Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 2727 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Sumoto Brno

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 4514
Áno, bolo to v pohode: 49% (2207)
Nie, bolo to ďaleko za: 51% (2307)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (20 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (35)  [Verzia pre tlač] Tlač

Dobrodružné cestovanie naprieč Tureckom a Gruzínskom 1/7

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 25.01.2012 Autor: JOSE
Čitatelia: 14309 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Ak to tak spätne analyzujem, tak túžba navštíviť Turecko sa mi nebadane zahniezdila v hlave určite v momente, keď som niekde uvidel fotku Antiochovho pomníka na hore Nemrut Dag.

Šialená myšlienka bezvýznamného panovníka, postaviť si ohurujúci monumentálny hrob uprostred ničoho a v podstate ekonomicky vyčerpať celú ríšu na pokraj záhuby... ale podľa čoho šialená, podľa dnešných merítok? Veď sa robia ďaleko zbytočnejšie činy... a bezvýznamného panovníka? Veď ovládal malú ríšu na karavánovej ceste, ktorej počas svojho panovania zabezpečil mier a prosperitu... čo môže byť významnejšie? Poďme teda tam!

Nepamätám si už presne kedy mi prvý krát Rasťo spomenul, žeby sme tento rok mohli skúsiť pojazdiť v Turecku, ale odvtedy už mi ten „chrobák“ z hlavy nevyliezol. Vždy som sa chcel dostať na ázijsky kontinent, „žeby by to bolo práve v Turecku?“

Otváram google earth, hmm ... v porovnaní s rodnou zemou obrovská krajina. Európa, Ázia a pre našinca exotické susedné štáty - Sýria, Irak, Irán, Arménsko, Gruzínsko. Nezáväzne som začal obzerať zaujímavosti Turecka, ktorých je tam neúrekom, veď už len to že tam pramenia Eufrat a Tigris medzi ktorými vznikla dávna Mezopotámia bolo pre mňa fascinujúce, nehovoriac o tom, že na úpätí biblickej hory Ararat „pristál“ Noe-ho koráb. Čítaním cestopisov som sa snažil tak trochu priblížiť si iný svetadiel, inú kultúru a náboženstvo u nás známe iba, ako fanatické a neustále spájané s teroristami.

Pravdupovediac som myslel, že keď poviem žienke kam sa chystám tento rok na motodovolenku tak ma niekam nakopne a rovno podá žiadosť o rozvod. Veď v marci sa nám mala narodiť druhá dcérka a ja som sa mal v polovici mája vytratiť z domu na 15 dní? Možno aj viac? Ale mne takmer záhadným spôsobom (ďakujem Marcelka) sa všetko vykryštalizovalo takže mesiac pred odchodom som sa teda záväzne nahlásil Rasťovi, samozrejme za predpokladu, že budú moje ženy po pôrode a pred cestou OK!.

Tento trip bol Rasťov nápad a preto som plánovanie nechal čisto v jeho réžii. Rozprúdená debata o ceste Tureckom na internetovom portáli www.motoride.sk dala do kopy zvyšok partie, ktorá sa tak rozrástla na 5 členov. Ja (Jose - VK), Rasťo (Manana - RS), Janči (Raptor - ZM), Juraj (Cacho - BA) a Samčo (BA).

V apríli prvá vážna stretávka ohľadom cesty Tureckom. Pri popíjaní nealkoholického pivka v garáži profesora Maňáni (Rasťo) a asi 2 hodinovej prednášky toho istého profesora som zistil, že Trója je v Turecku a že je tam aj nejaký Efez, Pamukkale, Nemrut Dag, Kapadócia či starovulkán Nemrut Dagi. Aspoň o bájnom Ararate, ktorý je tam, ale na „konci sveta„ som vedel. Na „prednáške“ som sa dozvedel, že v utorok 24. Mája by mal ísť z Poti v Gruzínsku trajekt cez celé čierne more do Varny v Bulharsku a že ak by to vyšlo tak by sme ho využili na oddych a prepravu na európsky kontinent. Takže do plánu zahrňujeme aj presun Gruzínskom na trajekt do prístavného mesta Poti pri čiernom mori.

Prednáška bola skvelá a bolo vidieť, že pán „profesor“ bol naozaj skvelo pripravený avšak počas cesty sa predsa len našli nejaké menšie nezrovnalosti, hlavne ohľadom vzdialeností medzi jednotlivými checkpointami, či odchodmi trajektov, ktoré boli uvedené na internete. Turecko je veľká krajina, kde je 100 km na mape iba maličký kúsok. Ak sa vám však takých kúskov nakopí viac tak veru človek trochu zneistie, ale o tom až neskôr.

Zo stretnutia odchádzam plný informácii a čo bolo hlavné tak s pevným dátumom odchodu, ktorý „(ne)šťastne“ padol na piatok 13-teho mája 2011. Ale nám čo sme narodení 13-teho nič neobvyklé a už vôbec nie nešťastné.

Nasledovali 4 týždne príprav motorky, aby zvládla presun Maďarskom, Rumunskom, Srbskom, Bulharskom, naprieč Tureckom do Gruzínska a späť. Doplňujem cestovateľskú výbavu o nový stan a samonafukovaciu karimatku, veď pri priaznivom počasí by bola škoda platiť za ubytovanie, keď môžeme spať pod holým nebom. No a keď už budeme spať pod holým nebom tak pribaľujem do výbavy aj niečo pod zub. Takže nejaká ta enduro klobáska, slanina a po minuloročnej skúsenosti v Rumunsku kedy sme poslednú noc nemali takmer čo do úst položiť som pribalil aj nejaké konzervy. No a čože by sme to boli za Slovákov, keby vo výbave mala chýbať dezinfekcia a ohnivá voda v jednom, ktorú reprezentovala kvalitná hruškovica z Hrušova.

Dátum odchodu sa neúprosne blížil preto sme týždeň pred odjazdom využili na spoločnú stretávku v Kmeťove u Juraja na chate, kde sme ešte raz prebehli celý plán trasy, dátum návratu domov +/- 2 dni, ako aj pravidiel jazdy v skupine. Teda cestovná rýchlosť, postup ak niekto ostane visieť v križovatke na červenú či pri poruche. Ale čo bolo hlavné, miesto kde sa všetci piati toho 13-teho stretneme. Dohoda padla, že sa stretneme na Maďarsko-Rumunskej hranici pod mestom Makó (Makov) na malom hraničnom priechode Cenad.

Deň 0 - cestovateľská horúčka

Deň pred odjazdom sa stupňuje cestovateľská horúčka. Na rýchlo ešte vybavujem cestovné poistenie pre prípad, že by sa niečo stalo a podvečer začínam baliť motorku. Oblečenie, stan, karimatka, spacák, základné náradie, hygiena, nejaké medikamenty, jedlo, pálenvô, pas, zelená karta, doklady, peniaze, kreditka a plyšového žabiaka cestovateľa, ktorého mi vždy pripraví dcérka Nina. Žabiak je už celkom slušný cestovateľ bol už v Poľsku, Maďarsku, Nemecku, Česku, Rumunsku, myslím, že takých 15 000 km už mal za sebou. Večer ešte zapisujem do denníka stav tachometra 91507 km, volám s Rasťom, že zajtra o 9:00 teda stretávka v Šalgotarjáne, keďže to práve tam máme cca. rovnako ďaleko.

1. deň - Rumunská rýchlovka

Rumunsko máme prejazdené z minulých výletov, tentokrát sme si naplánovali rýchly prejazd. V našom prípade to ale znamenalo, že sme sa jednoznačne všetci piati zhodli, že to potiahneme cez Banát popri Dunaji, ktorý má v tých miestach nejaké mystické čaro. Dokonca ešte aj z fotiek vyžaruje niečo, čo spôsobuje, že vám srdce začne vyhrávať ťahavú srbskú dychovku, ako ju poznáte z Kusturicových filmov. A naživo, čo ma najviac baví, je to miestami popri ceste okorenené rozpadávajúcimi sa čaučeskovými elektrickými stĺpmi zlovestného tvaru, nekecám, niečo v štýle Spidermana. Ríše zla a pod. Pre mňa nádherný dôkaz, že zlo je malicherné a dočasné, a Rieka večná. Teda, ešte uvidíme, ako dopadne rok 2012, všakáno.

Piatok ráno vstávam samozrejme bez budíka, mašírujem priamo do kuchyne staviam si vodu na veľké kafíčko. Spolu so mnou vstáva aj Nina, ktorá mi s nejakou tou slzou v očiach podáva žabiaka cestovateľa a s otázkou na perách hovorí či ju ešte odnesiem do škôlky. Veď pobalený som, takže pritakávam samozrejme áno. Nelúčim sa prvý krát, veď za posledných 5 rokov som absolvoval niekoľko tripov, ale tento raz to bolo akési ťažšie a so slzami na kraji odchádzam zo škôlky.

Dopíjam kávičku, cigárko v podstate ranná klasika, len s „malým“ rozdielom, že sa nechystám na 10 km jazdu do práce, ale na niekoľko tisíckilometrovú jazdu cez pol Európy, naprieč malou Áziou až k Iránskym hraniciam. Malé raňajky, krátka sprcha. Balím čerstvo vypražené rezne a začínam sa nahadzovať do oblečenia. Rozlúčka s malou Lindou, žienkou Marcelkou a so svokrovcami. Posledná kontrola batožiny, potrebných dokladov, otáčam kľúčikom zasvieti zelená kontrolka a jemne zatláčam tlačítko štart. Koníky v motore sa dávajú do pohybu, krátko ich zahrievam na pracovnú teplotu, vytláčam spojku, krátke šklbnutie po zaradení jednotky a ide sa na to.

V Šalgotarjáne som 9:15. Rasťo už čaká, takže krátka prestávka na cigaretku a ani nie o 10 minút už sedíme v sedlách smer Hatvan, Szolnok, Makó, hranice HU-RO. Túto trasu sme si už viac krát vyskúšali nakoľko sme sa presne stadiaľ vracali minulý rok z Rumunska. V podstate žiadne zástavky, proste čistý presun z bodu A do bodu B. Prejazd touto časťou HU nie je aj tak nič čoby dokázalo zaujať. Takmer žiadne zákruty a rovina, že človek vidí aj niekoľko desiatok km pred seba, jednoducho nuda. Asi len s dvomi prestávkami stojíme o 14:00 na hraničnom prechode HU-RO Cenad. Dávame cigáro, dopĺňame tekutiny a popri tom ležíme v tráve a len tak kecáme. Po asi ¾ hodinke počujeme trochu výraznejší hukot motorov a v diaľke vidíme prichádzať tri mašinky. Krátke zvítanie a s prihliadnutím na hodinový posun v čase dopredu sa snažíme odhadnúť a určiť miesto na mape, kde by sme dnes mohli „zakotviť“. Samčove GPS hovorí, že teoreticky by sa nám mohlo podariť dnes spať niekde okolo mesta Moldova Noua na Srbsko-Rumunskej hranici, ktorú tvorí mohutný Dunaj. Janči vraví, že oni tam minulý rok spali v jednej českej dedinke s názvom Svätá Helena. Že česká dedinka? Je to tak, Banát ako sa toto územie nazýva obýva v malej miere česky, ale aj slovensky hovoriaca komunita. Ihneď po krátkej porade teda prechádzame mašinami na hranice kde keď vidia, že máme červené pasy tak len kývnu, že môžeme ísť ďalej. Chalani stoja hneď na prvej benzínke, aby sme dotankovali a ani nie po 10 minútach ťaháme už rumunské kilometre. Za západu slnka vchádzame k Dunaju popri mestečku Moldova Noua čo nás delí už iba 10 km od spomínanej dedinky Svätá Helena. Dunaj má v tejto časti šírku značne presahujúcu 2 km takže sa pri zapadajúcom slnku kocháme výhľadom na krásnu scenériu Dunaja.

V dedinke Coronini je odbočka do totálne strmého kopca, ktorá nás sériou fajnových serpentín vyvedie až hore do spomínanej dedinky, kde prichádzame už dosť po tme. Janči ktorí tam už bol sa ihneď pustil do reči s domácim, ktorý tam usilovne pobehoval na terase plnej česky hovoriacich hostí.

 Pohľad zo Svätej Heleny, v pozadí Dunaj
Pohľad zo Svätej Heleny, v pozadí Dunaj

Chvíľu sa zdalo, že z ubytovania nič nebude, no po chvíľke vyjednávania nám predsa len našiel voľné lôžka. Za 10€ s raňajkami skvelé ubytovanie môžem iba odporučiť. Fajné čapované pivko buchotalo na stole takmer ihneď ako zhasol posledný stroj. Na varenie večere bolo už neskoro tak vyberáme slaninu, cibuľku, chlieb a už sa to tam krájalo, jedlo a zapíjalo dobre vychladeným čapovaným pivkom. Popri debate hľadíme všetci do mapy a preratúvame kam by sme sa teoreticky mohli dostať ak pôjde všetko tak ako má. Je zrejmé, že si zajtra opäť vychutnáme vyhliadkovú jazdu kopírujúcu tok koryta Dunaja až pred mesto Drobeta Turnu Severin, kde sa nachádza veľmi známa a jedna s najväčších priehrad v Európe s príznačným názvom „Železné vráta“. Tu chceme vstúpiť po priehradovom múre na srbskú stranu. Krátky presun Srbskom a šup do Bulharska a ťahať čo najbližšie k Tureckým hraniciam v smere na Edirne. Dopíjame posledné pivká a skvelá nálada nás vyprevádza do izieb, ktoré si delíme ja s Rasťom na dvojke a Juraj, Samčo a Janči využili trojposteľovú izbu s „letiskom“ v podobe manželskej postele. Spalo sa perfektne.

 Spidermanove stĺpy
Spidermanove stĺpy

2. deň - Bulharská svadba

Bulharsko bola pre mňa novinka, od ktorej som nič neočakával, okrem toho, že uvidím krajinu, kde podľa priezviska mohli žiť moji predkovia. Oproti Rumunsku vidno na prvý pohľad, že krajina zaostáva, už len hustota premávky je zlomkom tej rumunskej. Človek má miestami pocit, že ide cez Bulhary pri Fiľakove. Mimoriadne nás potešilo nočné rely cez lesnú skratku pred mestečkom Zlatica, teda najmä nás s Josém, na našich vyše 15 ročných motorkách so svetlometmi výkonu 100 (Josého) a 120 svätojánskych mušiek (moja). Z tejto skúsenosti a hlavne z toho, že sme ju prežili, sme sa večer opili ešte viac ako včera. Výlet dobre začínal.

Zobúdzame sa do krásneho rána, na oblohe takmer ani mráčik. Pestré raňajky, kávička, cigaretka, rýchlo sa obliekame do mundúrov a už pätica motoriek dvíha „kotvy“. Prejazd popri Dunaji je osviežujúci, veď je ráno a slnko sa ešte nestihlo poriadne prebudiť. Parádna v podstate nová asfaltka je síce občas pretrhnutá niekoľko stometrovými úsekmi, kde je iba šotolina, ale veď máme endurá obuté na drapákoch takže prejazdy nespevnenou vozovkou berieme ako malé spríjemnenie. Krátka zástavka a takmer povinná obhliadka sochy vytesanej v skalnatom brale stvárňujúcej Decebala Rex-a (Dácky kmeňový vodca). Sadáme na mašiny a vychutnávame si vyhliadkovú jazdu popri Dunaji, ktorá končí Rumunskou hraničnou kontrolou.

 Dunaj
Dunaj

Prechádzame naprieč Dunajom po priehradovom múre mohutnej priehrady. Na druhej strane nás čaká Srbská kontrola a pomerne husto čakajúce autá. Predsa len nie sú v EU takže ako kedysi pomerne podrobná kontrola. Takže pas, zelená karta a techničák. Všetci mávame povinnými dokladmi, ale Juro zbledol a po slovnom preslove, ktorý sa nedá publikovať s hrôzou v očiach oznamuje, že karta je doma. Trochu nás to všetkých zaskočilo, veď ak mal niekto niečo zabudnúť tak som to mal byť ja. Telefonuje domov a zabezpečuje niekoho kto by šiel ku ním a poslal e-mailom oskenovanú kópiu zelenej karty na srbskú hranicu. Zvyšok posádky pofajčieval a čakal ako sa colníci rozhodnú.

Chvíľu sme mali dokonca aj nutkanie prezuť Rasťovu prednú gumu, ale bolo akosi veľmi teplo a tak sme to presunuli na neskôr po ceste. Človek nemá čo robiť a tak sme len tak kukali, ako to je keď sú hranice funkčné a čo to obnáša. Dlhé fronty, teplo, neustále štartovanie. V strede medzi pruhmi boli tie okienka na vybavovanie, ale nikto tam neordinoval. Colníci pobehovali proste vonku. Odrazu vidím prichádzať k tej búdke chlapíka civila nesúceho 2 litrovú fľašu malinovky a cez okienko ju tam len tak vkladá. Nechápavo sledujem prečo to tam dáva keď tam nikto nie je? Po chvíľke vidím iného chlapa vystupujúceho z auta, ktorý tiež nesie fľašu malinovky a tak isto ju nenápadne vkladá do tej búdky. Pozriem sa lepšie a čo nevidím v búdke je kopa ďalších 2l fľašiek pepsi, fanta a iné cca. 10 fliaš tam bolo isto. Akoby nič sa potom dotyční vráti, sadá si do svojho auta, ktoré akoby čarovným prútikom bolo prelustrované, skontrolované a colník už iba kývne rukou „môžeš ísť“. Sledoval som to asi 20 minút. Občas colník zbehol dnu a trochu tie fľašky poukladal, aby ich nebolo vidieť, ale hlavne kvôli tomu, že ďalší už pomaly ani nemali kde tie fľašky dávať. Jednoduché a lacné riešenie zo Srbska. V tom po dlhšej dobe vyšiel colník a hovorí, že on to berie na seba a že teda Juraja pustí do Srbska, ale že tie doklady mu budú chýbať a preto by ich mal čo najskôr nejak zohnať. Veď ak ho aj pustili do Srbska tak do Turecka určite nie, teda určite nie bez zelenej karty, ale na to, aby sa podarilo kópiu zelenej karty zohnať máme ešte deň takže snáď sa to podarí. Osedlávame mašiny a vyrážame na krátky presun Srbskom. Krajina plná väčších aj menších polí zasiatych poľnohospodárskymi plodinami mi silne pripomína rodnú hrudu. V prvom väčšom mestečku stojíme u veľmi ústretového Srba okolo 40tky, ktorý nám vo svojom servise ochotne pomáha prezuť Rasťovu prednú pneu, ktorá už bola na pokraji svojej životnosti. Chlapík mal stým dobré skúsenosti, veď v garáži mu stála krásna a zachovalá Honda 750 Africa Twin na ktorej nedávno menil pneu. Vďaka jeho výraznej pomoci sa nám darí pneu vymeniť pomerne rýchlo. Počas výmeny sa rozprávame o mašinách a o našich krajinách či o Tureckom asfalte, ktorého nás vraj čaká teda fakt veľa. Pneu je vymenená, môžeme teda vyštartovať. Ďakujeme za ochotu, ktorú stačí oceniť stiskom ruky a poďakovaním. Štartujeme ďalej. K Bulharským hraniciam to už nie je ďaleko.

Po chvíľke stojíme na hranici s Bulharskom. Kontrola netrvala dlho a tak už čoskoro ukrajujeme prvé km na Bulharskej strane a čo je fajn tak už aj s Jurajovou zelenou kartou, ktorá sa predsa len neostala doma. Mal ju v kapsičke, ktorú v tom strese ani nepozrel.

Cesty sú celkom fajn, krajina ktorou sa posúvame na východ je veľmi podobná tej našej. Jediné čoho je u nás podstatne menej sú konské povozy, ktoré tu na niektorých miestach tvoria celkom hustú premávku. Je niečo po 12:00 takže nás začína trápiť hlad a možno aj preto sme prehliadli 70-tku a 50-tku pred mostom, kde sme mali spomaliť. Do obmedzenia vbiehame so značným hlukom motorov na čo ihneď reaguje policajná hliadka. Zastavuje prvého na čo samozrejme zastavujeme všetci spoločne. Trochu ho to zmiatlo, lebo potom nevedel určiť kto šiel v kolóne prvý. Samčo sa dobrovoľne priznal a spoločne sa vybrali k policajnému autu. Desať minútová debata s policajtom po ktorej sa Samčo vracia späť. Netrpezlivo čakáme na konečný rezultát o pokute. „Vraj som išiel 79 km/h a chcel za to 30 €. Nechal som mu tam 10€“ hovorí Samčo. Bloček ani nepýtal, okrem toho oficiálne by bolo treba pokutu vyplatiť v banke, ktoré sú ale v sobotu zavreté. Na oplátku nám ešte povedal, že o ďalších 20 km je ďalšia hliadka, aby sme dávali pozor. Pred odchodom sa dohadujeme, že pri najbližšom možnom mieste stojíme na obed. Po 20 km nachádzame veľkú klimatizovanú reštauráciu, kde nie je okrem personálu nik. Pýtame sa či varia a či sa dá platiť € nakoľko sme nemali nikto zamenené Bulharskú menu. Varia a európska mena tiež nie je problém takže začíname vyberať. Pätnásť minútová debata a vyraďovanie v jedálnom lístku, kde bolo toho napísaného veľa, ale realita bola trochu skromnejšia. Dávame si pivko Zagorka, ktoré malo byť nealkoholické avšak 5% na obale hovorilo niečo iné, hodláme sa však zdržať dlhšie takže to nechávame tak. Polievka vývar, hlavné jedlo nemám šajnu čo to bolo a kávička na záver to všetko nás vyšlo niečo okolo 8 €. Čas nás začína tlačiť takže ťaháme km a stojíme už iba výhradne ak treba tankovať. Bolo by fajn ak aby sa nám podarilo dostať sa aspoň k mestečku Zlatica.

Cestou nás obieha šialený bulharský motorkár, ktorý sa popri nás prehnal ako blázon. Tesne nato však musí poriadne dupnúť na brzdy, lebo cez cestu prechádza stádo kráv. Po vymotaní sa zo stáda tomu opäť valí plný kotol, akoby bol na pretekoch. V duchu si hovorím, že chalanisko musí ešte dozrieť a hlavne dožiť, aby pochopil o čom to je sedlať jednostopovú mašinku. Pomaly sa začína zvečerievať, preto padá návrh zastať a niekde sa zložiť kým je vidno, lebo po tme sa zle jazdí a ešte horšie hľadá flek či rozbaľuje tábor. Už vraj iba krátky prejazd tutoka v kopcoch a budeme tesne pred mestečkom Zlatica. Prejazd stúpal do kopcov, kde sa kvalita cesty stúpajúcou výškou značne zhoršovala. Miestami jamy že by sa do nich zmestilo aj pár fúrikov asfaltu, ale teraz už zastať nemôžeme respektíve ani veľmi nie je kde, všade navôkol hory a brutálne členitý terén. V polovici cesty nás nachádza tma. Úzka a značne rozbitá cesta náš presun značne spomalila, takže do mesta prichádzame asi 21:30. Stojíme v centre kde sa Janči pokúša dohodnúť ubytovanie v celkom fajn hotely. Koná sa tam ale práve svadba tak sa to všetko trochu komplikuje. Samčo sa pokúša ešte podľa GPS nájsť niečo v širokom okolí ale po 15 minútach sa vracia na prázdno. Jančimu sa však nakoniec podarilo vybaviť ubytovanie a aj ohradený prístrešok hotela, kde sme mohli uschovať naše motorky.

Večeru začíname ako ináč pivkom a menšou dezinfekciou. Nešpekulujme nad domácimi špecialitami a dávame si pizzu, ktorá je fakt veľmi dobrá. Z domácich špecialít však predsa len niečo koštujeme. Dávame si po poldeci z nejakej pálenky, ktorá tak trochu pripomína ražnú. Debatujeme a rehoceme sa zároveň na všetkom čo sme dnes zažili, veď každý si všimol niečo iné. Zaujímavým spestrením večera je prechod pomedzi svadobčanov. Ak ste totižto chceli ísť na WC či hotelovú izbu, museli ste prejsť pomedzi tancujúcich svadobčanov, ktorí boli z nás trochu mimo. Zlatým klincom večera bol prechod celej pätice nabalených motorkárov pomedzi svadobčanov, a aby to nebolo len tak Janči vymyslel, že stadiaľ prebehneme s prilbami na hlavách. Tak sa teda aj stalo svadobčanov to celkom dobre pobavilo a určite budú spomínať na svadbu, kde sa im premávala pomedzi stoly partia motorkárov zo Slovenska.

Izby sú fakt veľmi dobre zariadené a čistučké. Dávam horúcu sprchu, ktorá vždy dobre uvoľní unavené svalstvo. Zapíname telku, pozeráme počasie a plný očakávaní zo zajtrajšieho vstupu do Turecka pomaly zaspávame.

3. deň - Vitajte v Turecku

Vstupom do Turecka sa razom dostanete do iného sveta. Na jednej strane temperamentní ľudkovia pobehujúci ako cigáni pred zbernými surovinami, na druhej strane islam a všadeprítomné mešity, odkiaľ pravidelne mezuíni vyrevúvavajú večnú pravdu: „Boh je veľký.....“ Akoby sa islam, ako prevládajúce náboženstvo, nejak snažil spomaľovať a oduševňovať tento miestny svet. Ale pozor, netýka sa to dopravy!

Spíme na Galipolskom polostrove, kde počas I. svetovej vojny zahynulo v totálne nezmyselnej a dopredu na neúspech odsúdenej operácii okolo 100.000 mladých ľudí, ďalších cca. 250.000 bolo zranených. Navyše sa tam „vyznamenal“ vtedajší britský minister námorníctva, istý Winston Churchill, keď rozhodol o vyslaní britských lodí do prielivu Dardanely, ktoré Turci pohodlne a beztrestne na franforce rozstrieľali poľným delostrelectvom z odvrátených strán kopcov. Absolútna kravina. Navyše do spornej pozemnej operácie Briti nasadili prevažne vojakov z imperiálnych dŕžav, ako to popisuje jeden z najsilnejších protivojnových filmov, dielo Gallipoli. Smutné umierať v mene vlastenectva za cudzie zvrátené ideály, preto si dávame pivo na oslavu zdravého rozumu... a ešte jedno... a ešte jedno... čo to oslavujeme?

Raňajky sa prestierajú od 7:30, ale v podstate sme už všetci dávno hore. Raňajky sú základ preto sa každý snaží pojať do svojho žalúdka čo možno najväčšie množstvo, ktoré bude postupne počas dňa uvoľňovať energiu potrebnú na zvládnutie ďalšieho dňa v sedle motorky. Každý si ešte naposledy užije klasické európske pohodlie pri zbavovaní sa vyhoreného paliva veď čoskoro nás čakajú turecké záchody, ktoré keď človek vidí tak si len povzdychne. Ako Juraj hovorí poloha zjazdára na lyžiach „ala Zurbrigen“.

Štartujeme dosť neskoro je už takmer 9:00 takže okrem tankovania ťaháme k Tureckej hranici nonstop. Cesta ubieha pomerne rýchlo a v podstate okolo obeda sa dostávame k hraniciam. Bulharskou kontrolou prechádzame rýchlo a bez väčšieho zdržania prechádzame na tureckú stranu, načo nás upozorňuje neprehliadnuteľne veľká vejúca turecká zástava. Cestu lemuje veľké množstvo čakajúcich kamiónov, ktoré vlažne obiehame. Vstupujeme k prvému okienku. Chalanisko v civile nás kontroluje a krátko sa pýta odkiaľ? Kam? Postupujeme ďalej k veľkej vstupnej hale z vejúcou zástavou. Čakáme na slnku, ktoré nás pekne vypeká. Po asi polhodinke sa konečne niečo deje. Kupujeme víza 15€, dostanete do pasu niečo, ako známku pečiatka, dátum a podpis. Ďalšie okienko pas, zelená karta, techničák. Potom ešte jeden chalanisko, ktorý tam veľmi pilne lustroval prechádzajúcich Bulharov. S nami našťastie iba prehodil krátky pozdrav a v pohodičke nás pustil ďalej k poslednému okienku. Opätovná kontrola kontrolnej kontroly a konečne po viac než hodinke nám znie v ušiach „Welcome to Turkey“.

Tesne za prechodom meníme 50€ len tak cvične kurz nebol najpriaznivejší, ale sme hladní, veď kto by aj nebol - od raňajok v Zlatici sme nič nejedli. Takže dohoda znie nájsť niečo kde sa najeme. Prvé kilometre a prvý kontakt s tureckou premávkou. Šli sme cvične 70-80, ale všetci sa začali drať pred nás. Tak to bolo vlastne celou cestou, policajtom nevadilo ak ste šli do 100 km/h, ale vyššie rýchlosti kruto trestali vysokými pokutami, ktoré vám zrátajú pri výstupe z Turecka. Ak ste však znížili rýchlosť pod 90 obiehalo vás takmer všetko. Skútre, staré vreštiace nákladné autá ani neviem akej značky naložené a vyťažené na maximum. U nich však úplne normálne, však veď to žere ten neskutočne drahý benzín či naftu, tak nech je to využité naplno, iste aj trochu viac. Osobným autám kraľoval Renault, ktorý bol takmer identický s Rumusnkou Daciou. Samozrejme, že na cestách nechýbali aj nové autá a to nielen v európskej časti, azda iba v Kurdmi obývanej oblasti ich bolo trochu menej. No a nesmiem zabudnúť na veľké množstvo autobusov, ktoré vláčia turistov hore, dole a ešte väčšie množstvo malých autobusov, ktoré využívajú domáci na rýchly presun. Stačí chvíľočku stáť pri ceste a stopnúť si jeden. Jazdilo ich tam neskutočne veľa. Exotickú zmes vozidiel, ktoré poriadne preveria naše jazdecké schopnosti a reflexy dopĺňam ešte o traktory všetkých možných druhov, veľkostí a značiek, ktorých množstvo bolo určite neprehliadnuteľné však uživiť 80 miliónov obyvateľov si vyžaduje obrobiť veľa poľnohospodárskej zeme.

Smerujeme teda do mesta Edirne. Cesta je obklopená ryžovými poliami, ktoré ma trochu prekvapili, tak ako mi prekvapujeme svojím zjavom okoloidúce autá či prizerajúcich sa ľudí. V diaľke je vidieť veľkú aglomeráciu, bude sranda prejsť mestom v dopravnej špičke. Nezadržateľne sa blížime k Edirne, 120 tis. mesto takzvaná „brána orientu“ a veru tak trochu som si aj pripadal, akoby som nejakou bránou prechádzal. Vstupujeme na predmestie lemované množstvom OTOLASTIKov (pneu servis), rôznych predajní, ale aj skromných príbytkov. Vstupujeme hlbšie do mesta. Cesta sa rozdeľuje na dva samostatné pruhy do mesta a von z mesta. Prechádzame úzkym kamenným mostom vedúcim cez rieku za ktorou nás čaká čulí mestský ruch, trúbiacich áut, chodcov chaoticky pobehujúcich pomedzi autá. Postupujeme hlavnou ulicou obklopenou hustou výstavbou a množstvom marketov, ktorá nás ťahá hlbšie do centra. To sa nám ukazuje v plnej kráse po výjazde na horizont ulice. Obrovská mešita so štyrmi minaretmi, nové bytovky, pekné, moderné a veľmi rušné mesto. Hoci sme ešte v európskej časti, je vidieť rozdiel v architektúre rodinných domov tu a u nás, jediné čo mi tak trochu pripomínalo domov boli rozkvitnuté agáty. Krátke zoznámenie ako sa v Turecku jazdí v meste máme po 40 minútach úspešne za sebou. Cesta za mestom pokračuje rýchlostnou komunikáciou s novým kvalitným asfaltom.

Benzínka a pri nej akési bistro, kde sme ihneď zakotvili. Názov si presne nepamätám, ale po vyplatení účtu sme názov vymysleli sami „U zlodeja“, hoci s odstupom času to vnímam trochu ináč. Rasťo ukazuje rukami, nohami, že sa chceme najesť a hlavne nech bleskom donesie pivo. No ako to bolo vlastne s alkoholickými nápojmi v moslimskom svete sme pochopili až postupom času. V turistických oblastiach pivko ešte aj áno. EFES celkom solídne pivko s trochu menej výraznou chuťou, ale malo to 5 voltov takže pozor. Na žiadny iný alkohol sme tam proste v marketoch nenarazili a ak ste mimo turistickú oblasť, tak aj to pivko je problém. Domácemu sa v očiach blysol znak € a dvomi či tromi anglickými slovíčkami hovoril o výbere a zaletel do kuchyne, kde keby nabehla slovenská hygiena tak je to v momente zavreté. Ale na dezinfekciu sme tam mali ohnivú vodu, ktorá bola pripravená zasiahnuť. Po polhodinke vybehol domáci s úsmevom na celú tvár. V akýchsi miskách nám nesie polievku, boli sme hladný ako vlci, veď už bolo takmer 15:00 takže nám bolo jedno čo, z čoho a s čím budeme jesť. Bola to v podstate klasická hrachová polievka čo sa však iba pohľadom nedalo zistiť. Chutná, len tak do nás padla. Tretí krát bežím naznačiť domácej, že chceme pivo. No a vtedy sa tetuška vybrala na benzínku stojacu 20 m vedľa a doniesla nám vytúžené pivo. Stálo okolo 1,8 €, nám ho samozrejme predali po 2 €. Cena za dovoz sa ihneď premietla v celkovej cene. Hlavne, že chutilo. Po chvíľke opäť vybieha domáci z kuchynky a s „holywoodským“ úsmevom na tvári a rozvoniavajúcim pečeným mäskom na veľkom podnose nám servíruje pečené jahňacie kotlety, kuracie prsia a fašírku. K tomu dva fakt veľké zeleninové šaláty s čerstvej zeleniny, chlieb a jogurt v akýchsi hlinených nádobkách. Akože hostina fakt znamenitá. Dobre prepečená mäkučká jahňacina s trochou loja, prsia klasika na tom sa nič nedá pokaziť a fašírka tzv. KOFTE – hovädzia pochúťka bola tiež fajn hoci to bolo pre nás niečo nové tak ako aj koreniny ktorými to bolo ochutené. Bravčovina je podľa moslimskej viery vraj špinavé mäso, hmmm.... keby vedeli aké dobroty z toho my kresťania robíme tak by možno ináč vraveli. Na záver dávame kafíčko a samozrejme čaj na ktorý vás Turci vždy radi a ochotne pozvú.

Dopíjame, domáci pekne všetko pouprace a dobehne ku každému a na ruky nám leje voňavku, ktorou sa máte pretrieť po celých rukách, prípadne po tvári. Ukončí to ešte pár strekmi v sprejovej forme na telo. Trochu sme sa na tom smiali, nechápali sme čo to znamená, robili sme si srandu, že od rána v motooblečení už nie sme ako vypraný v perwole balsam magic. Bol to však znak úcty, neskôr sa nám to stalo tuším už iba raz.

Účet prosím, povedal ktosi. Domáci začal pilne rátať až sa dopracoval k sume 225 TL čo je asi 100 €. Teda cca. 20 € na osobu a to boli čaj a káva grátis. Je hlúpe učiť sa na vlastných chybách, ale stalo sa. Cenu treba dohodnúť vždy ako prvú, skôr než si niečo vypýtate. 20 minútová debata a potom akousi tichou dohodou sme stanovili cenu na max 170 TL čo je asi 80 €. (aj tak nekresťansky veľa). No a možno aj tu sa skrýva pointa prečo „U zlodeja“ a prečo sa teraz pozerám na to trochu ináč. Mäso, ale hlavne mäsové výrobky sú v Turecku veľmi drahé a keďže nám domáci spravil výber všetkých druhov mäsa tak v podstate každý by mal zaplatiť len za mäso cca. 15 € nakoľko ten zvyšok bol pomerne lacný. To sme však nevedeli a preto sa nám to zdalo veľmi drahé. Takže teraz neviem, kto koho vlastne okradol. Dávame teda na stôl 170TL a odchádzame. Nepáčilo sa mu to, ale keby vedel, že my sme turisti z východnej Európy a nie z tej západnej, tak by pochopil, že ani my nie sme zvyknutý na také ceny, aspoň nie teda v bufete 4x5 m. Každopádne odvtedy sa cena všade a vždy dohadovala ako prvá. Tichúčko sa vytrácame k motorkám s výrazom v tvári ja nič ja muzikant a s rachotom naštartovaných strojov pokračujeme ďalej.

Takže vlažným „krokom“ spoznávame Turecko a jeho vidiek. Opäť rýchlostná komunikácia a okolie plné ryžových polí, traktorov obrábajúcich okolité polia. Samozrejme stále sa pohybujeme po európskej časti, večer by sme už však mali pozerať na tú ázijskú.

Smerujeme do mesta Gelibolu - Gallipoli na rovnomennom polostrove oddeľujúceho Európu a Áziu, kde so počas prvej svetovej vojny odohrávalo ozbrojené stretnutie medzi jednotkami Britského impéria, Francúzska a Osmanskej ríše. Operácia mala za cieľ obsadiť prieliv Dardanely, ale tento pokus zlyhal za ťažkých strát na oboch stranách.

80 km pred mestom museli chalani dotankovať preto stojíme, rýchlo sa však zvečerieva preto sa začína debata o nejakom hoteli, kempe, alebo aj dobrom fleku na stanovanie na čo sa pýtame pumpára. Ten tvrdí, že v meste je kemp, tak to tam ideme skúsiť. Do mesta vchádzame opäť po dlhom kamennom moste, ešte je celkom dobre vidieť, ale ak do polhodinky nezoženieme kemp tak bude už tma. Zastavujeme pred policajnou stanicou, snáď nám budú vedieť povedať kde v meste je ten kemp. Janči teda oslovil policajta stojaceho pri aute, ktorý si po krátkej konverzácii sadá do auta. Jano vraví, že nás tam zavedú. Hmmm.... fajn, rýchlo teda nasadáme na mašiny. Policajt zapína maják a vedie nás celým mestom, všade máme prednosť. Plné ulice ľudí, vôňa pečeného mäsa a čulí ruch doplnený sem tam hlasnými klaksónmi nás sprevádzajú mestom až kým policajt nezastane. Ukazuje na dve terasovité plochy kúsok od hlavnej cesty. Poďakovali sme za ochotu a ihneď sme parkovali. Bola tam tma, ako v rohu z ktorej sa kúsok nad nami vynoril vojak so samopalom. Trochu nás to zneistilo, ale ak nás sem policajti doviedli tak sme tu hádam správne. Ihneď sa vybaľujeme. Rasťo chce spať iba v spacáku čo je síce rýchle a netreba veľa vybaľovať, ale ranná rosa určite nebude nič príjemné. Preto ho nahováram, aby sme teda postavili aspoň zvršok môjho vraj trojmiestneho stanu. Po chvíľočke sa nám teda darí postaviť stan z čoho sme vysmädli preto, sa začíname obzerať po okolí.

Z „kempu“ je to na hlavnú cestu 20 m, od cesty k pobrežiu Dardanelského prielivu je to ďalších 20m v pozadí vidieť ázijský kontinent na ktorý zajtra vstúpime. Nemuseli sme ďaleko chodiť v podstate hneď pri ceste bola reštika, kde síce pivo nemali, ale chlapík zrejme čašník nás ochotne previedol cez cestu na druhú stranu kde sa v bufete dalo pivko kúpiť. 2€ ale chuť je veľká takže neriešime a hneď si berie každý aspoň po dve pivká, ako ináč EFES. Popíjame pri ceste obzerajúc okolitý ruch, ktorý ani postupujúcou nočnou hodinou neutíchal. Poberáme sa späť k stanom, kde Rasťo vyberá prvú enduro klobásku, Samčo hádže do pľacu dezinfekciu, tiež dobre ostrá frndžalica. Dlhá debata od ktorej sa postupne odtŕha Samčo, neskôr Janči a my traja ostávame ešte chvíľu debatovať. Takže nás dnes čaká prvá noc v TR. Sme unavený, určite rýchlo zaspíme. Rasťo akoby proste iba vypol akýsi operačný systém a do 2 minút spí. Ja som ešte hodnú chvíľu nevedel zaspať, nakoniec ma predsa len uspávajú šumiace „Dardanely“.

4. deň - Obliehanie Tróje

Trója. Dejisko asi najznámejšieho konfliktu v dejinách našej civilizácie. O čo išlo? O ženu. To sa vám raz mladému pastierovi zjavili tri zvodné bohyne so zlatým jablkom a naliehali, aby ho venoval najkrajšej z nich. Chlapec v puberte, okrem ovce ženu nevidel, navyše tieto navoňané šlehy v najlepších rúchach... no, nevedel sa veru rozhodnúť. Tak začali namotávať - jedna mu ponúkala vládu nad celým svetom, druhá vojenskú moc a tretia... najkrajšiu ženu na svete. Rozumiete? Puberťákovi, odchovanému na syre a mlieku, na čerstvom vzduchu... čo si asi tak vybral, kua, je to naozaj taká záhada? Tak teda najkrajšie žena sveta bola vtedy Helena, manželka spartského kráľa Menelaa. A veštba, že Paris sa stane príčinou pádu Tróje, sa začala vypĺňať.

A samotná Trójska vojna? Mám silné podozrenie, že pri vtedajšom stave technológií a presile Achájcov šlo z ich strany skôr o desaťročnú party na pobreží, ďaleko od fúzatých gréckych manželiek, navyše spestrenú občasnými šarvátkami s vyplašenými obrancami mestečka. A keď ich manželkám už začalo dochádzať, a prestali im posielať peniaze, tak jedného dňa... postavili koňa? Hehe, to určite, to je verzia pre manželky. Jednoducho šli, a zadupali to tam do zeme. A šlo sa domov. Party is over. See ya later, Odyseus!

Ráno nás prebúdza východ slnka. Stan máme orientovaný na východ, nie kvôli Alahovi, skôr aby čo najrýchlejšie obschol. Rasťo je už asi polhodinku hore a behá po pláži s foťákom. Letmo kuknem cez úžinu na druhú stranu... „Ázia“. Snaha bola rýchlo sa pobaliť, ale paštiekové raňajky, ranná debata skadiaľ kam a čo je dnes v pláne nás zdržala viac než hodinu. Slnko sa už začína naplno opierať preto vyrážame do pomaly sa zobúdzajúceho mesta. Smerujeme južne sotva 30 km do mestečka Eceabat odkiaľ sa chceme trajektom preplaviť do mesta Canacale a zároveň na ázijsky kontinent.

 Krásne ráno nad Dardanelami
Krásne ráno nad Dardanelami

Značky a GPS nás naviedli do prístavu kde zakupujeme lístky v cene 15TL čo je necelých 7€. Asi 20 minútové čakanie využívame na obhliadku parku, pamätníku padlých hrdinov, ale aj na krátky prieskum zobúdzajúceho sa mestečka a zástavby okolitých ulíc.

 Náš trajekt
Náš trajekt

Ihneď po príjazde trajektu naloďujeme naše dvojkolesové tátoše. Plavíme sa na takmer prázdnom trajekte, netrvá to viac ako 20 minút a vchádzame do prístavu v Canakale. Z pokojného a prázdneho trajektu sa vyloďujeme na horúci ázijský kontinent plný života. Chaoticky pobehujúci ľudia pomedzi ktorých sa snažíme prekľučkovať von z prístavu hlbšie do mesta je niečo čo v Európe len tak ľahko nezažijete. Miestami som mal pocit, že jazdím po pešej zóne. Je fajn, že som si pred cestou opravil klaksón. Konečne sa nám darí dostať von z mesta, smerujeme juhozápadne „dobiť“ Tróju.

>

Pridané: 25.01.2012 Autor: JOSE pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (20 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (35)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: