Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1120 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Sumoto Brno

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 4859
Áno, bolo to v pohode: 49% (2383)
Nie, bolo to ďaleko za: 51% (2476)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (28 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (60)  [Verzia pre tlač] Tlač

Pamir Trip 2017, 2. časť: Altaj - Mongolsko - Rusko 2/6

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 29.12.2017 Autor: erbe
Čitatelia: 10592 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Deň 64 – 07.08 – 305km – Tašanta – Ulgi – Khovd

Ráno dotankujem na pumpe oproti hotelu a prichádzam na ešte zatvorenú hranicu. Už je tu celkom šóra áut, ktorú obchádzam dopredu. Tu už stojí niekoľko motorkárov. Jeden pár z JAR na 1200GS, Grék na AT750 a dvaja už neviem na čom. Chvíľu sa bavíme a keď otvoria hranicu vchádzame ako prví. Trochu sa motajú, colníci trochu zazerajú, tak sa staviam ku pasovej kontrole ako prvý ja. U mňa ide všetko hladko, ale párik nemá deklaráciu na motorku. Mali ju dostať na vstupe do Kyrgyzstanu ako ja, ale hranicu prekonali autom, pretože trpeli výškovou chorobou. Tlmočím medzi nimi a colníkom a nakoniec sa vypisuje nová deklarácia. Či bol úplatok neviem, lebo som odbavoval svoju kontrolu batožiny. Ruská strana celkovo v poho.

Mongolská hranica a definitívny koniec asfaltu
Mongolská hranica a definitívny koniec asfaltu

Medzi hranicou v Tašante a hranicou na mongolskej strane je asi 25km územia nikoho. Cesta stúpa dolinou a v sedle je brána s ceduľou Mongolia. Bránu majú pod kontrolou Rusi, pohraničník mi dovolí si rýchlo spraviť aj foto, takže super. Za bránou okamžite mizne asfalt a zvyšných, asi 5km na hraničnú kontrolu, je už klasická mongolská cesta.

Hraničný cirkus začína zaplatením dezinfekčného poplatku za brečku cez ktorú aj tak nikto nejazdí. Colníčka pod pultom robí aj výmenu peňazí, kurz má ale tragický, ponúka mi snáď polovicu toho čo mám dostať, takže nič. Kontrola motorky prakticky nie je, tučná colníčka sa vybavuje s nejakou druhou a len mi dá razítko. Horšie je to na pasovej kontrole. Na vízach je jedna kolónka „Full name“. Tam je uvedene moje meno a priezvisko, čo je bohový problém, pretože tam malo byť namiesto toho uvedené moje priezvisko a meno. Tento problém rieši postupne snáď celá colnica až si zavolajú najvyššieho. Konečne, po snáď hodine, že teda v poriadku. Ostatné razítka sú formalita, ešte nahadzujú do systému motorku a odchádzam.

Nevinná šotolinka. V realite diery, kamene, štrk
Nevinná šotolinka. V realite diery, kamene, štrk

Za hranicou asi 10m ma zastavuje oficiálne vyzerajúci chlapík v košeli a nohaviciach. Bez opýtania ma vedie do búdky a rieši moje poistenie, ani sa ma nespýtal, či ho chcem. Stojí to pár šušňov, takže ok, ale arogantný je ako opica. Vypíše papiere, zaplatím a bez slova odchádzam. Medzitým sa ukázal ďalší chlapík, u toho sa pokúšam zmeniť peniaze. Asi si myslia, že som drbnutý alebo čo a chcú mi dať zase asi polovicu. Keď sa tvárim, že odchádzam tak sa dohodneme asi na 80% oficiálneho kurzu, takže mením aspoň nejaké tenge, ktoré som si založil a zabudol na ne. Kým dôjdem ku motorke, tak ma zastavuje ešte jeden chlapík, že eko tax a dokonca road tax!

Už som fakt nasraný a skoro po ňom kričím, že na čo mi to je. Tento je ale aspoň slušný, sú to fakt drobné a papiere majú celkom oficiálny zjav, takže sa ukľudním a vyčkám. Fakt ale prvý dojem z Mongolska je tragický. V kombinácií s tým, že sa mi sem z nejakých dôvodov posledných pár týždňov ani moc nechcelo ísť, mám dosť zlú náladu.

Mongolský asfalt
Mongolský asfalt

Tú nezlepšuje ani typická mongolská, šotolinová cesta plná piesku, štrku a kameňov. V prvej dedine asi po 20km sa objavuje na moje prekvapenie asfalt a dovedie ma až do mesta Ulgi, čo je asi 100km.

Mesto prekvapilo. V obchodoch normálny sortiment, bez problémov platím kartou. S motorkárom, ktorého som stretol cestou dávam obed. Potom ešte vybavujem simku na internet, tankujem a následne sa už vydávam na cestu do Ulanbátaru. Volím defenzívne južnú cestu. Mal som aj smelšie plány, ale nejak sa na to necítim.

Za Ulgi stúpam nečakane do kopca a okolo sa ukazuje typická mongolská step. Pod kopčekmi v diaľke vidno jurty a sem tam nejaký dobytok. Čosi fotím a zastavuje pri mne auto. Z Toyoty Prius vyskáče celá rodinka. Moc si nerozumieme ale chcú sa odfotiť. Tento scenár sa bude v Mongolsku opakovať ešte veľa krát.

Rodinka zastavila, že sa chcú odfotiť. To sa potom v Mongolsku ešte neraz opakovalo
Rodinka zastavila, že sa chcú odfotiť. To sa potom v Mongolsku ešte neraz opakovalo
Mongolský tuner
Cesta do Olgi
Jurtičky, dobytok, asfalt. Paráda
Okolo jazera Tolbo

Za vrcholom stúpania sa objavuje jazero Tolbo a pred rovnomenným mestečkom končí asfalt. Do mesta Khovd je to ešte 150km kvalitnej Mongolskej platenej cesty. Prach, štrk, kamene, piesok, všadeprítomná roleta a ľubovolná kombinácia uvedeného. Bonus je ešte voda, ale tá sa našťastie konala iba v malých brodoch, ktoré nestoja za zmienku. Za zmienku ale stoja všadeprítomné Toyoty Prius. To je jednoznačne najobľúbenejšie auto v Mongolsku.

Jazero Tolbo
Jazero Tolbo
Typický mongoslký ukazovateľ a aj cesta
Ísť za niekým je radosť
Lepšia a horšia cesta v Mongolsku
Kemping na piesku

Na večer ma dobieha nejaké škaredé mračno, ktorému sa viac či menej úspešne snažím uniknúť. Večer ma zastihne v tiahlom stúpaní, kde nachádzam celkom fajn spot za nejakými skalami. Všade dookola sú len skaly a piesok.

Deň 65 – 08.08. – 611km – Khovd – Altai

Od mesta Khovd ma delí ráno ešte asi 50km. Cesta je často skôr necesta, miestami sa stavia. Veľa krát sa delí a zase spája. Niekde sa preto strácam a následne križujem pláň stepou len podľa azimutu smerom na Khovd. Nad mestom je klasický mongolský, asi budhistický, stĺpik. Niečo ako u nás kríže. Tu je akurát všade nehorázne množstvo rozbitého skla. Aj mám strach niekedy ísť motorkou mimo koľaje keď vidím ako sa tie kusy skla lesknú v slnku.

Nad mestom Khovd
Nad mestom Khovd
V diaľke Khovd a v celej šírke fotky vyjazdené rolety
Na výjazde z Khovdu smerom do mesta Altai
PamirTrip2017-part2-0105
Budhistický pamätník nad mestom Khovd

Podľa mapy som čakal, že Khovd bude väčšie a civilizovanejšie mesto. Súdil som na základe skúsenosti s Ulgi. Úsudok ale nebol správny. Mesto je schátrané, budovy ktoré som videl sú polorozpadnuté. V meste je síce na ceste asfalt, ale aj ten je rozbitý a okolo neho všade piesok. Vyberám si jednu solídne vyzerajúcu pumpu a padám preč. Na kopci nad mestom pri nejakom monumente dávam neskoré raňajky. Nejaké dobroty ešte z Ruska.

Cesta ďalej je asfaltová až som prekvapený a celkom to ubieha. Po pár kilometroch vybehnem z hôr a po ľavej strane sa v diaľke ukazuje veľké jazero Khar Us. Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou jeho návštevy, ale pohodlné ja vyhralo a pokračoval som plynulo po asfalte ďalej. Po prekonaní niekoľkých hrebeňov skončili zaujímavosti popri ceste a asi 400km cesta viedla púštou, kde sa len v diaľke črtali hory. Fučal mi dobrý vietor a pumpy boli tak akurát. Každopádne je to dosť nuda. Aspoň, že po asfalte, trepať sa tu po púšti by sa mi nechcelo.

Krížom púšťou. Našťastie po asfalte
Krížom púšťou. Našťastie po asfalte
Okolie je už 200km rovnaké. Neviem čo som čakal, ale bavím sa rovnako ako v Kazachstane
Opustená cesta, opustené odpočívadlo
Púštou nepúštou
A takáto zmena nastala od poslednej 100km vzdialenej značky. Žiadna

Tesne pred mestom Altai cesta stúpa kaňonom a ukazuje sa nejaká zeleň. Planinka nad mestom je po celom dni konečne niečo zaujímavé pre oko. Na fotkách to vyzerá fakt dobre.

V meste Altai som sa trochu pomotal, pôsobilo na mňa lepšie ako Khovd. Nepotrebujem nič, takže na výjazde iba tankujem a pokračujem. Do večera zlomím ešte asi 100km po kvalitnom asfalte, ale okolie je dosť nuda. Aspoň to odsýpa. Viac ako polovicu cesty do Ulánbátaru mám za sebou a ani to nebolo také hrozné.

Typický Mongol. Vymenil koňa za čínsku motorku
Typický Mongol. Vymenil koňa za čínsku motorku
Mongolský pamätník
Čiara cez horizont je cesta. Na kopci vidno aj motorku
Kamene, kamene, kamene
Najveternejšie miesto na ktorom som stanoval. Lepšie som ale nenašiel. Všade sú kamene

Večer začína strašne fučať a mám problém nájsť miesto na stan. Všade sú skaly. Nakoniec si nájdem za skalou v závetrí kúsok presne na stan. Fučí tak, že zabíjam všetky kolíky a priväzujem stan aj o motorku.

Deň 66 – 366km – Altai – Bayankhongor

V noci našťastie nepršalo, mraky ale behali po oblohe kadejaké. Napájam sa znova na asfaltku a všímam si, že ma vedie trochu inak ako ide na mape južná trasa. Držím sa ale radšej asfaltu ako mapy. Po 10km asfalt končí a začínajú skutočné mongolské cesty. Trasa vedie cez kopce, je plná kameňov, dier a keď sa narovná, tak piesku a samozrejme po rolete. Často je vyjazdených paralelne aj 5-6 ciest, ale všetky sú rovnako na hovno. Viac krát všetky križujem, ale je to jedno. Dá sa ísť ešte rovno stepou. V tej sú ale také malé kríčky, cez ktoré nie je vidno a je to podľa mňa viac riskantné. Je to okrem iného aj dosť vyčerpávajúce, zastavujem skoro každých 10km.

Zvoľ si cestu na ktorej si zničíš motorku
Zvoľ si cestu na ktorej si zničíš motorku
Keď nie kamene, tak roleta
Tu už je širšie spektrum vyjazdených ciest. Všetky sú rovnako na hovno
Ukazovateľ uprostred ničoho
Typický mongoslký výhľad

Takto sa prebíjam kilometer za kilometrom až do dediny Buutsagan. Moja nádej začiatku asfaltu sa rozplýva a pokračujem po náročnej ceste ďalej. Ona tá cesta vlastne nie je až taká hrozná, ale vzhľadom, že v okolí nie je nič a absolútne sa nemení, tak je hrozne ubíjajúca.

Viac menej hroznou cestou sa dostávam poobede do mesta Bayankhongor. To je výrazne modernejšie ako Altai a Khovd. Je tu normálny supermarket, kde mimo iného nachádzam na Slovensku vyrobenú detskú stravu Ovko. Po nákupe sa motám mestom a vyšliapem si aj na kopec po mnohých schodoch ku nejakej budhistickej bohyni s dobrými kozami. Výhľad by odtiaľ mohol byť fajn, keby tam nezabili vysielač a 10 rôznych antén. Pod schodmi je malý ale pekný budhistický chrám a oproti je park so sochami dinosaurov. Mongolsko...

Malý budhistický kláštor
Malý budhistický kláštor
Bayankhongor
V obchode som tu našiel slovenskú presnidávku
Fotomongoli
Konečne znova asfalt. ULB ešte 640km

Za mestom pokračuje asfalt, tabuľa ukazuje, že Ulánbátar je vzdialený ešte 640km a celkom si prajem aby ten asfalt už vydržal. Do večera to dotiahnem asi 80km za mesto. Keď sa okolie začne zelenať a cesta vbehne medzi nejaké kopce, tak neodolám a vydávam sa krížom do bočnej dolinky. Na celkom peknom mieste postavím stan a oddychujem. Dnes mi Mongolsko dalo celkom zabrať.

Celkom fajn miesto na kempovanie. Je ale celkom zima
Celkom fajn miesto na kempovanie. Je ale celkom zima

Deň 67 – 575km – Bayankhongor – Arvaicher – Ulánbátar

Cesta ma ráno vytiahne na náhornú plošinu, kde zrazu vidím pri ceste sedieť početnú skupinu orlov. Počítam ich cez 30. Tak si sedia neďaleko cesty a sem tam kúsok ležérne preletia, len tak nad zemou. Zvláštny pohľad.

Na oblohe sa premávajú ťažké mraky a je zima. Netrvá dlho a donúti ma nabiť bundu zatepľujúcimi vrstvami. Už dobre zababušený si všímam pri ceste známe uskupenie vežičiek. Je to „Horse temple“, ktorý som videl na jar na fotkách Veroniky, ktorá tadiaľto prechádzala minulú sezónu. S Veronikou sme inak v kontakte, pretože je práve v Mongolsku. Mala v ULB odloženú motorku a práve absolvovala kolečko na východ a potom okolo Bajkalu naspäť do ULB.

Fotomongoli 2
Fotomongoli 2
Takto pri ceste si posedávali orly
Nevinná šotolinka. V realite diery, kamene, štrk
Horse temple
Horse temple

Obhliadka tejto pamiatky je spoplatnená, ale celkom rozumne. Zastavuje sa tu celkom dosť ľudí, ale málokto sa zdrží dlhšie. Pre európske oko je to celkom nevídaná záležitosť. Škoda tých búrkových mrakov, no aspoň, že neprší.

Prechádzam mesto Arvaicher a nezdržujem sa. Na výjazde ešte fotím zlatú sochu budhu s apokalypticky tmavou oblohou v pozadí. Zopár kilometrov za mestom už začína pršať. Prichádzam ku monumentálnej bráne uprostred ničoho. Nie sú tu žiadne vysvetlivky. Pod chabou strieškou obliekam nepremok a zvažujem ako ďalej. Mal som v pláne ísť na Kharkhorin obzrieť známy kláštor, ale v zlom počasí sa mi do toho moc nechce. Ani predpoveď nesľubuje skoré zlepšenie. Ešte je ale čas sa rozhodnúť, odbočka je vzdialená ešte asi 50km.

Brána na ceste za Arvajcherom
Brána na ceste za Arvajcherom

Pokračujem teda ďalej, fučí mi neskutočný protivietor a prší. Vietor je taký silný, že na jednom úseku idem na 4ke úplne plný plyn a idem 70. Je asi 8 stupňov a prestáva to byť vtipné. Kláštor ruším, taký nadšený pre pamiatky zase nie som. Triezvou úvahou zisťujem, že som schopný prísť dnes až do Ulánbátaru.

Tak aj je. Držím plyn a tankujem a po 300km prichádzam do hlavného mesta. Ako obvykle vo väčšom meste, za značkou zastavujem a zisťujem čo a ako ďalej. Smerujem do hostelu Oasis, na ktorý mi dala tip Verča. Prekvápko je, že to je ešte skoro 40km.

Večer v hosteli Oasis
Večer v hosteli Oasis

Ulánbátar je veľmi rozľahlé mesto umiestnené v takej kotline. Ako sa blížim do centra, doprava hustne. Krajnice sa tu moc nevedú, neraz ani na motorke nemám ako obiehať stojace autá a musím stáť aj ja. Po prejazde supermoderným centrom s mrakodrapmi, sa konečne dostávam do hostelu. Veronika mi robí prehliadku. Už je tu ako doma a zoznamuje ma s miestnou partiou.

Oasis je medzi cestovateľmi podobne vychytenou lokalitou ako Pamir Lodge v Khorogu a Nomad hostel v Biškeku. Sú tu cestovatelia všetkých druhov. Pod prístreškom je zaparkovaných viac motoriek. Niekoľko 1200GS, XT660Z a zaujímavo upravená XR650L. Okrem motoriek aj niekoľko obytných áut a samozrejme aj cyklisti.
Po učlovečení sa a celkom fajn večeri, prebieha klasický alko-zábavný večer. Dosiahnutie ULB nemohlo skončiť lepšie.

Deň 68 – 11.08. – 0km – Ulánbátar

Doobedie v oáze je pomalé. Rekonvalescencia po náročnom večeri, snažím sa rozpamätať kto je kto. Poobede ide partia na miestny „Black market“, tak sa k nim pridávam. Teraz už je to normálne otvorené trhovisko, kedysi to bol údajne fakt čierny trh. Ideme ja, Verča, juhoafričan Gert a austrálčan Lee. Všetci sme vzrastom takí pomenší okrem Veroniky, ktorá medzi nami vyniká. Chalani si pod časom robia srandu otázkou, že či už vidí ten black market. Na trhovisku kupujem nejaké drobnosti, ale hlavne svadobný dar pre kamošku.

Veronika našla svoju ďalšiu motorku
Veronika našla svoju ďalšiu motorku
Niekto cestuje na motorke, niekto takto
Katolícky kostol v Ulánbátare
Motoshop
Ľudové vystúpenie

Podvečer ešte ideme s Verčou do centra, ona je tu pečená varená, tak mi ukazuje kde je čo. Normálne mám exkurziu. Kukneme Suchbatárovo námestie, Marca Pola a skúšame výhľad z mrakodrapu The Blue Sky. Žiadna kľudná terasa tam nie je, iba trochu snobská kaviareň tak sa nezdržujeme. Skočíme ešte na poštu a na nákup nejakých povinných suvenírov.

Ulánbátar
Ulánbátar
Tento chalan ma tu prekvapil
Sám Čingischán a jeho bratia
Ulánbátar
Ulánbátar. Normálne veľkomesto

Večer je už kľudnejší, viac posádok má v pláne ráno vyraziť na cestu ďalej alebo domov. Dorazil aj Matheo, Talian na TA650, ktorého som stretol na festivale v Altaji asi pred týždňom. Podarilo sa mu prejsť hranicu v sobotu a potom šiel severnou trasou, takže mu to trvalo dlhšie.

Deň 69 – 12.08. – 190km – Ulánbátar – Socha Čingischána – Turtle Valley – Ulánbátar

Ráno sa Oasis rýchlo vyprázdnil. Veronika mala let skoro ráno, takže sme sa už nestretli. Ochotne mi ale zobrala domov nakúpené suveníry, čím mi výrazne pomohla sa zbaliť. Pri raňajkách mi Gert ešte dáva tip na jednu veľkú skalu, ktorá pripomína korytnačku. Je to po ceste ku soche Čingischána kam sa dnes chystám, takže zaraďujem do programu.

Ja a Čingy
Ja a Čingy
Orlonosiči
Čingy
Chudáčisko znudený
Čiingy a jeho jazda

Socha je asi 50km východne z ULB. Opustiť mesto je nekonečný príbeh. A hoci je Oasis situovaný práve na východe mesta, tak kontinuálna civilizácia pokračuje ešte tak 15km. Potom sa to zlepší. Celú cestu je dobrý asfalt, takže pohoda.

Pri soche je živo, je víkend, takže je tu dosť národa. Je tu aj veľa turistov. Odchytávajú ma Poliaci a nechcú uveriť, že som sem došiel na motorke zo Slovenska. Robia mi aspoň jednu fotku aj s Čingischánom. Okolo sú kadejakí predávači zážitkov. Napríklad si môžete podržať na ruke orla. Celkom mi ich je chuďat ľúto.

V soche sa v suteréne nachádza múzeum, na prízemí suvenírshopy, fotografovanie v klasických mongolských habitoch a jedna gigantická mongolská čižma. Múzeum je nuda, potom idem výťahom hore. Ten vedie na Čingiho koňa, kde je na jeho chrbte vyhliadková terasa. Je tu dosť ľudí, takže odfotiť Čingiho je problém. Cestou dolu predsa nakupujem ešte nejaké suveníry. Nič špeci, ale radosť spravia.

Celý areál
Celý areál

Vonku kuknem ešte Čingiho jazdcov, ktorí mu robia sprievod. Potom vybehnem na kopec oproti, odkiaľ je na celý areál dobrý výhľad a kochám sa Mongolskom. Cestou naspať odbočujem do doliny, kde má byť korytnačia skala. Ani sa mi tam moc nechce, ale nie je to ďaleko tak sa trochu premôžem.

Prejdem 2 hrebene a to čo sa otvorí predo mnou, mení pocit jazdy nasilu na čisté nadšenie. Dolina je nádherne zelená a vystupujú z nej skaly. Také oblé, parádne ladia do okolitej krajiny. Po úbočiach je vidno množstvo jurtových kempov a všímam si veľa bočných ciest. Odbočujem ku skale, ale tá už pre mňa nie je ani hlavným lákadlom. Spravím si nejakú fotku ale pokračujem bočnou dolinkou ďalej. Každým kilometrom sa predo mnou ukazuje niečo ďalšie, úžasné, nové, čo som ešte nevidel. Keď skončí bočná dolinka vraciam sa na hlavnú cestu a pokračujem až do dediny Terelj.

Turle rock
Turle rock
Turtle Valley
Turtle Valley
Turtle Valley
Jurtoviská v Turtle Valley

Tam sa pri veľkom hoteli otáčam a idem skúmať odbočky na prašné cesty, ktoré ma vodia po bočných hrebeňoch. Za prvý, za druhý a stále ďalej a ďalej. Objavujem veľa zaujímavých sôch vlkov, baranov jeleňov, atď rozmiestnených v údolí. Trochu som sa pri tom pozabudol a keďže som šiel len naľahko ozýva sa dochádzajúci benzín. Ten končí moju prieskumnú misiu. Škoda. Celé údolie je ako z iného sveta a totálne odlišné od všetkého čo som v Mongolsku videl. Strávil som tu na niekoľkých kilometroch štvorcových viac ako pól dňa.

Po návrate do hostela stretávam ďalšieho známeho. Grék Zissis na AT750 s ktorým sme sa stretli na hraniciach do Mongolska. Aj on šiel severnou cestou. Po tom ako som videl Turtle Valley a zvážením toho, že sever Mongolska môže tomu byť práve bližší, považujem južnú cestu za nesprávnu voľbu a prejazd severného Mongolska si píšem do TODO listu.

Vĺčik v Turtle Valley
Vĺčik v Turtle Valley
Turtle Valley
Turtle Valley
Turtle Valley. Top z celého Mongolska
Voľne pohodená socha

Pri večeri sa dohodneme s Gertom, ktorý má voľne naplánovanú cestu cez Bajkal do Magadanu, že zajtra vyrazíme spolu. Teda pokiaľ dokážeme vzájomne zosúladiť cestovnú rýchlosť. Prerozprávam mu moje zážitky z údolia a celkom je sklamaný, že tam nebol, tak cestu na Bajkal plánujeme začať práve v Turtle Valley.

Deň 70 – 13.08. – 108km – Ulánbátar – Turtle Valley

Ráno po rozlúčení so všetkými spolucestovateľmi sa vydávame do Turtle Valley. Odchádzame dosť neskoro. Motáme sa okolo korytnačky, potom vyrážame na koniec doliny za Terelj, kde som ja nebol. Je po daždi a do kopca po hlinenej ceste Gert po zachytení kufrom o svah efektne pokladá GSo na bok. Leží dosť nešťastne, takže nám aj obom dá celkom zabrať dostať ho znova na kolesá.

S Gertom znova pri Turtle rock
S Gertom znova pri Turtle rock
Šikovný chlapec
Niekde v kopcoch za Turtle Valley
Našli sme barlu. Inscenácia na seba nenechala dlho čakať
Jazdci a jazdec

Po výjazde do sedla zvažujeme čo ďalej, nakoniec ešte kúsok pokračujeme, ale klesanie po blate pomedzi kamene nie je pre naložené GS úplne vhodným terénom, takže otáčame. Stretávame partiu 4kolkárov, jednému sa povolila náprava a nabúral do stromu. S našim náradím to opravujú a pozývajú nás niekam do hotela, kde sú ubytovaní. Keďže sme obaja radi, že sme konečne vyrazili a máme chuť zase chvíľu cestovať a nie sa opíjať, tak odmietame a vraciame sa do Turle Valley.

Potulky v Turtle Valley
Potulky v Turtle Valley
GS rider
CRF rider. Asi jediná moja fotka na motorke
Kemping v Turtle Valley
Večer pri ohni

Prechádzame bočnými hrebeňmi po prašných cestách a podvečer nachádzame fantastické miesto na kempovanie. Jednoznačne najlepšie na akom som v Mongolsku stanoval. Gert celkom obľubuje oheň, kupodivu je tu aj dosť dreva, čo je v Mongolsku celkom ojedinelé, takže máme aj vatru.

Deň 71 – 14.08. – 306km -Turtle Valley – Ulánbátar – kláštor Amarbayasgalant

Naša cesta ďalej smeruje na sever, na hranicu do Ruska. Cestou je v pláne ešte jeden zaujímavý kláštor s krkolomným názvom Amarbayasgalant. Cesta ale vedie znova krížom cez ULB, takže vyrážame dosť skoro aby sme sa vyhli hroznej doprave, ktorá v centre je. Gert sa s tým nesere a ideme často aj 80 pomedzi autá. Takéto dobrodružstvo si sám obvykle nedávam. Niekde na výjazde z mesta potrebujem ako obvykle tankovať a v obchodíku na pumpe skoro spadnem na zadok. Z regálu sa na mňa smejú slovenské horalky. Originál zo Slovenska s čiarovým kódom 858. Dokonca sú tu príchute, ktoré som u nás nikdy nevidel. Neváham a kupujem ich asi 10.

Z tohto som skoro padol na zadok. Na pumpe v Ulánbátare
Z tohto som skoro padol na zadok. Na pumpe v Ulánbátare

Opúšťame mesto a začína sa ukazovať naša rôzna komfortná cestovná rýchlost. Fučí trochu protivietor a celkom bojujem s tým udržať rýchlosť nad 80. Niekde pri meste Khongor odbočujeme znova na západ smer Erdenet. Je fajn počasie, chvíľu po vetre a dole kopcom mám doslova krídla. Pohodlné cestovanie po asfalte končí pri značke, ktorá nás ku kláštoru posiela na sever do stepi a ukazuje, že to bude 30km. Je vidno, že nás tam čakajú búrkové mraky, takže sa neponáhľame.

Posilňujeme sa najprv u miestnych Mongolov, ktorí tu varia nejaké jedlo a vyčkávame, ako sa vyvinie počasie. Počas občerstvovačky nenastala žiadna zmena, takže vyrážame. Cesta je najprv rovná ako priamka, po štrku, sem tam po piesku. Dá sa ísť paľba, takéto úseky nemám rád a vlečiem sa za Gertom, ktorému sa ide dobre. Potom sa uvalcovaný úsek skončí. Cesta sa začne vlniť po kopčekoch a je dosť nerovná. Klasicky je tu vyjazdených paralelne asi 3-6 koľají. Tu sa karta obracia a moja rýchlosť je bez problémov vyššia ako Gertova.

Tam smerujeme. Nie je sa kam ponáhľať
Tam smerujeme. Nie je sa kam ponáhľať
Cestou ku kláštoru. Ešte dobre
Tu už je horšie
Jeden z mnohých pádov
Nebola to sranda. Aj keď to vyzerá nevinne

Z ťažkých mrakov nám začína pršať a za ďalším hrebeňom sa cesta mení na bahennú. Po blate som už čosi najazdil, ale táto mongolská šmykľavka bola jednoznačne najkurióznejší povrch po ktorom som kedy šiel. Netrvalo dlho a obaja sme boli na zemi. Kráčam ku Gertovi pomôcť zdvihnúť ten jeho Titanik a 2x skoro idem k zemi. Pešo! Dvíhame mašinu a po pár metroch je znova na zemi. Na ceste sú koľaje, po vrchu sa ísť nedá a v koľajach je voda a blato. Pomáhajú nám už aj miestni vodiči, ktorí nemajú život o veľmi ľahší. Gert to nejako chytí za pačesy a ide. Môj pokus o jeho nasledovanie ešte končí nejakým pádom, ale nakoniec to zvládam aj ja. Potom vidím ako pri križovaní nejakých nerovností ide s motorkou k zemi a jeho členok končí pod kufrom. Nerozvážne pridávam plyn aby som mu prišiel na pomoc. Motorka sa okamžite pretočí o 180 stupňov a končí mimo cesty. Bežím za Gertom a dvíhame jeho motorku. Členok dostal zabrať, ale štrukturálne je v poriadku. Potom musí pomôcť on mne dostať sa z poľa znova na cestu. Takto tam bojujeme s každou nerovnosťou skoro hodinu. Spotení, zmoknutí, vyčerpaní. Celý problémový úsek mal sotva 400m. Mali sme smolu, že sme boli medzi prvými, ktorí sem vbehli. Autá to potom začali obchádzať dlhou obchádzkou popod kopec.

Sme hustí, Mongolsko za dažďa
Sme hustí, Mongolsko za dažďa
Zmoknutý, spotený, špinavý a unavený motorkár. Stačilo niekoľko sto metrov
Pred kláštorom
A oproti si v pohode ide Toyota Prius
Náš cieľ

Zvyšok cesty ku kláštoru už bol viac-menej v pohode. Bolo dosť škaredo, Gerta trápil členok, tak sme sa rozhodli ubytovať sa. Skončili sme v jednej z tých horších júrt. Prehliadku kláštora a okolitých monumentov sme si nechali na ráno. Prekvapilo aj na mongolské pomery extrémne množstvo odpadkov v celej osade okolo kláštora.

Deň 72 – 15.08. – 273km – Kláštor – Suchbátar – Kjachta

Počasie sa do rána umúdrilo a ukázala sa krásna modrá obloha. Gert hodne kríva, ale absolvuje so mnou prehliadku všetkých zaujímavostí. V kopci nad kláštorom sú 2 budhistické monumenty a samotný kláštor je tiež prístupný. V kláštore aktívne prebieha budhistický život, nie je to len historická pamiatka.

Slnečné ráno pri kláštore v jednej z tých horších júrt
Slnečné ráno pri kláštore v jednej z tých horších júrt
Kláštor Amarbayasgalant
Gert sa modlí
Budhistické modlitebnice
Kláštor

Po prehliadke sa vraciame rovnakou cestou naspäť. Je sucho, takže pohoda. Problémový úsek ani nespoznávame. Pri občerstvení na rovnakom mieste, prichádzajú dvaja mladí Francúzi. Požičali si miestne čínske motorky a jazdia po Mongolsku. Celkovo cestovateľov je tu v Mongolsku celkom dosť. Možno je ten pocit amplifikovaný tým, že je tu málo ciest, takže sa len všetci viac stretávajú alebo boh vie.

Potom už sa vraciame na východ až po Khongor a plynulo pokračujeme v jazde na sever, ku hraničnému mestu Suchbátar. Niekde pred ním sa krajina už celkom mení, vidno okolo zelené lesy a viac vody.

Cestou naspäť od kláštora
Cestou naspäť od kláštora
Aj my vyvažujeme
Občerstvenie pri ceste od kláštora
95ku nemáme ale milujeme vás
Pred ruskou hranicou sa krajina už znova mení. Konečne

Na hranicu prichádzame podvečer okolo 17 a padá rozhodnutie ju prejsť ešte dnes. Mongolská strana tento krát celkom v pohode. Akurát nám nikto nie je schopný povedať, aký je postup. Kam treba ísť najskôr a kam ísť ďalej, takže trochu klasický mongolský chaos.

Ruskú stranu som nám trochu skomplikoval. Na vstupnej bráne nám vravia, že nemusíme čakať v rade za autami, ale máme ísť bokom. Ja volím nesprávnu uličku v ktorej nie colná je kontrola. To sa nestretáva s pochopením colníka a ráznym gestom nás posiela na koniec rady. Trafili sme ešte aj zmenu smeny a kontrola batožiny je podrobnejšia ako som zvyknutý, takže celý proces aj keď ide hladko zaberie skoro 2 hodiny.

Altanbulag
Altanbulag

Do Ruska vchádzame už po tme. Ideme len do pohraničného mesta Kjachta, kde sa na pumpe pýtam na gastinicu. Celkom ochotný mladý Rus nás posiela do 2 gastiníc v meste. Všetko je plné, takže končíme až v tretej. Hladní ako psi večeriame v podniku, kde staršie ženy majú nejakú diskooslavu. Moc lákavý pohľad to nie je, navyše tu majú teplé pivo, takže sa dlho nezdržíme.

Deň 73 – 16.08. – 377km – Kjachta – Ulan Ude – Bajkal

Ráno pred odchodom riešim ešte v pobočke Megafonu problém prečo mi nefunguje internet. Predplácam ďalší mesiac a vyrážame na cestu. Tá nás vedie hustými lesmi a horskými prechodmi.

Už v Rusku smerom do Ulan Ude
Už v Rusku smerom do Ulan Ude

Zase sa dosť zamračilo, Gert nejako nemá deň a často stojíme na kávu. Má to ale aj svetlú stránku, pomáha mi vyčistiť vzduchový filter pomocou čističa na karburátor. Riešime to na pumpe a na vyfúkanie používame kompresor na pneumatiky. Po vyčistení motor citeľne ožije, takže fajn.

Pokračujeme ďalej do Ulan Ude, kde navštevujeme najväčšiu bustu V.I.Lenina na svete. Na námestí je celkom dosť ľudí, stretávame aj jedného cestovateľa na ceste do Vladivostoku. Ešte riešime nejaké ruské ďengy a na večer vyrážame na západ smerom ku jazeru Bajkal.

Lenin v Ulan Ude
Lenin v Ulan Ude

Cesta celkom ubieha, motorka ide lepšie a máme dobrý vietor. To je pre mňa veľký rozdiel a v pohode idem okolo 95. Ku jazeru odbočujeme niekde za Kamenskom. Našli sme nejakú fungujúcu bazu atdycha s rozumnou cenou, tak sa skladáme. Dáme parádnu domácu večeru a pár piviek. Ešte nás odchytávajú nejakí oslavujúci postarší miestni. Sú z Moskvy a rozprávame sa o takých bežných veciach. Rozchádzame sa v názore, aké je Rusko mimo mesta. Holt my to vidíme asi trochu inak.

Prvý kontakt s Bajkalom
Prvý kontakt s Bajkalom

< >

Pridané: 29.12.2017 Autor: erbe pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (28 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (60)  [Verzia pre tlač] Tlač
Advertisement

Galéria ku článku: