Africa Race 2019: rozhovor s Maťom Benkom

Text: Maťo Benko, Zdroj: haro007.sk

Potom v marci, keď je celá produkcia vypredaná a nedostupná, otvoria objednávky nehodnému „východnému bloku“. Úplne najlepšie je mať dve rovnaké motorky pre prípad, kedy továreň neposiela na preteky vlastný kamión s náhradnými dielmi, čo je napríklad Eco Race. Komplikovaná objednávka prebehla cez KTM BA a súbežne cez kamošov v Holandsku. Samozrejme, stroje dorazili 3 mesiace neskôr (ako vždy), čo mňa netrápilo, pretože sme mali dostatok času pred rally. Ale napríklad Števo Svitko ju dostal tesne pred nalodením v Le Havre a stihol minimum úprav a dva tréningy.

Nová KTM je o 5 levelov inde, ako jej predchodkyňa. Napriek miernemu skráteniu zadnej vidly a tým aj rázvoru je ešte stabilnejšia, ovládateľnejšia a ľahšia. Už základné pruženie sa dá dobre nastaviť, no WP52 ponúkajú iba továrenským jazdcom, lepšie povedané tvária sa, že vlastne neexistuje. Podobne špeciálne okuliare na ne. Zistili sme, že WP má zákaz podporovať netovárenských jazdcov, tak znovu nastúpil kolotoč známostí a kamošov a nakoniec sme všetko potrebné zohnali. Kaňa nám perfektne nastavil predok aj zadok a na pretekoch sa diali divy. Na motorke sa dá do nemoty sedieť, šetrí to sily a palivo a znižuje odpor vzduchu. Jazda po zadnom je zrazu brnkačka, podobne občasná (stojka) po prednom.

Zo „starej“ striekačky pasuje iba predné koleso, to zadné náhradné tiež nešlo objednať. Tiekla zadná nádrž. Po namontovaní čerpadla sa na nej zdeformovala príruba a tesnenie nestačilo na korekciu nerovnosti. Preto KTM dala vyrobiť novú formu a jazdcom posielala pre istotu po 2 nové kusy zadarmo. Dali nám ich v deň odchodu v Rakúsku, preto sme viezli 15 kusov aj ostatným pretekárom. (Števo si do Peru niesol nádrž a koleso v príručnej batožine lietadlom!!!) Pred rally sme nastriekali motorku na čierno, vymenili ovládače na roadbook za tie, na aké som zvyknutý.

Zmeny sa udiali v tíme. Konečne som išiel sám pretekár s vlastným sprievodom na dobre prerobenom Ivecu. Jožko Koleník mechanikoval, Peťo Rečičár šoféroval a vybavoval. Spal som v teple a na lôžku, nič ma nerušilo a pohoda vládla počas celých 2 týždňov. V dodávke sú 3 postele, kuchynka, miesto pre motorku a náradie, na streche nosič a solárne panely. Okrem toho, po minuloročnom probléme, malo auto nádrže na dostatok benzínu pre motorku v Mauretánii, kde je s jeho kvalitou veľká bieda.

Eco Race Rally vyrástla do super zorganizovanej akcie, s príjemnou atmosférou a profesionálnym prístupom k pretekárom a posádkam. Nechápem, ako mohli pripraviť tak dokonalé a presné itineráry pre roadbooky, chyby proste neexistovali, klobúk dolu.

Jediné, čo nám pôsobilo starosti bola nová motorka. 2-krát mi vytlačilo tesnenie spod veka hlavy valca. Proste olej tam tlačilo, ale nejako neodtekal a lial sa z motora. Jožko všetko urobil, na druhý deň zase. Dodnes nevieme príčinu. Zadná kyvka mala čudný loker, z motora mizla voda. Tu bol vraj dôvod zlé veko chladiča za 7,-€, čo spôsobovalo (aj na Dakare) uvarenie motora za 6.000,-€. Hrôza! Po zopár etapách tiekli guferá, vývodové koliesko vydržalo tak 3 dni a podobne. Čiže geniálne navrhnutá motorka bola šlendriansky skompletovaná s niektorými nekvalitnými dielmi, ktoré sú tak či tak lacné, no dali ešte lacnejšie. Ale aby som iba nehanil, motorka ide fakt super a vyskytovali sa iba poruchy, patriace do kategórie „blbých“, hoci ich dopad bol fatálny.

Po slávnostnom štarte v Monaku sa konvoj presunul do Séte pri Marseille a po nalodení všetci pokračovali do Maroka. Na trajekte usporiadateľ usporiadal brífingy a pripravoval nám na aktuálny ročník. Vylodenie v Nadore by bolo v poriadky nebyť faktu, že colníci práve v ten deň (na Nový rok) nabiehali na nový systém a učili sa za pochodu. Preto vybavenie formalít trvalo 5 hodín a do bivaku sme dorazili za hlbokej noci. Ale etapa na druhý deň odštartovala po minime spánku. Bola dlhá a nekonečným presunom, čiže raňajky o 5:00 a príjazd do bivaku za tmy.

Maroko ničím neprekvapilo: ráno bývala zima ako čert a zo začiatku sa neskúsení na lodi čudovali, prečo sa tak veľmi obliekame. O pár hodín v nastávajúcej noci v mraze pochopili. Cez deň teplo, ale znesiteľné. Inak klasika, kamene, šutre, prach, zase šutre, potom balvany, štrk, zopár dún, slané jazero a tak dokola. Trasa sa úplne vyhla Merzouge a Erg Chebbi, pretože oblasť prežíva taký turistický nápor, že paľba po miestnych kultových dunách by nemusela byť bezpečná. Presný roadbook priniesol potrebu dôkladnej navigácie, minutie akejkoľvek odbočky znamenalo zablúdenie, občas poriadne.

Od začiatku sa štartové pole motorkárov rozdelilo na 3 skupiny. Vpredu sa naháňali Botturi a Ullevalseter, v jednej z etáp nahnal Talian na Nóra 6 minút a s týmto rozdielom prišli do Dakaru. Za nimi sme sa bili Agazzi, Jensen, Arrerondo a ja. Potom nasledovali s odstupom všetci ostatní. Arrerondo na začiatku zablúdil a stratil vyše 2 hodiny, tým vypadol zo hry o pódium, hoci jazdil rýchlo ako my. Jensen sa etapu od etapy zlepšoval, Agazzi jazdil na hrane možností a riskantne. Na krásne prerobenej Honde padal, no vydržal. Poznám ho už z iných púštnych rally, vždy išiel vabank a zakaždým buď nedokončil, alebo mal pre havárie a blúdenia stratu. Až na Eco Race mu všetko vyšlo a dokončil normálne. Pri našom naháňaní sme občas spolu jazdili za hranou, to musím priznať. Na druhý deň na štarte sám sebe prisahám, že dosť bolo risku. Predsavzatie trvalo do chvíle stretnutia s Agazzim na trati a nesledovalo pretekanie bez zmierenia.

Okrem sledovania roadbooku je dobré v Maroku nepadať, pretože vyvalenie sa s motorkou do šutrov znamená zranenie a poruchu. Na 500km dlhej časovke po kameňoch dostali napriek super pruženiu riadne zabrať ruky. Tí rýchlejší sme prichádzali do bivaku okolo 14-15:00, takže ostal čas na regeneráciu, opravu motorky a aj na srandu. Napríklad denne som si dal s Ullem partičku šachu.

Marocká časť rally skončila na polostrove v Dhakle na pobreží Atlantiku. Mesto prerábajú, tak mali cesty samú obchádzku a jamu. Prespali sme v hoteli, samozrejme po dôkladnom repase motorky. Na druhý deň, v hnusnom chlade, nasledoval presun do Mauretánie. Našťastie prechod cez hranice usporiadatelia vybavili tak, že sme ani poriadne postáť nemuseli. Mauretánski colníci čakali v bivaku a tam prebehli všetky formality.

Na druhý deň ráno márne čakáme na vrtuľníky, pre silný vietor nemohli vzlietnuť z Dhakly a preto riaditeľ pretekov Schlesser ruší časovku. Veľmi dbá na bezpečnosť a záchranné helikoptéry sú zásadným prvkom záchranného systému.

Tak ako bolo v Maroku marocky, tak bolo v Mauretánii klasicky mauretránsky. Čakal nás mäkký piesok vo všemožných formách, minimálne presuny a maximálne časovky. Etapy mali 2 slučky, vtedy sprievody odpočívali a my hynuli v púšti.

Botturi a Ullevalseter si vymieňali prvé dve pozície v etapách, na druhý deň štartovali 2 minúty po sebe. Po čase sa navzájom stretli a zľavili z tempa, pretože jeden nedokázal druhému utiecť a naopak. Za nimi bitka o bedňu gradovala. Pred rally som si vravel, že začať druhú polovicu do 5. miesta by bolo super. Bol som o dve priečky vyššie a tak optimisticky začala kľúčová časť pretekov. Denne sme prekonávali dunové polia a pieskové pláne, motorka fungovala a časovky som si užíval.

V 9. etape sa motorka nejako viacej hriala, Jožko všetko v bivaku skontroloval. Voda nechýbala, čerpadlo fungovalo, zrejme duny dali motoru zabrať. Potom prišla zlomová 10. etapa. Dlhá, nekonečná a krásna po piesku. Dokonca duny mali tiahly tvar bez zjavného hrebeňa a boli pevné, čo je v miestnej púšti Mauretánie priam zázrak. Dotiahol som vedúcu dvojicu a spoločne sme 150-kou prekonávali krásne terény. V tom najlepšom začali kontrolky signalizovať prehriatie, motor štrajkoval a postátie odhalilo nepríjemný fakt: z motora unikala voda, chladič bol takmer prázdny. Našťastie súbežne položené šotolinové cesty poskytli záchranu. No túto etapu som viedol a tak mám k radosti ďaleko. Asi 180km som sa presunul do cieľa s motorom s minimom vody, ku koncu úplne bez nej. Motor to prežil, no potrebuje repas. Počas nechceného presunu nalietavalo na mňa malé lietadlo so Schlesserom, myslel si že blúdim a snažil sa zblúdilca usmerniť. Až potom podľa rýchlosti okolo 80 pochopil o čo ide. Smutne som sa na tom zasmial.

Jožko v bivaku vymenil motor a po riadnej penalizácii ma ráno čakal reštart. Čakala nás najdlhšia časovka, kde víťaz mal čas vyše 7 hodín a ostatní viac. Štartoval som z konca a tak absolvoval prejazd komplet poľom jazdcov. Nechápal som, akí jazdci mali odvahu ísť na takúto ťažkú rally a došli až sem. Často prichádzali do bivaku o polnoci, ráno zase vyrazili na trať a statočne s ňou bojovali. Na jednej strane ich počínanie obdivujem pre bojovnosť, na druhej odsudzujem pre risk.

Potom nasledovala jedna super rýchla etapa a šup do Senegalu. Všetky 3 mauteránske asfaltky sú už v príšernom stave, plné dier s ostrými hranami, ktoré je problém preletieť na rally motorke bez ujmy. Obdivujem sprievody na dodávkach, že to dokázali prejsť. Okrem dier na nich čakali v krajine kontrastov somáriky, Porsche, ťavy, bordel. To isté v Senegale.

Posledná etapa viedla najprv 10km po rovnej pláži a následne 10km okolo Ružového jazera. A tam som zablúdil! Jednoducho namiesto odbočenia idem rovno a zrazu som v miestnej dedine, plnej odpadkov, kôz, detí a uzučkých krivolakých uličiek. Po kilometri adrenalínu ma dedina vypľula späť na trať a onedlho prišiel vytúžený cieľ.

Po skončení sme s chalanmi 3 dni vylihovali pri mori, iba jedli a spali. Zaslúžený oddych to bol. Návrat do uponáhľanej civilizácie prebiehal klasicky, čiže šokom. Lebo v Afrike plynie čas inak ako v Európe a má aj inú hodnotu.

Eco Race 2019 bola krásna ako vždy, no aj neúprosná a ťažká. Šťastná v návrate bez zranenia, smolná v nezavinených technických problémoch. Napriek tomu mám z akcie dobrý pocit a teším sa na ročník 2020, na motorke s vychytanými muchami.

Maťo Benko