Intercontinental Rally 2018

Aj v ročníku 2018 mala rally šťavu a o napínavé zápolenia nebola núdza. Bohužiaľ, bola bez slovenskej účasti, no Česi z nej vyťažili maximum. Na štart sa postavili dvaja motorkári spoza rieky Moravy a obsadili prvé dve miesta! Lukáč Černý vyhral absolútne (minulý rok odstúpil pre zranenie z 1. miesta) a Jirko Vepřek skončil druhý (rovnako ako vlani). Blahoželáme!!!

#209 Lukáš Černý- KTM 450 EXC

„Konečne som sa zúčastnil rally s poriadnym zabezpečením. Rade Vinařský sa postaral o všetko a dôvera v neho navodila úplnú pohodu v tíme. To sa prejavilo nielen na výsledkoch, ale aj na jazdeckej uvoľnenosti. Každý deň sme sa tešili na poriadne steaky z domáceho mäsa a na iné výživné dobroty. Bezproblémové stravovanie nám podstatne uľahčilo pretekanie.

Štartoval som na KTM 450 EXC s úpravami. Veľká predná nádrž, tlmič riadenia a konzola na navigáciu mi pomáhali zvládať nástrahy púšte. Používal som 3 Garminy: Montana, 550 a 590. Údržbu sme si riešili sami, no Maroko prebehlo bez pádov a v Mauretánii pády do mäkkého piesku boli takmer bez následkov.

Jedinú chybu predstavovalo použitie neovereného oleja na vzduchové filtre. EXC nemá filter hore medzi nádržami, ale dolu nad uchytením kyvky. Ako motor sálal teplo, olej z filtra vytekal na vodítko reťaze a na vývodové koliesko. Lepiaci sa piesok pôsobil ako brúsna pasta a zodral vodítko aj gufero na vývode. Obe som musel meniť. Z toho vyplýva, že na púštnej rally nemajú nevyskúšané veci čo hľadať!

Maroko prekvapilo teplotami. V noci nemrzlo, no cez deň v horách príšerne pripekalo a v oblečení do zimy sme dosť trpeli. To trvalo 4 etapy, pokiaľ sme nedošli k oceánu. Tam sa teploty znormálnili. Vcelku prvá polovica rally prešla bez problémov. Veľmi dobre sme obaja navigovali, pretože každý večer, teda skôr v noci, sme si dôkladne študovali trasu a pripravovali sa. Vďaka tomu a aj dobrej jazde náš mierny náskok na zvyšok poľa pozvoľna narastal. No bol stále malý na pokojné pretekanie bez rizika.

Zmena nastala v kráľovskej etape, prvej na území Mauretánie. Duny boli extrémne mäkké a zložité, náročné na orientáciu a jazdenie. Bežne zaradená dvojka s vytočeným motorom nestačila a motorka sa ledva hýbala dopredu. Štart do dún bol o 11:00, slnko svietilo zhora, tiene zanikli a kontrasty zmizli. Nasledovalo niekoľko ľahkých pádov a zahrabaní. Po 30km úseku dún nasledovali polia ťavej trávy a na koniec rýchle pieskové cesty. Na prvú časť časovky sme mali 5 hodím, na druhú 3 hodiny. Stihol som obe za 4,5 hodiny: do cieľa som priletel, keď ho ešte ani nemali rozbalený, Jirko pol hodinku po mne. Tu sme si vytvorili potrebný náskok a ten sme udržiavali až do konca.

Ostatné v Mauretánii klasika: piesky, dunky, kamene, krásne údolia s pieskovým dnom. Kríza prišla deň po kráľovskej etape. Od rána mi nešla karta, jazdil som nejako ťažkopádne a s prinútením. Dva pády do kamenia, ohnuté riadítka a odtrhnuté GPS ma pribrzdili na posledných 100km. Našťastie udalosti nepriniesli zranenia, iba udreté koleno.

Poslednú mauretánska etapu, po pieskových pláňach k oceánu, som jazdil v pohode. Ale 40km pred cieľom mi prestali fungovať predné tlmiče, ledva som došiel do bivaku. Situácia bola vážna, takto prešiel aj presun do Senegalu. V bivaku v Zebra Bare mi Jirko Vepřek požičal jeho náhradné tlmiče, za čo som mu nesmierne vďačný. Bolo potrebné mierne upraviť uchytenie a potom nič nestálo v ceste k udržaniu 1. miesta. V Mauretánii nám výrazne pomohla s prípravou tratí Paulína Režná z Wings Teamu, aj jej patrí poďakovanie.

Prvé miesto v jednotlivcoch aj v tímoch nás potešilo. Zavŕšili sme úspešne niekoľko ročnú poctivú prípravu a zužitkovali skúsenosti. Ako budeme pokračovať ďalej sa rozhodneme v blízkej budúcnosti.“

#211 Jirko Vepřek – KTM 450 Rally Replica

„V tomto roku všetko vyšlo dobre. V prvom rade nám robil sprievod Radek Vinařský (Endurovypravy.cz) s kamarátom a úlohy sa zhostili na výbornú. Starali sa o nás vskutku príkladne. Po príjazde do cieľa nás čakali postavené stany a ak stihli, aj pripravené jedlo. Katerig v ich podaní bol výborný, vôbec sme sa o prípravu jedla nemuseli starať. Pizza, steaky a iné dobroty nám pomáhali udržiavať sily počas celých pretekov. Pohoda v tíme sa odrazila aj na psychike, teda na mojej určite a veľmi priaznivo.

V druhom rade sa mi nič vážne neprihodilo. Keďže bolo o nás postarané, mohli sme zvoliť formát organizácie tímu bez mechanikov. Proste sme tým pádom mali dostatok času a síl na bežnú údržbu, aj niečo navyše. Bežne sme strávili nad technikou okolo hodiny denne, občas niečo viac. Hlavné bolo nepadať a neničiť motorky nad hranicu bežného opotrebovania.

Na a potretie sme sa výborne pripravili na zložitú navigáciu. Tam sme zbierali minúty a minimalizovali zbytočné blúdenie. Oproti vlaňajšku bolo rovnako štartujúcich motorkárov, idúcich celú trasu až do Dakaru (dá sa ísť aj polovičná, pozn. aut.). No konkurencia stúpla a pole bolo viacej vyrovnané.

Hneď v 2. etape s dvomi náročnými časovkami malo dosť účastníkov problémy. Väčšinou nestihli časový limit do presunu medzi meranými úsekmi a boli penalizovaný. Pred cieľom v Merzouque namotali trať po dunách a tu sme s Lukášom získavali na konkurenciu cenné minúty. Aj ďalšie etapy v Maroku boli náročné, no malebné a so triedajúcim sa povrchom. V priebehu dňa sme mnohokrát vystriedali kamene, prach, duny, šotoliny, slané jazerá a feš-feš. Pred konkurenciou sme si udržiavali mierny odstup, denne sa zvyšujúci. Dôležité bolo neblúdiť, nepadať a konzistentne jazdiť. Oproti predošlým ročníkom v noci nemrzlo a cez deň mali teploty vyhovujúci priebeh, no oveľa viac fúkalo.

V bývalej Západnej Sahare sa terény narovnali a rýchlosť stúpla. Obavy z rýchlej jazdy opadli, pretože pribudli skúsenosti a vládla všeobecná tímová pohoda.

Obávaná marocko-mauretánska hranica tenko rok „sklamala“, pretože na oboch stranách sme strávili pol hodinku dohromady. Výborná organizácia Jirka Vašátka priniesla plody a pretekári sa zbytočne nezdržiavali.

Prvá etapa na území Mauretánie, s prívlastkom kráľovská, viedlo po dunách ako v roku 2013. Piesok dún bol čerstvo naviaty a mimoriadne mäkký. Pole sme prekonávali napoludnie, preto kontúry a tiene splývali. Motorka s vytočenou jednotkou, alebo dvojkou ledva ťahala nielen v dunách. Na plochých mäkkých pieskových hrboch, nízkych dlhých vyše 100m som si občas pripadal ako malý chlapec na odrážadle. Motor reval na plný výkon, pomáhal som jej nohami a napriek tomu sme spolu napredovali rýchlosťou slimáka. Ešte že mám dlhé nohy. Piesok síce nemilujem, no takéto etapy patria k Afrike a vážne rally by ich mali obsahovať.

Pomohli nám aj vlastné skúsenosti z minulosti, podporené smutnými zážitkami Maťa Benka s poslednej Eco Race. Preto sme viezli v Mauretánii kvalitný benzín z Maroka a motory bežali bez porúch a straty výkonu. V dunách na nezaplatenie. Tiež som zužitkoval tréning z Tuniska, kde majú duny podobnú pekelnú konzistenciu. Padal každý, no my v rozumnej miere a bez následkov.

Rally pokračovala etapami po vnútrozemí, terény tvoril mix piesku a kameňov, ako vždy. Nezabudnem na krásne bivaky v dunách, mimo akýchkoľvek obydlí. Veterné počasie pokračovalo, no my sme si upevnili vedenie v pretekoch a preto vládla spokojnosť.

Pri prejazde hranice do Senegalu nám zostala sprievodná dodávka trčať v neriešiteľnej zápche za pokazeným kamiónom na jedinej možnej ceste, s výhľadom príjazdu na druhý deň. V Zebra Bare sa nás ujali Pavel a Pavlína Režní. Dostali sme najesť, napiť, uterák a všetko ostatné. Nakoniec pred polnocou sprievod dofičal, musela ho na Jirkove Vašátkove urgencie vyslobodiť senegalská armáda.

V Senegale čakala iba jedna vážna „plážová“ etapa, aj tá prebehla v pohode. Našťastie bol odliv a voda odkryla rovný pás piesku, tesne na hranici lámajúcich sa vĺn. Inak by nastalo trmácanie sa po nerovnej pláži. Pri prejazde cez rybárske osady platil speed limit, no išli sme pomedzi rybárov vyťahujúcich lode, podstatne pomalšie. Cieľ pri Ružovom jazere znamenal, že nás čaká už iba „mávacia“, krátka a symbolická etapa. Bolo ju potrebné iba absolvovať. To sa podarilo a tak Lukáš vyhral a ja som obhájil druhé miesto z vlaňajška. To ma mimoriadne potešilo, pretože obhajoba je náročnejšia ako prvý úspech. Okrem toho sme slávili prvenstvo aj v tímovej súťaži, pretože sme pretekali spolu s ďalšími dvomi českými autami.

Ďakujem týmto Radkovi Vinařskému za sprievod a Jirkovi Vašátkovi za organizáciu. Veľmi som si preteky užil a dva veľké poháre mi budú tieto krásne chvíle navždy pripomínať.“

Text: Haro, foto: Intercontinental Rally