San Marco 2007 1/4

Nakoniec to dopadlo tak, že termín odjazdu sa posunúť musel, ale termín príjazdu sa posunúť nedal. Plánovaný cieľ (Aosta a okolie) tým pádom „padol“, a tak sme sa museli zamerať na niečo bližsie.

Predpoveď počasia bola premenlivá, ale nebolo na výber. Pri príležitosti x-tého prejazdenia „starších vecí“ sme však do programu aspoň zaradili aj niekoľko noviniek, a cieľom sa stalo legendárne sedlo Passo di San Marco, ktoré sa nám pri dvoch predošlých výjazdoch nepodarilo pokoriť...

Nedeľa 10.6.2007

Trasa: Žilina – Wien – Salzburg – Fügen im Zillertal – Gasthof Stipler Hof (20€ s raňajkami),753km

Po tradičnej stretávke na pumpe za Viedňou krájame celé Rakúsko, smer Linz, Salzburg, a ďalej na Rosenheim, Innsbruck. Dnes sa potrebujeme dostať do impozantnej doliny Zillertal, nakoľko prejazd známou hrebeňovkou Zillertaler Höhenstrasse nám v zbierke chýba. Toľkokrát sme už šli okolo, a dokonca vlani sme aj do Zillertalu za týmto účelom odbočili, ale vjazd na Höhenstrasse som akosi prepískol. Dnes sa potrebujeme večer iba ubytovať, čo sa javí ako nečakaný problém, pretože už ani v Rakúsku už nechcú ubytovať dvoch pocestných na jednu noc. Nakoniec v obstojnom priváte vo Fügene všetko dobre dopadlo.

Pondelok 11.6.2007

Trasa: Fügen – Ried/Kaltenbach – Zillertaler Höhenstrasse (2000m/4€) – Hippach – Fügen – A12 – Innsbruck – Landeck – Martina – Nauders – Reschenpass 1504m – Rojen (Roia) 1968m – Schnöneben 2100m – St.Valentin – Laudes – Mustair – Umbrail Pass 2503m – Stilfserjoch 2758m – Bormio – Passo Gavia 2652m – Ponte di Legno – hotel**** Mirella (40€ s raňajkami),380km

Dnes teda začíname „vymetať“ prvú vec, ktorá mi chýba do zbierky, a síce panoramatickú cestu Zillertaler Höhenstrasse. Dá sa dosiahnuť z viacerých miest z doliny, a my volíme nástup tak, aby sme si vychutnali celú jej dĺžku (z Riedu). Medzi nástupnými rampami vo výškach 1700-2020m je to necelých 20km, plus cca dvakrát 12-16km na výstup a zostup (celkovo existuje až 5 nástupných trás na „Zillertalskú výškovú cestu“). Nástup nekonečnými serpentínami je síce v lese, ale nadmorskú výšku naberáme úctyhodným spôsobom, pripomína mi to stúpanie na Panoramicu.

Zastavíme až pri búdke, kde sa má platiť mýtne. Beží k nám upravený dôchodca, ktorý na pozdrav odpovedá „fír ojro!“. Spýtam sa ho teda čosi iné, odpoveďou je zasa „fír ojro“. Cálujeme teda, fasujeme len akýsi ústrižok ako v kine za socíku, a hurá nad hranicu lesa užívať si panoramatický traverz.

Čo ma na tejto Höhenstrasse fascinuje najviac, nie sú ani tak výhľady na trojtisícové hrebene (sú mimochodom úžasné), či do doliny takmer 1,5km pod nami, ale hlavne to, ako sa domáci vedeli spojiť pre spoločnú vec, ktorá pritiahne do doliny (v lete) viac peňazí. Cesta mi pripadá nielen ako čisto výletná panoramatická, ale tiež ako šikovne pospájaná sústava horských cestičiek súkromných, lesáckych, bačovských a lanovkársko-údržbárskych. Nikto s tým nemá problém, žiadne spory, rampy a brvná. Naopak - všetci sa tešia, ako sa turisti hrnú, pričom príjem z „vjazdného“ na cestu je len špičkou ľadovca výhod, z ktorých v doline profitujú všetci.

Predpoludním klesáme do doliny (do Hippachu), vraciame sa na diaľnicu, a pokračujeme na Reschenpass. Za Landeckom sme pred mostom nečakane odklonení do Švajčiarska, kvôli oprave serpentín severnej rampy Reschenpassu. Reschenpass dosahujeme úžasnými serpentínami na trase Martina-Nauders , ktoré ani nie sú poriadne na mapách, ale na naše prekvapenie patria zákrutami a povrchom k tej najfajnovejšej alpskej extratriede!!! Ak pôjdete na Reschenpass, tak určite tadiaľto. V Nauderse si dožičíme poludňajšiu kávičku, ale počasie sa začína definitívne kaziť, a na zvyšok dneška navliekame „regenky“. Napriek tomu z Reschenpassu nepokračujeme po hlavnej ceste, ale v dedine odbočujeme na západ, a po západnom brehu priehrady Reschensee sa presúvame k začiatku stúpania k výškovým bodom Rojen (1968m) a Schnöneben (2100m) , čo je vlastne dolná stanica lyžiarskej sedačky.

V peknom počasí to tu musí byť zaujímavé, ešte celých 600 výškových metrov nad jazerom Reschensee. Dnes sme radi, že vôbec dovidíme na jazero, o pozorovaní okolitých hôr môžeme len snívať...

Zázrak s počasím sa nekoná, a tak klesáme na juh, odbočujeme do Švajčiarska, a cez zahmlený Umbrailpass (2503m) sa dostaneme na upršaný a úplne vyľudnený Stilfserjoch (2758m) . Dávame (sami v obrovskom hoteli) kávičku, a keďže je už po 18tej hodine, spúšťame sa zmáčaní do Bormia.