Motor Bike Show Verona 2017 + Zdeno Rybár na stunt súťaži

Na jeseň 2016 som si na to spomenul a organizátorom poslal fotku môjho adepta, teda prestavaného Super Duka 990. Nemáš niečo vhodnejšie? - znela odpoveď. Z recesie som poslal fotku štyri roky starej Kawy Café Racer. To je lepšie, znela odpoveď, môžeš priviezť obe motorky.

A tak som vo štvrtok ráno 19. januára 2017 s dvomi naloženými motorkami vyrazil smer Verona. Kto nemáte radi smutno smiešne príbehy, tak túto časť jednoducho preskočte.

Naše firemné, veľmi zachovalé vozidlo Peugeot Expert r. 2008 so 164 000 najazdenými kilometrami považujem za takmer nové. V týždňoch pred odchodom nás však znepokojovali rôzne zvuky z prednej časti vozidla, ktoré sa objavovali nepravidelne a nevedeli sme ich identifikovať. Deň pred odchodom som zašiel na preventívnu prehliadku do neautorizovaného, ale spoľahlivého servisu, kde si po záruke nechávame vozidlo servisovať. Počítač vyhodil súbor nezmyselných chýb. Spomínam si najmä na jednu: nesprávnu uhol natočenia pravého predného kolesa. Blbosť.

Jazda smerom na juh po Rakúsku prebiehala pokojným tempomatovou rýchlosťou 120 km/h pri 2500 ot/min. Skrátka pohoda. Až pri Klagenfurte, pri tuneloch chránených radarmi, bolo treba spomaliť na 100 km/h. A zrazu neuveriteľné vibrácie do volantu. "To čo majú za asfalt pred tým tunelom?", bola moja prvá myšlienka. Lenže keď sa to zopakovalo aj pred ďalšími tunelmi, bolo jasné, že to nie je asfaltom. Na najbližšom parkovisku nezostávalo nič iné iba vygúgliť najbližší Peugeot servis. Všetci sa tam na mňa usmievali a urobili nemožné: za hodinu a pol zohnali novú poloos pravého predného kolesa (ten nesprávny uhol natočenia pravého predného kolesa na diagnostike v predošlý deň, tá „blbosť“) a za dva a pol hodiny som pokračoval v jazde do Verony.

Volal som hlavnej organizátorke pri registrácii bajkov, že motorky môžem priviezť až v piatok ráno, lebo som mal problém s autom a do Verony dorazím neskoro večer. "Nie je problém." odvetila Marie-Line z LowRide (asi to čítajme Merylajn). "Zavolaj mi v piatok ráno o 9:00, keď budeš na výstavisku, to doriešime."

V piatok ráno som stál pol hodinu v nesprávnom rade áut smerujúcich na výstavisko. Ale aj tak som o 9:00 stál s Expertom a dvomi vyloženými motorkami pred našou halou. "Daj mi 10 minút a som tam." znela odpoveď od Marylajn, keď som sa hlásil, že som tu.

O 9:30 som išiel na centrálne informácie s otázkou, kde je kancelária usporiadateľa Low Ride, ktorej velí Merylajn. O dve dvere ďalej. Ale tie druhé dvere boli stále zatvorené aj o 10:00 a Merylajn mi nezdvíhala mobil. Ani kočke s centrálnych informácií. Od 9:00 prúdili na výstavisko davy ľudí a moje motorky sa stali ich prvou zástavkou na výstave. Budem úprimný – v tom chlade ma ten záujem okoloidúcich o moje stroje aspoň trocha potešil.

O 10:15 som sa pokúsil nájsť niekoho v našej hale, kto mi pomôže s registráciou. Merylajn vypisovala v stánku LowRide (asi 500 m od kancelárie oficiálne označenej na centrálnej registrácii ako základnej a v úplne inej hale) registračné papiere pre ďalších oneskorencov. Mobil mala v kabelke v zázemí stánku. Roko - vlasatý spoluorganizátor v roztrhaných rifliach, mi pomohol dotlačiť motorky na plochu pre customy.

"Kde máš čísla pre súťažacich?"
"Nemám."
"Ó Dio, tá krava Merylajn. Zasa zabudla!"

Dostal som od nej čísla. Presun z výstaviska na ubytovanie autom značky Peugeot prebehol bez problémov.

V piatok večer pri druhom návrate z výstaviska sa stala palubovka na Expertovi svetelnou, ale aj akustickou hudbou. Po asi 10 kilometroch za bránou Bed&Breakfast posilňovač riadenia úplne vypovedal službu a auto som zaparkoval iba použitím hrubej sily. 850 km od domu, v Taliansku. To poteší takéto niečo. Asi nemusím rozoberať, nad čím som celý večer a potom aj v noci rozmýšľal.

V sobotu ráno som symbolicky otočil kľúčikom zapaľovania, bez problémov naštartoval a pootočil volantom. "No super, pomyslel som si." Asi to bola nejaká „blbosť“. Ale aj tak ma domáci zaviedol k jeho známemu do súkromného servisu. Lenže v sobotu ráno sa život v Taliansku rozbieha pomaly a tak sme na mechanikov čakali hodinu pri - 3 ° C pred ich halou. Ani jedna z ich diagnóz sa mi nepáčila, auto išlo, a tak som odišiel na výstavu. Cestou bol taký malý, ale autorizovaný Peugeot servis s dobrými referenciami. Žiaľ, v sobotu ráno tam bola iba referentka predaja. Mechanici prídu v pondelok ráno. Ale ak je to naliehavé, na juhu Verony je iný, väčší autorizovaný servis. Ďakujem za ponuku, dal som prednosť dojazdu na výstavu.

Lenže v sobotu večer po výstave som auto už nenaštartoval vôbec a potupne som musel na vrátnici vypísať hlásenie, že „my car is broken“ a dať to na palubovku. Na ubytovanie ma zaviezol privolaný taxík. Čakala ma ďalšia noc plná myšlienok, čo s tým.

V nedeľu ráno som si na centrále objednal taxík: "Siňore, za 6 minút je tam." Vyšiel som na cestu pred ubytovanie B&B a so mnou aj mačka domácich. Po asi 10 minútach mi volal zúfalý taxikár, ktorý ma nevedel nájsť. Som tu a čakám. Mačka sa motala okolo mňa. Po 20 minútach som volal centrálu, že stojím na okraji cesty a taxík stále neprišiel. "Siňore, pošleme vám iný taxík." Mačka si myslela, že pri prebiehaní cesty bude rýchlejšia ako Fiat 500. Nebola. Po plastovom náraze sa šmýkala po bruchu s roztiahnutými labkami ako jazdec MotoGP šmýkajúci sa po páde s roztiahnutými rukami a nohami po asfaltovej únikovej zóne. Po asi 25 m slajdingu skončila v kotrmelcoch v trávnatom páse pred plotom B&B. Asi päť minút sa pokúšala žiť, ale krátko pred príchodom toho správneho taxíka vydýchla definitívne. Niečo mi to pripomínalo...

Ešte v sobotu som sa pýtal Roka, o koľkej budú výsledky Customov. Zle formulovaná otázka, on odpovedal správne. O 17:00. Výsledky naozaj boli o 17:00. Lenže vyhlasovanie začalo o 16:00. Blbec, mal som sa ho opýtať na začiatok vyhlasovania, nie na to, kedy budú výsledky! Keď som „v predstihu“ prišiel na vyhlasovanie o 16:30, polovica výsledkov už bola známa. Hlavná vec, že som dovtedy zabíjal čas túlaním sa po halách a stánkoch, ktoré som už dovtedy videl najmenej tisíckrát. Šľak ma išiel trafiť. Ešte v ten večer som však zistil, že žiadna normálna motorka cenu nezískala, lebo všetky trofeje boli položené iba pred... no však H&D. A pri mne bol taký krásny Triumph, že ten by si cenu určite zaslúžil. Určite viac ako moja Kawa alebo Duke. A keďže nie on, ta ja dupľom nie.

Dodávka s nápisom „broken“ ma čakala od soboty večera na parkovisku. V nedeľu večer som naložil motorky a po naštartovaní (ovisla mi sánka) a s jedným bezvýznamným bliknutím „stop“ som sa dostal až na ubytovanie. Všetko fungovalo. Rozhodol som sa ale, že s takýmto nevyspytateľným autom predsa len nepôjdem domov proti noci. Ak sa má auto pokaziť, tak nech je to cez deň. Na B&B som prespal ešte jednu noc. (Ako sa neskôr ukázalo, bola to správa voľba.)

V pondelok ráno som opustil Veronu. Auto išlo 300 km ako hodinky. Už som sa videl doma. Pri Dolomitoch ma však z pohody vytrhol blikajúci nápis o poruche čerpadla posilňovača riadenia a ten neprestával a neprestával a pridal sa k tomu ešte aj odporný zvukový signál. Musel som pridať zvuk na CD prehrávači, aby som nadobudol aký-taký pokoj. Pri Klagenfurte som urobil osudovú chybu. Keďže volant išiel stále ľahko, myslel som si, že stále ide iba o zblbnutý softvér a kontrola v známom servise (veď mi tu menili pred pár dňami poloos) to odstráni. Neodstránila. Technik neodporúčal pokračovať, ja som však chcel byť doma čo najskôr. Prešiel som pár kilometrov, ale potreboval som dotankovať pár litrov nafty, aby som domov už potom prišiel na jeden záťah. To sa mi stalo osudné. Po dotankovaní auto nešlo naštartovať, volantom nešlo otočiť a palubovka ma o tom stále veľmi dôležito informovala.

Zrazu, namiesto vidiny návratu domov, bolo treba riešiť odvoz vozidla na vzdialenosť asi 6 km späť do Peugeot servisu. OAMTC by to urobili za cca 200 až 300 eur, platba keš. Mladý pumpár mi pomáhal ako mohol. Prvá súkromná odťahovka za 180, druhá za 158 éčiek. Za 6 km. Keď som to počul, urobil som posledný pokus so štartovaním. A Francúz sa zľutoval, keď počul tie ceny. Naštartoval, napumpoval posilňovač riadenia a s blikajúcimi kontrolkami ma priviezol späť do servisu.

Odtiaľ ma odviezli na vlakovú stanicu a po piatich hodinách jazdy vlakom som vystúpil v Petržalke. Dominik ma hodil dobrým autom domov. Na druhý deň mi prišla cenová ponuka opravy. Cez tisíc eur bez Mérvérštojeru. V piatok 27. 1. som od 7:15 absolvoval vyhliadkovú cestu vlakom z Petržalky do Klagenfurtu a večer o 18:50 som doma vyložil motorky z dodávky. Misia bola skončená.

Koniec smutno smiešneho príbehu.

Taliani milujú motorky. V roku 2016 sa predalo v Taliansku viac ako 184 000 motocyklov a skútrov. Napríklad v takej Savone pripadá na 100 obyvateľov 25 skútrov. Najviacej na počet obyvateľov v celom Taliansku.

V tomto roku očakávali na Motor Bike Expo Verona 150 000 návštevníkov. V katalógu som narátal najmenej 500 vystavovateľov. Na EICME v Miláne 2016 vraj bolo 650 000 návštevníkov. V r. 2016 sa v IT predalo 4668 kusov H&D. Týchto necelých 5 % predaja dokáže poblázniť aj takúto vyspelú motorkársku krajinu a spôsobí, že výstavisko poskytne jej priaznivcom možno 20 % výstavnej plochy. Už si zvykám, ale nechápem...

Na Customs Bike Shows po pár krajinách Európy chodím už pár rokov. Dlho som mal nádej, že je to Bike Show. Teraz viem, že by sa to malo premenovať na H&D Show. A vy ostatní, nie H&D, ďakujeme za účasť. No dobre, občas vyhrá súťaž aj show bike na inom princípe ako V52°. Ale znova je to zväčša (česť výnimkám) iba nepojazdný manekýn. Veľmi krásny návrh dal môj anglický priateľ Shaun: nech každá motorka, prihlásená do Custom Bike Show pod kontrolou poroty pred súťažou prejde 20 míľ = asi 30 km. Motorky sú aj na jazdenie? Neblázni! Nastala by 50 % redukcia bajkov za nesplnenie prvotnej podmienky už pred štartom. Že motorka má aj jazdiť... Ďalšia redukcia by nastala, keby sa H&D rajderi na svojej motorke naozaj previezli tých krutých 30 km. Takouto „drastickou“ selekciou by v súťaži zostali naozajstné motorky a nie vyfešákované atrapy a paródie na motocykel za tisíce eur.

Späť k téme výstava. Boli tu stovky motocyklov. Lepších, horších. Na mobil som urobil veľa záberov, horších, lepších. Pravdepodobne sa to nezmestí do jedného článku, tak kvôli fotkám to dáme do dvoch. Dobrá správa pre druhú časť: bude to končiť peknými babami. Taliani dlho stagnovali v tvorbe krásnych žien. Zamerali sa iba na autá (Ferarri, Maserati, Lamborghini, Alfa Romeo) alebo na motorky (vieme o ktoré ide) a krajšia polovička ľudstva zostávala akosi bokom. V posledných rokoch sa to však rapídne zlepšilo. Viď fotky. Zlepšili sa asi dve veci: plastickí dizajnéri a prílev krások z Východu. Lebo Nataša asi nebude celkom talianske meno pre modelku. Či?

V tejto prvej časti je zachytená atmosféra na výstavisku, stuntrajderi a stroje, ktoré sa mi páčili.