Motofestival Glemseck 101- 2022

Glemseck bol akýmsi zavŕšením môjho tohtoročného motorkárskeho sna, niečo v podobe Grand Slamu, ako majú tenisti. Ja som mal v kalendári tieto tri, oni majú tuším tých akcií viacej...

Po Sprewaldringu a Monthlery to bol tretí vrchol mojej vysnívanej sezóny 2022, na ktorý som sa tešil asi najviacej zo všetkých. Lebo však Glemseck 101...

Predpoveď počasia bola priaznivá, a tak som sa znova naštíhlo zbalil, tento raz na KTM 950 Duke. Naštíhlo je u mňa bez bočných kufrov a tašiek. Skrátka niečo do tankvaku a zbytok vzadu do top case. Celú hmotnosť mám blízko k ťažisku / osi a štíhla silueta mi umožňuje to nedovolené predbiehanie a prepletanie sa pomedzi všetky tie dovolenkové plechovky pohybujúce sa po cestách. Napríklad na semaforoch, za traktorom a pod. Mal som pocit, že v Nemecku to je stále tolerované, ale, ako mi neskôr povedal stanový sused ...dnes to vraj môže byť až za150 éčiek, ak vás pristihnú pri takomto „filteringu“, ako tomu hovoria v Anglicku. Teda pri „predbiehaní a prepletaní sa pomedzi...“ Pokuta zatiaľ z Nemecka neprišla, ale napríklad v takom Garmischi som si to veľmi užil s kolegami motorkármi z Holandska. Možno to poznáte. Vonkajšia teplota 30°C, vnútorná radšej nespomínam. Cítite, ako sa vám lepí spodné oblečenie na telo, rosí plexi, milión áut, ktoré sa takmer nehýbu, na semaforoch stále červená a voda na sto. No dá sa stáť a nepredbehnúť?

Do Leonbergu je to z Dolných Lovčíc cca 1000 km. Pre mňa trasa na dva dni. Cez Rakúsko sa týmto smerom nejaké tie zákruty dajú nájsť. Lebo veď motorkár nežije pre to, aby jazdil po diaľnici. Ibaže ... (K tomuto ibaže sa dostanem o pár riadkov nižšie.) V skratke, ak pozrieme na mapu, po Garmisch je tam na výber. Od Garmishu po Leonberg, no... Mimo „Autobahn“ som to dal len tam. V režime „mimo diaľnice“ to bolo zúfalé prepletanie sa cik – cak po dedinkách v smere diaľnice. Odtiaľ som to dal už jednoduchšie na „ibaže“, teda z Leonbergu takmer po Garmisch po diaľnici. A potom je už znova na výber trasa bez diaľnice, ale so zákrutami. Stačí iba kliknúť a vybrať si. Ak by niekto mal záujem, viem moju trasu zverejniť.

Glemseck ma vítal tradične: slnečné počasie, pri vstupe v kontajneríku drevená podložka pod stojan, vykosené lúky na stanovanie, „vylajnované“ uličky, páskami ohradené miesta na stanovanie. TOI-TOIky na svojom mieste a v dostatočnom počte. Pri účasti 70 000 ľudí za víkend je TOI-TOI WC veľmi dôležitý element.

Už pri stavaní stanu mi ponúkol pomoc sused zľava a susedia sprava mi požičali kladivo na zatĺkanie kolíkov a prihodili pár vtipných slov o používaní kladiva. Dostavil sa známy pocit: „som doma - v Glemsecku...“

Navečer som sa vybral na obhliadku centra. Všetko bolo na svojom mieste: tradičné stánky boli na svojich pozíciách, na okraji cesty boli odparkované tradične netradičné motorky, ktoré sem jednoducho patria a všade bolo plno ľudí s pivom v ruke. Stánky ponúkali klobásky, hranolčeky a pivo a na pódiu sa chystala na vystúpenie rocková kapela.

Večer bol (našťastie) ako tie vždy pred tým. Hlučná hudba do neskorej noci, potom návrat opilcov, ktorí sa ešte potrebovali vyrozprávať s plechovkou piva v ruke pred stanom a keď aj títo odpadli a zaliezli do svojich stanov, tak nastalo tradičné túrovanie. Na jednom konci stanového mestečka do beznádejného bŕŕŕŕm cez otáčky a na druhej strane odpoveď. A potom odpoveď na odpoveď. Asi do 4:00.

Ráno sa ma panicky panický nemecký sused (bol tam prvý krát) pýtal, či som spal a čo to všetko v noci malo znamenať. Hovorím, že normál. Že takto funguje Glemseck. A on, že je tu prvý, ale určite aj posledný krát. Nuž, Glemseck asi nie je pre každého.

Našťastie sobota bola v tradičnom duchu. Vyvolení účastníci si užívali bezstresové pretekanie v šprinte na 1/8 míle. Mal som pocit, že víťazi boli už všetci na začiatku. Ale hlavná tribúna, beznádejne plná, to všetko oceňovala.

Stroje na šprint, to sú tu normálne biky, ale aj neskutoční exoti. Tvorcovia exotov majú fantáziu, kopu času a určite aj nejaké tie zvyšné peniaze na ich tvorbu. Priznám sa, v sobotu som si pozrel iba časť šprintu - elektrobikov. Pri tých ich kruťákoch som mal pocit, že tie „naše“ benzínové kreatúry nemajú šancu. Že tu sú minulosťou. Tie elektro motorky mizli v okamihu v diaľke pri absolútnom tichu. Ani neviem, čo dodať.

Pre lepší obraz čitateľa o “križovatke“ by mohol pomôcť jej vetchý opis. Na hlavnú cestu, mierne stáčajúcu sa doľava sa napája vedľajšia a v kontexte stánkov lemujúcich okraje, vytvárajú tri vetvy lemované stánkami vychádzajúce z jedného bodu. Ulice plné ľudí. Dokonalé ... Glemseck.

Na šťastie na ceste na hlavnej križovatke sú medzi hroznými gýčmi tradične odstavené konštruktérske rarity (skvosty) z minulosti, s láskou udržiavané a stále jazdené a našťastie aj nami obdivované. Veľakrát aj 30 a viac ročné exempláre, ale nie nablýskané a vytiahnuté zo zbierky. Reálne jazdené - zaprášené, časom poodierané a po pádoch zreparované motorky. Pre dnešného motorkára - čitateľa je to možno ťažšie pochopiteľná téma, že prečo niekto vyrobil niečo takéto. Ale pre nás - (nuž...) pamätníkov, to boli krásne pionierske časy, keď motorky neboli také dokonalé ako dnes. Keď výkonný japonský motor v roku 1980 krútil pôvodný rám, keď pruženie nestíhalo a keď jazdec sedel na motorke ako na neposlušnom koni a nie ako na športovom biku. Aj o tomto je Glemseck.

Rarity tradične dopĺňajú dva stánky veľkých výrobcov. Kawasaki a BMW. Kawaski sa už akosi tradične snaží o víťazstvo v šprinte. Aj teraz pripravili niečo na víťazstvo - HP2 s výkonom 300 koní. Priznám sa, výsledok šprintu neviem, ale babenky sedlajúce túto beštiu boli veľmi pekné. A potom teda BMW Motorrad. To tradične útočí na emócie. V presklenom kamióne je vždy niečo extra a pred ním na asfalte na drevených paletách rôzne variácie od rôznych autorov.

Guzzi a Triumph tu nemajú aké - také oficiálne zastúpenie, čo je možno aj prekvapujúce, lebo podľa vystavených kreácií hlavne tieto dve značky sú nositeľmi odkazu Café Racer.

Oni niektoré tie úpravy - prestavby vyzerajú na prvý pohľad pomerne jednoducho. Ale keď si človek predstaví, že by mal svojou prácou dotiahnuť tú 20 až 40 rokov starú ošumelú, opotrebovanú a pootĺkanú verziu až sem, už to nie je také jednoduché.

Aj v tomto roku sa tu našlo pár extra kúskov. Z môjho pohľadu som tu našiel najkrajšieho Scramblera akého som kedy videl. A teda že scrambler nepatrí medzi mojich top favoritov na prestavbu. Krásna čistá stavba na ktorej nebola použitá tá otrepaná laminátová podsedlovka, ktorú používajú všetci. Elegantné vedenie výfukov, minimum ozdobných detailov. Vedľa toho v tom samom štýle Guzzina. Autor: pán Majster.

Po tomto druhom mieste bolo toho na treťom mieste toho veľa. Ale na prvom bol nečakaný víťaz. Táto kategória ma prestala zaujímať, keď som predal Pioniera na nasadol na Veľkú Jawu 350. Teda pred 40 rokmi. Ako - a kto by mohol veriť, že hviezdou prestavieb môže byť 50 ccm. Samozrejme iba v tomto mojom článku. Lebo v Glemsecku sa (zatiaľ) tituly za stavbu neudeľujú. U mňa ale v tomto ročníku jednoznačný víťaz.

Mister Maurus Sigg zo Švajčarska má na tvári nákazlivý úsmev, Elvisov účes a v hlave a rukách neuveriteľný kumšt. Škoda slov, pozrite si videá čo nájdete na nete. Ja prikladám pár autentických fotiek.

No a to je asi všetko, čo som chcel napísať. Oveľa viacej môžu vypovedať priložené fotky. Ešte jeden malý postreh: počas víkendu som nepočul iný jazyk ako nemčinu a holandčinu a samozrejme angličtinu. Ani češtinu (nechápal som), ani taliančinu, francúzštinu, maďarčinu, polštinu. Že nie slovenčinu, niet divu.

Čo napísať na záver? Teším sa na Glemseck 101. V roku 2023.