Anketa:
Ukrajina 08/2014 - Vojenská cesta a výstup na Hoverlu 3/4
ZdieľaťPridané: 15.08.2014 Autor: satos
Čitatelia: 14097 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Nedeľa, 10.8.2014
V Rachive som navolil súradnice štartu vojenskej cesty z motoridu. Najprv totálne katastrofálna cesta, ešte v rámci Rachivu, alebo nejakej dediny za. Neviem to presne, lebo bežne tam, kde sa končí jedna obec, hneď začína ďalšia. A názvy si veľmi nevšímam, lebo si ich aj tak nikdy neviem zapamätať. Každopádne začal OK asfalt a navi ukazuje, že mám odbočiť do prava a asi o 90 m je Štart. No ale nič čo bolo na fotkách na motoride a prístup horší ako včera v tom lese. No to teda bude výlet. Už keď som nezahynul včera, tak to bude dnes...
Pokračujem ešte ďalej po asfalte a za chvíľu známy obraz vstupu. Predo mnou ide poľský Jeep Cherokee, no, aspoň nejaká spoločnosť, snáď má aj lano... lenže ten sa na chvíľu zastavil pri strážcovi parku a odfrčal a mne strážca hovorí, že mám ísť s ním, treba biľet.
Pýtam sa ho, že či tu dnes išla nejaká motorka.
Že nie.
A včera?
Nie.
Fajn, takže tu budem asi sám. Prejdem?
S mojou motorkou áno.
OK, vyrážam.
Po chvíli sa cesta delí (Y). To už mám nahodenú v navi trasu z motoride a tá vraví vľavo. Veríme mu, hovorím si a nasledujem navi.
Lesná cesta. Kamenná sa strieda s blatovou. Všetko sa dá v pohode prejsť. Dokonca dobieham nejakú Nivu. Zdržuje ma, tak jej občas dávam náskok, no pri vhodnej príležitosti na „obiehanie“ ma púšťa. Čím vyššie, tým je cesta suchšia a začínam zvažovať fotenie. Zastavujem a vyťahujem foťák. Ále, Niva ma dobieha. Potrebujem väčší náskok...
Vybehnem spoza ľavotočivej zákruty a vidím motorku a mávajúcich kolegov. Zastavujem a trocha sklamaný, že to nie sú cestovatelia ako ja, ale miestny, načúvam, že o čo tu GO. Majú defekt. Či nemám niečo na opravu.
Jasné. A vyťahujem sprej.
Jak vidia sprej, začínajú vykrikovať, „to je Európa, to je Európa“ a radostne ideme na opravu.
Popravde, nikdy som ešte sprej nepoužil, neviem, čo a jak presne. Narýchlo čítam návod, ale ten je o ničom.
Hľadáme niečo, čo spôsobilo defekt a keď nič nenachádzame, začínam tlakovať. Pneu (zadná) sa po chvíli nafúkne a stvrdne pomaly na kameň a z diery pomedzi štople vytryskuje pena. A potom už aj pomedzi špice na ráfiku. Ten „malý“ (viď foto) kričí, že keď prechádzali cez jeden z tých drevených mostov, bol tam klinec bez hlavičky, čo trčal trochu hore. Určite to on spravil tú dieru.
To som rád, že ja som ho nenašiel a dám si bacha, hlavne, keď už nemám sprej.
Nevieme čo ďalej, spomedzi špicov stále fučí pena. Tak kecáme o motorkách. Má nejakú Geon, kórejskú. 200 ccm. Ide dobre, ale vymenil kolesá, lebo pôvodné boli slabé, dal druhý karburátor, pruženie má z Lady a kúpil aj novú, obrovskú rozetu. Neviem, či sa tá motorka teraz nevolá Lada, alebo tak nejako. A keď malému poviem, že ja mám 660 ccm, malý (je len spolujazdec) skáče od vytrženia.
Už mi bolo dlho čakať, tak im hovorím že ideme, niečo aj písalo na spreji, že treba trocha pojazdiť a potom ešte dofúkať. Len nemáme pumpu.
Štartujeme a malý sa pchá ku mne, že pôjde so mnou. Vyháňam ho, nech ide ku kamarátovi a asi nerobím dobre. Po asi 100 metroch zadná guma na Geone/Lade je zas jak fučka. Nedá sa nič robiť, sprej už došiel. Treba pumpu. Malý sa dočkal a vyskakuje za mňa. Po asi dvoch kilometroch stúpania stretneme obyčajné auto, nejaký Renault, alebo čo. Žiadne 4x4. Tiež mal defekt, ale už ho opravil. Pumpu nemá, ale má kompresor a za chvíľu ide dole. Lúčim sa s malým, ten sa peši vracia a ja stúpam ďalej.
Užívam si cestu a vystúpam až na sedlo pod Hoverlou. Zastavuje ma rampa a strážca parku sa ma pýta, či mám biľet a že kde idem. Nevie pochopiť, že neviem kde idem, že proste len idem.
Pýtam sa, či sa tu dá najesť, odpovedá kladne, ale musím asi pol hodiny počkať. Predpokladám, že „majú plno“, ale potom zisťujem, že ešte len robia oheň v peci a idú variť vodu na moje kolienka s bryndzou. Fajn, motám sa okolo, fotím, popíjam pivko, ládujem sa čučoriedkami.
Konečne vytúžené (ešte vlastne len) raňajky. Dostal som nerezovú misečku, jak majú psíky, plná výborných kolienok s bryndzou a slaninkou. Po chvíli bola prázdna, dal by som si ešte aj raz toľko, ale čo, aspoň budem krásny, štíhly. Idem platiť, vojdem do ich kuchyne/obývačky/spálne (all in one) a vidím dvoch strážcov jak majú hlavy v hrnci a pchajú do seba moje kolienka.
Pýtam sa na cenu, začne rátať: 20 pivo + 25 zápis do kroniky (až bude plná, 300 rokov bude v múzeu) =45, no a obed = slabým hlasom hovorí 75, 75. Ja že koľko? Zle som počul. Oči mu kmitajú zľava do prava... Aha, už mi to je jasné a len sa smejem. Odhaduje ma, koľko mi povedať.
80, zvolal.
OK.
Pridané: 15.08.2014 Autor: satos Zdieľať