Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 387 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

DS auto Sumoto Brno MOTOQUAD www.foxracing.sk Indian - www.klasikmoto.sk choppermania.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 1395
Áno, bolo to v pohode: 47% (657)
Nie, bolo to ďaleko za: 53% (738)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (7 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (7)  [Verzia pre tlač] Tlač

Italy trip 2013

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 23.08.2013 Autor: 77speedy
Čitatelia: 5604 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Po návrate z Talianska na jeseň 2012 som sa rozhodol, že budúci rok chcem motodovolenku absolvovať práve v severnom Taliansku. Doma som sa o tom bavil so svojou ľadvinkou Petrou, ktorá mi to hneď odsúhlasila.

Svoje plány som začal plánovať a počas konania moto chaty vo Važci som svojim motoparťákom oznámil, čo plánujem a taktiež že ak sa niekto chce pridať, budem len rád. Počas zimy som plánoval, čítal a zisťoval, čo by sa dalo. Trip bol naplánovaný od 12 – 19. 07. 2013. Počas zimy a jari sa skupina ustálila na Romana (Transalp), Mirka (XVS 1300), Jara (Intruider 1800) a ja s ľadvinkou Petrou (VFR 800)

Deň prvý 11. 07

Poprad – Veľký Bieľ 310 km

Keďže sme sa dohodli, že do Talianska spravíme len presun po diaľnici, vyrazili sme o deň skôr k našemu kamarátovi Martinovi aby sme to mali bližšie (už len 750 km). Martin mal s nami absolvovať tento trip, ale jeho šéf si vzal dovču práve v tomto čase. Ako všetci vieme, väčší pes ebe, tak musel zostať v práci a slintať. Naozaj sa o nás kráľovsky postaral, nachoval nás, napojil nás, prespal nás, za čo mu naozaj veľmi pekne ďakujem.

Druhý deň 12. 07

Veľký Bieľ – Salzburg - Innsbruck – Laimburg 733 km

Takže prišiel ten deň, ráno okolo 8.30 ostrý štart, smerujeme na diaľnicu, všetci plní očakávania a nadržanosti na kvalitný asfalt a kopec zákrut. Počas presunu sa dokopy nič nestalo, len za Viedňou na diaľnici kopec policajtov. Romanovi jeden v aute ukazoval na dopravnú značku obmedzujúcu rýchlosť na 80 km/h, ale po chvíli mu ukazuje aby pokračoval ďalej aby nás nestratil. Cesta ubiehala super, počasie nám prialo. Dohodli sme sa, že v Innsbrucku zídeme z diaľnice a Taliansko absolvujeme po bočných cestičkách. Pred výjazdom na Brenero sme to stočili a pokračovali po ceste, ktorá kopíruje euromost SS 12– vrelo odporúčam, kopec motoriek, nádherné prostredie. Takto sme pokračovali popri riečke Adige. Do Laimburgu sme dorazili okolo 20-tej. Unavení, ale plní očakávania, čo prinesie ďalší deň, kedy bolo naplánované Stelvio.

Tretí deň 13.07

Laimburg – passo Mendola - Merano – passo Stelvio – passo Gavia –passo Tornale – Laimburg 378 km

Počasie ako maľované, sadáme na motorky okolo 8-mej a vyrážame. Prechádzame okolo zrúcaniny Laimburg do dedinky Kaltern, kde nastupujeme na prvé passo – Mendola. Výškovo toto passíčko nie je nič moc, ale z nadmorskej výšky nejakých 300 m.n.m. sa stúpa do 1363 m.n.m. Prvé zákruty, prvé vracáky a na vrchole úsmevy všetkých po prvom prežitom motoorgazme. Všetkým sľubujem, že to bol prvý malý zákusok a v ten deň nás čaká viac.

Pokračujeme smer Merano. Keďže sme v Taliansku ešte netankovali, Jaro zahlási, že potrebuje nakŕmiť tátoša. Celkom sa mi páčil výraz jeho tváre na prvej pumpe, ktorú sme stretli – cena 95-ky cca 1,885. Tankujeme však len za 10 evrokorún, lebo chceme pozrieť aj Livigno a tam dať plnú za lacný peniaz. Pokračujeme smer Stelvio, prostredie nádherné, vodiči talianskych áut super, hneď sa dávajú na krajnicu a púšťajú nás dopredu, ale keď som videl rakúskeho plechovkára, vedel som že tento nás dopredu nepustí a drží sa pri stredovej čiare. Toto sa mi potvrdilo stále. V dedinke Spondigna odbočujeme na Stelvio. Tam som videl prvý krát sekírovať policajtov motorkára za to, že obehol kolónu na priecesti. Nás sa to však netýkalo, tak sme pokračovali. Nebudem tu rozpisovať ako suprovo sa šlo na Stelvio – kopec vracákov, úzka cesta, kvalitný asfalt a hlavne nádherná scenéria. Čo nás príjemne prekvapilo bolo to, že sa nevyberal poplatok za Stelvio ako bolo avizované. Na vrchole Stelvia malý Disneyland , more motorkárov a ešte väčšie more cyklistov. Nikto sa nebojí o prilby, rukavice, tankvaky, všetci si to tam nechávajú zavesené na motorkách a nikto sa o to nebojí. Jedno krátke video spracované Mirom Passo Stelvio Ešte jeden postreh – medzi cyklistami som videl kopec dôchodcov (50+), ktorí to ťahali na vrchol – klobúk dole pred nimi.

 stúpanie na Stelvio
stúpanie na Stelvio

Po povinnom fotení sadáme opäť na motorky a smerujeme do Livigna na lacné PHM. Pri zjazde zo Stelvia trošku zaostali Roman a Jaro a ja s Mirkom odbočujeme na Livigno, ako sme sa dohodli. Za križovatkou čakáme na Jara a Romana, ale ani po pol hoďke neprichádzajú. Telefonujeme im, ale telefóny nedvíhajú. Asi po hodine sa konečne s nimi spájame a dozvedáme sa, že na križovatke odbočili na Bormio. Povedali sme im, aby sa držali smer Livigno a tam sa stretneme na prvej pumpe kde budeme tankovať. Cesta do Livigna je taktiež veľmi príjemná a pekná, prechádzame cez taliansku hranicu bez problémov a zastavenia. V Livignu prichádzame na Esso, kde tankujeme za krásnych 1,161 a čakáme na zblúdilcov. Po ich príchode sa ideme najesť – čo iné ako pizza. Nakoľko čas bol celkom pokročilý, povedali sme si, že to ťaháme bez prestávky na passo Gavia. Prechádzame Bormio, S. Caterinu a nastupujeme na Gaviu. Spočiatku je cesta klasická, ale neskôr sa to podobá skôr cyklocestičke ako na cestu pre auta. Pred vrcholom som zastavil na krajnici a v nulovej rýchlosti sa mi podarilo položiť po prvý krát moto – odniesol si to pravý späťák, ktorý sa ulomil. Pravá krajnica totiž chýbala. No nič, doma mám ďalšiu sadu späťákov, tak nič sa nedeje. Krátke fotenie a opäť jazda plná krásnych scenérii a suprovej ceste. Pod Gaviou mi ukazuje Mirec, aby som zastavil, že má problém – prestala mu brzdiť zadná brzda. Problém bol v jej prehriatí. Čudoval som sa že brzdí zadnou, ale keď je tak naučený......ja len prednou. Pokračujeme smer passo Tornale a smer Laimburg. Pred mestečkom Cis nás chytá búrka ale len okrajovo, ale aj tak sme natiahli nepremoky – celkom slušne sa zlialo aj s krúpami. Do Laimburgu prichádzame okolo 22-hej a po nejakom občerstvení a krátkom zhodnotení dňa ľaháme do spacákov na divoko pod holé nebo.

Štvrtý deň 14. 07

Laimburg – San Michele – Molveno – Riva del Garda - Desenzano del Garda – Bardolino – Navene 234 km

Opäť sme sa prebudili do krásneho a teplého rána, po ranných rituáloch a balení sme sa niečo pred 9-tou pohli z Laimburgu smer Trento po SS 12-tke. Cesta bola prázdna, v nedeľu taliani nerobia, tak sme si užívali krásne scenérie. V San Michele sme to zvrtli smerom na Mezzolombardo a následne sme sa napojili na SS 421. Opäť krásna krajina, cesta osadená v skalnatom masíve nad dolinou s krásnymi výhľadmi. Pred mestečkom Molveno je nádherný výhľad na krásne jazero Lago di Molveno, kde sme sa na chvíľku zastavili a spravili zopár fotiek. Voda neskutočne krásna ale studená a naším dnešným cieľom bolo slávne Lago di Garda. Nad mestečko stúpa aj lanovka, kde ľudia stoja v takom kovovom koši – žiadne pohodlíčko sedenia.

 Lago di Molveno
Lago di Molveno

Pokračujeme smer Riva del Garda, cesta do tohto mestečka klesá zo skalného masívu po veľkom množstve zákrut. Našli sme jedno parkovisko, odkiaľ je nádherný pohľad na Lago ako aj na samotné mesto. Teplota sa však neskutočne zvyšuje a jazda v motobunde je čoraz viac neznesiteľná. Po rýchlom prejdení cez mestečko sa konečne dostávame k jazeru, ktoré chceme celé obísť. Prekvapilo nás, že cesta popri jazere je skoro celá v tuneloch až po mestečko Toscolano Maderno. Tam som už rezignoval a zhodil zo seba bundu, organizmus hlásil prehriatie. Zároveň v tomto mestečku konečne nachádzame otvorené potraviny a dopĺňame pitný režim a potraviny na večeru.

Po malom občerstvení sadáme na motorky a pokračujeme smer Desenzano del Garda. Tam sme pôvodne chceli do nejakého kempu, ale keď nám zahlásili nejakých 40.-€ za osobu, odmietli sme ho s tým, že si nájdeme niečo lacnejšie. Keď sme chceli odísť, Mirec si všimol, že mu niečo kvapká z jeho koženej skrine... ryby z konzervy sa chceli pozrieť na jazero a vytiekli, tak ich chtiac – nechtiac musel skonzumovať. V tom jeho kufri už vytieklo kde – čo.

Napredujeme a pomaly sa dostávame na druhú stranu jazera. Tam som pochopil, že v Taliansku má stredová čiara za úlohu oddeliť jazdné pruhy. Či plná, alebo prerušovaná čiara – predbieha sa stále. Keby som si mal zaspomínať, kedy som videl toľko motoriek po kope, tak ani pri najväčšom motozraze na Slovensku som ich toľko nevidel. Kým my sme dodržiavali plnú čiaru ako zákaz predbiehania, okolo nás si to mastili od skútrikov až po Harleye. No a potom nás to na*ebalo a začali sme to robiť tiež takto – to bol ale adrenalín. Ale musím povedať, že jediné auto na nás nezatrúbilo, nestalo sa, aby nás plechovkár nechcel pustiť pred seba....pri tom zmätku na ceste čo panoval žiadne nehody, žiadna nervozita. Najhustejšia premávka nastala až v mestečku Malcesine. Konali sa tam nejaké preteky v skoku z brala do jazera. Naďalej platilo, obrovský chaos bez nervozity a trúbenia, blokovania, motorky mali prednosť pred plechovkami a všetci to rešpektovali. Dokonca aj Roman sa k nám pridal a začal obiehať autá – plná – neplná čiara, dral sa dopredu. Keďže čas bol už pokročilý, začali sme sa obzerať po miestečku, kde by sme mohli zložiť naše prehriate kosti. V dedinke Navene sme to zapichli na miestnej pláži, spočiatku ako adepti na kúpanie a potom ako nocľažníci na brehu jazera.

Voda v jazere bola čistá a príjemná aj keď do nej bolo treba vchádzať pomaly a opatrne – jednak kvôli kamennej pláži a po druhé preto, lebo na istých partiách môjho tela spôsobila voda rapídne zmenšenie, resp. schovanie sa jednej časti . Poznáte to keď vchádzate do chladnejšej vody a dvíhate sa na špičky keď vám voda siaha troška nižšie pásu. Keď všetci odišli z pláže, rozložili sme sa na brehu na nafukovačkách a na dobrú noc nám prichystali na druhej strane jazera asi 20 minútový ohňostroj. Spalo sa super a príjemne.

Piaty deň 15. 07

Navene – Trento – Bolzano – Tiers – Vigo di Fassa – Canazei – Araba – Corvara – kemp Colfosco 224 km

Ráno nádherné, vstávame niečo pred siedmou, aby sme vyrazili zavčasu. Dnes nás čaká cesta do hôr. Dnes to chceme potiahnuť niekam do okolia mestečka Cortina d Ampezzo. Po raňajkách a rannej kávičke mi nešlo do hlavy, prečo Miro a Roman odmietli tento ranný nápoj. Potom však prišlo vysvetlenie – nechcú riskovať rýchly nástup účinkov kávy. Hneď po tom, čo sme sa zbalili na naše miesto pri jazere dorazila labutia rodinka. Okolo 8-mej vyrážame smer Arco a následne stúpame opäť do skál. Po SS 45 a následne SP 84 si to ťaháme po úplných bočných cestičkách. Skupinu vediem úmyselne na vrchol kopca nad Trentom, odkiaľ sú krásne výhľady. Keď sa na jednom takom mieste zastavíme na zopár fotiek, Jaro zahlásil, že mu na jeho Intruderi svieti kontrolka Fi. Táto kontrolka je veľavravná – môže to byť čokoľvek. Mašina však štartuje bez problému, ale Jaro je nesvoj a nakoľko je ďaleko od domova, nie je nám to jedno. Upokojujem ho, že v Trente viem kde je servis Suzuki, tak sa tam zastavíme.

 nad Trentom
nad Trentom

Cesta aj keď viedla do Trenta, naplánoval som ju na riadný kolotoč – po SP 85. Poviem vám, nečakal som niečo také. Krútilo sa mi ešte dlho v hlave, kvalitný asfalt, brúsiči v pohode môžu brúsiť koľko len chcú. Za sebou stále počúvam brúsenie rohožiek na Mirkovom XVS.

V Trente beriem partiu k Lídlu, kde za normálne ceny kupujeme pitný režim, nejaké pečivo s tým, že nasleduje nájdenie servisu Suzuki. Na konci Trenta nachádzame Suzuki, ale na našu škodu je tam servis len na auta, ale poradili nám v nasledujúcej dedinke Lavis servis NIKO moto. Tento servis je pre všetky druhy motocyklov. Prišli sme tam tesne po 12-tej, ja s Petrou a Romanom sadáme do kaviarničky na kávičku a Miro s Jarom šli k servisu. Po chvíľke sa vracajú so správou, že musia čakať do 15-tej, lebo servis bol otvorený iba do 12-tej. Dohodli sme sa, že s Petrou a Romanom budeme pokračovať ďalej v stanovenej trase s tým, že zároveň aj nájdeme miesto, kde sa zakempujeme a Mirko s Jarom dajú do poriadku motorečku a prídu za nami.

S Romanom štartujeme, pokračujeme po SS 12, smer Bolzano. Za Bolzánom, v dedinke Blumau, stáčame na Tiers a krásnou okreskou sa kocháme severotalianským vidiekom. Krásne upravené lúky, tirolské domčeky s neodmysliteľnými muškátmi v oknách rôznych farieb. V pozadí vykukujú alpské štíty, ktoré pôsobia naozaj dominantne. Prechádzame passo Nigra a pokračujeme po SS 241 na Vigo di Fassa. Cesta ako keby niekto pospájal 50 Šturcov do kopy, úžasne, krásne. Po tejto ceste pokračujeme na Canazei a tešíme sa na passo Pordoi. Všetky tieto mestečká sú ako cez kopirák. V štýle tirolských budov, všade kopec muškátov. Cestu si neuveriteľne užívame, nie je sa kam ponáhľať, stále však myslíme na našich dvoch mechanikov – dohoda znela, že ak je to prkotina, tak idú za nami, keď to bude vážne, Jaro to strihne domov po diaľnici. Prichádza mi SMS od Mirca, že moto je opravená a rútia sa za nami. Nálada sa zlepšila a za passom Pordoi chceme nájsť nejaký kemp. Cesta na Pordoi je ako stále úžasná – na konci sa vracáky dosť uťahujú a s prekvapením sledujem GS-károv, ako ma obiehajú bez akéhokoľvek problému. Nakoľko mám za sebou vzácny náklad, neriskujem, ale na vrchole Pordoi zisťujem, že zadnú gumu mám používanú až po hranu. Na vrchole zopár povinných fotiek, nálepka na kufor a ideme smer Araba. Tam to točíme smerom na passo Campolongo po SP 244. Toto pasko je len „ 1850“ m.n.m., tak nejak sa tam nezdržiavame. Už sme zvyknutí na dvojtisícovky a viac . Za mestečkom Corvara sme našli super kemp Colfosco, ktorý je v 1600 m.n.m. Za nejakých 14 evri na osobu sa ubytuvávame vo výborne zariadenom kempe. Dostali sme čipové karty na vstup do sociálnych zariadení, ktoré boli naozaj výborne vybavené. Rýchlo rozbaľujeme stany, Mirovi posielam SMS s popisom cesty a pre istotu aj s GPS súradnicami. Konečne trošku civilizácie, sprcha, wc-ka – to bolo radosti. Mirec s Jarom prichádzajú okolo 20-tej bez problému, vymieňame si dojmy zo dňa. Dozvedám sa, že kontrolku na Jarovej suzke má za následok nejaká klapka v jeho výfuku, resp. zvode. Mechanik to cez PC zresetoval a to bolo všetko – 40.-€.

Šiesty deň 15. 07

Kemp Colfosco - passo Gardena – passo Sella – passo Pordoi – Cortina d'Ampezzo – Forno di Zoldo – Cibiana di Cadore – Lago di Cadore 168 km

Ráno sa zobúdzame do naozaj chladného rána. Dnešný cieľ cesty nie je stanovený, kde dôjdeme, tam zakempujeme. Rýchlo sa balíme, rovnako rýchlo začína slnko zohrievať vzduch. Kým sme sa zbalili, vzduch sa ohrial natoľko, že sme boli opäť spotení. Opúšťame kemp a smerujeme na passo Gardena, passo Sella a opäť na passo Pordoi. Na každom strávime chvíľku, povinné fotenie, premávka celkom OK, nie je veľa plechovkárov. Po prejdení passa Pordoi to smerujeme na passo Falzarego a Cortinu d'Ampezzo po SR 48. Pred Cortinou za kamenným tunelom je miesto, odkiaľ je krásny výhľad na panorámu Cortiny. Schádzame do mesta a usadáme sa do jednej z mnohých kaviarničiek a dávame si cafe latte. Pôvodne sme chceli pokračovať na passo Tre Croci a passo Pura, ale Mirec navrhol zmenu v podobe cesty v smere na passo Giau a ešte nejaké menšie passa. K úsmevnej situácii došlo, keď vedľa nás sediaci starší manželský párik vo veku asi 70 rokov počul, ako viac krát sme vyslovili passo Giau (tak ako napísané, tak aj vyslovené) a starček to nevydržal a upozornil nás, že to je passo Džau. Vybuchli sme do smiechu a poďakovali sme za usmernenie.

 Cortina d'Ampezzo
Cortina d'Ampezzo

Znamenalo to vrátiť sa trošku za Cortinu a odbočiť na cestu SP 638. Výhľady nádherné a celkovo veľmi pekné scenérie. Na vrchole kopec motoriek ale aj historických áut. Asi mali nejaké stretko. Pokračujeme cez menej známe paska po SP 347 a dostali sme sa k Lagu di Cadore. Našli sme si zašitý kút, kde sme sa rozložili, Mirec, Jaro a Roman sa rozhodli spať pod širákom, ja s Petrou sme si postavili stan. Po slovenskej večeri – vifonka a konzerva – sme konečne otvorili Mirovú hrušku. Polliter padol za vlasť a Mirovi sa konečne trošku vyprázdnil kufor. Po zotmení sme mali možnosť vidieť neskutočné množstvo svätojánskych mušiek – nieee – nebolo to z hrušky ale naozaj ich tam bolo požehnane. Posledná noc v Taliansku, vedeli sme že ďalší deň prejdeme do Slovinska.

Siedmy deň 16. 07

Lago do Cadore – Ampezzo – Tolmezzo – Resiutta – Resia – Di Lenardo Gianna – Žaga – Bovec – Vršic – kemp Jelinčič 182 km

Klasicky ráno okolo 07 budíček, zbalenie sa a pokračovanie smer Slovinsko. Pokračujeme po SS 52 na Tolmezzo, cesta rýchlo ubieha a nikto netuší, čo som nachystal ako čerešničku na tortu na záver cesty po Taliansku. V dedinke Resiutta schádzame zo širokej a relatívne rovnej nezáživnej cesty na SP 42-ku. Cesta úplne prázdna len štyri motorky si to šinú k hranici. Pred dedinkou Gniva odbočujeme na nejakú úplne bočnú cestu, ktorá vedie do hôr a nemá žiadne označenie – možno cesta 5-tej triedy. Aj keď to bol najnekvalitnejší asfalt, ktorý sme šli v Taliansku, aj tak to bol lepší asfalt ako na našich cestách prvej triedy. Cesta úzka, ledva na jedno auto, kopec vracákov a zrázov. Zákruta za zákrutou, cesta prázdna a zrazu vidíme prenosnú značku „ práca na ceste „. Stretávame cestárov, ako s motorovým „fúkačom“ odfukujú spadnuté lístie z cesty – to som u nás ešte nevidel – snáď na diaľnici. Bol to naozaj krásny kus cesty. Napájame sa na cestu SR 646 a o chvíľku sme na Taliansko – Slovinskej hranici. Zopár fotiek a ponáhľame sa ďalej, lebo je neskutočne horúco. Nikdy som nebol v Slovinsku, takže to bol môj ďalší zárez na pažbe.

V dedinke Žaga sa zastavujeme v reštaurácii „Gostilna pri Mostu“. Rozhodli sme sa, že si dáme obed – vrele odporúčam. Doniesli nám na tanieroch obrovské porcie chutného mäsa a kopec hranoliek a konečne si dávame aj niečo chladené – nealkoholické pivo. Síce to stálo od 5 do 8 evri, ale stálo to za to. Najedení a plní očakávania pokračujeme smer Bovec. Chceli sme nájsť nejaký kemp – je ich tam kopec pri riečke Soča, ale keďže bolo málo hodín, rozhodli sme sa, že si dáme ešte Vršič. V Bovci sme zbadali pútač na rafting, tak sme sa tam zastavili. V domčeku nás privítala príjemná pani, ktorá nám ochotne povedala čo poskytujú, čo je v cene a z pôvodných 39 evri nám spravila cenu na 37 a pri odchode to stiahla ešte na 35 evri na osobu s tým, že nám dala na seba kontakt a keď sa rozhodneme pre rafting, stačí poslať SMS a ráno o 9-tej nás čaká na vystrojenie.

 pohľad z Vršiča
pohľad z Vršiča

Cesta popri riečke Soča sa vlní a ja som sa nevedel vynadívať do jej krásnej tyrkysovej farby. Na Vršiči sme sa zdržali len chvíľku, lebo sme sa chceli ubytovať a načerpať novej energie. Cestou z Vršiča sme našli kemp Jelinčič za 8,50.-€ na osobu, cena bola viac ako dobrá, tak rozkladáme stany a chystáme si čínsko – slovenskú večeru. Všetci svorne sme sa zhodli, že na druhý deň si dáme trošku vorazu a dáme si inú aktivitu, ako len jazdenie. SMS Petra odoslala (ako jediná, ktorá komunikovala v angličtine) a všetci sa tešíme na ďalší deň.

Ôsmy deň 17.07

Kemp Jelinčič – rafting – Log pod Mangartom – Mangart – Tarvisio – Kranjska Gora – Karawankentunnel – St. Lorenzen - Völkermarkter Stausee 192 km, 9 km raftingu

Ráno opäť ako maľované, vyrážame trošku skôr, aby sme stihli rafting. Po príchode do Bovca nám majiteľ umožní zaparkovať vo dvore. Moto oblečenie (celkom slušne spotené) nám uskladni vo svojich privátnych priestoroch a ideme sa obliekať do neoprénov. Po kompletnom vystrojení sú k nám pridelení ešte dvaja poliaci a už nás vezú dodávkou do Srpenice, kde po krátkej inštruktáži v jazyku anglickom a tlmočení Petrou do reči, ktorej sme ostatní rozumeli sadáme do člna a začína sa dobrodružstvo, ktoré nikto z nás ešte neochutnal. Dopredu, dozadu, rýchlo dopredu, rýchlo dozadu, stop – povely, ktoré vydáva náš lodivod. Voda 11 oC, neoprén však výborne chráni telo pred chladom. 9 km príjemného raftovania, Petra presvedčuje lodivoda, aby nás neprevrátil, lebo neznáša byť pod vodou a hneď na to skočí zo skaly do vody... odrbala ho.

 rafting na Soči
rafting na Soči

Po raftovom dobrodružstve sa vraciame do Bovca, rýchly obed a už smerujeme na Mangart. Je to najvyššie položená cesta v Slovinsku, ktorú paradoxne postavili Taliani. Cesta na Mangart je spoplatnená 5-timi eurami a miestami stúpanie má až 22%. Cesta je to krásna – uzučká, popreplietaná množstvom tunelov vytesanými do skaly s krásnymi výhľadmi. Pred vrcholom bola osadená dopravná značka – zákaz vjazdu kvôli padajúcim kameňom – no ešte nebolo, aby slovák kráčal na vrchol po asfaltke pešo – pokračovali sme ďalej. Hore okrem nás boli ako nemeckí, tak českí motorkári a ešte nejaké auta, aby niekto nepovedal, že len slovák porušuje predpisy. Vyjsť až na vrchol naozaj stojí za to – krásne jazerá, ktoré je vidieť v doline a rozsiahle lesy, všetko už na talianskej strane. Urobíme kopec záberov a opäť sedíme v sedlách mašín a cestou, ktorou sme prišli schádzame dole.

 cesta na Mangart
cesta na Mangart

Tam sa dohodneme, že prejdeme ešte Predel, následne opäť do Talianska a cez hraničný prechod Rateče sa vrátime do Slovinska. Tu sa dohodneme, že ja, Petra a Roman sa poberieme smer Slovensko a Miro s Jarom chcú ešte nejaký ten deň pojazdiť po Slovinsku a nakuknúť aj do Chorvátska a Maďarska. V Kranjskej Gore sa rozlúčime a naša trojica smeruje cez Karawankentunnel, ktorý je za poplatok 6 evri, do Rakúska. Po hodinke jazdy po diaľnici schádzame k jazeru Völkermarkter Stausee a pri dedinke St. Lorenzen sa zakempujeme na divoko.

Prišlo mi smiešne, keď sme prišli k jazeru, boli tam dvaja postarší rybári, ktorí keď zbadali motorkárov, obaja okamžite zamkli svoje auta. Správali sme sa však slušne, boli sme potichu a po chvíli debatky sme si šli unavení ľahnúť.

 jazero Volkermarkter stausee
jazero Volkermarkter stausee

Deviaty deň 18. 07

Völkermarkter Stausee – Graz – Bratislava – B. Bystrica – Poprad 751 km

Privítalo nás krásne ráno, slušne sme sa pozdravili rybárom, ktorí boli sklamaní, že v noci nič nechytili. Po zbalení sa nám pozdravili a zaželali šťastnú cestu. Pokračujeme na diaľnicu A2 a začína sa nudný presun domov. Tento deň bol výnimočný len tým, že som si večer konečne ľahol do svojej postele – ten komfort, to pohodlie...waw. Unavený, ale šťastný, že Italy trip 2013 som absolvoval a neľutujem ani jediného kilometra, ktorý som prešiel. Ešte jedna poznámka, ešte ani z jedného tripu som nepriniesol slovenskú vlajočku domov – stále mi niekde uletí. Už som jednu nechal v Rumunsku, jednu v Čechách a teraz v Rakúsku na diaľnici.

Záver

Spolu aj so všelijakými zachádzkami a poblúdeniami sme najazdili 3315 km (Mirko a Jaro samozrejme viac), spotreboval som 170 l. benzínu, pričom priemerná spotreba 5,1 l/100 km ma potešila keď beriem do úvahy, že na motorke sme cestovali dvaja so 125 l. batožiny. Celkové náklady na tento trip nás (mňa a Petru) vyšli na 675.-eurodukátov, ale zážitky z tohto tripu sú na nezaplatenie.

Pridané: 23.08.2013 Autor: 77speedy pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (7 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (7)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria