Výlet okolo Marmarského mora - Bospor, Dardanely, ešte dve moria a 7 krajín 1/2

Účinkujúci:

Ja – Bruni ( tlmitsch) + Honda XL1000VA Varadero
Mišo ( oriel) + Ducatti Multistrada Testastretta
Vili ( breadfan) + Suzuki GSX650F
Maťo ( wickerman) + Honda NC750A

16.5.

Samozrejme meškám, musel som ešte dokončiť veci do práce. Odjazd sa posunul asi o hodinu a pol. Najskôr som sa stretol s Vilim (breadfan) a Maťom (Martin Chochol - wickerman). Maťo mi sľúbil za meškanie kopanec do gulí, pri ktorom som mal vraj nadskočiť a keď sa ku mne blížil, tak nakoľko som bol sám zo seba rozladený, neodhadol som, že si iba robí srandu a šupol som mu päsťou pod rebro. Začína to „veselo“.

Po príjazde Miša (oriel) som dostal tvrdý freestyle o mojom oneskorení, ale akosi sme to napokon ustáli. Nakoniec sme si na znak priateľstva podali ruky pred svedkami. Pri poslednej kontrole dokladov musel Maťo konštatovať, že zelenú kartu má, ale doma. Rozhodli sme tak, že Maťo sa po ňu vráti a my zatiaľ pôjdeme do Harmónie na zrmzku a stretnutie s Maťom dáme v Nitre. Pri výjazde z Modry po zmrzke nám Maťo volal, že už v Nitre dávno je a polonasratý na nás čaká. Po stretnutí a malej výmene nadávok sa tlak opäť uvoľnil, uvoľnil, ale pre nás, Maťo zostáva nahnevaný, ale neviem, či to nebolo tým, že mu počas jazdy Vili púšťa do interkomu psychohudbu.

Keďže sme v sklze, tak sme sa rozhodli pre najrýchlejšiu trasu do Viničiek, kde sme mali prespať. Cesta inak bez problémov až dovtedy, kým Maťo pred Krásnou Hôrkou nestratil karimatku, po ktorej mu veselo jazdili náklaďáky. Celý deň je inak len presunom, až na prestávku na vyprážaný syr a nejapné, ale lichotivé poznámky na mladé čašníčky v reštaurácii kdesi na strednom Slovensku. Penzión Zlatá Putňa vo Viničkách je síce zavretý, ale po dohode nás ochotne nechávajú prespať. Pár deci vínka, údržba reťazí (okrem Viliho, ktorý má Scottoiler) a šup do hajan, chcem a modlím sa za kardan.

17.5.

Nespalo sa nám veľmi dobre, ale raňajková praženica to relatívne napravila. Dnes máme veľké plány. Chceme prejsť Maďarsko našupu a potom sa dostať do Satu Mare. Na hraniciach s Rumunskom sa predbiehame pred autá a colníci nás normálne púšťajú. Za čiarou teda oficiálne zahajujeme začiatok výletu provizórnym pokropením motoriek vodou v prítomnosti kľačiaceho - malého - rumunského - počernejšieho domorodca, ktorý sa nás na niečo pýta, resp. žebrá, ale my mu nerozumieme a vlastne ani nechceme.

Chalanom chceme s Mišom ukázať aspoň jeden prejazd v horách a tak pokračujeme na Baia Mare. Po ceste Vili s Maťom sledujú veľmi z blízka bociana, ktorý sa zjavne snaží pristáť na Viliho hlave... Začínam ľutovať, že mám zapnutý komunikátor, keďže Maťov smiech je neprekonateľne prenikavý do mojej prilby.

Pred Baia Mare si dávame veľmi chutný rezeň a pokračujeme k prejazdu. Začína pršať a zároveň objavujeme taje výrazu drum in lucru – cesta vo výstavbe. Maťo zvláda šotoliny a nerovnosti dá sa povedať, že veľmi nad očakávania. Rozhodujeme sa obliecť si nepremoky, ale tento sa Vilimu nedarí zapnúť a odtrháva si jeden zips za druhým a preto celý nepremok končí v smetiaku. Maťo sa smeje do popuku už dávno oblečený v žiarivo žltom nepremoku a dáva na Viliho adresu nepatričné poznámky, na čo Vili s ublíženými očkami reaguje smerom na mňa a Miša slovami: „Ten krikľavý kkt má najmenšie právo sa mi smiať“ (mysliac na chýbajúcu zelenú kartu, stratenú karimatku a pár krízoviek), na čo aj my ideme do kolien na mokrý asfalt.

Po prejazde už začína byť neskoro a preto volíme možnosť prespať v penzióne v meste Targu Lapus, kde nám Mišo vybavil špeciálnu 200% „zľavu“. Po pizze ideme zaspať. Ešte predtým však opatrí Mišo zubnou pastou kľučku od izby Viliho a Maťa.

18.5.

Vstávame a dávame výdatné raňajky. Medzitým zisťujem, že neviem, kde mám kľúče od moto. Ja, ktorý si ako jediný nezobral náhradné, lebo pánko nepotrebuje, on si ich radšej nechá poslať cez DHL. Našťastie som si spomenul, že som ich večer vložil do ruksaku a tam som ich aj následne našiel. Potom si preorganizovávam veci a mám trocha strach, nech sa na mňa nečaká, ale toto dokonale zachraňuje Maťo, ktorý sa naozaj veľmi svedomito nabaľuje a upevňuje a nabaľuje a upevňuje... Mišo chytá mierne navretie čelnej žily a ustáva to do chvíle, kedy sa Maťo ozve, že on ešte potrebuje Red Bull. Situáciu zachraňujem ráznym „NIE“ ešte skôr, ako Mišo spúšťa freestyle... Vyrážame – smer Sebes.

Cesta s ukážkovým asfaltom začína výjazdom do hôr, kde sa krásne krúti a my klopíme z jednej strany na druhú a užívame si. Následne sa napájame na hlavné ťahy smer Dej a Turda.

V Rumunsku sa jazdí veľmi dobre, ale svižne. Nie je výnimkou letieť aj cez dediny 120 km/h, čo sa nám až tak nepáči, ale aby sme sa vyhli kolíznemu predbiehaniu zo strany áut, tak toto tempo držíme spolu s nimi. Predbiehačky sú sem-tam adrenalínové, ale väčšina áut nás berie ako skupinu a pri každej príležitosti na predbehnutie nám uhýba. Nájdu sa ale aj jedinci, ktorí veria, že 10 ročný Mercedes CDI s nami môže držať krok a tak sa lepí a lepí a prípadne sa rozhodne predbiehať na „najvhodnejších“ miestach, ale je to skôr ojedinelé.

Dochádzame do Sebesu a tu začína to motorkovanie, na ktoré sme sa tešili. Vychádzame a ja s Mišom sa odpájame a užívame si jazdu a zákruty. Príroda je nádherná a asfalt super, tento je však občas prerušený naprieč prekopanou cestou a teda musíme byť aj opatrní. Viliho moriak na nádrži jeho sport-tourera si to užíva asi najviac. Prechádzame cez kameňolom, kde s Mišom dávame akčné off-road foto. Pokračujeme a dostávame sa ku zákazu vjazdu s tým, že prejazd je pre verejnosť uzavretý. S Mišom rozhodujeme, že po rumusky vlastne nerozumieme a pokračujeme ďalej, čo sa neskôr javí ako veľmi dobrý nápad.

Cesty sú prázdne, ale musíme dávať bacha na popadané stromy, miestami štrk a piesok a zopár kameňov. Inak sa ide fantasticky, lebo cesta je prehľadná a relatívne čistá s dobrým povrchom a hlavne za celý prejazd sme stretli maximálne do 10 áut a žiadnu moto, čo je na 70 km dobrý pomer.
Pofotíme, poguľujeme sa v snehu a jazdíme a vychutnávame veľmi príjemné zákruty. Ešte stále sú tu naozaj masívne zvyšky snehu. Pri jednom vracáku sa nechám uniesť a výjazd si dávam s revom môjho dvoj-valčeku a následným cvakaním ABSka pri vchádzaní do ďalšieho. ABSsko síce už potom necvakalo, ale môj zvierač ešte niekoľko minút áno.

Pri konci sa začína zvečerievať a tak rozhodujeme, že prvé ubytko bude naše a to zrejme v Novaci, čo je koniec Transalpiny. V meste si dávame trochu podpriemernú večeru za 85 lei. Nachádzame ubytko a Maťo okamžite hľadá najväčšiu izbu. Hneď víťazoslávne kričí na Viliho, že „táto je naša!“ Keďže máme 3izbový byt, ja a Mišo sa musíme uspokojiť s menšími samostatnými izbami a musíme mať každý svoju manželskú posteľ. Ešte večer pokecáme, pokukáme zábery z kamery na moto a ideme spať. Zajtra Bucuresti a potom čo najbližšie ku Constanze.

19.5.

Vstávame a balíme. Namažeme reťaze (okrem Viliho, ktorý má Scottoiler, zasa sa modlím za kardan) a keďže nikto nie je hladný, tak bez raňajok pokračujeme smer Bucuresti. Asi 10 km za Novaci Maťo predbieha cez plnú čiaru rovno pred očami policajtov, takže zdržanie, ale vyriešené dohovorom. Policajt nám hovorí, že je tiež bajker a potom dáva už len kontrolné otázky typu „Koľko zarábajú policajti na Slovensku?“.

Stále nie sme hladní a začíname podozrievať, že včerajšia večerná kotleta nazvaná honosne „bífstejk“ bola zrejme z nejakej zrazenej kuny. Hlavný ťah je posiaty tiahlymi serpentínami a tak si to užívame. Konečne rozhodujeme o hlade a tak stojíme na raňajkový rezeň s hranolkami, ale tento bol kurací a bol veľmi dobrý. Celkovo v celom Rumunsku robia asi najlepšie hranolky, sú totiž z čerstvých zemiakov.

Pokračujeme, ale premávka hustne, hlavne kamióny, ktoré aj cez dediny ťahajú 90 km/h a ešte k tomu začína byť seriózne teplo. Vchádzame na diaľnicu a na jednu nádrž sa dostávame do krásne vyhriateho mesta s názvom Bukurešť. Hodinový presun vo vlastnej šťave ku Palácu Parlamentu si opäť raz spestrujem cvakaním ABS kvôli náhle a prudko brzdiacemu taxíku. Na pláne máme dostať sa ku budove parlamentu, ktorá za trápenie v kolónach stála. Je to neuveriteľne majestátna budova, ktorá sa do objektívu našich telefónov ani nezmestila celá.

Zasa sa potíme a za asi 45 minút sme na diaľnici - smer Constanta. Diaľnica je štandardne nezaujímavá, až na mosty nad Dunajom. Vili takmer zozadu vletel pod kamión, lebo ho pri 160 km/h rýchlosti od samej nudy fascinoval tieň jeho vo vetre plápolajúcich gatí.

Dostávame sa do Constanty a pokračujeme smerom na Varnu. Ideme čo najbližšie k moru s cieľom nájsť ubytko. Ja idem v čele, ale mám vybitý komunikátor a cítim sa chvíľami ako hluchonemý. Vediem nás „naslepo“ do mestečka Costinesti a chlapci ma poslušne nasledujú ako malé kačičky. Len by ma zaujímalo, čo si o mne v tejto chvíli hovoria, ale vlastne to nepotrebujem vedieť, veď čo uši nepočujú, srdco nebolí.

Všetko je tu ešte zatvorené a ľudia na nás pozerajú ako na okupantov, že čo tu chceme. Nachádzame jediný funkčný penzión a dávame dvojitý šnicel. Ja s Vilim sa hecneme a ideme ešte k moru a kúpeme sa na Adama. Vili sa mi za mesačného svitu stráca vo vlne a chvíľu rozmýšľam, či žije a či 25%-né straty sú v rámci normy, ale on sa vynoril a ja ho okamžite badám v tme podľa jeho svietiacej bielej riti. Tak sa teda vraciame na penzión a dávame dvojitú vodku, ja teda na oslavu jeho života a on len tak. Potom už len na izbu prespať do rána.

20.5.

Smer Slnečné Pobrežie. Zastavujeme na pumpe a mne zo stojana ide do nádrže iba vzduch. Šéfka pumpy to akceptuje a naozaj to berie s pochopením a tak dostávam mierne vyhádanú zľavu na benzín. Keďže som včera zabudol napísať poznámky, zrejme lebo som bol vystresovaný z možnej straty jedného člena (a aj trochu opitý), sedím si tu pod stojanom a píšem cestopis na pumpe za hlasného pičovania chalanov opekajúcich sa v turistickom oblečení na prímorskom slniečku. Cesta pokračuje rumunským pobrežím. Míňame celkom veľkú lodenicu a pohľadom si dopĺňam moju záľubu vo veľkých lodiach.

Ani sa nenazdáme a prechádzame cez hranice do Bulharska. Tak, ako som vždy nadšený z rumunskej Transylvánie, z pobrežných častí som bol sklamaný. Po prechode RO-BG hraníc sa krajina veľmi rýchlo mení a to v krajšiu a jemnejšiu. Cesty sú veľmi dobré a celé pobrežie lemujú krásne zákruty, ktoré sú aj dobre klopiteľné a premávka nie je až taká hustá. Celkovo je bulharská cesta oveľa príjemnejšia ako tá rumunská na pobreží. Opäť sa tu ale nájdu aj nejakí lokálni strelci (mlaďasi na starých plechovkách), ktorí sa s nami snažia držať krok, čo nie je zrovna príjemné (a možné).

Dávame pohodovú prestávku na obed a ja vybavujem počas toho prácu na diaľku. Následne pokračujeme a vchádzame do Varna Veche, ktorú tiež prechádzame relatívne plynulo. Potom už len ideme cez kopcovitý prejazd a následne až na Slnečné Pobrežie.

Kocháme sa výhľadmi a počúvame muzičku v prilbách, teda Vili psycho hudbu, ale neviem, či ju zdieľal aj Maťovi. Prichádzame do nášho dnešného cieľa, teda už tretí krát spomenutého Slnečného Pobrežia, kde idem opäť do čela, nakoľko som tu bol pred rokom na dovolenke a ešte si čo-to pamätám. Hneď hovorím chalanom cez môj tentokrát nabitý komunikátor, že ideme mrknúť do Nesebaru, aby mali predstavu o vzdialenosti. Potom sa vraciame a vyberáme hotel so 4 hviezdičkami a Ultra All Inclusive a zostávame. S Vilim ideme zasa do mora, ktoré je síce studené, ale o to viac rozbúrené a tak sa šantíme vo vlnách, ktoré majú asi meter, ale je to za svetla a tak nemám toľko stresu z možných strát. Vraciame sa na hotel a ideme si užiť trochu toho pohostinstva v hoteli a Rakiju.