Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1520 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

tanec-slnka-2018-sideM DS auto Sumoto Brno MOTOQUAD www.foxracing.sk Indian - www.klasikmoto.sk choppermania.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 1889
Áno, bolo to v pohode: 47% (890)
Nie, bolo to ďaleko za: 53% (999)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (30 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (45)  [Verzia pre tlač] Tlač

Rumunsko 2010 1/2

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 09.02.2011 Autor: JOSE
Čitatelia: 14067 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

„Do Rumunska?“ „Ty si sa musel zblázniť ?! Tak asi takéto boli prvé reakcie na môj oznam rodine a priateľom o tom kam sa chystám toto leto na motorke . V krátkosti som sa im snažil vysvetliť, že RO už dávno nie je taký divoký východ ako ho väčšina pozná, no stále neveriacky krútili hlavami, že kam sa to chcem vybrať a či mám všetky kolieska pohromade.

Všetko sa to začalo v januári keď každý motorkár už nedočkavo čaká na prvé slnečné lúče, ktoré odhodia biely šat ciest a ukážu koľko práce čaká našich cestárov. Samozrejme ak spomínam začiatok tak hovorím o plánovaní trasy nakoľko Rumunsko som sa chystal urobiť už dlhšiu dobu a práve tento rok sa to zdalo byť ideálne. Čítanie množstva cestopisov motorkárov zo Slovenska či Česka tvorili základ pri plánovaní trasy Rumunskom. Transylvánia, Karpaty a jej priesmyky Transfagaraš či Transalpina, Bicaz-ská sútezka, množstvo zaujímavých kláštorov, jazier a Dunaj s jeho Železnými vrátami to všetko je len malá časť z toho čo ma zaujalo a čo by stálo za to pozrieť si to „live“. Takže nosné checkpointy boli jasné ostávalo to už len zosúladiť tak, aby sa to dalo v kľudnom tempe prebehnúť za 7 dní s prihliadnutím na nižšiu cestovnú rýchlosť, keďže väčšina ciest bola vo vysokohorskom prostredí s množstvom serpentín a v neposlednom rade som musel prihliadať na stav ciest v RO.

Oslovil som Peťa alias klub kinderko s ktorým som už absolvoval niekoľko tripov a ten reagoval na ponuku prebehnúť Rumunsko kladne čo ma veľmi potešilo. Naznačil som mu, že 7 dní a 6 nocí je minimum na to aby sme prešli túto krajinu a aspoň čo to videli z toho množstva lákadiel, ktoré Rumunsko ponúka. Motoride ma spojil s ďalším členom našej skupiny, ktorý bol zabávačom našej partie Rasťo – Manana. Naznačil, že aj on by sa pridal a tak sme sa spolu stretli v RS na spoločnej ceste do Haligoviec, kde sme sa aj bližšie spoznali. Predbežne som spomenul kadiaľ by sa išlo a čo by sme tam akože chceli absolvovať či vidieť no a Rasťovi sa to celkom pozdávalo tak teda prisľúbil účasť. Traja ľudia, tak to už bol celkom solídny tím, ale ešte som to hodil na motoride v sekcii mototuristika a čakal ktože sa to do tej našej parite ešte prihlási . Záujemcov bolo viac, ale viem ako to chodí rodina, práca, motorka, to všetko sú faktory, ktoré vám zo dňa na deň vedia urobiť fatálny škrt cez „rozpočet“. V podstate dva týždne pred odjazdom sa začala formulovať 6-tica endurákov. Najprv sa mi telefonicky ozval Miloš s ktorým som sa osobne aj stretol vo Zvolene, kde sme letmo prebehli trasu. Z Miloša alias visais sa stal potom počas tripu vodca svorky nakoľko mal GPS s pomerne podrobnou mapou a ani orientačné schopnosti nemal najhoršie. Neskôr sa na nete prihlásil ešte Fero alias starosta z ktorého sa chtiac nechtiac stal dokumentarista a fotograf celej výpravy (za jeho obetavý prístup veľká vďaka). Oto alias šnicel tichý a pohodový člen výpravy už len potvrdil avizované a že ide tiež.

Príprava a výbava väčšiny tímu bola prezuť to na drapáky čo sa mi podarilo deň pred odjazdom, ale zdá sa, že okrem mňa prezúvali na poslednú chvíľu viacerí. Miloš stihol deň pred odchodom urobiť v KTM BB menší rozruch nakoľko bol nahlásený telefonicky na výmenu pneu a predných brzdových doštičiek avšak po príchode do KTM sa veci ukázali trochu ináč načo majiteľ promtne reagoval no a hneď sa veci mali tak ako bolo dohodnuté.

Náš Romania Adventure trip sa začal pre väčšinu teamu v piatok 16.7.2010, keď Peťo, Oto, Fero a Miloš docestovali v podvečerných hodinách ku mne domov nakoľko by museli na druhý deň absolvovať v priemere o 200 km viac, ako ja a Rasťo. Ubytovanie bolo zabezpečené na blízkom rybníku v celkom solídnej chate kam sme dohrmeli na motorkách. Chalani sa ubytovali a ja som rýchlo pádil domov nakoľko ma ešte čakala rýchla výmena oleja. Po výmene oleja rýchlo späť pre chalanov, spoločná večera na miestnom salaši a pokec o tom kedy vyrazíme a kadiaľ bude viesť presun cez Maďarsko. S Rasťom ešte krátky telefonát, že sa stretneme v Salgótarjáne o 8:30 a hajde do postele.

 RO Andventure trip 2010 z ľava: Fero (BY), Peťo - dole (BA), Rasťo (RS), Jose (VK), Oto (HC) a Miloš (NR)
RO Andventure trip 2010 z ľava: Fero (BY), Peťo - dole (BA), Rasťo (RS), Jose (VK), Oto (HC) a Miloš (NR)

1. deň, 424 km

Obeckov – Slovenské Ďarmoty – Balassagyarmat (HU) – Salgótarján – Eger - Mezőkövesd – Nyíergyháza - Vállaj (HU) – Carei (RO)- Satu Mare - Negresti Oas – Huta Certeze – ešte potom cca 12 km serpentín a nocľah

Ráno 05:00 vstávam bez budíka žienka a dcérka Nina ešte drichmú a tak sa potichúčky vytrácam z izby smer garáž, kde začalo balenie. Veci som mal výnimočne už nakôpkované len to zosúladiť a nahádzať do al. kufrov, ktoré mi zhotovil Momul dva dni pred odjazdom. Takže klasika oblečenie, niečo pod zub, hygiena, nejaké lieky, doklady, pas, náradie, duše, mapa, foťák a mobil.

Po dvoch hodinách súboja so všetkým čo som tam mal nakôpkované hlásim úspešné nabalenie sa. Rýchla sprcha a nejaké tie raňajky a už zvoní mobil. Chalani hlásia, že sú už po raňajkách a že je už pomaly čas vyraziť. Takže sa lúčim s rodinkou dávam tam jednotku a pohýňam sa z domu. Prichádzam na salaš, chalani si mydlia bruchá, volám Rasťovi, že vyrážame.

Miloš a jeho GPS nás automaticky nasmerovalo do Maďarska smer Balassagyarmat a potom hneď Salgótarján. Táto časť trasy Maďarskom hoci krátka je relatívne OK a tak onedlho stojíme na mieste stretnutia s Rasťom na ktorého sme čakali asi 5 minút. Krátka zoznamka a už si to mašírujeme smer Eger. No šak čo vám budem vypisovať nuda, nuda, nuda a teplo, teplo. Potom diaľnica a ešte väčšia nuda, nuda, nuda, teplo, akoby nás Paviel Rochnyak spredu fénoval veľkým teplým fénom. Maďarsko je pre motorkárov až na zopár svetlých okamihov doslova iba tranzitnou krajinou. Trochu nás z toho všetkého prebralo konštatovanie Rasťa, že azda by sme si mali aj zaplatiť prejazd cez diaľnicu nakoľko je to spoplatnené aj pre motorkárov, avšak už sme boli iba 20 km pred výjazdom z diaľnice tak sme od toho nakoniec upustili. Policajti kontrolovali prejazd diaľnicou avšak motorky nemajú vpredu špz tak sa nič nedialo. Najväčší gól bol po príjazde na benzínku, kde stála hliadka a my sme na ňu všetci 6ti prešli veselo v protismere. Pohrozili ukazovákom, ale nechali nás tak... ich komentár k tejto udalosti si nejdem radšej ani domýšľať, keďže Ferovi viala na kufri slovenská zástava. Konečne sme zišli z diaľnice a šibeme si to do toho Rumunska. Prichádzame do Vállaj a hneď za dedinkou je prechod. Pretláčame moto na hranicu. Rumunský colník bez záujmu, kto sme, čo sme. Maďarská kolegyňa si aspoň zrátala 6 ľudí – 6 motoriek - 6 dokladov totožnosti a ani nie po 10 minútach ťaháme prvé rumunské kilometre. Cesty sa tu robia vo veľkom a po kúskoch na čo upozorňujú dopravné značky, občas však značenie chýba tak, ale zvykáme si rýchlo a zbesilo. Tak isto by som nazval aj prechod obcou 50-tka v obci je len pre turistov neznajúcich miestne pomery. Miloš to začal v prvých dedinách „valiť“ 50tkou, ale domáci nemajú problém prekročiť 50-tku aj dvojnásobne takže sme postupom času prešli na turistickú 70-tku čo sa osvedčilo celým Rumunskom. Vchádzame do mesta Satu Mare, ktoré malo byť cieľom prvej etapy. Je však iba 16:00 takže sme sa dohodli, že ešte potiahneme nejaké tie km, aby sme na druhý deň nemuseli ťahať. „Bez penez do hospody nelez“ takže rýchlo na námestie vybrať nejaké tie Rumunské „doláre“. Obsluha v reštike nám ukázala, kde sú bankomaty takže ja, Rasťo, Miloš a Peťo bežíme k bankomatom. Miloš vytiahol najprv takmer 4000 Lei čo je v prepočte cca 950 € takže sme ho rýchlo vyviedli z omylu s poznámkou, že Rumuni tie nuly okresali dole. Hneď na námestí sme si švihli točenú zmrzku, ktorá nás fajn osviežila a rýchlo za chalanmi čo sa obetovali strážiť motorky. Tí už sa hostili pivkom „fara alcohol“ takže sme sa veľmi radi pridali. Platíme a vyrážame smer Negresti Oas. Ešte pred Negresti Oas asi 30 min jazdy sme si dali prvú Rumunskú stravu. Veď od raňajok sme okrem minerálky a nealka piva nič nemali. Takže sme si dali prvú „čorbu"– polievku a šnicel (ten si dal Oto skoro všade, kde sme stáli na obed preto mu prischla prezývka šnicel). Čas sme mali dobrý takže sme sa rozhodli ešte potiahnuť stým, že už budeme hľadať flek na stanovanie či penzión na prespatie. Za dedinkou Hutu Certeze sme konečne našli penzión. Miloš nabehol dnu, ako správny vodca svorky a po chvíľke komunikácie vybehol na nás so sumou, ktorá sa mi najprv nezdala, ale po prepočtoch v hlave sme uznali, že je to OK. Podmienka bola samozrejme vychladené pivo čo mali plus domáci zahlásil, že sa tu nekradne takže už im 6-tica motoriek parkovala pred penziónom. Miestna značka pivka CIUC – čuč už hrkotala na stole a behom 5tich minút už stála na stole druhá 6-tica pív jedno z nich fara alkohol. Vybalenie vecí na prespatie, zistenie, že sa Rasťovi otvorila plechovka piva v kufri, zakrytie motoriek a rýchlo sprcha. Pre väčšie postavy, ako Fero a Miloš bola sprcha trochu obtiažna, ale po dnešnej fénovačke v HU to bolo fajn osvieženie. Večer pri pivku a kinder párty vytiahol Fero takmer nevyčerpateľné zásoby ohnivej vody, ja rezne, klobásku, Oto chlieb, takže sme sa hostili a plánovali trasu zajtrajšieho dňa. Večer 23:00 sme sa odobrali k spánku z ktorého som sa prebral už iba ráno.

2. deň, 242.8 km

Sapanta – Sighetu Marmetiaei – Barsana – Borsa – pass Príslop – endurovložka – Carlibaba- Vatra Dornei

Raňajky omeleta mixta, kávička, pobalenie sa a ráno 8:00 zrejme nášho času sme sa vybrali smer Sapanta a jej veselý cintorín. Určite ste videli zopár fotiek na Google tak, ako aj ja, ale takto naživo sa nám to pozdávalo viac. Bolo to celkom príjemné spestrenie na začiatok dňa hoci išlo o prehliadku na cintoríne. Tuším tam aj niekto vyberal vstupné, ale bola práve omša a tak sa žiadne vstupné neplatilo. 20 minútová zastávka niekoľko fotiek a už zase sme boli v sedlách našich endúr. Miloš ešte večer predtým našiel vo svojom GPS, že ak pôjdeme Sapantou južne tak by tam mala byť nejaká offroad vložka s príjazdom na hlavnú cestu. Po príjazde na miesto, kde sme mali vybočiť sme zbadali prekážku vo forme vysypanej kopy bridlicového kamenia, ktorú sme relatívne rýchlo zdolali avšak už po pár desiatkach metrov sa Miloš vrátil, že ďalej to nie je prejazdné nakoľko bola cesta komplet zrútená. Miestny obyvateľ s 3,5 promile v krvi nás síce vystríhal, že to tadiaľ asi nepôjde, ale ako správny enduráci sme to predsa len skúsili. Tak aspoň som toho domorodca ponúkol z 55 oktánovej ražnej po, ktorej na mňa síce trochu vypúlil oči, ale v pohode to jeho rumunský organizmus zvládol. Ešte krátka oprava na Ferovom Domine nakoľko sa mu nezdalo jeho riadenie načo reagovali mechanici od Rossiho a niečo sa nám podarilo spraviť. Po oprave otočka späť do Sapanty potom smer Sighetu Marmetiei a ďalej smer Borsa.

Keďže bola nedeľa tak rumunský veriaci ťahali húfne do kostolov, alebo naopak z kostolov. Zaujímavé bolo oblečenie, alebo akoby som to nazval nedeľná rovnošata. Kroje, nie síce také pestré, ako je vidieť u nás na folklórnych festivaloch, ale na druhej strane boli do krojov zaodetí všetci od detí, mladých až po tých najstarších. Mladé krásne baby v jednoduchých, ale zaujímavo tvarovaných šatách s bľúzkami vo väčšine prípadov jednej farby a hlavami zakrytých šatkou či kalapom u chlapov. Akoby ste cestovali v čase späť keďže u nás takéto niečo vidíte už iba na tých folklórnych festivaloch ak ešte vôbec vnímate po koštovke ohnivých vôd zo slovenských plodov.

V Borse sme sa chceli niečo najesť a trochu sa schovať, lebo v celom údolí to vyzeralo na poriadny lejačisko, ktorý sa neúprosne blížil. Takže sme to tam zaparkovali a vyslanec Peťo už vyzvedal od domácich, kde by sa dalo dobre najesť a čuduj sa svete opýtal sa na to rovno majiteľa penziónu, ktorý bol asi 10 km za mestečkom Borsa. Takže sme neváhali sadli na mašiny a nasledovali majiteľa penziónu, ktorý nás tam samozrejme pozval. Ihneď ako sme zaparkovali nás dobehol aj dážď, ktorý ale v priebehu polhodiny skončil a v podstate počas jazdy už sme dážď ani nezažili. Penzión bol fajn mal 3 hviezdičky a veru aj som čakal, že účet bude mastný, ale docela pohoda v prepočte cca 8€ na osobu za polievku, hlavné jedlo, pivo, 2x kola, kávička. Asi po 2 hodinovej prestávke aj so siestou kedy sme sa, kde tu kde vyvaľovali, ako mačky po zabíjačke niekto zavelil ísť ďalej v smere Carlibaba, Vatra Dornei čo mal byť cieľ druhej etapy. Cesta od Borsi stúpala prejazdom množstva serpentín točiacich sa ako had nad 1000 m a „končila“ vo výške 1410 m pasul-om Príslop, kde sme sa opäť zastavili na pár fotiek. Miloš si ihneď po príchode všimol lesnú cestu a aj to, že teoreticky by sa dalo tade dostať na hlavnú cestu pred dedinkou Carlibaba približne 30 km v smere na Vatra Dornei. GPS vravelo "poznám jednu skratku, je síce dlhšia, ale za to menej pohodlná..." a že nás prevedie do dedinky Carlibaba práve touto „skratkou“. Samozrejme po predošlej skúsenosti za Sapantou sme poslali prieskumníkov. Miloš a Rasťo sa ihneď nominovali a vyrazili. Po 15 minútach mi volá Rasťo „všetko je OK dá sa ísť až hore a domáci vravia, že to stadiaľ pôjde“. Tak sme nakopli stroje a vybrali sa teda vyskúšať Rumunské Andventure . Začiatok pohodička s prstom v nose. Kamenistá cestička stúpajúca do výšky 1700 m množstvom serpentín a zákrut po kopcoch s nádherným výhľadom.

Ešte sme cestou stretli aj deduška na Lade 1500 tak som si hovoril, ako iste aj ostatní, že pohodička. Drapáčiky sa pekne zahryzávali do cesty a držali nás tam kam sme mašinky nasmerovali a plnými dúškami sme si vychutnávali výhľad na okolitú krajinu a kone pasúce sa hore v kopcoch. Občas nás prebral z relaxu pastiersky pes veľkosti teľaťa plemenného býka, ktorý si po pridaní a revu môjho laďáku rozmyslel či ma klofne, alebo či ohluchne. Každopádne skúšal to takmer na všetkých účastníkov „zájazdu“, akoby nás chcel zahnať k zvyšku stáda oviec. Stále pohoda a krása. Občas sme sa stratili v hmle a v oblakoch, tie rýchlo postupovali po kopcoch, ktoré sme kopírovali a postupne sme začali klesať do doliny. Tu sme stretli bratov čechov na nejakých autíčkach 4x4 tak chalani trochu pokecali čo, ako a či ideme správne. Potvrdili nám, že na Carlibabu ideme správne tak, ako všetci dovtedy akurát sme nevedeli čo nás čaká. Nazval by som to cesta „tisícich mlák“ veľkosti detského bazénu z teskáča, niektoré by som však ich hĺbkou špecifikoval „len pre plavcov“ teda minimálne 4 také som vyskúšal. Začalo to nevinne malými mláčkami, ktoré by som zvládol na babete s riadením jednou rukou. Postupne sa však mláky zväčšovali, mokré a vyjazdené koľaje od ťažkých lesných strojov tiež neboli na zahodenie, občas sa zväčšovali do akých si zákopov, ktoré našťastie naše „tanky“ zvládali. Z tejto časti trasy sú fotky iba z jej prvopočiatkov nakoľko sme si neskôr všetci užívali kvalitný offroad a teda každý mal dosť práce s mašinou, na fotky akosi nebolo času.

V priemere raz za polhodinu sme stretli nejakú živú dušu poväčšinou strážcov lesnej techniky, ktorých sme sa vždy pýtali či ideme dobre smer Carlibaba. S prekvapeným výrazom v tvári „kde sa tu tí blázni zobrali“ ukazoval, že „OK! idete správne“. Peťo tancoval na V-strome, ako na ľade, išiel som za ním tak som to mal v priamom prenose a veru nezávidel som mu tie kilá, ktoré kormidloval a to nehovorím o stave jeho prednej pneu. Naše 21“ koleso vpredu má predsa len lepšiu priechodnosť, ale v konečnom dôsledku prechádzali všetci a všade bez väčších problémov. Občas sa predo mňa dostal Rasťo, za ním sa šlo v pohode mal dobré tempo a stavba moto či obutie bolo takmer rovnaké. Pár technických pasáži v blate, kde každý balancoval, ako artista na lane nás občas nakopilo, ako mäsko v mlynčeku takže sme si radšej nechávali odstupy, ktoré každému dávali priestor na manévrovanie. Mláka sem, mláka tam, mláka všade, jedna väčšia, ako druhá rozlohou mnohokrát na šírku celej cesty, ostávalo už len tipnúť si, ktorá strana je tá menej hlbšia. Miloš a jeho KTM na čele pelotónu spoločne napredovali a správne tipovali, kdežto napr. ja som zbehol pár krát do takého bazéna, že mi voda striekala vrchom cez plexo a Rasťo potom ešte viackrát počas tripu spomínal, že som sa mu občas v tej mláke stratil a bol takmer po plecia vo vode . Na konci pelotónu bol Oto, ktorý po prejdení endurovložky len skonštatoval, že to bola teda iná zverinka a Fero, ktorý si to doslova užíval šiel posledný. Bol poistka v prípade potreby pomôcť dvíhať mašinu, bolo vidieť, že ovládanie dominátora mu nerobí problém. Čas od času sme sa počkali a spoločne postupovali endurovložkou. Konečne sme sa dostali z blatistej časti, ktorá zabetónovala naše oblečenie i mašiny a cesta sa zmenila na veľmi príjemnú šotolinu, kde už sa dal zaradiť aj tretí prevodový stupeň. Táto časť bola naozaj príjemným osviežením a pohodovou jazdou, ktorá skončila po takmer 3 hodinovej pasovačke napojením sa na asfaltovú cestu pri spomínanej obci Carlibaba v smere na Vatra Dornei.

Cesta do Vatra Dornei ubiehala rýchlo a veru už aj sme boli v meste a nakoľko sme mali v pláne dôjsť až sem začali sme pomaly hľadať ubytovanie. Keďže sme sa potrebovali nutne osprchovať, vysušiť mokré oblečenie a dať si nejakú RO špecialitu tak sme o stanovačke veľmi nepremýšľali. Vyšli sme kúsok za mesto a ihneď po odbočke východne na cestu 17 B sme narazili na pekný trojhviezdičkový penzión, kde sme sa asi po 10 minútovom vyjednávaní na cene ubytovali za cca 12€ aj s raňajkami a káfíčkom. Fajná sprcha a Ferova ohnivá voda už opäť kolovala v štamprlíku od účastníka k účastníkovi a pri vešaní mokrého prádla sme so smiechom spomínali na chvíle pri zdolávaní endurovložky. Super večera v podobe plného taniera špecialít tzv. Plato a pivko, ktoré čašník nosil aj bez pokynu bola bodka na záver dnešného dňa. Takmer pred polnocou sme sa dostali do postele a ihneď po zaľahnutí a došteľovaní predzápalu „píl“ sa ozývalo už iba pílenie s občasnými prestávkami, ktoré som ihneď využil na kľudný spánok až do rána.

3. deň, 306,8 km

Vatra Dornei - Campulung Modovenesc – Vatra Moldovitei – Suceavita – Marginea – Cacica – Targu Neamt – Bicaz – Tasca – lesná cesta cca 7km

Pomerne skoro ráno sme začuli zvuk štvortaktu a tak ihneď z každej chatky, ktorú sme obývali vykukli ospalé kukučky s ostrým kindžalom v ruke na kontrolu či to azda nie je jedna z našich mašín. Bola to štvorkolka z miestneho penziónu takže rýchlo do postele a v kľude sme dospávali a nabíjali energiu na dnešný deň. Raňajky „nocheinmal“ čiže omeleta mixta, čajík a pri popíjaní kávičky sme všetci čumeli do mapy ako Rakúsky dôstojníci vo Viedni pri hľadaní rodiska Pacha na mape Rakúsko Uhorska. Takže „Pacho ist hier“... „verstehen sie ?“... „nein“ ...“nocheinmal !“. Po ujasnení si checkpointov dnešného dňa sme sa začali baliť a o pol hodiny už pufkali mašiny na dvore pripravené vyraziť do ďalšieho dňa, kedy ešte Miloš stihol zahlásiť, že mu odišla karta na GPS.

Dnešný deň mal viesť severovýchodnou časťou RO, kde sme chceli navštíviť nejaký ten Monastyr ak na nejaký cestou natrafíme. Podľa mapy to mala byť opäť celkom slušná séria serpentín vo výške dosahujúcej takmer 1500 m nad morom na cestách, ktoré neboli asfaltom takmer vôbec pokryté. Takže po vyrazení z penziónu sme sa rozbehli cestou 17B smer Campulung Moldovenesc. A naozaj tento úsek sa tiahol v kopcoch plných zákrut a serpentín, kde sa už po pár km stratila asfaltová pokrývka cesty a šli sme po kamenisto šotolinovej ceste zarezanej v kamenistom teréne. Krásny úsek, na veľmi úzkej kamenisto šotolinovej ceste bez zvodidiel a zákrutami tak na husto, proste paráda. Po výstupe do výšky cca 1450 m sme začali pozvoľne klesať do doliny blížiac sa k mestečku Campulung Moldovenesc, keď sa tam zrazu objavila drevená brána a za ňou Monastyr. Peťo to tam ihneď nasmeroval, zvyšok taktiež a už sme tam parkovali na nádvorí. Bol to starý, drevený Kláštor s veľkým nádvorím, pekne upraveným okolím s lavičkami na ktorých ste mohli rozjímať, s prameňom studenej osviežujúcej vody, kaplnkou a množstvom chodníkov, ktoré aj počas našej návštevy opravovali. Po zhasnutí posledného motora nás tam privítal duchovný asi v našom veku niečo viac ako 30 rokov, ktorý vedel plynule po anglicky. Vypytoval sa odkiaľ sme, čo nás privádza do RO a kam sa ešte chystáme. Rasťo sním debatoval hodnú chvíľu a dozvedel sa mnoho zaujímavých vecí. Tesne pred odchodom sme dostali dokonca pozvanie zajesť si s nimi avšak boli sme sotva dve hodiny po raňajkách takže sme s vďakou za pozvanie odmietli. Kňaz nám teda dal aspoň obrázok a krížik na pamiatku a ochranu na cestách. Naštartovali sme mašiny a s hrmotom Otovho a môjho laďáku sme vyštartovali ďalej. Ani nie je o polhodiny sme už boli v Campulung Moldovenesc odkiaľ sme ďalej pokračovali po ceste 17A smer Vatra Moldovitei, Sucevita.

Cesta a jej množstvo serpentín opäť pozvoľne stúpali krajinou, kde vás nemôže prekvapiť párik či aj viac pasúcich sa kráv v ceste, či pobehujúce kone pri okraji cesty. Lemovaná lúkami, pasienkami, ktoré čas od času striedal porast ihličnatých stromov avšak tento úsek sa šiel už po kvalitnej asfaltke. Krátku prestávku aj na pivko sme si dali na najvyššom bode tohto úseku s názvom pasul Ciumarna. Výška tu mierne presahuje 1000 m nad morom, ale výhľad bol celkom fajn čo sme vychutnávali spolu s pivkom v ruke. Samozrejme jedno medzi piatich, predsa len sme nemohli otupovať naše zmysli alkoholom no a pre piatich preto, lebo Oto pil všetko zásadne „fara alkohol“ a toto bola chladená desinka. Stretli sme tu zhovorčivých seniorov z Čiech, ktorí sa rozhodli túlať autobusom celým Rumunskom. Nasadať a vyrážame. Avšak s pocitom hladného brucha, preto cestou hľadáme niečo, kde by sme sa najedli čo sa nám darí pár km pred dedinkou Suceavita. Reštika je fajn s veľkou terasou, kde nikomu nevadia spotení, povyzliekaní a zobutí motorkári. Klasika začíname pivkom tento raz má každý vlastné, ďalej čorba a nejaká tá špecialita. Výber ponechávam na Rasťovi v podstate počas celého tripu a neľutujem vždy som sa dobre najedol. Hodinová mačacia siesta v tôni smrekov, kde ležíme ako túlavé psy, ktoré práve niekomu vytiahli slaninu z kufra „že Rasťo!“ Po hodinovej sieste opäť sedíme v sedlách, prechádzame Suceavita-ou v smere na Radauti a v dedinke Marginea odbáčame ostro doprava cestou 2K. Zrejme sme ešte neposiestovali dosť lebo sme minuli niekoľko monastyrov, ale asi už nikto nemal chuť v tom teple vôbec zastavovať takže sme prefrčali krajinou bez toho, aby sme sa vôbec zastavovali. Niekde pred Falticeni sme prebehli na cestu 15C v smere na Targu Neamt a cestou 15B sme upaľovali ku Bicaz-skému jazeru čo mal byť cieľ dnešného dňa. Trochu rozbitá cesta opäť plná zákrut a tentoraz už aj kamiónov naložených drevom azda aj v kabíne vodiča sme šťastne dorazili na začiatok jazera. Navštívili sme ten ich Magazin teda obchod, kde naše kroky smerovali rovno ku chladničke s pivom, aby bolo čo piť a hlavne aby to bolo príjemne osviežujúce keďže dnes sme sa chystali bivakovať v stanoch. Celú cestu popri jazere sme hľadali fleka na pokojný spánok, ale v tak členitom teréne to bolo úloha takmer bez šance na úspech. Cesta lemuje okraj jazera dlhého niekoľko desiatok km, ale aj to nám bolo málo, aby sme niečo našli. No nič ťaháme ďalej mestečko Bicaz, potom Tasca, kde to vyzeralo nádejne a teda Miloš to zvrtol v dedine smer hustý les. Krátka cca 7km endurovložka na záver, kde sme po dlhšom špekulovaní našli ten správny flek.

Trochu strmší zjazd na kempovací flek, ale nič čo by nás malo zaskočiť a tak po polhodine stál stanový tábor. Veď bolo už aj na čase, noc sa blížila a rýchlo sa začalo stmievať. Fero alias starosta sa postaral o oheň a ohnivú vodu, ktorá už opäť kolovala v štamprlíku. Milošov varič prihrial niečo pod zub no a pri pojedaní zásob, pití pivka Ursus sme spomínali na dnešný deň, ktorý bol šťastne za nami. Rozprúdenú debatu rozohnal akoby čarovným prútikom dážď, ktorý bol sprevádzaný hlasným dunením hromov. V noci sme spali ako zarezaní, len občas som sa prebral, že kdesi hore cca 100 m strašne štekali pastierske psy. Hmmm .... žeby medveď? Neviem a radšej ani nechcem vedieť prečo štekali.

4. deň, 258,2 km

Tasca – Gheorgheni – Voslabeni – Liban - Odorheiu Secuiesc –Shighisoara – Agnita – Cartisoara

Ráno som sa prebral akýsi mokrý, nebol to sen, ale realita. V domnení, že nebude pršať Peťo nedal vnútornú časť stanu a plachta na ktorej sme drichmali trčala von zo stanu tak môj komunistický páperový spací pytel a ja sme boli mokrý našťastie to nebolo až také brutálne, ale nepríjmné zobudenie to bolo, hlavne pri pohľade na hodinky 04:00. No nič tak som sa obliekol do niečo teplejšieho a hlavne suchého a spal na suchej časti spacáka. Ráno som mal sto chutí ten spacák zahodiť v čom ma Miloš povzbudzoval a Rasťo mi hovoril o dutom vlákne, ktoré vraj hreje aj keď je mokré, ale predsa len toľko krát mi poslúžil pri rybačke či iných outdorových akciách, že mi ho bolo ľúto vyhodiť a dobre som spravil. V Priebehu dňa bolo tak teplo, že vyschol akoby ani mokrí nebol. Ale poďme pekne ďalej. Oficiálne sme sa teda zobudili ráno o 7:00 a pomaličky sme začali vyliezať zo stanov a baliť sa keď zrazu sa začalo okolo nás zbiehať stádo oviec a svorka pastierskych psov, ktoré značne urýchlili naše balenie z obáv, že niekoho klofnú. Našťastie iba prišli obzrieť či sme tam nenechali niečo pod zub takže balenie sa opäť dalo do štandardného tempa.

Ranný pohľad do mapy, že čo nás dnes čaká a môže sa ísť, veď raňajky dáme cestou. Príjazd do dediny zohrial motory na správnu pracovnú teplotu takže ďalšia zástavka Bicaz-ská sútezka. Ani nie 20 km a boli sme tam. Cesta je doslova vyhlodaná medzi skalnými útesmi, doprevádzaná riečkou, ktorá si v skalnatom teréne vytvorila vlastnú „cestu“. Cestu dopĺňali v niektorých miestach stánky so suvenírmi či výrobkami rumunských domácich majstrov. Niečo podobné ako naša Manínska tiesňava akurát tuto bolo trochu dlhšie a skalné zrázy vyššie. Nádhera, príjemné, jasné, chladné ráno bez väčšieho množstva turistov a aút bolo ideálne na krátku zástavku, ktorú sme si trochu ďalej v dedinke Lacu Rosu spríjemnili dobrými raňajkami, kávičkou a cigaretkou. Po výdatných raňajkách sme sa vybrali smer Gheorgheni, a odtiaľ smer Shighisoara, kde bol v pláne obed a siesta spojená s krátkou vychádzkou v rodnom meste Vlada Tepeš - alias Draculu.

Cesta od sútezky na Gheorgheni bola opäť plná serpentín a zákrut tiahnucich sa do výšky 1200m nad morom. Prichádzame do mestečka Gheorgheni, kadiaľ len prebehneme a naberáme kurz Valea Stramba, ďalej na Voslabeni. Tento kraj v podstate až po mestečko Odorheiu Secuiesc mi dosť pripomínal severnú časť Slovenska Oravu. Polia plné poľnohospodárskych plodín, lúky kde sa sušilo seno a pasienky s pasúcimi sa kravami. Množstvo konských záprahov, ktoré však neboli príznačné iba pre túto oblasť nakoľko sme ich stretávali všade, dotvárali obraz tejto časti kraja.

Míňame Voslabeni, kde sa napájame na cestu v smere na Odorheiu Secuiesc, ktorá bola niečo medzi asfaltkou a šotolinou. Cesta bola v niektorých úsekoch rozmočená po daždi, ktorý sa tade prehnal predošlí deň, plná nákladných áut rozvážajúcich čerstvú asfaltovú zmes na cesty, ktoré sa v širšom okolí robili. Po asi 8 km prichádzame k fabrike odkiaľ prúdili všetky tie asfaltom naložené nákladné autá. Krátka zástavka pri križovatke poľnej cesty s cestou ktorou sme prišli a Peťo hovorí, že tou lesnou cestou by sme sa teoreticky mohli dostať na hlavnú cestu a možno by sme nejaký ten km ušetrili. Opak bol však pravdou, ale to sme zistili až 3 km ďalej po konzultácii s miestnymi drevorubačmi, ktorí nám naznačili, že tá cesta nikam nevedie. Takže otočka a už sme boli opäť pred fabrikou. Peťo ako správny navigátor našiel ihneď druhú cestu a tá už bola naozaj správna. Prechádzame mestečkom Odorheiu Secuiesc a bez zástavky ideme až do Shighisoari kam prichádzame niečo po 13:00. Je to staré historické mesto plné turistov, úzkych uličiek a starobylých domov dýchajúcich svojou históriou pod ktorú sa zapísal veľkými písmenami jeho rodák Vlad Tepeš - Napichovač. Bolo teplo a tak sme sa rýchlo prekľučkovali mestom a v podstate na druhý pokus sa nám podarilo zaparkovať asi 100 krokov pod hradom pri reštaurácii, kde sme strávili takmer tri hodiny. Príjemná čašníčka so skvelou angličtinou nás vybavila behom chvíľky a už čoskoro sme štrngali čapovaným pivkom, ktoré výborne hasilo smäd. Výber jedla som opäť nechal na Rasťovi a ako vždy nesklamal. Chutné ražničí doplnené stĺporadím vypražených šampiónov zalievané zlatistým mokom dokonale utíšilo cigánsku partu vyhrávajúcu v bruchu. Debata pri otvorenej mape o ďalšej trase doprevádzaná chutným kafíčkom a cigaretkou nás ešte nakopla na hodinovú prechádzku hradom s krásnym výhľadom na jeho nádvorie a široké okolie mesta. Veci sme si nechali pod dohľadom personálu v reštike, ktorej sme boli hosťami a tak sme sa nerušene a bez záťaže poprechádzali hradným nádvorím. „Ideme ďalej“ povedal ktosi a tak sme sadli na mašiny a dali zbohom Shighisoare- Šegešvar.

Pôvodne bolo v pláne prejsť popri Brašove, ale chalanom sa to zdalo byť zbytočné a plné komercie preto sme sa rozbehli južne na Apold, Agnita smer Fagarašský priesmyk. Tento úsek bol dosť rovinatý, ale určite nie tak nudný ako sú úseky Maďarskom a tak sme ani nie za dve hodinky tankovali tesne pred dedinkou Cartisoara. Mraky nad Fagarašským priesmykom nebolo nič do čoho sme sa chceli tlačiť hoci Miloš chcel potiahnuť cez Fagaraš a stanovať až niekde za, ale zvyšok zájazdu bol proti nakoľko bola väčšia časť kopcov zahalená v oblakoch v sprievode s krásnou veľkou dúhou. Miloš bol prehlasovaný a tak s myšlienkou, že zajtra ráno bude pekné počasie a ideálne podmienky na prechod Fagarašom sme začali loviť ubytko. Hneď v Cartisoare si Peťo všimol veľký bilboard, ktorý nás informoval o ubytovaní a ten sme nasledovali až na okraj dedinky, kde sme našli penzión s dvomi hviezdičkami. Tento raz som bol za vyjednávača ceny jednohlasne zvolený ja a tak som teda šiel obzrieť miesto činu. Domáca ma zaviedla na prvé poschodie, kde mi ukázala 6 posteľovú izbu s veľkou sprchou na chodbe. Prehovoril som na ňu koľko, že to bude stáť v tých ich dolároch. Povedala, že 160 Lei pre celú posádku čo je v prepočte asi 6€ na osobu. No nezober to. Chalani si najprv mysleli, že či to nebude na jednu osobu, ale ubezpečoval som ich, že sme sa s domácou pochopili. Teplá strava a pivo bola podmienkou, ktorú som domácej hodil do pľacu ešte skôr, ako som začal vyjednávať ubytko a tak sme v priebehu pár minút vysedávali pod veľkým prístreškom s pivkom v ruke. Milošovi to, ale nedalo a rozhodol sa ešte pred večerom prebehnúť sa Transfagarašským priesmykom. Po prvom pivku sme sa húfne rozbehli do izby, kde si každý ihneď ulovil svoju posteľ a zásuvku na nabíjanie mobilu či baterky do foťáku. Fajnová sprcha, rozvešanie vecí na usušenie a odsmradenie pár dúškov ohnivej vody, ktorú mal Fero vždy po ruke a už sme opäť svorne sedeli pod prístreškom s dobre vychladeným pivom v ruke. Večera bola chutná a za gagotu celej posádky sme sedeli pri pivku a dobrej nálade sprevádzanej humornými príbehmi až do pozdného večera kedy sa dovalil aj Miloš. Pojedli sme všetko čo bolo na tanieroch a s pivkom v ruke sme sa odobrali spať. Zaspali sme ako deti vo škôlke rýchlo akoby nad nami súdružka učiteľka stála.

>

Pridané: 09.02.2011 Autor: JOSE pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (30 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (45)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria