Výstava Motocykel 2012 očami staromilca

Súčasné výstavy Motocykel tiež nie sú samostatnými motocyklovými akciami, ale spoločným podnikom so špecializovanou výstavou pre rybárov a jachtárov. Tohtoročná výstava sa niesla hlavne v predstavení noviniek a prestavieb. Bohužiaľ segment malých motocyklov, ktorý bol na predošlých výstavách hojne prezentovaný sa akosi vytratil.

Pri mojej návšteve v roku 2007 sa to tam hemžilo motocyklami v 50 - kovej kubatúre. Vtedy poväčšine čínske výrobky v ktorých zainteresovaný videl štvortaktné 50 – ky ako skladacie mini, ako naháče, ako okapotované, či ako endurá alebo customy z rokov minulých vyrobených v Japonsku, sa dnes tieto úplne scvrkli len na skútre a na predstavenie len jediného modelu mopeda.

Motosalón 2007 bola výstava takmer preplnená kubatúrou do 50 cm3. Honďácky Monkey, či Dax, skúter Supecub a im podobné modely už nevyrábané japonskou štvorkou si vtedy razili cestu k nám a do sveta. Vo výstavných priestoroch som vlastne pri nedávnej výstave nenašiel nič, čo by aspoň z diaľky pripomínalo tieto malé motocykle. Narazil som len na pár skútrov a aj to s väččím objemom ako som spomínal. Po týchto prázdnych kolečkách som konečne narazil na niečo, čo z diaľky pripomínalo motocykel Ducati röntgenovými očami. Bol to motocykel vytvorený zo spleti ostnatého drôtu a lešenárskych rúrok.

Pristavil som sa potom pri stánku Slovenskej motocyklovej federácie a dobre známych strojoch z produkcie už prakticky zaniknutých Považských strojární. Majestátne tam trónil celkom prvý slovenský motocykel Manet. Bol to údrenícky model v modrej farbe kombinovaný so striebornou metalízou a bez chrómu akoby práve zišiel z výrobného pásu. Vedľa neho stál jeden z posledných modelov legendárneho Pioniera s predným blatníkom z Mustanga, ktorý v tej dobe bol predzvesťou ukončenia výroby modelu Pionier 21. Po tomto ostanom Pionieri sa v Manete sústredili už len na výrobu krabicového Mustanga.

Plejádu sérioviek ukončovala SK 90, ktorá svojou koncepciou predbehla celosvetový Enduro Boom minimálne o 10 rokov a preto vtedy bola nepochopená. Škoda len, že pri stánku SMF neboli všetky tri prevedenia Cross, Roadster, Trail, ale len posledne menovaná verzia. Podotýkam, že aj Pionierom aj SK-90 – kam bolo vedením vtedajšej jedinej povinnej strany nariadené logo Jawa. Tento vtedajší gestor výroby motocyklov v povojnovom Československu si vynútil pre výrobky na Slovensku maximálny objem 100 cm3.

Týmto počinom odsúdil továreň Manet len na výrobu malých motocyklov. Podľa mojich zistení Manet vyrábal aj motory s vyšším objemom na báze motora SK-90, no ten do crossy aplikovať nesmel. Tieto motory sa ale uplatnili v motokárach a ako prototypy s objemom nad 100 cm3 existovali aj SK-90 – ky. Ostré endurá pre šesťdňové terénne maratóny mohli teda mať objem len do 100 cm3. Až po zamatovej revolúcii, teda po roku 1989 nariadenie bývalej Jawy mohlo byť zlomené. V stánku SMF na výstave Motocykel 2012 to bolo prezentované dochovaným exemplárom endura s komínovou nádržou.

Keďže po zrušení kubatúry 50 cm3 na športových kolbištiach bola táto kubatúra nahradená objemom 80 cm3, tak Manet pripravoval ostré endurá aj s týmto objemom. Zostavovateľ športového družstva pre vtedajšiu Šesťdňovú sa vtedy rozhodoval či zaradí 80-ku, alebo veľké enduro nad 500 cm3. Veškerá dokumentácia, prototypy a náhradné diely z 80-tok a 125 -tiek teda putovali z Považskej Bystrice do pražskej Jawy a tam sa po nich zľahla zem. Som rád, že na Slovensku zostal aspoň prezentovaný exemplár.

Aby pohľad do stánku SMF nebol taký fádny, tak tam bol odstavený jenoúčelový plochodrážny motocykel z Divišova. Plochá dráha mala kedysi aj na Slovensku dosť silnú pozíciu. Plochodrážne štadióny boli roztrúsené a nenápadné. Bohužiaľ prežil len jediný v Žarnovici. Aby cez sezónu nezíval prázdnotou tak sa tam zväčša preháňajú autá. Čaro ľavých zákrut sa už akosi vytratilo z povedomia fanúšikov jednej stopy.

Genézia divišovských motocyklov je tiež zaujímavá. Prvé motocykle vyrábal pán Simandl pod značkou ESO, no po „februárovom víťazstve pracujúceho ľudu“ alebo „prevrate v roku 1948“ musel byť názov tiež násilne zmenený tiež na Jawa. Takže liehové palivo sa doteraz nalieva do nádrží s logom Jawa, ale tiež do nádrží s logom JawEso, čo sú motocykle priamo naväzujúce na pradávne ESO. Nie je to tiež čosi podobné ako s našim Pionierom?

Dosť veľkú výstavnú plochu si prenajali motocykloví úpravcovia, aj keď jediný produkt, čo ma potešil bol motocykel JSA (Jawa-Suzuki-Aprília), ktorý bol už podrobnejšie predstavený na serveri Motoride. V inom priestore týchto úpravcov som narazil na stroje zo segmentu „chopper“ no nebol som nadšený, pretože americkí klasici, ktorí mali kedysi svoju historickú hodnotu tu boli spotvorení komponentami, ktoré vôbec nepochádzali z tej doby a pôsobili skôr ako zlepenec, ktorý skôr odpudí motocyklových veteránistov.

Najmarkantnejšou ukážkou tohto trendu deštrukcie dedičstva našich predkov bol stroj s motorom ČZ 125. Aspoň pre mňa pôsobil naozaj odpudzujúco a v mysli mi prebehlo „že sa nehanbí ten ničiteľ takúto nemilosrdnú likvidáciu histórie povýšiť na výstavné dielo, veď to je absolútny motocyklový ignorant, ktorému by som nezveril zrenovovať ani len starodávne sánky, lebo by som o ne prišiel“.

Príjemnejší pocit som mal pri inom stánku, ktorého funkčné exponáty mali klasické tvary celkom prvých motocyklov, ale boli to stroje, ktoré boli vyrobené ako vzdialené repliky svojich vzorov. Tu autor zapojil svoju fantáziu a svoje bicykle s pomocným motorčekom koncipoval ako prvé pretekové Indiany a Harley Davidsony, ktoré pretekali na drevených ováloch, na ktorých dráha v zákrutách bola prakticky zvislá. Ako pohonná jednotka bol maličký štvortakt alebo dvojtakt. Zasomnia BRT (štvortakt) alebo Zasomia EVO (dvojtakt) ma naozaj zaujali a krásne kontrastovali s americkými motocyklami Victory. Boli to zdarilé repliky vtátane toho, že mali len jednu brzdu schovanú v náboji zadného kolesa. Na rozbeh mali pedále a nad nimi motorček so samostatnou retiakzou. Týmto dvom krásavcom sekundoval podobne koncipovaný Narcis, ktorému ako predloha poslúžil anglický klasik Norton. Pred takýmito dielami klobúk dolu, pretože tam je vidieť, že kým také niečo uzrie svetlo sveta, tak jeho autor má naštudovaný každý detail a má prehľad v historických faktoch. Opodiaľ totiž bol zlikvidovaný veterán ČZ125 okrem motora a niektorých pasáží rámu autor z pôvodného motocykla všetko vyhodil.

Na začiatku som spomínal len jediný moped z celej výstavy. Bolo to v stánku Peugeot. Už ani tie skútre nie sú to čo bolo. Sú to skôr komfortné, niekedy hranaté veci, ktoré majú len tú funkciu, že jazdia. Sú plné elektroniky a neupútajú staromilca ničím, snáď len veľmi vysokou cenou.

Celú výstavu som preliezol viackrát no klasikov som objavil len u značiek Triumph a Kawasaki. Ostatným moderným estetickým trendom neviem prísť na chuť, sú pre mňa cudzie a všetky sú skoro rovnaké. Vytratili sa charakteristické črty značiek a vytratila sa z nich charizma. Spanilé tvary klasickej anglickej motocyklovej školy ma potešili u Triumhu Thruxton, stará klasika je neprekonateľná. Nádrž, motor, podsedadlová skrinka zadná kyvka s dvoma tlmičmi to všetko je tak ako má byť. Červená farba a hrb nad zadným blatníkom, to je to pravé orechové, to je pravý Café Racer. U druhého modelu podobné rozloženie bolo na pohľad veľmi príjemné a dvojitý výfuk vysoko na pravej strane pripomenul staré dobré časy, keď scramblery vládli nielen na hlinených ováloch Ameriky, ale aj na cestách necestách všetkých kontinentov sveta.

Z celkom iného súdka bol ďalší model od Triumphu. Nebola to anglická klasika, ale importovaný desing z Japonska. Najznámejším predstaviteľom tohto trendu bol majestátny V-Max od Yamahy. Bol a je to kompromis medzi európskym klasickým motocyklom a americkým chopperom. Európske pokusy nazvané Hi-rider tak všestranné neboli. Práve Japonci tento Custom desing presadili v časoch expandovania do Európy. Motocykle tejto kategórie boli veľmi pohodlné a esteticky vyvážené. Americké boli vždy prejavom amerického spôsobu života, ale čo sa týkalo komfortu bol mizivý a ovládanie v pomalej jazde otrasné a to nehovorim o ovládaní pri parkovaní. Skrátka japonský Custom bola a je pohodlná mašina.

Dnes sa ale preferujú stroje Cruiser. Na anglickú školu som narazil aj v stánku Kawasaki, kde som našiel opäť krásnu motorku, ktorá je nasledovníkom nedávnych modelov ako W 650 a Esterla z konca XX. storočia. Ďalšia Kawa zas svojimi tvarmi zapadla medzi talianske klasické Café Racery Laverda, Morini, či Guzzi. Čo sa týka terénnych strojov, teší ma, že si udržujú svoje prísne jednoúčelové parametre a tvary. Tie sa dajú identifikovať hneď.

Horšie to je s kategóriou cestovných endúr. Žadna takáto motorka vo mne neevokuje žiadne trvalky na ktoré sme si po dlhých rokoch zvykli. Myslím si, že zostal už len názov, ale prakticky všetky dnešné modely už nemajú s terénom nič spoločné a preto skôr preferujem, názov cestovné okapotované supermoto alebo COS moto.

Nakoniec si nechávam stánok Motoride v ktorom sa akosi tradične objavoval Awiov bavorák. Tentokrát ale, bavorák nebol jeho, ale kolegu cestovateľa z Čiech.

Perličkou tohto podujatia boli bicykle, mopedy a skútre poháňané akumulátormi. Ich vystavovatelia mali dokonca zabezpečenú trať na prízemí, kde sa potencionálny kupujúci mohol na takomto približovadle previesť. Moja smola na výstave bola v tom, že som tam bol hneď ráno po službe a sprievodný program bol v nedohľadne. Tak som z neho nevidel nič. Dúfam, že v budúcnosti mi to vyjde.