Ako som sa učil chodiť od Jawy k Yamahe XV 1000

Začiatkov o tom, že mojim motorkárskym vzorom bol Reno Raines alias odpadlík, tu už bolo mnoho. Takže ja som sa narodil ako celkom obyčajné dieťa pre radosť svojich rodičov. Tesne po narodení mi diagnostikovali vážnu chorobu a bral som nejaké lieky a injekcie (do hlavy). Pomohlo a po čase som vyzdravel. Čas letel a ako pubertiakovi (pre mladších teenegerovi) sa u mňa prejavili následky choroby z detstva – začali sa mi páčiť dvojkolesové jedno-kostrové krásky. Prvé očumovanie o pár rokov starších chlapcov, pre mňa bohov, jazdiacich na Mustangoch, Jawách – modernizáciou doby na Simsonoch a MZ-tkách – ach to bola krása! Od tej doby u nás doma nebolo počuť nič iné, iba: "Ja chcem tiež takú peknú!" (Hocijakú – všetky boli pekné.) Bežnou odpoveďou sa stalo dobre, okej, vyrastieš – zarob si, uč sa – dostaneš. A ja som pomaly rástol a rástol, až do nejakých násť pred vojenčinou a vtedy sa to stalo. Prišla moja prvá Jawa 350, vážne veľká motorka. Moje prvé bojazlivé krôčiky boli pomalé – až veľmi pomalé. S trasúcimi sa kolenami, ale veľkou radosťou a hrdosťou som si sám pre svoje tlčúce srdce vravel: „Mám ju krásnu a veľkú – rovno VEĽKÚ motorku!“ (Žiaden Mustang, žiadna stará kývačka, ale Jawa 350 638, krásna, červená.)

Škoda, že moja nemala takú výbavu. Keď som sa vrátil z vojenčiny, letel som rovno do garáže, pozrel som na ňu a bolo to tu. Lúčenie bolo po 89-tom. Nové stroje a krásne, moderné typy konečne aj na našom trhu. Kúpil som si enduro Kawasaki 650 KLR . Krásne – nič lepšie, silnejšie a dokonalejšie som predtým nemal ani nejazdil. Prvé krôčiky boli s trasúcimi sa kolenami. Jazdením sa kroky stávali istejšími, kolená sa prestávali triasť, stúpalo sebavedomie a zrazu prišiel pád. Ušlo mi zadné koleso. Ako som sa zdvíhal zo zeme, napadlo mi, ako to je možné – veď už to viem. Myslel som si. Nevedel som, nepoznal som veľa vecí, ktoré moja nová učiteľka chôdze chcela ukázať. Po celosezónnom používaní na cestách do práce a do bežnej premávky zosmutnela a začal som jej hľadať nového žiaka, ktorému by odovzdala to čo mne. Nedočkala sa, lebo nejaké hovädo s veľkým H mi ju ukradlo. Nikdy sa nenašla...

Po dodržaní smútku som si vybral novú učiteľku na cesty. Bola to Honda CBR 600F Bola omnoho suverénnejšia, aj jazda na nej bola omnoho pohodlnejšia oproti Kawe a ovládateľnosť na ceste sa mi zdala tatkiež perfektná. Jazdil som do tých 160 km/h, ako som bol naučený z Kawy, ale raz ma to na rovinke ťahalo pridať, (veď prečo nie – veď mi to ide) a pád. Seklo mi predné strmene. Dvakrát som si veril, dvakrát som nepredvídal a bol som dole. Fúra šťastia – nič vážne, iba odreniny a bolesti po celom tele. Zase som prišiel na to, že sa nedá naučiť jazdiť tak rýchlo, ako som si to predstavoval. Kládol som si otázku: Prečo to nejde práve mne? Veď toľko ľudí jazdí a iba mne sa to nedarí.

Po drobných opravách CBR-ky som ju zamenil za Yamahu XJ 600 Diversion. Vravel som si – idem na to odznovu, kľudne, pomaly, teraz na niečom vyrovnanejšom. Cítil som sa na jej hodinách chôdze ako vynikajúci žiak a sedela mi ako uliata. V bežnej premávke dostatočne ovládateľná a ľahko sa predierajúca zápchami mesta, dosť živá na zrýchlenie pri prípadnom obiehaní, ale i dobre ovládateľná pri neočakávaných situáciách. Perfektná jazda, brzdy, ale stále mi niečo chýbalo. Ale prečo, keď jazdím, nepotkýnam sa a nepadám? Tak čo mi vadí, veď to s ňou viem? Po čase sme sa rozlúčili.

Ostal som bez učiteľa. Bol som na nete od rána do večera, pokiaľ mi to dovoľoval čas. Po štyroch mesiacoch hľadania mi padla do oka ona. Videl som zatiaľ iba fotku na nete, ale zato x-krát denne – a taktiež i moji blízki, až ich z toho boleli hlavy. Po mesiaci otravovania som sa šiel na ňu pozrieť. Šiel som tam, zvedavý, nedočkavý, nervózny ako chalan na prvé vážne rande. Keď som vchádzal do vnútra predajne, míňal som po stranách nádherné motorky, ale ja som hľadal iba ju. Ako tak kráčam po predajni, ostal som stáť. Nemohol som ďalej. Srdce mi bilo, chcelo a kričalo: Stoj to je ona! Pozri, je elegantná a vážna. Stojí tu tak hrdo, ako keby sa jej to vôbec netýkalo. Z úvah ma prebral kamoš otázkou: ,,Prečo stojíš veď to nie je tá, na ktorú si došiel pozerať?“ Moja odpoveď bola krátka: ,,To je ta pravá.“ Po pár formalitách, otázkach, skúšobnej jazde zo mňa vyšlo to, čo som vedel od prvej chvíle: ,, Tú musím mať. Tú chcem.“ Kamarát dával rady: ,,Vyskúšaj inú, mladšiu, vyber si – je z čoho i za menej peňazí,“ ale ja som už nič nevnímal. A tak som s ňou začal chodiť. Veď prečo nie, veď mám už 30 rokov a nejaké tie prvé kroky za sebou. Viem, vek sa nemá prezrádzať, ale moja nová láska Yamaha XV 1000 už tiež nie je najmladšia. Síce rok výroby 1991, ale vyzerá stále výborne a dlho aj bude. Je totiž z tých, čo tak skoro nezvyknú starnúť.

Moja Yamaha XV 1000

Takže to boli moje prvé kroky. O tom, že sa je vždy čo učiť, som sa už presvedčil i s ňou, ale o tom snáď až nabudúce.
Inak som zdravý a z toho motofanatizmu sa liečim. Užívam silné sedatíva – snáď jediné na svete, čo to dokážu zmierniť. Teraz možno veľa z vás povie, že takých liekov niet, ale ja tvrdím, že sú a ja som ich objavil. Ten najsilnejší beriem už 15 rokov. Je to žena s veľkým srdcom a nekonečnou láskou, ktorá to moje blbnutie znáša každý deň a nemá to pritom vôbec ľahké, lebo pri každom pohľade na suchú cestu a pekný čas nevnímam nič iné iba YAMAŠKU a diaľku ničoho. Proste len tak mať voľno a ísť nikam. Spolu s ňou ma liečia tri doplnkové lieky, ktorým, vždy keď odchádzam, sľúbim, že sa vrátim zdravý späť.
Takže toľko o mne. Ak ste vydržali čítať do konca, tak vám prajem veľa šťastných a bezpečných kilometrov na cestách.

Ján z Prešova.