Lombardia a Slovinsko 2005 1/6

Pravdupovediac som mal začiatkom leta 2005 na práci celkom iné veci ako mototuristiku, a svoj prvý skromný výjazd na motorke vôbec som absolvoval až v júni. Či a kedy sa mi zadarí v lete ja tradičný výjazd do Álp, a či ich nebodaj bude viac, to som si radšej netrúfal odhadnúť. Starostlivé plánovanie, priaznivá predpoveď počasia a tolerantnosť mojej drahej polovičky mi to nakoniec predsa umožnili. Mimosezónny termín (jún) sa nedal nijako stihnúť, ale pohŕdnuť pár voľnými dňami v júli som si nedovolil...

Z takýchto okamihov človek dokáže vyžiť celý rok (Passo del Maré)

Tak sa teda stalo, že sme sa 17.júla 2005 o 6:00 stretli na pumpe v Žiline s Matúšom (GW1800), a neskôr na pumpe pred Blavou s Paťom (Fazer 1000), a vyrazili po diaľniciach juhozápadným smerom. Pri túžbe spoznať zas niečo nové, doposiaľ neprejazdené, mi učarovala Lombardia, teda aspoň jej alpská časť, kde najzaujímavejšie cestné sedlá sa dajú nájsť v oblasti medzi jazerami Garda a Como. Predtým som o tom dosť čítal, a mnohé z týchto tichých sediel sú asfaltové, a teda zjazdné aj „ťažkými“ motorkami. Bol som hlavne zvedavý, ako sa tam bude správať GW, ale dohoda bola taká, že „rizikové“ úseky jednoducho vynechá. Nakoľko mojim priateľom ešte čo-to chýbalo do alpskej zbierky prejazdených sediel (aj niektoré vyslovene „povinné veci“), namiesto priameho presunu po diaľniciach až do cieľa, sme zvolili takú nástupovú trasu, na ktorej si môžeme serpentín, sediel a výhľadov (teda hôr) užiť naozaj dosýtosti. Znamená to síce menej času na Lombardiu samotnú, ale prejsť v peknom počasí Timmelsjoch, Stelvio či Gáviu, to ma neomrzí nikdy. Nikdy!

...ani Gávia ma nikdy neomrzí

Takže toho 17.júla 2005 od včasného rána si to tri kuframi obťažkané (alebo skôr vyzdobené?) mašiny sypú po diaľniciach (je nedeľa, stop kamiónom) 200km do Blavy, a ďalej Wien, Salzburg, Rosenheim, Innsbruck, odbočka Ötztal, a už aj naberáme výšku touto vyše 60km dlhou alpskou dolinou, aby sme si na sklonku dňa dožičili už tradičný výstup na najvyššie položené legálne alpské parkovisko, Hochsölden-Tiefenbach, vo výške 2829m (značená odbočka zo Söldenu, po 17:00 už bola mýtnica prázdna! – inak to stojí tuším 5 euro na osobu). Na konci známeho strmého tunela v závere doliny sa opäť vynárame na parkoviskách pri dolnej stanici lanoviek na ľadovec, a povinné je samozrejme i fotografovanie (aj) pred tabuľou s kótou spomínaných 2829m.

Tabuľa s kótou 2829m sa do záberu nezmestila, ale takto to tam vyzerá...

Tu, vo výškach, sme razom vo svojej koži, jednoducho si vychutnávame večernú osamelú alpskú prítomnosť. Neskôr sa spúšťame sa naspäť do doliny (stúpanie/klesanie je naozaj veľmi strmé, serpentín nie je na taký výškový rozdiel príliš veľa!), a končíme v stredisku Obergurgl v zajednanom apartmáne. Za 50 euro máme apartmán veľký takmer 80m2, s obývačkou a dvoma spálňami, v pohode nám ho poskytli iba na jednu noc. Aj domáca si nás pamätá, a musíme s ňou povinne prevrátiť zopár štamperlíkov hruškovice. Potom už len večera a do postelí, veď 940km bolo naozaj dosť.

Červiaci klesajú z Hochsöldenu nazad do Ötztalu

Na 18.júla je, ako som spomínal, naplánovaný presun do cieľa našej cesty, ale „v ceste“ nám stoja najznámejšie klasiky východných Álp, ktoré sa jednoducho nikdy nezunujú! Ako prvý je na rade Timmelsjoch (2503m), ktorého prvé serpentíny nám začínajú prakticky predo dvermi. Vďaka prísnemu budíčku sme na mýtnici (8 Euro!) prví už okolo 8:00, a po peknom výstupe si aj v sedle o 600m výškových vyššie vychutnávame nezvyklú samotu.

Záver osamelého výstupu na Timmelsjoch z rakúskej strany v rannom opare

Parkoviská prázdne, reštika zatvorená, takto to mám rád, cez deň tu býva v peknom počasí poriadne dusno!