Burek Tour - Macedónsko 2013 3/3

Čaká nás asi 10 km úsek a pokles o 1000 m nad morom do dedinky Samokov. Makadam sa mení na akúsi pieskovo prašnú zmes, ale až na niektoré vymyté úseky sa ide fajn. Ešte hore kdesika v kopcoch kde čakám na Tomáša nám skontrolovali pasy. Stretli sme tam jediné auto a v tom aute sedeli – policajt v civile, colník, vojak a akýsi úradník. Boli v pohode a v podstate len tak s nami pokecali.

Prechádzame akousi malou usadlosťou Benche a potom už sa konečne dostávame do Samokov-a. Nová síce trochu úzka asfaltka padla vhod, ale už o pár km sa pokúšame z nej zbehnúť na ďalšiu skratku k jazeru Kozjak. Cez dedinku Brest by sa hádam malo dať prejsť.

Húf domorodcov nás však ubezpečuje o tom, že je to koniec sveta, odkedy sa tam zrútil most. Vraciame sa do Samokova a pokračujeme úzkou kľukatou asfaltkou, ktorá nás hádam k jazeru zavedie. Za dedinkou Dolna Belica asfalt končí a tak nás popri jazere vedie pravý nefalšovaný makadam, ako ho poznáme aj u nás doma. Jazero je rozťahané, ako staré gajdy takže si užívame rovné, ale i serpentínové úseky. Prebiehame cez most a zastavujeme v dedinke Blizansko kam sme sa mali dostať skratkou od Brestu. Tajne sme dúfali, že tam budú nejaké potraviny, ale ani náhodou. Pastiera sa pýtame či by sa tu aspoň niekde dala nabrať voda. Pri kostole nám ukazuje kohútik s vodou a na znak dôvery sa z neho i napije. Večer už klope na dverce a tak sa poberáme ďalej. Vraciame sa cez most, kde začína nová široká asfaltka. Tá nás zaviedla k akejsi rampe, ktorá označuje národný park. Báťa z búdky si zapisuje odkiaľ sme, na čom ideme a púšťa nás ďalej. Uzučká cesta nás vedie do strmých kopcov plných zákrut, ktoré nám neskôr odkrývajú fascinujúci pohľad na jazero. Slnko je už opäť akosi nižšie a tak stojíme už iba asi 30 km pred Skopje na pivko. Penzión absolútne žiadny. Fleka na spania hľadáme dlho, ale nakoniec sa zašívame kúsok od cesty v akejsi paseke uprostred, ktorej je lúka.

Štvrtok 4.7.2013

Drachevo – Dolno Golichani – Kitka – Aldinci - Glava – Gorno Jabolchishte – Chashka- Skopje – Samoljica (SRB), 306 km

Hneď ráno vedú naše cesty do Dračeva. Na benzínke každý čo potrebuje. Ranné kafíčko a debata s pumpárom o cieli našej cesty Solúnkej glave nám vniesla trochu hmly do inak jasného plánu, ale dúfame, že sa neskôr rozplynie. Nikdy tam síce nebol hovorí, ale vraj tam jeho známi vyšli na lade Nive. Takže sa to vraj dá, hoci pri pohľade na motorky trochu zneistel. Videl som snímky z googla a nejaká cesta tam je, takže ideme vyskúšať čo a ako. Ideme cez dedinu Dolno Golichani, kde ešte dopĺňame vodu a poberáme sa ďalej cez Gorno Golichani do dedinky Crvena Voda. V dedinke Kitka sme už 1000 m „dik more„ a kúsok za poslednou kvázi dedinkou Aldinci dosahujeme už 1500 m.

Cesta je už samozrejme dlho bez asfaltu a makadam sa mení naším postupom do kopcov na rôzne druhy. Cesta smeruje do dedinky Gorno Jabolchishte, ale niekde asi v polovici cesty odbáčame pri tabuli doprava a hybáj ho tahor na tú glavu. Cez to Jabolchisthte sa budeme vracať späť. Okolo 1800 m nad morom má makadam pomerne hustejšiu prímes kemeňov, ktoré nás sem tam dobre povyzvŕtali.

2000 m nad morom rozdýchavame s výhľadom na onú Solúnsku glavu, ktorá sa nám takto naživo zdá akosi veľmej strmá. Po pauzičke sa púšťame do posledných cca 500 výškových metrov. Tie kamene čo som spomínal, ako prímes sa od určitej výšky vyskytujú v tak hojnom počte, že ideme doslova po makadame, kde kameň ako pesť je ešte fajnovka. Takže sme po chvíli cesty rozťahaný po kopci, ako staré gace a kontrolka „nemám padáky“ nie a nie vypnúť. 2200 m prvý odpadlík. Tomášove GS spadlo a naložená mašina bola v tom kopci nad jeho sily. Po márnych pokusoch s adrenalínom v krvi prichádza cigaretka a plán B. Pospomínať mňa, Máriu Teréziu, odľahčiť od bagáže, dvihnúť a potom zase nabaliť. Spoločnosť mu robil mladý chalanisko idúci okolo na traktore. My vpredu bojujeme s každým metrom. Kontrolka nemám padáky už vyhorela dávno a tak keď MAaT zastal veľmi ochotne zastavujem aj ja. Miloš pod nami hádže medzi nás návrh či na to neebeme. Solúnsku glavu vidíme a od vrcholu kde práve pristáva vrtuľník nás delia posledné 4 zákruty.

Motorka proste už nejde tam kde ja chcem, ale tam kde ona chce. Bez padákov je z mojej strany už aj bez tak riskantné a tak nejdem pokúšať osud. Chvíľu sa preberá aj možnosť vystúpiť tahor pešo, ale počasie, moje boľavé koleno a Tomáš čakajúci dole protestujú. V trojici otáčame mašiny, lebo sám to dá len dvojmetrový Miloš a so zmiešanými pocitmi ideme dole k Tomášovi. Neviem ako vám, ale mne sa ide hore vždy lepšie a tak trochu som sa obával toho zostupu dole, ale okrem vyťahaných a trasúcich sa rúk je to ok.

Stojíme až dole na odbočke pri tabuli. Akýsi báťa si tam oddychuje s taškou hríbov a pri cigaretke sa ho pýtame na cestu do Gorneho Jabolčišťa. Rukou ukazuje na cestu, že tadou načim tájsť asi 6 či 7 km. A makadam? Aký? Opäť gestikuluje rukou, že relatívne ok, hoci gestikuláciu dopĺňa aj trochou pokrčenými ramenami. Povzbudzujeme sa, že horšie, ako glava to už nemôže byť. Že nie ?! Ako nič.

Na rozcvičku začíname krátkym úsekom lesnej cesty. O chvíľu si už hľadáme cestičku vo vymytých serpentínach pomedzi kemene, kde často skúšam odolnosť spodného plechu, ale i spodného prádla. Cesta sa však ďalej stáva akosi horšie čitateľná. V reále kukáme na to čo vraví GPS. „Ti musí ebať bratm!?!. Máme tu klbko ciest a strmák z ktorého vidíme malý kúsok toho Jabolčišťa, ale kerá z nich tam vedie? Stretávame tu domácich, ktorí sa v sprievode oslíkov odniekiaľ vracajú. Neostáva nič iné a vydávame sa za nimi tou ich „Oslí steskou“. Miloš ide prvý, sledujem ho a spolieham sa na jeho zdravý úsudok. Skoro dva krát hádžem papuliaka. Ani neviem, ako som z toho v tej šikmine vykorčuľoval, ale čo je horšie, Miloša nikde. Je to tu samá cesta a jedna „lepšia“ ako druhá. Tá čo som našiel vyzerala byť používaná, ale dole nižšie mám pocit, že idem v akomsi pieskovo kamennom koryte s rigolmi, ako vaňa. Tomáš ma zabije ak sa dostaneme dole. Nebol to dlhý úsek, ale Albánsky Theth je oproti tomu fajnový makadam z tuoratech katalógu strana číslo 597. Aspoň, že sa tým tobogánom nemecú žiadne ... „fíííha traktor“!? Vypleštil som na neho oči, ako vzpierač, ktorý takmer precenil svoje sily. Obchádzame sa opatrne a pomedzi akési domy schádzam na asfalt. Poviem Vám, že som si riadne vydýchol, keď som zliezol dole. Spolu s Milošom čakáme na Tomáša, ktorý toho traktoristu stretol tiež. Aj spolu podebatuvali, keď dvíhali Tomášovu hatatitlu, ktorá sa splašene bachla na zem. Miro si to šibol dole úplne inou cestou a zrejme asi aj tou najsamfasa. Keď zbadal kam sa to spustil bolo už neskoro. V tak strmom kopci už nebolo cesty späť a tak to jednoducho musel dať. Miestna komunita má z nás kultúrny šok. Skupinka tmavých adolescentov pozerá na nás akosi pohoršene. Vravím Milošovi, aby si dal gate zo sušiaceho módu na ten jazdný, lebo tie biele trencle nejak bijú do očí. Najstarší z tej partie s krikom naznačuje, aby sme sa tu nepretŕčali polonahí. V priebehu pár minút prichádza malý, krivkajúci polda. Pasporty si pýta s otázkou, kde sme vstúpili do Macedónska. Hovoríme, že niekde okolo mestečka Debar z čoho je dosť šokuvaný. Niečo si zapísal, kamsi zavolal a potom nás púšťa ďalej.

Smerujeme na Skopje, ktoré obchádzame a ideme sa kuknúť na Matka kaňon o ktorom som vedel iba to, že kde je. Omočili sme labky vo vode studenej ako šľak, najedli sme sa ako králi a potom sme pri pivku dve hodiny čumeli na búrku, ktorá sa tade hnala. Konečne dážď trochu utíchol a tak sa na večer púšťame „domov“. V Skopje ešte tankujeme a za noci sa púšťame do Srbska. Na hraniciach s nami debatuje mladý colník. Vraj aj on má mašinu. Vyzvedá čo koľko stojí, aké máme pneu a tak trochu nás spovedá, aké je to zobrať sa niekam vycestovať. Na oplátku neskôr kývne na kolegu, ktorý nás šmahom ruky posiela ďalej.
Je už tma, ako v rohu a akosi nie je, kde zložiť kosti a tak púšťame k slovu GPS-ku. Tá hovorí o nejakom penzióne na benzínke, kde sa nám to, ale nepozdáva. Chlapík nám však ihneď odporúča iné ubytko tutoka v dedinke kúsok od hlavného ďahu. Zamyká benzínku, sadá do auta, aby sme ho nasledovali. Prichádzame ku chatkám na okraji dedinky kde nás už čaká majiteľ. Mladý Kosovský Srb študujúci v Prištine nám ukazuje priestory, ktoré sú fajn. Ešte aj vrátnika tu majú. Čudné, ale fasa. Sme smädný a tak ide majiteľ s nami ešte do dediny, kde s Mirom kupujeme tekutiny. Tie spolu popíjame kúsok od chatiek, aby sme nerušili klientov. Mladý Srb nám ozrejmil akých klientov má na mysli a tak sa mnohé veci vysvetlili. Spali sme v hodinovom hoteli priatelia.

Piatok 5.7.2013

Samoljica - Niš - Belehrad - Novy Sad – Bačsky Petrovec, 520 km

Ranné vstávanie a balenie je nekonečné, ako tá diaľnica, ktorou sa meceme na Belehrad. Domov volá a tak podstupujeme túto potupnú, ale rýchlejšiu variantu návratu domov. Pred dvomi rokmi som si vyskúšal obchvat okolo Belehradu a tak trochu ma to odrádza, lebo to nemalo vtedy konca kraja. Ideme teda cez centrum, ktorým prechádzame v pohode a bez zdržania. Mirec potrebuje v Novom Sade poriešiť kľuku na traktor (made in Italy) pre svojho kamoša a tak trochu zrýchľujeme aby sme stihli obchod ešte otvorený. Večerná premávka v meste preverila naše schopnosti a reakčné časy na divoko letiace autobusy a iné srandy brázdiace čulé mesto. Spíme opäť v Báčskom Petrovci a opäť v penzióne čingi -lingi. Ten názov je fakt zverský . Teplá strava, studené pivo, ohnivá voda, debata o tom čo bolo a čo je v pláne trvá dlho do noci. Do postelí odchádzame niektorí už aj s gibonom na chrbte, ale zajtra máme čas to dospať takže pohoda.

6.7.2013

Bačsky Petrovec – Segedin – Hatvan –Salgotarjan - Obeckov, 450 km

Posledné burekové raňajky nás dnes odpaľujú domov. Miro počká na tú kľukovku a tak sa s ním lúčime. My driapeme na hranice a „hornatým“ Maďarskom sa meceme do Budapešti. Tam sa lúčime s Milošom. Nad Budapešťou sa blýska, hromy divo bijú, ale až na menšie dažďom kropené úseky búrku obchádzame.

Na posledné km si dávame obzvlášť bacha a tak sa v relaxačnom tempíčku dostávame na Slovenskú pôdu a to už iba 15 km od domu. Rozlúčka s Tomášom, ktorý má môj obdiv a potom hurá domov za mojimi „ženami“. Tie budú iste mierne šokuvané nakoľko som im nepovedal, že domov prídem už dnes. Keď už mašina bafká pred bránou a môj pes po chvíle štekania zisťuje, že šak to je pánko vybiehajú ku mne moje diovčence. Kým už mi staršia visí okolo krku, ako kravata tá menšia opäť trochu ostýchavo zisťuje, že to je naozaj oco, kto stojí na dvore.

Trochu neskôr prichádzajú sms od chalanov, že už aj oni sú doma. Ďakujem bohu, že sme sa opäť všetci vrátili domov zdraví a môžeme dlho do noci rozprávať čo sme na cestách tento rok zažili. Vďaka chalani teším sa na Vás aj tento rok.