Honda Dylan – mestský krásavec aj mototurista 2/2

Dylan ako mototurista

Čím pomalšie sa človek pohybuje, tým viac vidí. Jazda na malom motocykli pri rýchlostiach 70-80 km/h umožňuje jazdcovi naplno vnímať prostredie a krajinu ktorou prechádza. A keďže som srdcom viac pútnikom (uvedomujúc si jemný rozdiel slov pútnik, cestovateľ a turista) ako motorkárom, rozhodol som sa na cestovanie využiť práve skúter menšieho objemu.

Motocykel vhodný na cestovanie by podľa môjho názoru mal spĺňať pár základných požiadaviek: spoľahlivosť, hospodárnosť, dlhý dojazd, dobré jazdné a výkonové vlastnosti (samozrejme závisle na vybranom objeme), mal by mať široké a pohodlné sedadlo, dostatok priestoru a možnosti pre pripevnenie batožiny a v neposlednej rade ľahko dostupný a pružný servis.

V plnej poľnej

Mojím požiadavkám najlepšie vyhovoval Dylan a keď som ho v predajni Hondy po prvý krát uvidel, vedel som, že je to motocykel, ktorý hľadám. Preto o tri týždne už stál v mojej garáži. Jazdné vlastnosti, ktoré som už opísal predčili všetky moje vtedajšie očakávania a tak som sa horúčkovite začal chystať na prvú cestu.

Najprv bolo treba vytvoriť dostatok úložného priestoru. Vyriešil to 29 litrový kufor uchytený na oceľovom ráme na mieste pôvodného efektného krídla. Aj keď sa kufor dal prichytiť aj naň, dlhotrvajúce zaťaženie a vibrácie by plast predsa len nemusel vydržať. Oceľ je oceľ. Na kufor som ešte priskrutkoval štyri oká (malé madla na skrinky zo železiarstva), o ktoré v prípade potreby môžem upevniť celtu, karimatku ši spacák.

Krídlo nahradil oceľový nosič a 29 litrový kufor

Dvojmiestny stan, spacák a veci na spanie som zroloval do nepremokavej fólie a vložil do plátenného valca o rozmeroch, ktoré ho umožňujú vložiť presne do priestoru medzi sedadlo a prednú kapotáž. Tam som vak upevnil popruhom o odklopné oko a záves sedadla, cez ktorý som prevliekol aj tenkú reťaz na uzamknutie vaku na parkovisku. Pri tomto riešení však už nie je možné sedadlo úplne otvoriť a pri tankovaní je nutné ho ramenom či jednou rukou pridržiavať v otvorenej polohe. Malá daň za získaný priestor. Skúter však tým získal prekvapivo a nečakane na ovládateľnosti. Ťažisko sa znížilo a posunulo viac k stredu a hlavne som získal pevnú oporu pre kolená, čím bolo „pokladanie“ moto do zákrut oveľa jednoduchšie. Aj keď to znie nepravdepodobne, plne naložený Dylan sa na ceste správal oveľa obratnejšie a poslušnejšie ako prázdny. Len netreba zabudnúť zväčšiť predpätie pružín odpruženia zadného kolesa.
Na hornú časť vaku som ešte našil priesvitné puzdro na mapu – akúsi napodobeninu puzdra z tankvakov.

Batožinový vak, ktorý nečakane zlepšil aj ovládateľnosť Dylana

Už som tu spomínal, že široká kapotáž veľmi dobre chráni nohy. Absencia čelného štítu však znamená, že horná časť tela je úplne bez ochrany. Preto bez kvalitnej kombinézy a zatvorenej prilby o turistike na Dylane škoda uvažovať. (A vlastne na akejkoľvek motorke.) Hlavne pri prilbe môže nastať polemika. Veď ku skútrom a hlavne k tým menším viac pristane prilba otvorená, ši s priehľadným štítom. Z vlastnej skúsenosti však môžem povedať: Kašli na image. V meste či pri rybníku je to určite cool, lenže pri dlhých jazdách ťa ochráni len integrálna prilba. Mne sa osvedčila otvárateľná. Nemusím si ju dávať dole zakaždým, keď sa chcem spýtať na cestu, odfotiť peknú scenériu či utrieť nos :-) Otvárateľné prilby sú o trocha ťažšie a pri vysokých rýchlostiach (u skútra nehrozí) hlučnejšie, no stoja za to. Aj keď ochrana brady zatieni pohľad na prístrojový panel a pre kontrolu údajov je nutné trocha skloniť hlavu.

V ponuke príslušenstva na Dylan má Honda samozrejme aj čelný štít a ochranu rúk. Ja som ich z obavy zo zhoršenia jazdných vlastnosti zatiaľ nevyskúšal, takže nemám čo hodnotiť. Možná túto sezónu... Mám však skúsenosť s bundou Uvex Tornádo a nohavicami rovnakej značky, ktoré ma bezpečne chránia pred vetrom a dažďom. V Maďarsku po takmer hodinovej jazde v prudkom letnom lejaku, okrem malej vlhkej škvrny v rozkroku, cez membránu neprenikla ani kvapka.

Na Dylane som s týmito úpravami a vybavením zatiaľ absolvoval štyri dvoj až sedemdňové výjazdy po cestách piatich štátov o súhrnnej dĺžke 6000 km. Až na lákadlo vyskúšať čelný štít nepociťujem potrebu na ňom niečo meniť. V pohode zvládam denné etapy cca 300 km, pri cestovnej rýchlosti 70 – 85 km/h. Ta priemerná je samozrejme podstatne nižšia. Hlavne časté fotografovanie ju dokáže zraziť na kolená. Zatiaľ môj rekord je 420 km/deň vo dvojici a 515 km/deň sólo. Bol to dosť drasťak a po zosadnutí z moto som ju ledva postavil na stojan, no žiadne kŕčovité bolesti rúk nôh, chrbta či zadku sa nekonali. Len pochopiteľná únava zo štrnástich hodín v sedle. Naozaj pohodlnom sedle.

Vrahom rýchlostných priemerov je fotografovanie. Ale dá sa odolať?

Priemerná spotreba sa pri sólo jazde nikdy nedostala nad hranicu troch litrov a pri jazde vo dvojici a v kopcovitom teréne ju presiahla len o necelé dva deci. Rovnako sa pri cestách nevyskytla žiadna porucha či technický problém.

Narazil som však na pár veci, ktoré Dylan nevie. (Ale ani nemá prečo vedieť.) Dvakrát som musel prechádzať dlhšie úseky po spevnenej ceste bez asfaltu. Skúter si vyžadoval jazdu krokom, nakoľko kolesá odskakovali od každého kameňa trčiaceho z ujazdenej hliny, chvejúce sa plasty drnčali a ja som s napätím čakal, kde a kedy prerazím cestné pneu. A keď bolo treba prejsť cez potok po prahu asi dvojmetrového vodopádu... Samozrejme Dylan nie je enduro a nedokáže sa naň ani hrať. Preto čo najďalej od off roadu! Pri mototuristike sa však vyskytnú aj takéto situácie. Dylan ich v sebaobrane zvládne, no nerobí mu to dobre. A jeho hladké pneumatiky už vôbec nezvládajú mokrý trávnatý terén. Takže ak ho nechceš do kopca tlačiť, čo pri 140kg naloženej motorke zasa nie je nezvládnuteľné, pozor pri schádzaní z cesty pri nocľahoch na divoko!

Trocha potu na čele sa však objaví aj na asfalte. Pretože sa nedá celý deň ísť na plný plyn, optimálna cestovná rýchlosť skútra na kvalitnej hlavnej ceste je v rozmedzí 80 – 90 km/h. A to je trocha menej, než jazdia na hlavných ťahoch diaľkové autobusy a kamióny. Riadna sranda... Chce to vyhýbať sa hlavným ťahom nákladnej dopravy a tiež diaľniciam. Na prázdnych je nuda, na preplnených sa smiechu nezdržíš! Našťastie všade je dostatok pekných vedľajších ciest a nájsť vhodnú trasu u nás a hlavne na západ od našich hraníc nie je žiaden problém.

Po off roade s blatom za ušami / Hlavné je putovať s nádejou

Takže čo napísať na záver. Pri všetkých kladoch aj záporoch nechcem tu nikomu Dylana odporúčať ako turistickú motorku. Na trhu je viacero neporovnateľne lepších čistokrvných turistov. A netreba ani meniť značku :-) Ak však má niekto pocit, že z vekových, finančných či iných „morálnych“ dôvodov by chcel cestovať na osminkovom motocykli, potom mu skúter Honda Dylan môžem vrelo doporučiť. Určite ho nesklame a prežije s ním veľa príjemných chvíľ a kilometrov tak, ako to bolo v mojom prípade. A ak Boh so mnou nemá iný plán, tak naše spoločné dni ešte neskončili.

Teším sa na novú sezónu v sedle Dylana.

Pilgrim

/Foto: Pilgrim, ©2003-04/