Veľkonočné Chorvátsko

Celú zimu naťahujem fitnes gumy, kardio, bicykel, lyžovanie. Ale zabudni. Najlepší moto tréning po zime je na to sadnúť a aktívne sa voziť.

V práci vybojujem deň voľna a ráno na zelený štvrtok môžem vyraziť. Plán je krížom cez Maďarsko, diaľnicami na Istriju a tam nech sa deje čo má. More už vidím okolo 16 h, ten prenikajúci chlad je bodajúci, aj keď cestou som videl až 26 °C. Všetko to začína magickou ľavotočivou zátačkou za dedinou Plomin. Bože, ja som tu a výhľady sa len predbiehajú. Pár pekných zátačiek vyššie nad morom, určite nedávam nemeckým moto turistom šancu ma predbehnúť. Zakotvujem v dedinke Mošcenička Draga. Hlavná sezóna je ešte ďaleko, tri márne pokusy o ubytovanie, ale na štvrtýkrát sa už vybaľujem. Prechádzka pobrežím až do západu slnka a už sa teším na otvorené možnosti zajtrajška.

Veľkonočný piatok. Čo by som tak robil doma? U miestnych žiadny sviatok, všetko žije. Po ránu sa vymotať mestom Rijeka a zatáčam na ostrov Krk. To povozenie stojí za to, aj keď premávka je dosť plná. Pozriem dve posledné dedinky, odškrtávam v denníku a zas sa vraciam na pevninu. A teraz Vás nechcem sklamať, ale je to tak. Myslím zátačky nad mestom Senj. Škoda času. Úzka cesta, hustá premávka, niečo obehnem, ale keď dobieham hadíka šiestich áut, chápem, že to nemá význam a v polke stúpania sa otáčam naspäť k pobrežiu. Tam je premávka fakt minimálna. Cestou na juh sa striedajú pekné a krajšie pohľady. Lemovanie pobrežia ostrovmi mi nepripadá ako pekná destinácia na dovolenku, ale ako výhľady za jazdy je to pekné. Pred 15tou hodinou stíham trajekt na Pag. Preplnená loď dopravnými prostriedkami, aj motorkári sa pridali. Posledné dve autá zas musia počkať hodinu. Nestíham všetky zákutia ostrova z denníčka, ale prejazd je pekný. Odporúčam.

A kde dnes spať? Nostalgicky v Biograd na Moru. Prvé mesto, kde som bol ako školák na prvej chorvátskej dovolenke. Dobrá voľba, plné turistov, všetko otvorené, je tam čo na jeden večer pobehať. Ubytovanie nájdené na prvýkrát, sa zlepšujem. Zas pýtajú 40€, ale zjednávam.

Veľkonočná sobota. Cesta ďalej na juh trošku stráca šťavu, už idem na spotrebu. A v hlave držím horský prejazd nad Omišom. Už som to poznal a nesklamalo. Vybehnem na vyhliadku Gornja Brela, kde pri oddychovke stretávam slovenských cyklistov. Makarska teš sa. Ako môžete ma presviečať o čom chcete, ale cesta na Gornje Igrane je najlepšie povozenie na Makarskej. Biokovo vynechávam (zabijem čas a neužijem si to ani motorkársky), a tak pokračujem do Drveníku na trajekt na ostrov Hvar. Sklamanie, že musím čakať vyše dvoch hodín, čoho nemám na rozdávanie. Tak zakotvujem v niečom prímorskom, dedina Gradač. Ubytovanie zas na prvýkrát, ale skapal tam pes. Sú tam aj slovenské autá, ale čo tam tí ľudia robia týždeň, netuším. Bary otvorené, reštaurácie otvorené, tak sa musím dotlačiť len pizzou (už mi fakt nechutí ani doma, nie to ešte tu).

Veľkonočná nedeľa – sviatok v Chorvátsku. Na čo som ako dieťa mesta zvyknutý, že je otvorené, zrazu pozamykané. Ostávajú len benzínky. Z rána prázdne cesty, policajta ani jedného, dnes sa určite nebudú dodržiavať dopravné predpisy. Zaradíš za jedna, nacápeš to quickshifterom hore a vieš, že tá motorka, ako večer skončila, to chce ráno tak isto. Len si to chlapče uži. Ale trošku sa nám od večera rozfúkalo, taký hnusne nárazový z kopcov. Za Rogotinom, čo je pestovateľská oblasť oberám posledné zimné mandarinky zo stromov. Chladné z rána, fajn osvieženie. Colné vybavovačky okolo bosnianského Neumu a aspoň polovicu cesty dám z poloostrova Orebič. Asi za zmienku stojí prvé mesto Ston s hradbami. Prejdem si Dubrovník (kde ma mimochodom skoro odfúklo z motorky na tom moste – zle som pochopil tie malé skútriky, kvázi cestovné endurá, na svetelných tabuliach zákazu vjazdu na most). Ale som tu. No a už sa môžem len tešiť na pomyselný cieľ cesty Kotor.

Colnica rýchlo za mnou a ja si už užívam slušné tempo po panoramatic road. Má to niečo do seba, aj keď mi nikto nehreje chrbát. Už mám prax, zas ubytovanie na prvykrát hneď pri mori, kufre dolu, dotankovať a hor sa do kopcov nad Kotorom. Ten pohľad zvrchu som zas musel zažiť.

Kotorská zátoka

Kotor serpentine, 25 serpentín, kde každá by vedela rozprávať svoj životný príbeh (podľa tých zničených cestných kamenných múrikov). Obieham nemeckých moto turistov a s rozumom sa dostávam do kopcov pod Lovcenom. Hore to musí mať motorkárske grady, kochačka bude cestou dolu. Ten výhľad je famózny. Niečo ako Transfagarašan, posadiť sa hore a pozerať, ako uniká život tam dolu. Iste nemám dve iné lepšie moto rozjímacie miesta. Robím prvú a poslednú dôkazovú fotku tohto výletu. To stojí za vytiahnutie mobilu počas piatich dní. Podvečer si užijem romantickú prechádzku v kotorských hradných múroch. Pekné to je, tu zas vidím nádych Benátok. Turisti z celého sveta a predavači sa bijú o ich peniaze. Aj mňa večera stala 20 €, lacné tieto jadranské večere neboli a nie sú.

Veľkonočný šibací pondelok. Domáci ma nechal dlho spať, korbáč nenachystaný, tak sa lúčim a posledný deň návratu domov začína. Tu dolu bežný pracovný deň. Vyberám horskú cestu na severe zátoky a je to správna voľba. To stúpanie nemá konca kraja. Už som snáď v 2000 metroch, rovinka cez planinku, kde sem tam niekto býva a zas to stúpa. Sneh na okolo a ja mám pocit že som dosiahol vrchol. Hraničný prechod do Bosny tiež stál za tie výhľady. Klesaním sa nemôžem blížiť nikde inde ako k Mostaru. Mesto protikladov, veľa turistov a veľa žobrákov. Ale asi povinná zástavka keď už zas idem krížom cez Bosnu. Cesta na sever okolo rieky Neretva ma tak neuchvacuje, ako niekoľko rokov dozadu v jesennom podnebí. Ťahám to okolo Sarajeva na východo-chorvátske hranice, kde už mi neostáva nič iné ako diaľnice až domov.

Vypráskal som 3150 km (ešte je len polka apríla a ja už mám odjazdené ročné maximum kilometrov poväčšine motorkárov), zažil som teploty od 2 - 26 °C, asi minul aj nejaké to euro, ale uznajte, jeden z tých krajšie strávených veľkonočných sviatkov. Veľká noc, vždy bývaj v teplejšom apríli a ja si plány vždy spravím.