Projekt z Cesty do terénu – Žubor cup Sverepec, späť v boji o body

Možno by sa zdalo, že od toho pádu už pretieklo veľa litrov benzínu cez karburátor, ale určite nie cez ten môj. Relatívne dlho som sa dával dokopy a čas samozrejme na nikoho nečaká, dokonca ani na mikulca a neúprosne sa približoval termín ďalšieho preteku. Medzi tým sa našťastie jeden pretek ( 02.06. – Veľké Uherce) presunul na neskôr, takže som mal aspoň akú takú šancu, že na ten vo Sverepci nastúpim. Dokonca som, ako ste si mohli prečítať, niečo aj potrénoval. Stále s bolesťami a sebazaprením, ale aj o tom to je.

Nikdy by som si nemyslel, že niekedy budem mať pred pretekmi v hlave dilemu „ísť či neísť“. A čo to? Ešte v sobotu cez deň som sa rozhodoval. Po obede som skočil trochu pojazdiť a z tréningu som odchádzal, že na pretek nepôjdem. Za prvé to je ďaleko, za druhé som nerozjazdený a za tretie...ani neviem, skrátka celková nechuť. Ale nakoniec duša pretekára zvíťazila a ani som si neuvedomil a motorka aj s výstrojou už boli naložené v aute. Budík nastavený na 4:45, plechovkové pivečko, rožky a horalky nakúpené, ráno idem na to!

Vo Sverepci som nikdy nebol, len som počul samé čierne scenáre o tom, aké sú to kopce, aká to je náročná dráha a o tom, ako je to na 125 pre hobíka ťažké. Tak v to dúfam.

Pomaly sa blížim k národnému motokrosovému areálu Sverepec a začína pršať. To by mohlo byť ešte aj zaujímavé. No a len čo som zbadal premočenú, ale že fest na totálku prechcanú dráhu, vedel som, že sa mi to musí páčiť. Na oboznamovací tréning nastupujem teda naladený a naštartovaný. Ale už prvé metre mi jasne dávajú na vedomie o čom to tu bude. Trápenie a boj. Boj nie zo súpermi, ale s podkladom a sám zo sebou. Niektorí ten boj vzdali okamžite, niektorí po jednom kole...To blato je tak otrasné, že už v druhom kole nepotrebujem ani dole strmákmi brzdiť. Dokonca niekde idem pod plynom, lebo, tie grče blata brzdia všetko čo sa otáča. Otras, ale mne sa to napodiv páči. A aj časy ukazujú, že mne takéto podmienky vyhovujú. S časom 2:41:920 som zatiaľ na tom najlepšie.

Medzitým ale vychádza slnko, v ďalších rundách sa dráha vyjazdila a už v meranom tréningu je to o niečom inom. Je vidieť, že som na tejto dráhe prvý krát, pretože síce postupne zrýchľujem, ale stačí to len na štvrtý najlepší čas (2:09:250). Trochu ma to mrzí, ale nie je to nič hrozné. Samozrejme ako vždy aj teraz sú medzi jednotlivými štartami malé sklzy. Trať viac a viac obsychá.

Do prvého sa staviam až zo 16tej pozície, keďže ideme dve triedy spolu. Pätnásť, päť, rampa padá, pálim v pred. Nechápem sám, ale štart sa mi celkom podaril. Do prvej točky idem ako deviaty a za ňou som už siedmy. Dokonca po strmom výjazde už piaty, celkovo. Nechápem, ale aj keď sa mi ide po fyzickej stránke dobre, zisťujem, že tá psychická je na tom o čosi horšie. Mám akýsi nezvykle veľký rešpekt. Vidím pred sebou chalana, ktorého potrebujem predbehnúť, ale nedá sa mi ísť ako inokedy totál na hranu. Jazdím ako šalát. A nakoniec ešte aj položím motorku a potom si ju prehodím. No je toto normálne? Samozrejme sa okolo mňa prevalilo niekoľko jazdcov (vlastne „iba“ osem) a nech sa snažím ako chcem, lepšie ako na štvrté miesto v mojej kategórii to nevydalo. Nakoniec sa pri aute na seba trochu aj hnevám, lebo tuším nie som ani zadýchaný. A to nie je dobrá vizitka toho, ako som išiel. Nie, nie som tak natrénovaný, proste som sa flákal.

Do druhej jazdy nastupujem trochu viac nabudený a ako inak, obracia sa to proti mne. Veronika ukazuje päťku, kopem do dva, pomaly púšťam spojku a prednú brzdu, rampa ale stále nie a nie spadnúť, až som tak blízko rampy, že spojku znova stláčam a samozrejme, vtedy rampa padá. No tak super štart máme za sebou, som asi dvadsiaty a teraz chlapče makaj. Trať je už skoro suchá na tabak, zahoď strach a daj zo seba čo najviac. Pár jazdcov sa mi darí predbehnúť už po ďalšom skoku, za veľkým výjazdom som cca 12ty.

Nakoniec je z toho druhé miesto a ja sa ledva vraciam k autu. Tam ani neviem zosadnúť...konečne som zamakal. Mohlo to byť aj lepšie, ale dobre. Napokon je z toho celková tretia pozícia a 40 bodov do celkového bodovania, čo ma síce teší, ale bol by som šťastnejší, keby tam bolo o 10 bodov viac a umiestnenie o dve priečky lepšie, ale čo narobím. Hlavne že som celý a zdravý. Aj keď ako hovorím, frst pozišn je frst pozišn a pade je pade. To sa nedá nič robiť.

Ale teraz trochu vážne a hlavne rozumne. Na to aký pád a aké následné liečenia a procedúry som absolvoval a pri predpretekovej príprave rovnajúcej sa skoro nule, som fakt spokojný. Hlavne, že som celý a zdravý. Netvrdím, ani nevyplakávam, že som bol zranený najviac na svete a nikto si to ani nevie predstaviť, čo všetko som po páde absolvoval, to vôbec nie. Keď sa na to pozerám ako amatér, ktorý to robí pre zábavu a nielen, že sa tým neživí, ale dokonca si to musí financovať, tak vidím celkom dobre odvedenú prácu aj napriek tomu zraneniu, napriek stále pretrvávajúcim zdravotným komplikáciám a hlavne navzdory mojej pošramotenej psychike. Ale ako sa hovorí, nie je umenie nemať strach, ale prekonávať ho.

Dúfam, že som si týmto trochu svoju psychiku napravil a na ďalšom závode vo Vištuku, ktorý nás čaká už siedmeho siedmy, to bude o niečo lepšie. No dúfam aj v to, že sa mi podarí nabrať ešte nejaké body do celkového hodnotenia a spravíme s chalanmi v tejto triede ešte zaujímavý boj.

Video: Motoshop Žubor Cup Sverepec 16.16.2013

Video: Motoshop Žubor Cup Sverepec 16.16.2013 - 2. Finálová jazda