KRYMinálnici časť 3. - Návrat vo dvojici a s okľukou 2/3

12. deň streda

Vrodená solidarita u mňa nedriemala dlho. Spolu so mnou sa do dnešného dňa zobudil konečne aj pocit súdržnosti a snažím sa všetky ranné činnosti vykonávať čo najrýchlejšie, aby nebol Miloš nervózny, že sa dnes zase ďaleko nedostaneme a on nestihne prísť v pondelok do práce.

Vyrážame najneskôr o 7:00. Dnešná trasa musí byť z núdze identická s tou z pred piatich dní. Ráno sa mi to zdalo ako otrava ale samozrejme platí moje známe príslovie- človek mieni, jawa mení. Do Armjansku to máme asi len 20km a na Milošovom tátoši dochádza k prvej vážnejšej závade. Vystrelil mu tlmič z ľavého výfuku. V dôsledku vibrácií stratil skrutku a pobavil rachotom pár okoloidúcich. Kým to rieši, idem pozrieť pamätník pozostávajúci z historického nákladného auta, ktoré nesie nejaké rakety. Milošovi sa to podobá na Kaťušu z učebnice dejepisu o 2. Svetovej vojne. Po chvíli opäť vyrážame.

Dnes nám cesta ubieha veľmi rýchlo. Možno miestami rýchlejšie, než by bolo slušné. Je to hlúpa situácia, keď mám na tachometri 80, idem po meste a predo mnou stojí policajt s radarom. Našťastie nemal chuť na byrokraciu a len sklopil radar. Na znak vďaky mu zamávam a symbolicky spomalím na 70.

Tesne pred Chersonom prechádzame po moste ponad rieku Dneper. Nemôžeme si odpustiť foto. Keď sme touto trasou išli na Krym, mal som zrovna tráviace ťažkosti a vôbec som sa plne nesústredil na zaujímavé scenérie. Prechádzame Chersonom a Mykolaivom. Za mestom Kobleve máme možnosť ísť do Odesy po tradičnej trase cez Illichivku, ale radšej sa vydávame po pobreží. Ako sa postupne blížime k Odese máme lepšiu možnosť vidieť nákladné prístavy a zajazdiť si trochu po piesočnatej pláži. Za to dostávame symbolického zdrba. Našťastie vieme všetko na srandu obrátiť a moralista, ktorý nás prišiel usmerniť nás nakoniec s radosťou fotí.

Pokračujeme v ceste a neustále posúvame miesto nocľahu. Sme dnes v cestovnom švungu a nakoniec volíme za cieľ dnešnej cesty obec Zatoka.

Zohnať ubytovanie nie je žiadny problém. Mestečko nesie znaky dovolenkovej lokality a je to tu preplnené privátmi. Nechávame sa nachytať veľkou tabuľou, oznamujúcou, cenu nocľahu 50Hr za osobu a noc. Penzión vyzerá pekne a ihneď sa chceme ubytovať. Panička od nás pýta 300Hr za dvojlôžkovú izbu. Začudovane sa pýtame, kde sa stala chyba. Ochotne nám vysvetľuje, že cifra na tabuli je len reklama. Chválime vydarený marketingový ťah a ideme si zložiť veci.

Dnes sme absolvovali 415km, ale sme posledný večer pri mori, takže o spánku nemôže byť reč a ideme sa pozrieť do centra.

Dnes pre zmenu pochytili tráviace ťažkosti podobné tým mojim spred týždňa Miloša. Aj napriek tomu sa prejdeme po promenáde.

V malých prímorských mestách na Ukrajine mi chýba vžitý genius loci, na ktorý je väčšina z nás zvyknutá zo Stredomoria. Mestečká síce majú priamy prístup k moru a možno aj peknú pláž. Bohužiaľ sú tieto časti akosi od ruky. Jednoducho tupo odrezané od zvyšku mesta a uzavreté voči vonkajšiemu svetu.

Tu v Zatoke je vybudovaná promenáda. Teda skôr vydláždená spevnená plocha a na nej zhluk rôznych stánkov a bungalovov neusporiadane rozložených v priestore. Obyčajné búdky, ktoré poskytujú občerstvenie, suveníry a zábavu. Blízkosť mora a krásnej pláže som tu vnímal len ako pridanú hodnotu, ktorá keby tu nebola, na charaktere mesta by sa nič nezmenilo.

Je to sterilný model, ktorý nezanechá žiadny dojem a kdekoľvek na svete bude pôsobiť rovnako. Na rozdiel od toho napríklad stredomorské mestečká priam podnecujú k objavovaniu a túlaniu sa ich uličkami. Pre porovnanie, pláže na Yalte neboli nič moc, ale bolo cítiť, že mesto je vybudované pri mori a blízkosť mora je jeho potenciálom a nie len pridanou hodnotou.

Miloš sa rozhodol, že ide odpočívať. Mne sa ale ešte veľmi nechce. Idem vypátrať nejakú internetovú kaviareň.

Stretávam partiu troch ľudí, neskôr sa ukázalo, že sú z Bieloruska. Pýtam sa ich na internetcafé. Za ideálny komunikačný jazyk volím angličtinu. Jediná ju ale dobre ovláda len Daria. Ostatní dvaja, Vera a Paša sa len smejú, keď do toho niečo poviem po Slovensky. Daria sa automaticky stáva mojim hovorcom s ostatnými. Zisťujeme, že internet je dnes off a tak sadáme do baru na pláži.

Títo Bielorusi sú zase úplne iní ako to, čo sme stretli doposiaľ. Zisťujem zaujímavé fakty o nich a o ich krajine. Sú to študenti ekologie. O Slovensku vedia len, že je tu dobrá lyžovačka. Bohužiaľ ich to víde celkom draho, pretože pred vstupom do našej krajiny musia splniť rovnaké podmienky ako my do Ruska. To znamená invitation a viza. Uisťujem ich, že keď sa rozhodnú prísť, stačí sa ozvať. Nechávam im kontakt a beriem ešte kolo. Sú nadšení z našej výpravy a idú si pozrieť aj naše stroje. Ženy asi čakali niečo drsnejšie. Jediný nadchnutý je Paša. S prianím dobrej noci odchádzajú, ja padám do postele a v momente spím.

13. deň

Zo zátoky vyrážame skoro. V meste je ticho a minimum ľudí. Sem tam sa len nejaká babka kolíše popri ceste. Dnes musíme prejsť Deltu Dunaja. Stúpa v nás nadšenie a tešíme sa ako to tam bude vyzerať.

Akosi sme navykli prehltnúť zrána okolo 120km a až potom dávame prvú zastávku. Cesty tu začínajú naberať našu treťotriednu kvalitu. Občas sa v diaľke cca 10km objaví more. Až po Vylkove je to pohoda. Režeme cez 90, keď zrazu jama na ceste ako po granáte. Okamžite tlačím na brzdu, ale už je to jedno. Aj tak som do toho vlietol v dobrej 70ke. Od krku riadenia sa ozval zvuk podobný buchnutiu kladiva po koľajnici. Takúto šupu som ešte nezažil a motorka za posledných 60 rokov asi tiež nie. Samozrejme vidla praskla rovno cez zvar.

Už som rezignoval na podobné nepríjemnosti. Dalo by sa povedať, že som to automaticky zobral za samozrejmosť a možno to znie šialene, ale celkom sa teším z nového zážitku. Keby sa mi také niečo stalo na Slovensku pred dvomi týždňami, v momente sa zmením na psychopata, spomínajúceho všetkých svätých a išiel by som zažalovať polovicu republiky. Dnes ale len Miloša upovedomím o technickej prestávke a v najbližšej dedine zháňame zváračku. Rovnako ako naposledy to je otázka 20 minút.

Chalanisko je pohostinný. Pripravuje nám kávičku, debatujeme o ceste a máme pocit, že nemôže uveriť, čo už naše stroje majú na tomto tripe odjazdené. Popíjame kafíčko, vysvetľuje mi, ako by som najlepšie mohol poškodený diel vidlice po príjazde domov opraviť a uisťuje ma, že domov určite dôjdem.

Strašná škoda, že s takýmito skvelými ľuďmi nemôžeme pobudnúť dlhšie. Ako zisťujeme, Deltu je najlepšie preskúmať z loďky, ale na to už nemáme bohužiaľ čas.

Všímam si zaujímavé doplnky v miestnej architektúre. Domy sú väčšinou postavené z nepálených tehál. Tie sú od zeme až po strechu obložené lesklými glazovanými obkladmi rôznej farby. Obklady vytvárajú zaujímavé obrazce. Všetko od malého rodinného domu až po úrad je takto ozdobené.

Pokračujeme pozdĺž delty Dunaja. Postupne začína byť cesta menej jasná. Čím ďalej tým viac absentuje dopravné značenie a prepadáva ma pocit, že to tu asi bude riadna riť. Musíme sa pýtať na cestu a to veru doteraz nebolo zvykom. Vychádzame z obce a nastáva peklo na zemi.

V živote som nezažil horšie cesty. Miloš to už nerieši a páli vpred. Ja nechcem riskovať a idem s ohľadom na moju vidlicu. Tak, ako som mal na začiatku výletu po prekročení hraníc s Ukrajinou pocit, že moto na miestnych cestách určite dolámem, dnes ma prenasledujú nepríjemné myšlienky, že toto sa hádam ani nedá prežiť.

Nikde nič, len rákosie a dve cesty. Vskutku duplicitná cestná sieť. Na jednej strane akože asfaltka s dierami ako na mínovom poli a 10 metrov vedľa v poli vyjazdená druhá cesta tiež obojsmerná. Tu si môžeme jednoducho vybrať, čo nám viac vyhovuje. Dnes je mimoriadne sucho, a tak nám padne vhod poľná cesta. Predpokladáme, že v prípade dažďa sa viac jazdí po rozmlátenej asfaltke s 50cm hlbokými jamami.

Na Ukrajine hojne jazdia Kamazi, ktoré sú asi najodolnejšie nákladné autá na svete. Na miestnych cestách je úplne normálne, že sa takýto Kamaz oproti rúti a kľučkuje pomedzi hlboké jamy krížom cez celú cestu. V takýchto situáciách treba jednoducho myslieť na únikové zóny, ktoré poskytuje široká vyjazdená krajnica.

Ideme po ceste T1607 a po príjazde do obce Kiliya úplne zmizli značky. V týchto končinách ešte asfalt nevynašli a cesty sú vyskladané v betónových panelov. Na každom kroku sa vypytujeme na cestu. Potrebujeme prejsť cez Izmail.

Je to asi len 50 km, ale nemôžem uveriť, že to dáme. Na staré mašiny bolo offroadu už dosť. Keby malo byť podľa mňa, už mám dávno rozložený stan.

Miloš nervačí, že nestíha a k dobrej nálade nám to neprispieva. Už sa dnes na seba neusmievame. Ani neviem ako prichádzame do Izmailu. Miloš sa mi stráca z dohľadu a bez mapy som odkázaný len na šiesty zmysel. Viem len to, že sa potrebujem dostať do Reni. Odstavujem pri autobusovej zastávke a sympatickej slečny sa pýtam na cestu. Ochotne mi do denníka kreslí schému ako sa dostať von z mesta. Pod schému dodáva poznámku ,,navy by Stacy,,

Pred vstupom do európskej únie sa snažím za Izmailom dotlačiť lacného benzínu koľko vojde. Miloš ma čaká na hraniciach. Vymieňame pár zmierlivých pohľadov.

Hraničná kontrola by bola OK. Chlapi obdivujú mašiny, ale predsa sa našiel jeden rypák. S vážnou tvárou ukazuje na malú kvapku oleja pod Milošovou motorkou. V smiechu mu vysvetľujem, že sme prešli 3000km a akosi sme nestihli umyť mašiny pred vstupom do EU. Našťastie zaliezol naspäť do búdy pes jeden.

V diaľke sa črtajú konečne trochu zaujímavejšie tvary ako ukrajinská rovina. Zapadá slnko a uvedomujem si, že človek na takomto zdĺhavom výlete prepne na úplne iný spôsob počítania času. Hodiny na mobile pre mňa neexistujú odkedy sa mi vybil. Namiesto techniky využívame výšku slnka a celkom spoľahlivo už dokážeme odhadnúť počet zostávajúcich kilometrov do súmraku.

Dnes to vychádza už asi len na 10 km. Táborisko rozkladáme tesne pred Galati v kukuričnom poli. Dnes máme za sebou 310 najhorších kilometrov a jednu nepríjemnú správu. Naši Baworáci mali v Rumunskom meste Roman nehodu. Vladovi sa podarilo rozflákať mašinu. Našťastie sa mu nič vážne nestalo. Michal to do Košíc v pohode dobojoval po vlastnej osi.