Turecko Gruzínske Adventure 1/4

Niektorí si to asi ani nedokážete predstaviť, možno aj nechcete. Niektorí iste teraz premýšľajú, kde do :) na mape vlastne Gruzínsko je? Kaukaz na, kerí bol prikuvaný Prometeus, ale aj tá bájna Kolchida, kde bol vraj ktosi po zlaté rúno, tak tam sa dnes chystáme vyraziť, cestami a podľa toho čo som naplánuval aj necestami. Samozrejmosťou sú povestné enduro skratky, sú síce dlhšie, ale o to namáhavejšie.

1.deň - 31.7.2015 - ako doma

Obeckov -Budapešť - Subotica - Báčsky Petrovec – 390km

Robo ze Žiliny (BMW800) nový člen partie prichádza tesne pred fajrontom ku mne do práce. Vidíme sa prvý krát, čo v sebe prináša určité riziko, ale v konečnom dôsledku sa Robo ukázal, ako skvelý spoločník, pomocník, fotograf, navigátor, jednoducho prilba dole.

Moja žienka Marcelka robila halušky tak sme niečo zjedli. „Hodinové“ dobalenie sa, lúčenie, Budapešť a odrazu čakáme Miloša na Srbskej hranici. Tomu sa hovorí maďarský cestowny efekt oknowy. Miloš s ktorým som už absolvoval nejeden výjazd trochu mešká, stmieva sa, ale dočkali sme sa. Hranice sa preplnenie, obiehame šecko čo sa dá a rýchlo sa ženieme pomedzi hordy turistov a už aj utečencov. Je ich poznať podľa oblečenia, ktoré je dopol pása komplet zablatené, prípadne nakúkajú z kukurice popri diaľnici.
Do Báčskeho Petrovca prichádzame okolo 22,00. Tma a naša čárda Čingi - Lingi už nefunguje. Pýtame sa v meste. Posielajú nás do penziónu Aróma, kde je už asi zavreté, ale vidíme, že sa svieti tak klopeme a bolo nám otvorené. Teta domáca nás privítala pre túto oblasť typickou slovenčinou, mäkkou a starou. Cítime sa ako doma.

2 deň - 1.8.2015 - fíha!? aké hory tu v Bulharsku majú

Báčsky Petrovec - Belehrad - Niš - Sofia – 655km

Ranný burek nebol mäsový takže spokojnosť len polovičná, ale najedený sme takže tiahneme cez Belehrad do Bulharska.

Na hraniciach s Bulharskom dávame obed a pokec s Čechom, ktorý sa na Jawe 250 vracia spoza Kaspického mora. Vyzerá, ako robotník po šichte v železiarňach Košice. Každopádne to čo dokázal prejsť a prežiť na tejto kultovej mašine, ktorú mám doma (1957) aj ja, je takmer neuveriteľné. Skoro, ako zohnať v Kazachstane kľukovku do Jawi, čo sa mu tam vraj podarilo.
V Sofii tak trochu hľadáme správny smer, ale Robov smartfón s tým problém nemá a že rád pomôže. Ubytko hľadáme v horách juhovýchodne pod Sofiou pri lyžiarskom stredisku Borovets. Som mierne šokovaný z okolitých hôr, pravdupovediac som ani netušil, že sa Bulhari môžu pýšiť tak krásnym pohorím.

Tábor sme chceli postaviť vraj na vojenskom území a tak sa na rady domácich presúvame radšej inde. Našli sme na okraji lesa čistinku, potom druhú a až tretí flek prešiel pripomienkovým konaním všetkých zúčastnených. Po jednom z dezinfekčnej slivovičky, tuším sme ešte aj niečo ukuchtili. Po dnešnom dosť teplom presune Srbskom to vyzerá na chladnú noc, asi aj preto lebo sme 1500 m nad morom čo opäť prezrádza Robov mobil. Môj mobil je rád, že poslal domov smsku o našej polohe.

3 deň - 2.8.2015 - o vízach :)

Sofia –Plovdiv - Edirne - Istanbul - Riva - 600 km

Hneď na rannú rozcvičku vbiehame do hmly. Každých 10 sekúnd sa mi tak zahmlia okuliare, že nakoniec idem 40tkou a bez okulárov schovaný za predným štítom.
Plán opustiť Bulgaristan sa nám darí až poobede. Kupujeme víza. Pýtajú 25€ čo sa mi akosi nepozdáva. Ten istý pocit má aj colník čo nás vybavuje a hovorí, že my vlastne ani víza nepotrebujeme a klepe perom na obrazovku svojho počítača. Som to „naštudoval“. Vraciame víza, oni nám vrátili dengi a po kontrole kontrolnej kontroly sa dostávame na Turecký rozpálený asfalt.

Stojíme asi 50 km pred Istanbulom. Fúka taký vetor, že cigaretu som stiahol na štyri šľuky. Pri druhej cige premýšľam, že by som aj natankovať mohol, ale šak mám ešte na takmer 200 km a po ceste ešte dačo bude. Možno bolo, ale ja som nič nevidel a čo by som aj videl, keď sa už 40 km pred Istanbulom meceme brutálnou zápchou. Všetci trúbia na všetkých a veru aj my si rýchlo zvykáme na tlačítko klaksónu, ktoré u nás doma takmer ani nepoužívame. Prepletanie sa pomedzi autá, autobusy je na hrane únosnosti môjho spodného prádla. Ešteže majú tie odstavné pruhy. Nebola to síce kóšer jazda, ale policajti proste akceptujú jazdu motoriek v tomto „pruhu“ a naopak autá akceptovali policajtov, ktorý na to všetko dozerajú. Každopádne by som jazdou týmto pruhom bol opatrný, lebo občas to niektorí aj tak skúšajú a oni keď už raz tú smerovku vyhodia tak proste aj vybočia.

Istanbulom sme prešli, nie však smerom na východ, ako som pôvodne plánoval. Momentálne nás prúd áut rútiacich sa kilečkom a viac unáša na sever k Čiernemu moru. Kukáme do mapy. Nejaké pobrežné mestečko Riva, tam bude iste benzínka. Nie, vraj tam benzínka nie je, hovoria miestni tmaví muži o 10km ďalej. Vraciame sa do Istanbulu. Kontrolka už viac oranžová nebude a na rezervu idem už 118 km. V spleti ciest konečne nachádzame tú k benzínke a tak som na rezervu spravil 128 km. Palivová kríza zažehnaná.

Tma ako v pytli, ale trochu svetla vnáša veľmej rozsvietená reštika pri ceste. Sedí sa len na umelohmotných stoličkách z „tesca“ a v podstate kdesika na lúke, ale žiaroviek majú teda fakt veľááá, normálne žiara z cesty bije do očú. Pýtame sa, kde je tu dačo na prespanie. Vraj v tej Rive je „otel“ a má tam kamoša, ktorému ihneď volá. Berieme to ako naše Alamo ak niečo iné nenájdeme. Aj lačný sme boli, vedúcemu stačilo položiť len jednu otázočku. „Kebab?„ Na záver samozrejme foto s majiteľom. Dvojmetrový Miloš a 150cm majiteľ reštiky :). Po zobrazení fotky sa majiteľ smeje a ukazuje všetkým fotku so slovanským obrom.

V Rive si pri hoteli Robo všimol akési stany. Tak načo platiť hotel. Ideme to pozrieť. Bol to kemp s už postavenými stanmi. Dohadovanie sa, že my máme svoje stany a čo vlastne chceme sa vyjasňuje až príchodom anglicky hovoriaceho mladého Turka. Ako Miloš hovorí „stálo to nula, nula, nič“ a tak zakladáme tábor.

4 deň - 3.8.2015 - Hello, Fish, Beer, Wifi

Riva– Sile – Karasu – Eregli - Zonguldak - Filyos - 350 km

Ráno okolo piatej výkrik z minaretu a je vymaľované. Mešita je 50 m od nás takže hoši ven z búdky šušťavej. Ideme na východ a vraj sa to dá popri pobreží Čierneho mora. Asfalt žiadny, ale dalo sa prejsť. Klasická enduro skratka. Dlhšia, ale namáhavejšia :). Po hodinke sa napájame na asfaltku do mestečka Sile. Nasleduje nekonečno zákrut do Karasu. Pobrežie je krásne, tu pri mori až neuveriteľne zelené, plné zákrut na cestách všetkých druhov od šotoliny až po kvalitnú novú asfaltku. Do Zonguldaku dávame druhý level nekonečna zákrut. Premávka pohodová, adrenalínová iba v úzkych mestských jednosmerkách, kde sa to všetko mele, jeden cez druhého trúbi, šak to poznáte ako fasa :) sa tam jazdí. Sotva sme sa vymotali z mesta prichádza večer.

Potiahli sme ešte asi 20 km a v prímorskom mestečku Filyos sa pokúšame nájsť niečo na prespanie. Miloš objavil pri pobreží akýsi okázalí rezort. Furt ho volajú, aby to šiel obzrieť. Robo sa nominuje obzrieť kúsok ďalej pobrežie a sotva dofajčím je späť. Je tam kemp, tak načo platiť rezort, kde pýtajú asi 50€ za noc. Mladík v búdke s čínskymi plaveckými pomôckami nám na naše prekvapenie vraví, že je to free. Je to vlastne kúsok zelene pri pieskovej pláži s jednou reštikou, vraj aj WC a sprchy tam vzadu kdesi sú. Domáci sem chodia na víkendy, alebo aj na týždeň podovolenkovať. Staviame stany, Miloš pri tej príležitosti váľa svoju KTM a odtrhne si zadný kufor, šikovník jeden. Odborný prístup k problému viedol k operácii s otvoreným ohňom, rozpáleným šraubovákom a kufor vydržal celú cestu. Slnko zapadá vraj ideme do mora teda aspoň ja s Robom, lebo Miloš ešte čosika rieši s húfom detí okolo seba. Nechávam sa ošpliechať tromi fajnými vlnami a už sedím na pláži a hrejem sa na posledných lúčoch slnka, ktoré v týchto končinách zapadá akosi priskoro a to som zobral do úvahy aj hodinový posun.

Hmm... dajaký sme lačný, dnes sme toho moc nepojedli a tak tájdeme dačo „uloviť“. Už vidím, ako sa s nimi zase budeme dohaduvať. Niežeby som ja bol nejaký lektor z Ameriky, ale tu v Turecku vie po anglicky veľmej málo ľudí. Každopádne títo chalani vedeli aspoň tie podstatné slovíčka na to, aby sme nemuseli používať ruko nožný dialekt dopĺňaný citoslovcami „ham, ham“ na čom sa mladý turecký personál náramne baví. Dostávame po tri ryby a veru parádne, k tomu po dve pivká. Sú síce drahšie ako večera, ale nedá sa svietiť.
V „kempe“ vládne kľud a pohoda. Pri stanoch sedia celé rodiny a takmer všetci pijú čaj. Varia si ho na čajovaroch v niektorých prípadoch veľkosti malého školáka. Kecajú len starší, tí mladší ticho sedia a počúvajú. Naozaj príjemnú doslova orientálnu atmosféru v kempe dotvára sváko vedľa našeho vigvamu, ktorí tu mastí na akejsi „balalajke“ :).

5 deň - 4.8.2015 - blonďavý vrkoč a Honda 250

Filyos – Cide – Sinop – Bafra - Samsun - 550 km

Mapa vraví, že nás dnes zase čaká dlhá cesta do Samsunu. Pekná, popri Čiernom mori, aj rýchla, len to slnko nás trochu dusí vo vlastnej šťave. Aj napriek šeckému ubieha cesta pomerne rýchlo. Dnes už mi kontrolka rezervy svieti druhý krát. V Turecku je benzínok ako maku v Afganistáne, ale viete ako to chodí keď ju potrebujete tak ninto. Pri výjazde na nejaké prímorské mestečko nás zastavujú policajti. Vykonávajú klasický „trafic control“. Pýtajú pasport, techničák. Ja ich trochu zaskočím otázkou ukazujúc na svietiacu oranžovú kontrolku paliva. Zbehlí to „turek“ som ich zmiatol hlavne tým, že som sa pýtal na naftu do motorky :). Ale vraj tutoka kúsok sa dá odbočiť do mesta a tam sú aj dve. Tam iste budú mať, nech už tankujem čo chcem. Priebeh kontroly sa mení na klasickú obhliadku strojov, fúzatí policajti boli v pohode. Vchádzame do malého rušného mestečka, kde všetci na nás ihneď kukajú, ako na zjavenie. Starí báťovia lebediaci na lavici pred miestnou mešitou, ihneď svižne vyskakujú do svojich umelohmotných kroxiek, okuknúť západniarov. Takmer všade si myslia, že sme Nemci. Takže malá osveta „ČekoSlovakia!“, aby aj tí starší vedeli aspoň približne skede sme. Benzínku ani nehľadáme, sme zase lačný, tak reku dáme kebab do ruky. Robo sa dohaduje s vedúcim koľko čoho načim a my s Milošom kukáme jak na nás šeci kukajú.

Tankujeme, Miloš aj trochu vapkuje a ťaháme do toho Samsunu, kde podvečer prichádzame. Nevieme, kde budeme spať, ale Robov šikovný telefón spomínal, že v meste niečo je, ale či v tom zhone s premávkou kvalitného levelu viac než polmiliónovej aglomerácie niečo nájdeme? Božie cesty sú nevyspytateľné, ale dostali sme na semafore červenú priamo na križovatke, kde visí informačná tabuľa kemp tutoka doľava. Ihneď kričíme na Miloša stojaceho pred nami, že doľava načim vybočiť k pobrežiu. Vybočili sme. Hľadáme ten kemp a až tri odstavené motorky za plotom nám konečne prezrádzajú, kde to vlastne je. Otáčame to k veľkej železnej bráne a vtedy si pri odstavených motorkách všímam babu s dlhým blonďavým zapleteným vrkočom. „To hádam nie, čoby tu robila? Corvetta?“ pretieram si zaprášenie okuliare a v tom spoza brány. „Ahojte chalani, kde sa tu beriete?“ a veru ona aj s partiou. Takmer neuveriteľné stretnúť bez plánu, len tak náhodou niekoho z domova o to viac keď sa osobne poznáte už niekoľko rokov. Naša dezinfekčná slivovička vyskakuje z Robovho kufra takmer za jazdy a ihneď pokúšame Alaha a ako pravý Slovania zapíjame naše československé stretko v Samsune. Vracajú sa domov z Gruzínska takže dostávame horúce info. priamo z prvej ruky.

Večer ešte prechádzka do obchodného centra v centre, po nejaké tie zásoby miestnej meny, žrádla a „literatúry“, žeby bolo čo po večeroch čítať. Lebo len vo väčších mestách sú knižnice, kde sa knižke dajú kúpiť.

6 deň - 5.8.2015 - asi 10km tou cestou je Otel

Samsun - Trabzon - Of - Caykara - jazero Uzungol 450km

Stan vraj nebolo treba stavať a tak ráno o pol šiestej prchám pred dažďom s periaťovým spacákom v ruke pod nejaký prístrešok. Nakoniec z toho nič nebolo a spadlo iba pár kvapiek. Pokus opäť zaspať nevyšiel. O chvíľu zase jačí báťa z minaretu. Takže sa balíme, lúčime a lačný sa poberáme na cestu. Zisťujeme, že raňajky v Turecku si treba dať v malých bufáčoch na predmestí väčších miest. Býva ich tam veľa. Väčšia konkurencia tlačí ceny výrazne nižšie takže fajn raňajočky máte za pár eur. Okrem iného sa snažíme naštudovať si dnešný itinerár, ktorý hovorí niečo o Trabzone, mestečku Of, kde sa končí tranzitná časť našej cesty a vrhneme sa konečne do vnútrozemia. Vykoumal som tam cestu D915 :) novú enduro skratku do Bayburtu. Ideme zistiť prečo je zaradená medzi cestami smrti.

Nebyť toho, že ideme pobrežím tak dostanem asi maďarský cestowny efekt oknowy. Ide sa, ale celkom svižne, teda aspoň mimo miest to odsýpa. V mestách si užívame pravidelný prísun adrenalínu s príchuťou orientálneho chaosu na kolesách. Čerešničkou na torte sú autá s majákmi. Hukot sirény sme počuli už asi aj 5min, ale stále ich nebolo vidieť a to som mal pocit, že nám už vylezú na chrbát. Sme v akomsi lieviku áut prúdiacich krokom v troch pruhoch, kde nie je sa kam vyhnúť. U nás doma sa šecke autá rozostúpia, ako červené more, keď Mojžiš utekal pred Egypťanmi. My uvedomelí to Európania sa aj snažíme vyhnúť na kraj, ale jediné čo sme tým docielili bolo, že sa Miloš od nás odtrhol. Mám pocit, že tu sa uhýbajú domáci na kraj až vtedy keď je húkajúce čudo priamo za nimi.

Plávame podľa plánu. Počkať plávame? Vlnitý asfalt, alebo defekt. Moje podozrenie sa na benzínke potvrdilo čo komentujem dlhým nepublikovateľným súvetím. Guma prázdna, ako pohľad muža do ženského katalógu. Píšem Milošovi sms, kde sme, aby došiel, lebo sa nás ešte dlho nedočká. Na benzínke debata čo a ako. Duša jesto a vraj tuto kúsok v meste je otolastik-pneuservis. Robo sa vraj ide zdokonaliť v turečtine, berie koleso a hýbaj ho do mesta urobiť s miestnymi gumármi biznis, díki Robo. Celé totok šecko trvalo asi aj dve hodiny, čo nám trochu naštrbilo cieľ dnešnej cesty, jazero Uzungol.

Stojíme už iba v mestečku Of, kde sa trochu oklepávame a vyžierame slané buchty. Tu v Turecku sme ešte sladké nejedli. So západom slnka prichádzame k jazeru. Hneď na začiatku zisťujeme, že obávať sa či tu bude nejaký hotel bolo zbytočné. Sú ich tu desiatky. Vysvietené je to tu, ako na vianoce. Obchody, stánky, hordám ľudí premávajúcich hore dole, akoby ani nevadilo, že silno mrholí. Všímame si aj to, že je tu veľa žien zaodetých v burkach a že nadpisy hotelov sú takmer všetky aj v Arabčine. Miloš ide na výzvedy. Je sezóna, vraj majú absolútne narváno a to nie len tam, že tu pri jazere asi ani nič nenájdeme. Skúšame to asi hodinku, ale nič. Zvažujeme teda stany. S Robom už aj obzeráme miesto u miestneho mladíka. Po Chvíľke však prichádza Miloš a vypráva o ceste ďalej do hôr, kde sú vraj síce veľa vlke, ale aj hoteli tam jesto. Tam by vraj malo byť voľné. Zasadá krízový štáb. Ideme sa teraz po tme v daždi jebabrať kdesi do hôr, hľadať nejaký Otel?
Vraj ideme. Najprv asfalt, potom dlho, dlho mačacie hlavy a asi po 10km v tej tme vybáčame do lesa. Len tak vraj hentam doprava treba vybočiť. Je tu aj tabuľa kde sa otel spomína, ale názov na tej zhrdzavenej tabuľke sa ani nedal prečítať. Miloš s absolútnou dôverou k zhrdzavenej tabuľke vybáča a ide akoby stadiaľ včera tájšou. Robo stojí po 100 m. Ja reku, že to otáčame a on zbiera Milošove tenisky, takže my tam teda fakt ideme!? Tentok fasa šmykľavý :) makadam lesný pokračuje pár km až kým sme konečne neuzreli svetielka nádeje, ktoré sa predierajú cez mrholiacu hmlovinu. Konečne stojíme pri prvej osvetlenej budove, ako pri majáku a čakáme na Miloša, ktorý sa s prísľubom telefonátu stratil v hmle, že on to ide hore okuknúť.
Po desiatich min. to zvoní. „Poďte hore!“ 30€ s raňajkami mi v tej tme, daždi, hmle znelo z Milošovho mobilu, akoby vravel, že je to zadarmo a ihneď sa s Robom berieme hore do kopcov za ním. Drevená izba je veľká a priestranná. Teplá sprcha, suché oblečenie, príjemná večera a po dnešnej defektovo hotelovej kríze naozaj zaslúžený spánok.