Motoride Dakar Adventure 2008 – alebo cesta na zrušený Dakar 2/4

6. január – Cabo da Roca – 136 km

Keďže chalani sa ešte večer ešte nerozhodli o Maroku, dohodli sme sa, že pôjdeme na Cabo da Roca - mys Roca. Je to najzápadneší bod kontinetálnej Európy, nádherné útesy na brehoch Atlantiku. Počasie znovu nepraje, prší a je hmla. Z hotela odchádzame dosť neskoro, lebo sme sa zdržali ešte s tímom Pan-Am, rozhovory, fotenie atď. Na Cabo da Roca prichádzame tesne pred treťou. Je taká hmla, že nie je vidno ani Atlantik. Prešli sme sa po útesoch a pomaly sa začalo vyjasňovať. Celkovo sme tam strávili asi hodinku a počasie sa vylepšilo, takže si toto miesto môžete pozrieť aj na fotkách. Cestou na juh sme sa zastavili ešte na pláži s peknými pieskovými dunami. Namiesto odhŕňača snehu tu majú odhŕňač piesku, ktorý pravidelne čistí asfaltku. Po pláži sa ale jazdiť nesmie :-(

Cieľ dnešného dňa mal byť kdekoľvek na juhu. V Lisabone sme nakúpili a Andre pripevnil nákup popruhom na kufor. Vyrazili sme na juh cez most 25. apríla. Je to nádherný visutý most cez rieku Rio Tejo, ktorý sa náramne podobá na známy Golden Gate Bridge v San Franciscu. Nie je to náhoda, keďže ho stavala rovnaká firma. V čase dokončenia v roku 1966 to bol piaty najväčší visutý most na svete a najväčší mimo USA. Dnes mu patrí 17. priečka. Na moste sú tri pruhy v každom smere, pričom stredné dva nie sú asfaltové ale kovové (akási mreža). Preto prejazd mostom vydáva zaujímavý zvuk. Práve na tieto kovové pruhy je vjazd motoriek zakázaný. Prečo je tomu tak, som si skúsil ešte v predchádzajúci deň, keď som naháňal chalanov. Ak si niekedy nabehol na poriadne vyfrézovaný asfalt, tak asi vieš, prečo sa na motorke po kovovej mreži nejazdí dobre.

Ďalšou zaujímavosťou je aj socha Krista na druhom brehu, postavená v roku 1959. Je inšpirovaná známou sochou v Rio de Janeiro. Bola postavená ako poďakovanie Bohu zato, že sa Portugalsko nezapojilo do druhej svetovej vojny. Žiaľ, naše hmlisté počasie zabezpečilo, že som neodfotil ani most ani sochu.

A práve niekde pod touto sochou odletel Andremu z kufra náš nákup. Aj keď to nemalo veľmi zmysel, vydal som sa na prechádzku, no našiel som len zošrotovaný obal zo šunky. Pomaly sa stmievalo a museli sme riešiť núdzovú situáciu. Našiel som najbližšie nákupné stredisko, no ako naschvál mali zatvorené celé potraviny (asi inventúra). Po blúdení po okolí podľa pokynov domácich som sa nakoniec znovu napojil na diaľnicu a zastavil na najbližšej pumpe. Tu mali všetko, chlieb, šunky, salámy, syry ako v potravinách, a tak sme doplnili zásoby.

Vonku sa zotmelo a Feri navrhoval návrat do hotela Inatel. Ja som nesúhlasil, chcel som pokračovať a nájsť bivak niekde v miestach, kde sme jazdili v piesku. Keďže sme tam boli tak som si bol istý, že niečo bez problémov nájdeme. Nakoniec ma chalani prehlasovali a skončili sme dnes tam, kde sme začali. Večer sme posedeli nad mapami a rátali. Koľko nás bude stáť cesta na Slovensko, diaľničné poplatky, nutné ubytovanie, benzín, strava. Jasne, že tri motorky sú drahšie ako jedna dodávka, a tak to trochu naštrbilo aj naše rozpočty. Navrhol som aj trasu Marokom, skrátenú, na 7 - 9 dní. Záver - máme dosť peňazí aj na Maroko aj na cestu domov. S tým sme šli spať a ja som dúfal, že do Maroka pôjdeme.

7. január – cesta na juh - Algeciras – 659 km

Ráno sa nezdržujeme, rýchle raňajky a čím skôr na cesty. Zažívame dopravnú zápchu v rannom Lisabone, nebo je znovu zatiahnuté. Znovu most 25. apríla. Za mestom Setubal opúšťame diaľnicu a vozíme sa po vcelku slušných vedľajších. Cesta vedie cez pekné ihličnaté lesy na pieskovom podklade, mnoho príležitostí na bivak. Okrem toho sme minuli aj štyri kempy. Ideme neďaleko miest, kde sme jazdili v piesku. Feri sa ozýva cez vysielačku: „Nejdeme si zajazdiť do piesku s naloženými motorkami?“ Zastavujem na pumpe a vravím: „Nuž, keby bolo po mojom, tak sme sa mohli dnes ráno zobudiť tu a jazdiť v piesku aj tri hodiny.“ Hodinky totiž v tomto čase ukazovali asi poludnie. Našim návratom sme prišli o kopu času, mohli sme spať v piesku, ráno si zajazdiť na suchom piesku aj naľahko, a aj keby sme si zdržali tri hodiny, boli by sme na tom rovnako. Moje argumenty však chalanov nepresvedčili ani teraz a stále trvali na tom, že bolo dobré sa včera vrátiť...

Nechávame to už za sebou a smerujeme najkratšou cestou smerom Gibraltar. Po tretej vstupujeme do Španielska. Okolie sa mení, pribúdajú pomarančové sady. Je divné sedieť v januári na motorke a okolo vás dozrievajú pomaranče. Príjemným spestrením sú aj mierne kopce a hlavne zákruty, a tak zabrusujeme naše štuple. Stretávame aj domácich na superšportoch. Cesta je však dlhá a dole na pobrežie dochádzame už za tmy. Podľa dohody ideme rovno do kempu La Linea. Stan stojí asi o jedenástej a večer zakončujeme večerou z vlastných zdrojov. Spolu s Ferom sme nadhodili stále otvorenú otázku Maroka, no odpovedi sme sa nedočkali. Ešte sa nato vraj vyspíme.

8. január – Gibraltar – 64 km

Ráno prichádza tá dôležitá chvíľa. Tí dvaja má už pár dni držia v napätí. Keď bol Andre v sprche, Feri mi povedal, že do Maroka chce ísť, no nechce ovplyvňovať Andreho. Ja som rozhodnutý už dávno, zároveň som ale povedal, že do Maroka za žiadnych okolností nepôjdem s niekým, kto tam ísť nechce. Z Andreho to ide ako z chlpatej deky. Nemá však už na výber ani čas na rozhodovanie. Jeho odpoveď je však nie: „Nie, nebudem riskovať. Maroko tu bude aj o rok aj o desať rokov. Určite tam ešte pôjdeme...“

Hmm, som dosť zaskočený, čakal som inú odpoveď, ale čo už. Nezdržujeme sa už a ideme si pozrieť územie Veľkej Británie, Gibraltar. Prechádzame cez hranicu, kde musíme ukázať pas. Cesta ďalej vedie priamo cez letiskovú dráhu. Sú tam jednoducho semafory a závory. Chcel by som tu stáť keď pristáva lietadlo. Všetko na okolo sa zrazu mení na anglické. Jazdí sa ale po pravej strane ako v Európe. Sledujem hneď značky „Upper Rock“, veď kto by sa nechcel pozrieť na Gibraltarskú skalu.

Platíme vstupné asi 8 libier/os. Našťastie sa dá platiť aj kartou. Vstupné zahŕňa prehliadku hornej skaly, jaskyňu sv. Michala, tunely, opičiu skalu, výstavu Gibraltar v obkľúčení a nakoniec Maurský hrad. Zábava na celý deň. Najviac nás prekvapili aj pobavili tu žijúce opice. Už presne vieme, prečo sa vraví: „Drzý ako opica“. Nemali problém uchmatnúť tašku, skákať po motorkách, otvoriť si zips na tankvaku a ukradnúť čokoľvek. Okúsali mi karimatky pripnuté na motorke. A k tomu, keď sme ich chceli odohnať, nemali problém zaútočiť. Ide o jediné miesto v Európe, kde vo voľnej prírode žijú opice. Ide konkrétne o druh Makak bezchvostý a súčasná populácie predstavuje asi 230 jedincov.

Existuje povera, podľa ktorej dovtedy, kým budú opice na Gibraltare, zostane pod anglickou vládou. Aj preto po druhej svetovej vojne, keď populácia opíc drasticky poklesla (7 jedincov), dal Winston Churchill doviesť ďalšie z lesov Maroka a Alžírska. Povera taktiež vraví, že Gibraltar je spojený s Afrikou podzemnou chodbou dlhou 24 km, ktorá začína v jaskyni sv. Michala. Opice sa mali na Gibraltar dostať práve touto chodbou.

Celkovo sme na Gibraltárskej skale strávili takmer celý deň. Nádherný výhľad na okolie, ale hlavne smerom na juh, kde bolo Maroko doslova čo by kameňom dohodil. Možno aj preto mi mysľou chodili rôzne myšlienky a celý deň sme s Ferom vtipkovali na tému, že zajtra ideme do Maroka. Podvečer sme sa najedli na námestí v anglickom Burger King. Potom sme spravili nákup a našli bivak už v Španielsku popri ceste na Tarifu. Na hraniciach mal ešte colník potrebu nahliadnuť do našich kufrov.