Sereďské letné story - spomienky a realita..

Kedysi, keď som bol malý, tak sme sa často presúvali zo stredného Slovenska na západ k Bratislave. Neexistovali vtedy rýchlostné cesty ani diaľnice v takom množstve ako dnes. Vtedy cesta vlakom trvala viac ako šesť hodín, cesta autobusom päť hodín a autom to boli skoro hodiny štyri. Dnes vďaka už spomínaným cestám bez prestávky to sú dobré hodiny dve. Trasu Lučenec Bratislava som teda prešiel hlavne autom nespočetnekrát. Dokonca som ju prešiel aj na bicykli a trvala mi vďaka dažďu zhruba dva dni. Jazdilo sa vtedy hlavne cez dediny a mestá. Dnes je to naopak.

Do detskej pamäte sa mi vryli miesta na ktoré som sa chcel znovu pozrieť a zaspomínať si. Pri nedávnej ceste do Ružomberka sme si s manželkou odskočili z diaľnice do Serede. Na túto destináciu si vždy rád spomínam, pretože prvýkrát som tam bol, keď tam bol otec na manévroch v sereďských kasárňach. Dnes v tomto objekte je Múzeum Holokaustu. Ako sme sa v škole učili, totiž Sereď sa nechvalne preslávila počas vojnového Slovenského štátu zberným táborom pre ľudí židovského pôvodu, v ktorých vyšinutý rakúsky Nemec Adolf Hitler videl pôvodcov všetkého zla v jeho bezprostrednom okolí. Pravdou ale bolo to, že židovská komunita bola všade považovaná za najbohatšiu na svete. Židia boli prenasledovaní vlastne od počiatku biblických dejín a prečo teda nie vtedy, keď sa on dostal v Nemecku k moci a potreboval pre svoje choré myšlienky hlavne peniaze, ktorými by financoval svoje predstavy o Veľkonemeckej ríši. V jeho mene sa všetko, čo patrilo vtedy spoluobčanom židovského pôvodu presúvalo od nich k nemu a jeho prisluhovačom. Zašiel až tak ďaleko, že holokaustom chcel vymazať toto etnikum zo všetkých miest kam vstúpila nemecká sfanatizovaná armáda, ktorá neustále rabovala a zabíjala.

Múzeum holokaustu je vlastne jediné, ktoré svojimi exponátmi prezentuje u nás tú dobu.
Mali sme ale smolu, či šťastie, že sme neodbočili na správnom mieste a ocitli sme sa v centre mesta. Keďže zo vtedajšieho zberného tábora šli jednosmerné vlaky do koncentračných táborov, tak sme najskôr hľadali železničnú stanicu. Táto sa stále tvári, že žije v minulom storočí, čo mi vlastne vyhovuje. Prvopočiatkom jej vzniku bola konečná stanica bývalej konskej železnice spájajúcej Bratislavu, Trnavu a Sereď. Trochu ma zmiatla reklama na nejakú pekáreň, no aj tej už niet. No nebola moja snaha márna. Pred fotoaparátom sa mi mihol kolega motocyklista.

Vždy sme autom do Serede vchádzali okolo továrne, ktorá podobne ako v Žiari nad Hronom produkovala veľké haldy jedovatého odpadu. V Žiari produkovali hlavne hliník a v Seredi nikel. Keď sme zo Serede odchádzali míňali sme veľkú mliekareň, ktorá produkovala sušené mlieko. Dnes z diaľnice vidíme stále veľké haldy a zo sušiarne len kovový skelet. Blúdili sme mestom a hľadali nejaké vonkajšie sedenie a našli sme ho u Vietnamcov v uzavretom nádvoríčku ich táckovej reštiky. Bolo príjemné jesenné piatkové predpoludnie spravili sme si s manželkou na prechádzku, pretože platobné karty Vietnamci neakceptovali a chceli len eurá. Malo to aj svoje plusy, mohol som si detailne pozrieť maličké oplechované Piaggio, ktoré stálo na parkovisku ako pútač na nejakú donáškovú službu sereďskej pizzerky.

Do múzea sme sa museli vrátiť späť mostom na druhú stranu staničného koľajiska, do areálu bývalých kasární.
Nakoniec sme predsa našli vstupnú bránu do bývalých kasární a múzea holokaustu, no už mali zatvorené a aj tak v piatok bolo múzeum prístupné len organizovaným skupinám. Nevadí, neboli sme tam naposledy. Na internete som doma našiel aj fotografie z inštalácie pamätníka v kasárňach s tým, že tiež v kasárňach sú vystavené aj veterány. O to viac sa tam mienim znovu pozrieť.

Už dávno som mal v pláne na cestách po Slovensku nakúknuť, kde vlastne bol „Šintavský Vodný Hrad“. Keďže Sereď a Šintava už dávnejšie splynuli a odjakživa ich oddeľoval tok Váhu začali sme pátrať po jeho lokalizácii. Paradoxné je to, že tento hrad s niekdajšou vodnou priekopou už neexistuje dávno a dnes na jeho mieste je mestský park s ruinou sereďského kaštieľa. Cestopisné brožúrky ale neklamú. Šintavský vodný hrad bol kedysi dávno v Šintave, ale jeho lokalizácia je v Sereďskom parku. Môže za to práve rieka Váh. Podľa historikov práve rieka Váh začiatkom XV. – teho storočia rapídne menila svoje hlavné koryto.

Pozostatky jeho bývalých ramien už neexistujú, no zato je v okolí dnešného toku dosť jazier, či jazierok, kde sa ťažil štrk a dalo sa kempovať. Možno ich domáci na kúpanie využívajú aj dnes. Podľa neoverených informácií Autokemp je funkčný stále, ba dokonca je k nemu aj nový most.

Sústredil som sa teda na ruinu kaštieľa, z ktorej je funkčné len podbránie kadiaľ sa stále chodí do parku, či k amfiteátru. Na rožnom priečelí som objavil stále viditeľný pútač na vináreň v podzemí. Pravdepodobne, podobne ako v Pezinku toto podzemie využívali tiež Vinárske Závody, kde sa perlivé víno skladovalo a možno aj dorábalo. V podbráni sú stabilne vystavené historické fotografie mesta, z ktorých niektoré som zaradil do fotogalérie.

Vrátim sa k cestovaniu autom cez Šintavu a Sereď. Prakticky jediným miestom, ktoré spájalo dva brehy Váhu bol most, ktorý bol stále vyťažený nákladnou dopravou. Spomínam si, že v istom období bol v rekonštrukcii a mohli po ňom jazdiť len osobné autá. Najskôr to bolo dosiahnuté tým, že na obidvoch koncoch mosta bola kovová konštrukcia obmedzujúca výšku automobilov. Neviem presne, ale vo výške asi dva metre boli žltočierne páskované dosky ako pri vjazdoch do tunelov. V inom období semafór usmerňoval premávku len po jednej strane cesty mosta. Chvíľu bol most aj úplne uzavretý a vedľa bol pohotovostný. Bolo to ale tak dávno, že spomienky na ten priestor sú stále mlhavejšie. Čo ale mlhavé nie je, je pohľad z mosta na odstavenú sovietsku rýchloloď „Raketa“, ktorá stála na sereďskom brehu na pilieroch a slúžila ako reštaurácia.

Vždy sme so sestrou našich lámali, že tam chceme ísť, no nikdy sme ich na to neprehovorili. Obyčajne sme sa najedli, napili a vycikali niekde na poľnej ceste. Až keď sme boli väčší, tak sme sa zastavovali pri Hronskom Beňadiku v reštike Zúbor. Ktovie, či ešte existuje, lebo diaľnica ju obchádza. Až dnes nastal ten vytúžený okamih, že sme prešli cez sereďský park k brehu Váhu neďaleko spomínaného mosta. Bol som nemilo prekvapený, že po Rakete, či bistre Riviéra neostalo ani stopy.

Jedinou mojou spomienkou na Raketu bola plavba na takej istej niekde v Bulharsku, keď som tam bol v pionierskom tábore. V Bratislave, keď sa ešte plavila po Dunaji som tiež nemal šťastie byť v nej. Videl som ju v akcii len z petržalského brehu a z propelera, ktorým sme sa s rodičmi preplavili z bratislavského brehu na petržalský kedysi v období aktívneho budovania socializmu. Dnešná situácia je nasledovná.

Zo starých fotiek, keď Raketu vykladali z návesu som identifikoval niektoré budovy, ktoré dnes patria zrejme vodákom. Bohužiaľ nikam som sa nedostal. Areál s reštauráciou, s malou ZOO a vonkajším sedením sa stále volá Bistro Raketa, aj keď tam Raketa už nie je. Celý areál aj napriek korone možno funguje, no akurát v čase nášho zastavenia bol zamknutý a zíval prázdnotou. Pri veľkých akciách vonku to určite fičí. Mimo Rakety sa to ale vedľa na skateboardovom ihrisku hemžilo skatebordistami, kolobežkármi a korčuliarmi. Po ceste sem tam prešlo auto do bývalého Autocampingu a priľahlým budovám a po cyklotrase jazdili húfne cyklisti. Opodiaľ bol stojan na opravu bicyklov trať pre diaľkovoovládané terénne autíčka.

Ďalším zrejme opusteným areálom bol asi bývalý vodácky areál s odstaveným malým obrneným veliteľským transportérom s viditeľnými stopami po fungovaní nejakej ubytovne, či penziónu. Nedokážem si ale predstaviť v akom režime fungovali podkrovné izby, keď tam sú malé a nízkopoložené okienka. Príjemnou spomienkou na manželkine detstvo je presklenný gánok s chodbou ako u „Babky Kaplnskej“. Vzhľadom na hrdzavejúci transporter, aj tento areál je zrejme osirelý. Najlepšie roky slávy bistra, ubytovne a autocmpingu sú už dávno preč a už len zažlknuté čiernobiele fotografie Serede a Šintavy pripomínajú zabudnuté časy dávneho a nedávneho spôsobu života pri Váhu.

Gilbert