Fejtón motorkára o tej svojej milej

Je pekný jesenný večer, vlastne celý rok bol pekný a mladí sa prechádzajú ruka v ruke, tam sa zas muchlujú na lavičke v parku. Nejaký blázon na H-D trúbi na maminu s kočíkom na prechode a oproti tetušky strážia malých výtržníkov hrajúcich sa na detskom ihrisku. Všade prekvitá, vlastne je jeseň tak odkvitá, láska. A tak ti opíšem tu svoju.

Tá moja stará len stojí v garáži, padá na ňu prach, sem tam spraví kalužku oleja pod sebou a zvetrávajú na nej gumy.

Ešte si to pamätám, ako keby to bolo včera. Už si to ale nepamätám, kedy to presne bolo. Hm, čo som ju prvýkrát doniesol domov. To sa Vám zbehla celá ulica, ak nie pol dediny. Bola mladučká, pekná (predošlý majiteľ ju asi často kefoval), veď to bolo pár párov rokov dozadu. A hovorili mi, chlapče, ty budeš dobrý darca orgánov. Aj sa tak stalo, ešte za mladi som im dal mandle a nedávno slepé črevo.

Vždy boli vtipy o tom, čo všetko je lepšie ako žena. Chlapov asi hneď napadne pivo. Desatoro výhod. Ale to sa sem nehodí. Pivo, ako aj žena, ťa pripraví o peniaze, zoderie ťa a boli ťa aj z neho hlava, veď je to alkohol.

Dnes je tu reč o tej garážovej pani. Možno sa ti jedna pani teraz vála v obývačke alebo v spálni, to nevadí, veď zistiš, že obe sú podobné. Môžeš ju volať monsterka, vdova, banditka alebo hviezda, ale prežije každý názov, nádavku či pochvalu. Poslúcha a nesťažuje si. Ideálna? Sem tam si zašteká, ale to len ventily nehrajú správne a malé uprdnutie znamená, že sa už dôkladne navzájom poznáme. Vie sa aj obliecť, raz je v modrej, inokedy v metalíze. Keď zhasnem, je celá v čiernom zamate. Že nenavarí, to nevadí, dnes to nevedia a nerobia ani tie mladšie ročníky. I keď dounaty od nej sú chutné, niekedy smrdia spáleninou, ale chutné. Že neoperie? To aj sám viem, že to robí práčka. Že ma len jeden výust do zadu? A ešte aj nie v strede? To trošku vadí. Ale poprdkáva si ako dáma. Nie ako tá susedova stíhačka. Keď je vytočí do nepríčetna, reve, až sa okná trasú.

Keď motorkár použije gumu Michelin či Dunlop dva-tri mesiace v roku, je rád, ale keď ja používam na nej gumu po celý rok, tak to mám Goodyear. Ale vždy je rada, keď ju zoberiem von a poriadne ju pretiahnem. V dedine idem na to opatrne, veď susedky sa dívajú, ale medzimesto a najmä na Šturci sa preťahuje nejlepšie až piští. Dopomáham si najmä pravou rukou, ale vždy to skončí s gumou na cucky. Po tom výkone ju za odmenu zoberiem na stanicu, na zmrzku mi serie, tak dostane aspoň oktány do nádržky, zotriem jej motýlikov z okuliarov a už len cestou domov jej zaspievam, nech sa jej v garáži dobre drieme. Ale vždy keď skončíme, je ešte taká rozpálená, že viem, ak mám na gumy, tak zajtra si to zopakujeme a kľudne aj pred farárom.

Milujem na nej ten kukuč. Z predu či z boku, je nádherná a vždy zažmurká, keď ju dávam pod zámok. Dve pekné očká, ktoré síce v noci trošku žmúria, ale nie sú škuľavé, ako tá susedova jednooká brutalka.

Ako každá parádnica chce v dave na zraze vyzerať, ale neviem, či vyzerá po iných šťabajznách, alebo vyzerá mňa, či si nedovolím pozrieť sa do klína a na prednosti inej mašinky. Na tie stále studené ruky dostala vyhrievanie a nemôže chýbať zlatá reťaz. Pod stromček má padáky, aby si neoškrela šaty.

Stále je v najlepších rokoch. Kolesá až po zem, vyvážené, dlhé blatníky, pekne namalovaná a ako som spomínal, tie modré šaty sa jej hodia najviac. Bez nich by to bola obyčajná nahotina (a to by mi farár na spovedi dal). Stále sexy, aj to je to správne prirovnanie. O tom svedčí, že aj tínedžeri nechajú pohľad na nej a iste by mi ju v duchu pretiahli. Koniec koncov, aj na Šturci, keby mi nechala voľnú uzdičku, tak popreťahuje pár mladých sršňov. Ale na to sa fakt nepotrebujem dívať, či účastniť sa. Aj minule (vlastne ešte tento rok) na Jankovom Vŕšku. Fešáčisko na Nissane, široký v blatníkoch, lak bez vrások, hnedý. Držal sa nás ako kliesť a čumel jej len na zadok. Nedovolil som viac, zastavil, obehol nás, zatrúbil a už som ho viac nevidel. To mal šťastie.

Chlapi pred barom dolu v dedine, kde sa stretávame a ohovárame tie naše mašiny a sem tam padne slovo aj na výmenu, hovoria, že tá moja je čím ďalej tým krajšia. Aj som to skúsil zistiť, zašiel som na koniec ulice (tá najdlhšia, tam dám aj sedemdesiatku, keď s chlapmi si porovnávame výdrž a dĺžku - gumovačky), ona stála na opačnom konci a pozerám. No nič som nevidel, žiaľ som krátkozraký. Tak si z toho nič nerobím. Ja viem, že má niečo do seba a niečo už aj za sebou.

Von ju nebrávam len na kávičku, alebo aby susedia pukali závisťou, ale nech si poriadne zajazdíme. Obaja a do sýtosti, celý deň a niekedy aj v noci. Veď to poznáš, chlap na vrchu. Kamarát sa stále sťažuje, že ho bolia pri tom zápästia, asi má inú techniku. Alebo ju nevie pevne zovrieť stehnami. A o bolesti rite ani moc nepíšem, fakt neviem, čo s ňou robí.

Ďalší kamarát sa mi sťažoval, že tá jeho stále priberá. To áno, keď jej kúpil veľké zrkadlá, dostala nejaké chrómové okrasy a zlatú retiazku. Ale tú ma asi hrubšiu ako tá moja. Tá si drží líniu, stále 17 palcov priemer pneumatiky a štíhly zadoček. Natlačím do nej 20 litrov, ale spotrebuje len 4,3 litrov smesky. Je to správna pipka. Malá spotreba, veľký výkon.

Niektorí motorkári, keď jazdia tak mažú, to moc nechápem. Tá moje je vlhká dosť, no nestrieka, lebo je to karburátor.

Kamaráti často tie svoje kefujú. Vraj po každej jazde a najmä po daždi. To ja nemôžem. Keď prší, bolia ma všetky kĺby a som akýsi moc unavený. Asi migréna, aj moja je rada, že ju neotravujem. Ale keď mi príde chuť, len to preleštím, utriem a zas je na čas vybavené. A niekedy ma to vie nasrať. Stojí si bez pohnutia v garáži, tak ako vie stáť napr. motorka na stojane a ja aby som ju obskakoval. Zohýbam sa pred ňou, klačím a čistím jej všetky dutiny. Sem tam aj chytím hadicu, vystriekam ju až to z nej kvápe. Niečo sa osuší, ale zanecháva to fľaky a vždy si to rodičia všimnú. Raz som ju skúsil poriadne vykefovať. To boli hodiny roboty a neustále si to pýtala. Ja už unavený a ona stále nebola hotová. Bol som kompletne vyšťavený (veď kto to kedy videl, takú dlhú kefovačku v lete pri tridsiatichdvoch stupňoch). Boleli ma všetky údy, najmä prsty a aj jazyk (ale to som si do neho nechtiac kusol).

Keď ležím v posteli a nie je zrovna so mnou, si to predstavujem. Ale žiadne prasačinky. Ako ju len chytím svojimi robotníckymi rukami, zovriem stehnami, napnem špičky a vrčím si ako kocúrik.

Strýco s kámošmi často chodí do lesa a vždy donesie nejaký defekt (ale nikdy ma nezobral, ale zas ja tie ich chuligánske hrátky nemusím). Keď mi to hovoril, za prvé som nevedel o čom točí a za druhé ma to urážalo. Tak som vytiahol aj tu moju na prechádzku. Jasne, žiadny defekt som nenašiel, len pár párov suchohríbov. A jedno kuriatko. Malo takú krátku sukničku a ako tam stálo (vyzeralo to ako keby malo len jednu nohu). To som ešte nevidel. Keď som sa zohýbal pre tie suchohríby, tak som videl pod sukničkou niečo ako vypytvaného netopiera v sieťke. Ale moc ma neoslovil, chcel som vidieť živého, ale nebol som ešte v ZOO (na budúce tam musím zobrať svoju, nech si obzrie zopár býkov a kancov). Moja z toho už penila a syčala, tak som sa venoval len tomu svojmu suchohríbu.

Raz tak som s ňou prišiel pred obchod. Bol som vzrušený, až moc, veď bola čerstvo umytá (kefoval som ju celú noc, skoro celú noc), navoskovaná a leskla sa ako susedkyne biele kozičky. A pekná predavačka, tá na ktorej, vlastne s ktorou by som si zajazdil, mi pozrie do klina a pýta sa, že čo to stojí? Pravdaže mi to bolo trápne a aby som sa zachoval ako pako, či vlastne opak džentlwoman, tak odpovedám, že 1600 eur. Usmiala sa a hovorí, že už videla aj väčší. To mohla, mám len objem 600 kubíkov.

Hľadal som nabíjačku. Asi ma musela počuť alebo to vytušila, nevenoval som sa jej toho času asi 2 týždne. Nabíjačku som doma nenašiel, tak som skočil za susedom. Nebol doma, a namiesto toho mi otvorila suseda (mala čierne obutie, asi by tromfla aj tú moju). Suza, potrebujem nabíjačku a výkonnú, hovorím jej. Dala mi facku, zabuchla dvere a už som sa viac s ňou nerozprával. Ale vie o mne, keď tú moju zahrievam, tak pod ich oknami, nech sa musia pozerať a čuchať to. Ha. Nakoniec som tu nabíjačku našiel doma za gaučom, ale tú facku som si fakt nezaslúžil.

V správach často hovoria, že skúter je ako zbraň, Nebudem klamať, býva to na Markíze. Ale strýco hovoril, aby som tomu neveril. Veď skúter nestrieľa. Niečo na tom pravdy bude, ale priznám sa, išiel som raz svižnejšie z kopca, všade smrad, áno na ľavom boku bolo družstvo, už mi kŕčovel pravý horný úd, tak že zastavím plyny. A výstrel. Aj som sa zľakol, veď nikde v okolí nebol poľovný revír. A to tá moja mrška pravdepodobne strelila zo zadných partií. Raz, ale bolo. No veď budem skúšať, i babka spomína, že keď Aštar dá, aj motyka vystrelí.

Raz ma aj nechala. Bolo zrovna chladnejšie v jednom z letných mesiacov, celý premrznutý, už som sa scvrkával. Stojíme pri krajnici ako sviečky na torte a nik ani nepribrzdil. Možno, keby bola sama, si aj na seba zarobí. Stará, ale jará, hovorím si a tak som na ňu sám. Zdá sa mi, že to bolo práve v českej dedinke Pičín, áno, až tam sa to celé dostalo. Prehováral som ju, hladil, sem tam zvýšil hlas. Spočiatku sa zdalo, že počúva a chápe situácii, ale časom chladla. Skúsil som ju naposledy nakopnúť a chytila. Hurá, vrátili sme sa k sebe. Priadla si ako cicuška, pridám, silu mala a ani farbu nestrácala. Dodnes nechápem, čo sa stalo, asi len trucovala. Ale zrátal som jej to. Nasledujúci týždeň som ju vytáčal až do červena a na teplý pelech tiež mohla zabudnúť, nechal som otvorené okno na garáži.

Všetci hovorili, neber si ju, nevyzerá dobre, budeš na ňu sám. Ani brat si nechce na nej zajazdiť. Nevadí, viacej pre mňa. No, aspoň vie, čo to je vernosť. Veď kto ju kŕmi, kto ju šatí (našťastie má len tie jedny šaty a stačia), kto s ňou chodí von a kto ju obšťastňuje? Len ja. I keď všetko je relatívne. Chodia mi po hlave (našťastie vši nemáme) myšlienky, že zájdem do vedľajšej bohatšej dediny a strelím ju tam. Je tam dosť pytliakov, budú to mať aspoň na tie defekty do lesa.

Rodičia už na mňa tlačili, že nech ju opustím. Že ma len využíva, drancuje peniaze a som na posmech celej dediny. Ale ja na tie dedinské bláboly nedám. A som už veľký chlapec, po metráku na každú svetovú stranu, tak aj sám viem, čo je dobré. Ja ju opustím a susedových Jano ju bude osedlávať. No jasne. Avšak nakoniec budem musieť dať na rady skúsených a skoncovať s tým. Zbavím sa jej! Je to všetko pekné, tie spoločne prežité roky, žiadne dlhodobé odlúčenie, sklamania či hádky, pravidelné leštenie, no musím ju vymeniť. Odlúčenie to bude ľahké, ona si nechá tých pár svojich slivočiek a mne ostane len zamotaná hlava. Zlomené srdcie nie, to by som si už na inej nezajazdil. Potrebujem mladšiu, s pevnejším podvozkom, s väčším zadkom a objemom, aby som to v rukách cítil, keď ju budem šímrať v bode G – 11000 otáčok. Nikde však nehovorím (k sakru, teraz som to zrovna napísal), že sa nevrátim k tej svojej starej, ktorá presne pozná moje chúťky a vie ma dostatočne vyšťaviť i v tomto veku.

Čo už budem ďalej písať. Keď ju miluješ, nie je čo riešiť. A keď ju poriešiš (prevrátiš ju v jarku alebo ti újde v prudkej zátačke), nájdeš si inú. Veď to poznáš, čo máš, vieš že je tá pravá a máš ju rád aj bez peňazí.