Francúzske Alpy alebo tour des Alpes françaises 2005 4/4

6. deň, štvrtok 2. 6. 2005

(Barcelonnette - Col de la Cayolle /2326 m. n. m./ - Gorges de Daluis - Lac du Castillon - Castellane - la Garde - Comps sur Artuby - Draguignan - Ste. Maxime /0 m. n. m./- St. Tropez - Ste. Maxime - Draguignan - Cannes - Nice – St. Martin du Var - Isola - Col de la Restefond (Bonette) /2715 m. n. m./ - Jausiers - Barcelonnette)
stav počítadla km: 51 382 – 51 882
denná etapa: 500 km
tankovanie: Barcelonnette 11,97 l za 14 € = 1,17 €/l, Ste. Maxime 13,68 l za 16,01 € = 1,17 €/l
prenocovanie: Camping Peyras, Barcelonnette (7,7 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie: 25 - 35˚C, jasno

Dnešný deň je výnimočný tým, že ráno nemusíme skladať a večer zas rozkladať tábor, ostávame tu dve noci. Napriek tomu sme si včera dohodli skorý budíček na šiestu, čaká nás totiž dlhá cesta do St. Tropez. V okolí sú určite zaujímavejšie destinácie než St. Tropez, niektoré z nich po ceste navštívime, ale pre nás je toto mesto srdcovou záležitosťou. To som aj vysvetlil ostatným – kto chce, nech sa pridá, kto nie, nech si spraví vlastný program. Jano sa rozhodol spraviť si okruh okolitou krajinou sám, Awiovci idú s nami na juh, do nulovej nadmorskej výšky. Okolie ponúka toľko krás, že aj týždeň by bol málo. My máme smiešny jeden deň.
Pred ôsmou sa nám darí dostať sa z kempu. Napĺňame nádrže a smerujeme na Col de la Cayolle. My si berieme aj bočné kufre, kam neskôr zamkneme motorkárske veci, nech ich nemusíme vláčiť v rukách.
Ranný Cayolle na nás všetkých zapôsobil. Je to nádherný prírodný priechod, okolím pripomínajúci naše Tatry. Tá nádherná vôňa, ranné slnečné lúče, chlad a samota – znova pociťujem emócie, ktoré sa dajú zažiť iba v tomto prostredí. zazreli sme svište, kvôli ktorým sme zastavili, aby sme ich mohli pozorovať. Pozorovali aj oni nás, a to veľmi dôkladne. Neskôr jeden z nich vyskočil na skalu, postavil sa na zadné a na varovanie ostatných kolegov tri razy zapískal. Všetci sa schovali do nory, vonku zostal len jeden odvážlivec, ku ktorému sa Awia dostáva celkom blízko. V jeho foťáku je tak o pár pekných fotiek svišťov viac. Ale keby len to, odfotil aj kamzíky na protiľahlom vrchu! Tie sa pokojne korzovali na kameňoch v rannom slnku a voľným okom boli takmer neviditeľné.

Oku lahodiacou prírodou pokračujeme smerom na juh. Dostávame sa ku kaňonu Gorges de Daluis, ktorého kolmé steny sfarbené do červena ma dojímajú. Veľmi sa podobá na Grand Canyon du Verdon, ktorý sme navštívili pred dvoma rokmi. Cesta je neveľmi široká a prejazd úzkymi tunelmi je vyriešený tak, že v našom smere cez nich prechádzame, ale protismer ich obchádza. Cesta sa jednoducho pred tunelom rozdvojí a za ním sa spojí. Protiidúci kolegovia teda majú krajšie výhľady než my, priamo na dno kaňonu. Kvôli foteniu sa za jedným tunelom otáčam, aby sme mali krajší výhľad. Južná časť kaňonu končí širokým, kamenistým a vyschnutým riečiskom. O kúsok ďalej pozorujem akýsi kameňolom v doline, odkiaľ viedla cez obrovský umelý násyp s vytvarovanými serpentínami jediná prístupová cesta pre nákladiaky pracujúce dole. Násyp bol obrovský, niečo ako priehrada na vodnej nádrži. Naloženým autám musí trvať pekný čas, kým sa vyštverajú hore na cestu, na ktorej sme my.

Ako sme si všimli už pred časom v Grand Canyon du Verdon, voda tu má tyrkysovú farbu, bez akejkoľvek výnimky a debaty. Klesanie ku Lac du Castillon prezrádza, že ani pri tomto jazere to nebude inak – pohľad ako na retušovanú fotku. Mať tak čas na celodenné kúpanie! Voda má rovnakú farbu, či sa na ňu pozeráš z diaľky, alebo ju máš pár metrov od seba. Nemý úžas.
Po celý čas sme síce v Provensálsku, ale až teraz krajina naberá svoj typický vzhľad. Zákruty sa vyrovnávajú, hory sa menia na polia s kamennými domčekmi, je teplejšie a citeľne sme v nižšej nadmorskej výške. Je čas obeda, zastavujeme preto v centre Castellane, aby sme otrieskali naše ťažko zarobené peniaze za malé porcie v jednej miestnych reštaurácií. Dlho trvá, kým sa rozhodneme do ktorej si sadneme a vzápätí nám oznámia, že varia až od dvanástej. To by sme tu museli ešte polhodinu čakať, preto padá rozhodnutie pokračovať ďalej a zhltnúť niečo cestou. Znova je hrozné teplo, prázdne žalúdky na dobrej nálade rozhodne nepridávajú. Po pár kilometroch zastavujeme v sympatickej reštaurácii priamo pri ceste, jeme. Nie do sýta, pretože by som zvládol aj dvojnásobnú porciu, ale predsa. Siesta trvá dlho, lebo nikomu sa nechce v tom teple a v únave po jedle obliekať. Po rozpálenej ceste prichádzame do mestečka Comps sur Artuby, nám tiež dobre známeho spred dvoch rokov. Klesáme sympatickými horskými zákrutami, ale aj širokými štvorprúdovými cestami na Draguignan. Znova pociťujem ten rozdiel vo vnímaní a prežívaní jazdy – vtedy sme išli opačným smerom na plne naloženej CB500, bolo asi sedem hodín ráno a nulová premávka. Teraz sme na inom stroji, naľahko, je popoludnie, všade veľa áut, necítim tie vône čo vtedy... Prežívam to bez emócií, vtedajšie pocity som opisoval v cestopise takmer so slzou v oku.

Nasledujúce kilometre sa dajú popísať ako bezduchý presun k pobrežiu. Tisíc kruhových objazdov, hustá premávka, teplota nad 30 stupňov, žiadna zábava. Malá zaujímavosť je len to, že prechádzame cez smiešny najmenší „kolík“ našej výpravy, Col de Gratteloup s výškou 225 metrov. V Ste. Maxime sa konečne do našich očí odrážajú slnečné lúče z morskej hladiny. Zase ako iný svet, iná planéta. Ráno sme boli sami v trinástich stupňoch a 2300 metroch, teraz sme medzi stovkami a tisíckami rôznych vozidiel v nulovej nadmorskej výške a tridsiatich stupňoch. Kontrasty vyrážajú dych.

Nádrže plníme až po hrdlo a pokračujeme priamo do centra St. Tropez. Oživujú sa nám spomienky, nálada sa hneď zdvihla. Parkujeme priamo pred známou bývalou policajnou stanicou, kde Louis de Funés odohral svoje asi najlepšie výkony v sérii Policajt zo St. Tropez. Žije to tu úplne maximálne, južanská atmosféra, samé obchody a drahé autá, vlhký slaný vzduch, to všetko je St. Tropez.

Dohoda s Awiovcami znela tak, že o šiestej sa stretneme pri motorkách. Na prechádzku mestom tak máme len okolo troch hodín. Už som spomínal, že sme zaľúbení do tohto mesta, preto by pre nás boli málo aj tri dni. Nebudem veľmi opisovať čo všetko sme za ten čas stihli či nestihli. Ak sa chceš dozvedieť viac o St. Tropez, prečítaj si môj cestopis z roku 2003.
Krátko po šiestej sa s Awiovcami stretávame pri motorkách. My s igelitkami plnými jedla a suvenírov pre nás a rodinu, oni čerstvo vykúpaní v slanej vode.

Včera sme nestihli pozrieť večerný Bonette a už teraz je jasné, že to nestihneme ani dnes. Z mesta sa vymotávame až okolo siedmej a premávka je stále hustá. Stmieva sa niečo pred desiatou, to znamená, že ak chceme z Bonettu niečo mať, musíme tam byť o dve hodiny. Nemožné. V rámci čo najrýchlejšieho presunu sa napájame na diaľnicu A8 smerom na Cannes, s úmyslom odbočiť pri Nice na cestu N202, ktorá nás po jednej odbočke privedie cez Col de la Bonette v podstate až priamo do kempu. Preberám vedenie a po pár minútach schádzam z diaľnice smerom na Grasse. Osudná chyba! Mali sme ťahať až do Nice, odbočil som omylom preto, lebo mapa ma zmýlila. Cannes a Nice s okolitými cestami vyzerajú na nej takmer rovnako a pri 140 km/h na diaľnici som nemal čas podrobne študovať číslo východu. Otáčame sa a po ďalšej diaľničnej paľbe sa ocitáme na toľko očakávanej N202. Na tej sa však veľmi neohrejeme, odbočujeme vpravo na D2205, cestu tiahnucu sa údolím riečky Tinée. Zase začínajú série zákrut, ktoré nás budú sprevádzať až do kempu. Neteší ma, že už sa stmieva. Minuli sme už zo dve tabule s nápismi fermé 21.30, nikto z nás však nepochopil, čo a odkedy bude zatvorené. Každopádne je teraz deväť hodín a za polhodinu stihneme prejsť žalostne málo, v týchto zákrutách sa nedá ísť viac než 60 km/h. Awia správne tvrdí, že by sme sa nemali vliecť, veď keď tam bude od 21:30 závora cez celú cestu, tak okľuka do kempu by nám zabrala aj tri hodiny navyše. Odpichuje to svojím tempom, môj pud sebazáchovy a paranoja mi nedovolí ísť rýchlejšie než idem. Spolieham na Awiu, že to s tou prípadnou závorou nejako vybaví...

Ani som sa nenazdal a ideme v úplnej tme. Naokolo len hora, rieka a občas malé mestečko. Awiovci sú v nedohľadne, začala byť zima a cesta je vlhká od slabého dažďa. Brrr, tak toto teda nie! Začínam mať nepríjemný pocit. Obliekame spodné vrstvy a upokojujeme sa. Awiovcom odosielam správu s našou polohou, aby vedeli, že ešte žijeme. A veru hej, po pár kilometroch nás čakajú v úplnej tme. Náladovo sme na tom asi rovnako – všetci vieme, že nás ešte čaká prejazd cez Col de la Restefond (Bonette), iná cesta do kempu nevedie. Toto fakt nemusím!

Lesná dolina sa zmenila na hornatejšiu krajinu a zákruty sú ostrejšie. V úplnej tme to klopíme z jednej strany na druhú, ako o život pred nás svietia moje diaľkové a hmlovky. Svetlo sa však nemá od čoho odrážať, pohlcuje ho čierny asfalt. Na ľavej strane nevidno okrem čierňavy nič, na pravej vidím skaliská. Občas prejdeme okolo niekoľkých domov, ktorých obyvatelia už určite sladko spia. Ideme minimálnou rýchlosťou, ja takmer stále na jednotke a konštante na štyroch tisícoch otáčkach. Mal som veľmi čudný pocit. Občas stretneme zajaca behajúceho hore-dolu, od strachu nevediaceho, kam utiecť. V jednej rovinke nás však pekne prekvapili malé diviaky cupitajúce cez cestu. Už boli takmer na druhej strane, keď sa zrazu otočili a zvrchu prišla stará. Zostali sme ako zmrazení, ani sme sa nepohli. Stará na nás pozrela, ale proti silnému svetlu nemala šancu, s mladými teda pokračovala dole. Boli sme z toho riadne mimo, zážitok na celý život.

Prerezávame sa ďalej tmou v minimálnej rýchlosti s vedomím, že nič nás nemôže prekvapiť viac než diviačica s mladými. Boli sme tak nastražení, že keby niekto nahlas skríkol, tak asi pustíme do gatí.
Svetlá mojej motorky dopadli na domy v diaľke. Prekvapilo ma, že nevidím žiadne zaparkované autá či verejné osvetlenie, ako to bolo nižšie. Veru nie, tu nič také neuvidíme. Sme v opustenej osade, domy prázdne, rozbúrané, okná a dvere pozatvárané, ako z hororu. Mesto duchov alebo čo? To absolútne nemám chuť riešiť, osadu opúšťame bez zastavenia, so zvukom varaních laufov odrážajúceho sa od stien domov. Neviem si predstaviť, že by sme tadeto išli sami.
Po nekonečných minútach sme sa prehupli cez sedlo a okamžite sa mi rozsvietila kontrolka rezervy. Doteraz sme stúpali, v nádrži bolo teda klamlivo viac benzínu. O tomto čase ťažko nájdeme niekde otvorenú pumpu a do kempu nám ostáva ešte do štyridsať kilometrov. To by Varadero malo zvládnuť, veď to bude stále dole kopcom.

Jedna zákruta strieda druhú, nemá to konca-kraja, idem úplne apaticky s pocitom tupého strachu kdesi vo vnútri. Civilizácia je však už blízko, vidím svetlá mesta Jausiers. Keď sa napájame na cestu vedúcu do Barcelonnette, mám pocit minimálne ako keď Krištof Kolumbus objavil Ameriku. Telo sa dostáva do normálu, strach a neistota ustupuje. Pred polnocou naše stroje dovrčia priamo ku stanom a definitívne ich vypíname po piatich hodinách vyčerpávajúcej jazdy. Som zničený na prach, ani si nedám dole prilbu a líham na zem. Na chvíľu zaspávam. Vnímam zvyšok, ktorý asi tiež rozmýšľa, či toto bol sen alebo realita. Všetko je mi jedno.

Awia:
Col de la Cayolle - pre nás to bolo alpské safari. Skoro ráno, samota, pokoj, pohoda. S foťákom som sa vybláznil a okrem svišťov som "ulovil" aj kamzíky na protiľahlom brehu, ktoré zbadala Dadi.
St. Tropez - klasické prímorské letovisko. Aspoň 3 hodinky z dovolenky bola spokojná aj Dadi. Vylihovali sme na pláži, a poniektorí sa aj kúpali. Mne vadili ľadové kryhy na hladine :-)
Nočný Bonnette - zážitok na celý život. V úplnej tme sa vracáky vyberajú zle. Svetlo totiž svieti úplne inam, ako idete. Po blízkom stretnutí s diviakom sme v každej skale videli medveďa... V Jausiers sme si poriadne vydýchli, že to máme za sebou...

7. deň, piatok 3. 6. 2005

(Barcelonnette - Jausiers - Col de la Restefond (Bonette) /2715 m. n. m./ - Isola - Isola 2000 - Col de la Lombarde /2350 m. n. m./ - F/I - Vinádio - Cúneo - Alba - Asti - Milano - Lecco - Chiavenna - I/CH - Malojapass /1815 m. n. m./ - St. Moritz)
stav počítadla km: 51 882 – 52 430
denná etapa: 548 km
tankovanie: Barcelonnette 22,22 l za 26 € = 1,17 €/l, Dorno 9,34 l za 11 € = 1,178 €/l, Molteno 9,84 l za 11,6 € = 1,178 €/l, Zanconato 18,22 l za 21,5 € = 1,18 €/l
prenocovanie: Camping TCS, St. Moritz (14,3 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie: 20 - 30˚C, zamračené, postupne malá oblačnosť

Po zbalení tábora a zaplatení nocľahu sa vydávame po našich včerajších stopách, ako keď sa zlodej vracia na miesto činu. Veru tak, Col de la Restefond si prejdeme ešte raz, avšak za normálneho denného svetla. V Isole potom odbočíme doľava na Col de la Lombarde, cez ktorý sa dostaneme do Talianska, a tam sa začne presunová etapa smerom domov.
V sedle Col de la Restefond je začiatok aj koniec malého okruhu vedúceho na Col de la Bonette, z ktorého sa dá pešo vyjsť na vyhliadku Cime de la Bonette. Ten malý okruh je nanešťastie zatvorený. Najprv som myslel, že dopravné značky klamú, ale na vozovke bol stále neodhrnutý sneh. Škoda, prišiel som o peknú fotku a dobrý pocit.
Kvôli tme som si včera nemohol všimnúť, že južná rampa je plná vojenských bunkrov. Predpokladám, že sú nemecké a zostali tu z čias druhej svetovej vojny. Dopracovali sme sa aj k včerajšiemu mestu duchov. Ako sa dozvedáme z informačnej tabule, inak písanej iba vo francúzštine, okolo roku 1890 tu žili akísi vojaci či robotníci. Zaujímavé. Na stenách jedného domu ostali dobové nástenné maľby. V ostatných sú tiež, ale tie súčasné, teda obyčajné brakové nápisy sprejom.

Po desiatkach, ak nie stovkách zákrut sme sa znova dopracovali do údolia rieky Tinée, kde sme sa však dlho nezdržíme, lebo odbočíme východne na Col de la Lombarde. Výprava je roztrhaná, Awiovci s Jančim sú niekde vzadu. V jednom výjazde zo zákruty preraďujem na trojku, keď zrazu počujem a zacítim puknutie v páčke spojky. Roztrhlo sa lanko. Pohoda, vravím si, toto som už zažil zo tri razy a opravu zvládam aj so zavretými očami. Namiesto originálneho spojkového lanka tam mám lanko z montážnej sady, ktorá umožňuje nahradiť originál skoro na každej motorke, pretože je v nej veľa druhov nadstavcov, valčekov a skrutiek, pomocou ktorých sa to dá zvládnuť. Známymi pohybmi uvoľňujem deflektor na riadidlách, páčku a vyťahujem lanko. Fúha, ale toto bude zložitejšie. Pôvodne som myslel, že z lanka sa vyvliekol valček, ktorý je zasunutý v páčke, ale nie. Lanko sa roztrhlo tesne pred páčkou. Je teda príliš krátke na ďalšie použitie. Nevadí, aj na toto som bol pripravený a spod sedla vyťahujem ďalšie, ale tenšie lanko. Na jeho roznitovaný koniec, ktorý pôjde k motoru, ešte nasádzam malý nadstavec, aby sadol presne do ramena ovládajúceho spojku. Na horný koniec ku páčke dávam valček, ktorý doťahujem na mieru tak, aby zapadol priamo do nej. Zvyšok lanka musím odstrihnúť, inak tam ten valček nevojde. Použil som na to všetko náradie vrátane kuchynského noža, ale nepodarilo sa mi to. Nič to, počkáme na Awiovcov, tí určite majú niečo vhodné. A keď nie, Jančiho švajčiarsky nožík nás určite nenechá v štichu. Ani som nečakal dlho a už kývam VFR a CBR, aby zastali. Oboznamujem ich so situáciou a vravím, že už som skoro hotový, že potrebujem len tie kliešte. Pohotovo ich dostávam, po chvíľke trápenia odhadzujem nadbytočný kus lanka, všetko skladám späť, stáčam spojku a... Prásk. Prasklo to. Nadstavec na spodnom konci lanka pri motore úplne odletel a jeho koniec je teraz príliš tenký na to, aby zaberal. Nálada klesá kdesi k bodu mrazu, baby už znudene prešľapujú a Jano je už asi v Taliansku, pretože išiel dopredu s vedomím, že po úspešnom odstrihnutí lanka ho dobehneme. Baby začínajú variť obed a my zapíname mozgové závity na plný výkon. Všetci sa zhodujeme, že lanko prasklo v ideálnom čase, určite si viem predstaviť aj horšiu situáciu – že by sa to stalo včera počas toho hrôzostrašného nočného presunu, napríklad vtedy keď boli Awiovci ďaleko pred nami, alebo v meste duchov.
V podstate máme dve možnosti na opravu: prvá je tá, že okolo roznitovaného konca lanka namotáme jedno staré, aby sme tak zväčšili jeho priemer a aby sedelo v ramene spojky. Awia sa toho chopí a vytvára tam neskutočnú guču, ktorá nám však nedovolí vsunúť lanko späť do ramena. Po nejakom čase prichádza na druhú možnosť. Celú guču aj s roznitovaným koncom odstrihneme a pomocou upevňovacieho valčeka k nej pripojíme koniec starého roztrhnutého lanka. Obe lanká sa do valčeka zmestia doslova na stotinu milimetra presne. Riadnu polhodinu to upevňujeme a doťahujeme všetkými možnými spôsobmi, potom ešte krátko nastavujeme správnu vzdialenosť a výtvor ako zo seriálu A je to je na svete. Ak to teraz povolí, som v hnoji.
Celá táto udalosť sa odohrala priamo pri ceste, kadiaľ smerovali desiatky motorkárov na Lombard. Nezastavil ani jeden napriek tomu, že sme tam sedeli obaja zhrbení s rukami ponorenými v motorke a naokolo boli porozťahované všetky potrebné veci. Spolupatričnosť asi zabudli doma.
Pred sebou mám krátky test nášho výtvoru. Štartujem, zaraďujem jednotku a všetko sa zdá byť v poriadku. Zo dvadsať ráz stlačím páčku a stále drží, azda to tak ostane až domov. Odteraz spojku používam iba na rozbiehanie a občas pri podraďovaní, keď je prevodovka neochotná. Dá sa to zvládať. Na tomto mieste sa musím poďakovať Awiovi, ktorý sa ochotne chopil opravy s tým, že ja som tam iba sekundoval. Nie je nič upokojujúcejšie, ako keď vám niekto v nepríjemosti podá pomocnú ruku. Ešte raz vďaka!
Stratili sme pekné tri hodiny, pred sebou máme lyžiarske stredisko Isola 2000, Col de la Lombarde a 480 km. Musíme pokračovať ďalej a tak aj konáme, po stúpaní sa ocitáme v sedle opusteného Lombardu. Je teplo, jasno, nálada tak akurát, ale stále mám pred sebou vidinu dlhých kilometrov a labilné lanko mi nepridáva na spokojnosti. S Awiom nám takmer naraz začnú zvoniť mobily. Jemu volá nejaký anglicky hovoriaci chlapík, mne Jano. Zabudli sme mu napísať, že máme problémy s opravou. Momentálne je pred Cúneom, čiže asi 50 km pred nami. Z toho je asi tretina klesanie z Lombardu po úzkej ceste, ktorou sa práve spúšťame. Žiaľ, nemám náladu si to tu užiť, ale je to nádhera.

Piatková poobedňajšia premávka v talianskom vidieku je otras. Samé kamióny, nákladiaky, všade plno áut, kruhových objazdov a teplo. Chtiac-nechtiac musím používať spojku a robím to s ľahkou rukou. Prechádzame aj mestom Cinzano, ale nedarí sa mi zistiť súvislosť s alkoholom tejto značky. Nasleduje ďalší beználadový a pomalý presun do mesta Asti, kde sa pri diaľnici stretávame s Janom. Som vyčerpaný fyzicky aj psychicky a náš záväzok nejazdiť po diaľnici porušujem. Nemám chuť ísť v tomto teple a premávke. Chalani však diaľnicu odmietajú s tvrdením, že je to drahé a odteraz pôjdeme iba po žltých cestách, kde bude nižšia premávka a menej kamiónov. Dnes máme v úmysle prísť až do Švajčiarska a po diaľnici je to dlhšia trasa, ale rozhodne rýchlejšia a pohodlnejšia. Zvyšok výpravy argumentáciou nepresvedčím, tak sa teda odpájame na diaľnicu. Som fakt zvedavý, kto bude skôr stavať stan. Zmierený s tým, že na mýtnom necháme aspoň 15 eur, nakladám Varaderu cez 140 km/h a spojka ostáva na dlhé kilometre nedotknutá.
Pred Milanom sa sa v hustej premávke napájame na diaľničný obchvat, berieme ho východnou stranou a smerujeme na sever do mesta Lecco. Od obchvatu až k jazeru Como je okolitá krajina posiata fabrikami a obchodnými centrami. Za celú našu jazdu po diaľnici platíme mýtne asi sedem euro, čo je prekvapivo málo. V Lecco sa napájame na cestu SS36, čo je tá rýchlejšia varianta prejazdu dlhého jazera. V praxi to vyzerá tak, že asi 40 kilometrov ideš systémom 3 km tunel, 500 m krajina (naľavo jazero, napravo hory), všetko v rýchlosti okolo 130 km/h. V tuneli je to uspávajúce, nevnímaš nič iba stredovú čiaru a svetlá nad sebou.
Začalo sa stmievať, ale hreje ma pocit, že nie sme ďaleko od švajčiarskych hraníc. Dostávame správu, že zvyšok výpravy sa nachádza pred obchvatom Milana, takže máme asi dve hodiny náskok.
V Chiavenne, ktorej centrum je nasiaknuté pravou dovolenkovou atmosférou, odbočujeme vpravo smerom na Malojapass. Hraničný priechod zíva prázdnotou. Po pár kilometroch začína stúpanie na Maloju, všetko sa odohráva v pásme lesa. V podstate aj vrchol priechodu je obklopený lesom, nedosahuje totiž ani výšku 2000 metrov nad morom. Posledná fáza stúpania ponúka najkrajšie serpentínky a znenazdajky sa človek ocitne v mestečku Maloja, ktoré je postihnuté značným turistickým ruchom. Vpred ma ženie vidina kempu, jedla a odpočinku. Po pätnástich pomalých kilometroch strávených za dvanásťvalcovým Jaguarom prechádzame bránou kempu, v ktorom sme spali cestou do Francúzska. Je krátko po desiatej, recepcia zatvorená, zaplatíme ráno. V slabom svetle neďalekých sociálok provizórne staviame stan. Vravím, že vonkajšiu vrstvu netreba upínať ani napínať, veď je jasno, pršať nebude a ráno skoro odchádzame. Dávame si krátku večeru, potom hygiena a úplne vyčerpaní zaspávame. Awiovcov a Jančiho stále nikde.
Niekedy pred polnocou sa v kempe dunivo ozývajú koncovky výfukov CBR a VFR, ale nemáme sily vstať a zvítať sa s ich posádkami. Z ich rečí je zrejmé, že je všetko v poriadku, preto bez starostí tvrdo zaspávame.

Awia:
Bonnete - cez deň nevyzeral až tak hrôzostrašne. Škoda, že na vyhliadku sa nedalo ísť, zabránila tomu kopa snehu. Oprava Hergiho lanka dala zabrať, ale človek sa vždy vynájde.
Lombarde - taktiež jeden nádherný priesmyk. Cesta úzka, popred kolesá nám znovu prebehlo čosi malé neidentifikovateľné. Talianska strana ako vždy rozkopaná...
Taliansky vidiek - voľba vyraziť talianskym vidiekom namiesto diaľnice nebola zlá. Navigácie sa chopila Dadi na zadnom sedadle CBRky a v pohode sme napredovali prázdnymi žltými cestami diaľničnou rýchlosťou. Tesne pred Milánom sme sa chceli napojiť na diaľnicu, aby sme ľahšie trafili na Lecco. Nebol to dobrý nápad. Len pri hľadaní diaľnice sme stratili pol hodinu. Na diaľnici sme akosi nenatrafili na správny výjazd a spravili sme si cca 20 km navyše na východ. A to nám ešte pri výjazde z diaľnice naúčtovali za menej ako 50 km neuveriteľných 34 eur! Že sme nepokračovali pekne po žltých až do Lecca. Diaľnice v Taliansku nikdy viac!!!
Majolapass - k passu prichádzame už v noci. Cesty sú prázdne, výhľady žiadne a tak som si aspoň dobre zajazdil v tesnom závese za domácim Porsche.
Odbočku na známy kemp som našiel ako by som šiel domov, počkal som Jančiho a zaľahli sme. Do kempu sme dorazili asi o 23.15, čiže hodinu a trištvrte po Herghottovcoch. Nebyť straty času a peňazí na milánskej diaľnici, mohli sme tu byť po žltých cestách možno aj v rovnakom čase. Keďže bolo jasno, ani my sme nenapínali stany...

8. deň, sobota 4. 6. 2005

(St. Moritz - CH/A - Landeck - Innsbruck – A/D – Rosenheim – D/A - Salzburg - Viedeň - A/SK - Bratislava - Svätý Jur)
stav počítadla km: 52 430 – 53 196
denná etapa: 766 km
tankovanie: Mils 19,28 l za 20,8 € = 1,078 €/l, Salzburg 21,8 l za 23,52 € = 1,078 €/l, Haag 14,6 l za 15 € = 1,059 €/l
počasie: 13 - 20˚C, zamračené, dážď, postupne silný dážď

Švajčiarsko nezabudlo dodržať tradíciu škaredého počasia ani teraz. Nadránom sa spúšťa jemný dážď, spočiatku vyzerajúci ako prehánka. Nebolo mu však konca-kraja, pri pohľade hore nevidno nič iné, len tú istú šedú farbu. Riadny humus. Stan stojí provizórne, vonkajšia vrstva sa nalepila na vnútornú a tá okamžite zvlhla. Máme mokrú posteľ aj spacáky, ale nie je to nič vážne. Awiovci sú na tom podstatne horšie, v stane majú hotové Plitvické jazerá. Nálada mrzne. Máme jedno šťastie, že dnes nás čaká iba cesta domov, žiadne priechody či obzeranie. Nikomu sa nič nechce, v budove sociálok dlho rozprávame a rozoberáme včerajšok. Jano s Awiom platili neuveriteľné mýtne 34 eur! Každý osobitne, pritom na diaľnici boli iba na milánskom obchvate! Tak sme vydedukovali, že to musel byť nejaký omyl, prípadne pokuta. Ale žlté cesty, na ktoré sa vydali po našom rozdelení, boli vraj prázdne a dalo sa ísť okolo stotridsať. Raz aj zablúdili a nevedeli sa vymotať. Vybrali si ten horší variant, ešteže som sa nenechal nahovoriť...
Či už chceme, alebo nie, musíme sa pobaliť. Vyplácam kemp a skladáme mokrý stan. Aby na nás nepršalo, celý ten špinavý neporiadok prenášame do sociálok, ktoré sa vzápätí menia na nepoznanie. Motorky parkujeme pod strechu, nakladáme na nich veci a na seba naťahujeme nepremoky. Teší ma, že si ich dávame teraz a nie niekde po ceste. Awiovci odchádzajú hľadať vhodné miesto na raňajky, Janči chvíľu po nich, my sa už pripravujeme na odchod. Nachádzame v sprchách mobil napojený na nabíjačke, nápadne vyzerajúci ako Awiov. Je to tak, kontrolujeme SIM kartu, z ktorej na nás už z diaľky kričí Eurotel Easy. Vezmeme ho, určite sa potešia!
Práve som premýšľal, ako zahrám situáciu s vrátením mobilu, keď zo zákruty privrčí CBRka. Zistili to a vrátili sa poň, čím ma pripravili o dobrý skutok a ešte lepší pocit pri jeho vrátení. O chvíľu definitívne opúšťame kemp a vydávame sa smerom k rakúskym hraniciam. Počasie nám neukazuje žiadnu šancu na zlepšenie. V malom obchodíku pri pumpe za posledné franky kupujeme kvalitné čokolády a presúvame sa k colníkovi. Všetky nemecké motorky len odkývne, ale na nás si evidentne hodlá posvietiť. Pýta sa na lekárničku a diaľničnú nálepku, potom musím ukázať doklady. Správa sa arogantne, akože zase musí pustiť do krajiny nejakých príživníkov alebo čo. Je mi z toho zle, nech už platí ten Schengen pre všetkých!
Rakúsko nám prináša zlepšenie počasia, ale naša radosť je vzápätí pokazená čiernymi mrakmi v diaľke. Nakoniec sme šli len po mokrej ceste, preto som zo seba zhodil nepohodlný nepremok v domnení, že to už domov nejako vydržím aj keď začne pršať.
Nevydržím. Presun až k slovenským hraniciam bol obyčajnou skúškou nervov, pretože pršalo neustále. Taký hnusný, neoblomný dážď. Na jednej prestávke to už nezvládam a rukavice letia k zemi. Keď som sa predklonil, tiekli zo mňa cícerky vody. V čižmách mi čvachtala voda ako vodníkovi, rukavice za štyridsať eur púšťali farbu, prilba bola zvnútra kompletne mokrá, kukla sa dala žmýkať. A Varadero pritom poskytuje slušnú ochranu pred dažďom. Čím bližšie sme boli k Viedni, tým viac pršalo. Nie je to len letná prehánka, toto zapácha povodňami. Vo vyjazdených koľajach sa držala voda, z ktorej kamióny robili dvojmetrovú nepriehľadnú stenu. Pri predbiehaní sme ju museli jednoducho preraziť. Varadero malo úplne zaliatu prístrojovku a pod plexi sa mi držalo malé jazierko. Neskutočný humus!
Po neuveriteľne dlhom čase prichádzame na slovenské hranice. Decentne sa predbieham s tým, že ak by si niekto na mňa dovolil, tak mu od nervov roztrieskam okná. Posledná dohoda so zvyškom výpravy znela tak, že sa stretneme na hraniciach. Odosielame správu, že sme tu prví a čakáme, následne mi však Awia volá, že nás čakajú na prvej slovenskej pumpe. Celý čas som bol v tom, že sú za nami, pretože z jednej pumpy sme odišli skôr s tým, že nás dobehnú. Medzičasom som však v úplnom psychickom vyčerpaní neplánovane zastavil na ďalšej pumpe a nevšimol som si, že nás predbehli. Takisto si oni nevšimli nás a dávali tomu okolo 180 km/h, aby nás dobehli. Pritom sme si to za nimi šinuli okolo 120 km/h...
V poriadku, radím jednotku a ideme za nimi zopár stoviek metrov. Na ceste sa držia obrovské mláky vody a od protiidúcej fabie dostávam plnú dávku vodopádu rovno cez otvorené plexi do prilby. Toto už naozaj nezvládam a na pumpe letia rukavice zase. Potrebujem chvíľu času na ukľudnenie. Pozorujem, že všetci členovia výpravy sa dostali cez ten nechutný bod, keď je smiešne už všetko, lebo nič horšie sa nemôže stať. Upokojujú ma dve veci – sme blízko domova a aj keď to znie paradoxne, dážď prišiel v ideálnom čase. Neviem si predstaviť, že by nám takto pršalo v prvý deň alebo uprostred dovolenky. Na pumpe spúšťame rehot, keď zisťujem, že voda mi úplne odlepila jednu veľkú nevkusnú nálepku z kufra. Nasleduje cesta z Petržalky do Svätého Jura, ktorú by som prešiel aj so zavretými očami, ale teraz som ich musel otvoriť, lebo všade sú mláky ako divá sviňa.
Doma v Jure zhadzujeme všetky mokré veci a pivnica sa mení na zamorené územie. Mali sme chutnú večeru, rozprávame zážitky až do neskorej noci a potom odpadávame od únavy. Keď zavriem oči, premietajú sa mi obrázky úzkych horských cestičiek v krajine akoby vytrhnutej z reality, kde najmocnejšími pánmi sú kameň, sneh, voda a vietor. Tam som nechal kus srdca a budem sa k nemu vracať. Francúzsko by sa ešte stokrát mohlo stať cieľom našich ciest a aj tak by sme ho nevideli celé.

Awia:
Nuž čo povedať, neupevnený stan a nočná búrka spôsobili, že sa ráno budíme vo vode. Nevadí, veď už ideme domov. Zvyčajne mi dážď na cestách veľmi neprekáža, ale toto už bolo naozaj veľa. Viac ako 700 km v neskutočnom lejaku. 250 km pre Viedňou už ani neobliekam rukavice, nepodarilo sa mi to. Čižmy, ktoré mi zvyčajne na CBRke nepremoknú vďaka kapotáži, mám úplne rozmočené. Pred Hainburgom dostávam pri obiehaní kolóny áut aquaplaning v koľaji plnej vody. Volant vytočený maximálne doprava a motorka ide rovno. Akosi som to zrovnal a aj ustál, hoci sám neviem ako. Najkrajšie bolo, že keď sme sa u Herghottovcov vybalili a začali sušiť prestalo pršať a objavila sa dúha. Pršať začalo znovu až nasledujúci deň okolo 11.00, keď sme vyrazili do Košíc :-) Užili sme si teda svoj tohtoročný Fantociho mrak zo St. Moritzu až do Košíc.

Awia záver:
Vynikajúca dovolenka, aj keď trochu hektická. V takom krátkom čase sme toho veľa najazdili a veľa videli. Najväčšiu pohodu sme zažili na Col de la Croix de Fer, kde sme mali hore čas cca 30 minút. 30 minút len tak sedieť a vnímať tu krásu okolo... Za najkrajší pass považujem večernú Albulu. Možno ani nebola najkrajšia, ale kombinácia zapadajúceho slnka so samotou, pokojom a tichom vo mne zanechala najintenzívnejší dojem...
Pre nás s Dadi to bola zároveň rozlúčka z CBRkou. Po troch sezónach a viac ako 30 000 km sme sa s ňou rozlúčili dôstojne v Alpách. Keďže ma zlákali poľné cestičky tak CBRku vystriedalo cestné enduro a CBRka si bude musieť nájsť nového majiteľa.
Náklady na cestu prevýšili očakávaný rozpočet o 50 eur (celkovo 450 eur). Má to na svedomí nečakaný diaľničný poplatok 34 eur a upršaná cesta domov, kde sa nám nechcelo vyvárať a tak sme sa stravovali na rakúskych benzínkach.
CBRka sa ako zvyčajne uskromnila s menej ako 6-timi litrami benzínu na sto km. Trasu, ktorú sme absolvovali, odporúčam ako prejazdnú pre každú mašinu. Niektoré talianske a francúzske priesmyky boli síce rozkopané, ale v pohode prejazdné.

Krátky súhrn:
Dní: 8, sobota 28. 5. – sobota 4. 6. 2005
Km: 3826
Nocovanie v kempoch: spolu 84,3 € (2 osoby, motorka a stan)
Tankovanie: spolu 315,85 €
Ostatné výdavky: 4,3 € rakúska diaľničná známka, 8 € mýtne Timmelsjoch, 7 € diaľničné mýtne vo Francúzsku, 7 € diaľničné mýtne v Taliansku, zvyšok len jedlo a suveníry

Spolu: 20 000 – 25 000,- Sk