Moje prvé stroje - časť 1.

Niekde som čítal diskusiu o tom, kto všetko môže – má byť považovaný za motorkára. Diskusia bola široká a nekonečná. V rámci jej šírky by som si dovolil pripojiť sa aj ja. Tak nejako z druhej strany. Možno ako „ten iný redaktor.“ Motorkárom človek alebo je, alebo nie je. To je asi tak, ako či človek vie alebo nevie jazdiť na bicykli. To sa nedá zabudnúť. Všetky tie prerušenia jazdenia vyvolané najčastejšie finančnými suchotami z rôznych dôvodov (svadba, deti, stavba domu alebo splácanie bytu) sú hrozné. Prekonal som ich aj ja a liečil som ich kupovaním všetkých dostupných časopisov a počúvaním šťastnejších kamarátov, ktorí nemuseli pri stavbe domu vymeniť motorku za kvádre.

Je pre mňa veľkým potešením, že redakcia Motoridu to so mnou skúša občas ako s druhým, ale ja si myslím, že som v najlepšom prípade tretím redaktorom. Mám s motocyklami určité skúsenosti, o tom možno neskôr. Rád by som vám sprostredkoval skúsenosti a zážitky nejakého zrelého motorkára, ktorý nemusí každého predbehnúť, ale dokáže si vychutnať každú zákrutu, rovinku a stretnutie s podobnými motorkármi, ktorí chcú jazdiť čo najdlhšie (a nie aby im mladé manželky chodili zapaľovať sviečky na hroby). Som trošku smutný, že na cestách nestretávam mladých motorkárov na malých motocykloch. Ja viem, že nové motorky sú neskutočne drahé, ale to boli aj pred xx rokmi... A preto mi môj otec priviezol pred xx rokmi na vozíku nepojazdnú Jawu 555 (žiaľ, to nie sú kubíky, ale označenie typu ). Kúpil mi ju za pol litra vodky. S touto kreáciou som v garáži strávil trojročné obdobie. Som mu za to veľmi vďačný. Počas tohto obdobia som s motorkou častejšie zvádzal pouličný boj (roztláčanie pioniera, ktorý nechcel naskočiť) ako vychutnávanie si jazdy pri rýchlosti okolo 50 km/h. Ale motorku som spoznal viac ako dokonale.

Ako 17-ročný som chcel mať na pionieri dva výfuky, otec gúľal očami, ale zvárača na miestnom JRD vybavil. Chcem mu za to poďakovať. Otec bol niekedy motorkár a ako jeden z mála otcov mal pre takéto úchylky pochopenie. Horšie to bolo pri prvej prestavbe. Mal som 18 rokov (v r. 1982), výsledok je vidieť na fotke. To aj otec motorkár prestával mať trpezlivosť. Také zmeny na motorke oni nerobili, ale pomohol. Pozorný čitateľ postrehne zmeny na obr. 1 a 2.

Len pre ilustráciu: vystužená predná vidlica a rám (akože kolískový, ako bol v tom čase módou), upravená nádrž, komplet nové sedadlo a budíky, dva výfuky. Na základe fotiek tejto motorky ma zobrali pracovať na motovývoj do Považských strojární. Tu som stretol skvelých ľudí, ktorí vedeli o motorkách v tom období všetko.

Vo vtedajších Považských strojárňach (socialistický podnik) našťastie pracovali ľudia, ktorí mali motocykle radi a veľmi mi pomohli. V tom čase začala vznikať druhá prestavba, Jawa 350 kývačka. Otec pomohol pri kúpe. Priateľ agronóm ju mal odloženú v chlieve pod kopou sena. Doviezli sme nabitú baterku, agronóm otvoril benzínový kohút a na tretí pokus motor naskočil. Neuveriteľné. Domov som išiel na vlastnej motorke (ktorú mi zaplatili rodičia). Známy mi zohnal staršie valce. Neskôr sa ukázalo, že sú z exportnej Jawa California (cca 25 koní). Nerovnaké kolesá (podľa vzoru Hondy, vpredu 16 a vzadu 18 palcov), hand made sklolaminátová kapotáž, podsedadlové skrinky, sedadlo, smerovky, prístrojovka... Motocykel bol pojazdný v r. 1983. Len tie jazdné vlastnosti nič moc. Motorka sa samozrejme vlnila ako had. A k tomu nástup na vojnu... Hotová katastrofa.

Na dva roky prerušené sny. Ale keď som dostal opušťák na Vianoce, namontoval som baterku a na Jawke som sa povozil aj v mraze. Asi v r. 1987 nastal v Jawe čas modernizácie a do Sovietskeho zväzu a sveta pustila model 638. Ale s bubnovou brzdou vpredu. Vtedy zabrali kamarátske vzťahy s priateľmi z NDR – pre mladšie ročníky Nemecká Demokratická Republika, a kamarát Torsten mi pri výmennom obchode dodal parádny kotúč z MZ-ety a ja jemu valce na jeho dvojvalcovú Jawu. Potrebný držiak na uchytenie brzdového strmeňa mi na vidlicu navaril pán z Hlohovca (žiaľ, meno mi vypadlo), ktorý zváral v tom období aj pretekárske rámy pre Petra Baláža. V tom čase som bol jeden z mála jazdcov na Slovensku, ktorí brzdili vpredu kotúčovou brzdou.

Ale nielen ja som brzdil kotúčom. Ako príklad môže poslúžiť nasledujúca fotka , autor prestavby neznámy. Tento „garážový“ konštruktér (dúfam, že som ho neurazil, ale poctil) mal kotúč dokonca aj vzadu. Klobúk dolu:

Ja som sa o niečo snažil, ale oveľa krajšie motorky vyrábali borci v Pezinku. Tieto stroje boli uverejnené aj vo vtedajšom časopise STOP. Fotky som mal v mojom malom archíve, ale žiaľ, boli pravdepodobne odovzdané omylom do zberu druhotných surovín aj s ostatnými veľmi vzácnymi fotografiami. Večná škoda. Možno by sa mohli autori týchto motocyklov alebo ich priatelia prihlásiť, ich diela stáli za to.

Veľmi som si vážil „súdruhov verejnej bezpečnosti“, ktorí ma v tom čase púšťali ďalej na cestu pri cestnej kontrole s mojou ojedinelou a v tom čase zakázanou kotúčovou brzdou. Ale to brzdenie...

Aby to nezostalo iba pri brzde, upravil som ešte pár vecí: skrátená predná vidlica, pridvihnuté výfuky, laminátová kapotáž, nové sfarbenie stroja. S kapotážou mi pomohol otcov známy. Ja som najprv vymodeloval na motorke design z modelárskej hliny. Kto to raz zažil, vie o čom píšem. Potom si z tohto originálu majster stiahol negatív a do negatívu vylaminoval originál, pričom negatívnu formu musel pri vyberaní výrobku zničiť... Škoda. Návrh „rýchlych“ pruhov pochádzal z vlastnej dielne za intenzívnej pomoci honďáckych obrázkov.

V tom čase bol absolútny nedostatok kvalitných farieb. Pracoval som však ako predavač áut v bývalej Mototechne a vtedajšie Žiguláky alebo Lady mali vždy malú plechovičku náhradnej farby. Teraz sa za to hanbím, ale niektoré stroje, ktoré po predaji brázdili polia alebo lesy, po ošuchnutí náhradnú farbu v kufri nemali... Faktom je, že kto by na družstve po odretí auta hľadal v kufri náhradnú farbu. Som si istý, že väčšina neukradnutých farieb stvrdla zabudnutá v kufri.

Prikladám ešte pár záberov strojov z tohto obdobia. Autori neznámi, snaha obdivuhodná:

Jawa bola v tom čase najlepšia motorka, lebo bola jediná. Bol to taký náš Harley. Originál malo iba pár organizácií, všetci ostatní si ju prerábali. Na zrazoch a stretnutiach sa vyskytovalo obrovské množstvo originálov. Z môjho pohľadu najkrajšie Jawy v tom období produkovali bratia Slížikovci zo Šulekova pri Hlohovci. Aj švagor si u nich na veľké prehováranie kúpil kapotáž na eMZetu, ale o tom nabudúce.