1/5

Koniec leta 2005 mal ešte špeciálnu príchuť v tom, že na moju tradičnú vyrývačnú sms-ku zareagoval dlhoročný parťák Rudo pozitívne, a preto som nesmel otáľať! Naopak, bleskovo som stanovil dátum odjazdu, aby si to náhodou nerozmyslel...

Pôvodne plánovanú trasu som musel síce výrazne upraviť (šli so mnou dva cestné motocykle), ale ako sa už často opakujem, vykričané stálice východných Álp sa mi nezunujú nikdy, a aspoň sa strávime tých pár dní (alebo lepšie povedané hodín) intenzívnou prehliadkou klasík, ktoré môžem vrelo odporučiť všetkým.

Takže trasa bola zvolená pospájaním osvedčených prejazdených krásnych ciest a sediel, notoricky i menej známych, a na konci sa aj tí skúsenejší (to akože my) tešili z dvoch nových skalpov.

Ešte pred pár rokmi by bol takýto výlet hotovou životnou udalosťou, dnes (neviem či bohužiaľ alebo našťastie) ho „vďaka“ nášmu životnému tempu môžeme bez preháňania nazvať rýchlovkou na predĺžený víkend. Ako je tomu vždy, aj z miest nocľahov tohto výletu by sa dali vytvoriť základne na niekoľkodenné jazdenie, ale...nemáme čas! Prípravy na výjazd sa zas obmedzili na niekoľko telefonátov a predvečerný nákup zopár paštík, a...

Streda, 31.8.2005

Za chladnej rannej hmly sa s Rudom stretávam na benzínke v Žiline. Čaká nás únavný presun do zasľúbených (aspoň pre motorkárov) zemí, a preto bez zbytočných prestávok ukrajujeme prvé stovky kilometrov z dnešnej trasy. Žilina, Blava, Eisenstadt, Graz, Klagenfurt, Villach... nemusím snáď zdôrazňovať, že s postupom času a krehnutím našich telesných schránok sú prestávky čoraz častejšie a dlhšie. Náš tretí parťák Milan (ktorý sa do druhej v noci sťahoval!) nijako nemohol stíhať ranné stretnutie pri Viedni, a preto miesto stretnutia sms-kami na každej zastávke operatívne presúvame, až kým sa ním definitívne nestane zasnená železničná stanička v mestečku Hermagor pod hrebeňom Karnišských Álp.

Ak sa tam k nám má Milan pripojiť v dohodnutú podvečernú hodinu, znamenalo by to z jeho strany obdivuhodný vysoký trojciferný rýchlostný priemer vrátane prestávok, hraníc, viedenskej zápchy a okresiek. 160 koní pod plastovými kapotážami ZZR však nie je na okrasu, a preto po chvíli čakania naozaj okolo štvrtej popoludní vítame unaveného kamoša, a po nejakých kávičkách v staničnom bufete pokračujeme smer Mauthen, kde máme zajednaný apartmán. Na moje naliehanie nie priamo po ceste č.111, ale za Hermagorom odbočujeme na juh, smer Nassfeldpass (1530m).

Tento pass nám do zbierky chýba, a minimálne enduro by malo zvládnuť na talianskej strane aj sedlo Sella di Lanza, spojnicu medzi Paularom a Pontebbou (to som mal absolvovať iba ja, a prísť do Mauthenu cez Plocknepass), jogurty to môžu švihnúť na Plöckepass diaľničnou obchádzkou cez Tolmezzo.

Začíname teda stúpať na Nassfeldpass, aj keď hneď na začiatku dopravná značka čosi splieta o neprejazdnosti smerom do Talianska. Sme prekvapení, aké nádherná je severná rampa Nassfeldpassu – kvalitné zákruty a priam okruhový asfalt. Že mi Milan zmizne najneskôr v tretej serpentíne z dohľadu, to mi bolo jasné. Skúšam teda aspoň Rudovi (je to jeho alpská premiéra, prvý pass...) predviesť, ako sa to má robiť! Lenže asi tak po 10 serpentínach vidím, že je stále asi 10cm za mojím zadným kolesom, a očividne má s rezervou na viac...!

Veľkorysým gestom ho teda púšťam pred seba, a keď po pár švihoch zmizne z dohľadu aj on, zdôvodňujem si svoju pokakanosť sám sebe aspoň tvrdou zmesou pneumatík na Varadere. Po 9km stúpania nás serpentíny vynesú o takmer 1000m vyššie, a už si vychutnávame scenériu vrcholového plesa, okolitých hrebeňov....i pohľad na mnohonásobné zákazy vjazdu a zátarasy smerom do Talianska. Navzájom sa posmeľujeme k ich ignorovaniu, Milan hovorí, že „že projedem, o tom není pochyb“ a už aj klesáme na juh do úzkej rokliny. Vidíme viacero odstavených áut s talianskymi špz-kami, čo nás utvrdzuje v názore, že prejdeme. Po pár serpentínových kilometroch je však našim odvážnym plánom koniec koniec:

asi 200m cesty úplne chýba po nedávnych záplavách, jednoducho cestu i most voda vzala so sebou. Nevadí, aspoň sa v doline nemusíme deliť, a chýbajúci Sella di Lanza znamená pre mňa príjemnú nevyhnutnosť, opäť sa do Friaulu vrátiť! Vraciame sa teda do Rakúska na cestu 111, a po polhodinke jazdy už pristávame v Mauthene na známom dvore u pohostinných Bergerovcov... 761 dnešných kilometrov stačilo každému z nás.

Štvrtok, 1.9.2005

Presuny skončili, druhý deň je už vyslovene horský, je potrebné pekné počasie využiť nadoraz, tlaková výš nie je stabilizovaná. Nabudení sme všetci ako začiatočníci, na pláne je prejazd Friaulom a Dolomitmi, takže aj „presuny“ sa konajú na kľukatých cestách plných zákrut a prevýšení. Hneď za ranného oparu začíname odkrajovať prvé serpentíny nenápadného ale nádherného Plöckepassu (1362m).

O jeho krásach i prednostiach som už popísal dosť, rýchla severná rampa i exponované serpentíny južnej rampy sú pomerne rýchlo za nami, pokračujeme na Paluzzu, a odtiaľ stúpame na západ do fantastického ľudoprázdneho sedla Monte Zoncolan (1780m). Monte Zoncolan je vlastne lyžiarske stredisko, na vrchol ktorého vedie nespočet (najskôr kvalitných a širokých, neskôr úzkych a rozbitých) asfaltových serpentín. Opäť vyše 1000m výškových, relax v tichu na vrchole (na vrcholovej asfaltovej ploche – ani neviem či je to parkovisko, či letisko?).